Listopad 2016

Po stopách tunajšej literatúry #1

30. listopadu 2016 v 17:00 | Bocian |  Knihomoľ Bocian
Oficiálne a s veľkou pompou vám predstavujem novú sériu článkov: Po stopách tunajšej literatúry. V názve chýba slovo: "súčasnej", ktoré je síce veľmi dôležité, ale kvôli problémom s dĺžkou som ho musel defenestrovať. A aj tu vznikol problém. Ťažko sa pretláčalo cez okno... chcel by som napísať: okno redakcie, ale bola to moja izba (Hniezdo). Aké budú tieto články? O čom budú? Pokúsim sa o: zmysluplnosť, objektívnosť (čo nie je možné), informatívnosť a zaujímavosť. A budú jednoducho o počinoch terajších slovenských literátov, miestach, kde sa s takouto literatúrou možno stretnúť, osobnostiach a hocičom, čo mi príde na um a bude zapadať do kontextu. Nech žije SSL! (Súčasná slovenská lit. - pre nechápavcov!)


Ballova Veľká láska


Tentokrát som sa vrhol na knižku. Knižku, ktorú som prečítal už zhruba pred pol rokom. Prečítal som ju dokonca skôr než môj otec, ktorému som ju kúpil k narodeninám - ten ju ešte stále neprečítal! Budem dúfať, že si prečíta aspoň môj článok (strašne veľa: prečíta, neprečíta, číta - fuj!). Autor novely s názvom Veľká láska je totiž jeden z mojich obľúbených spisovateľov (ak nie najobľúbenejší). Vladimír Balla. Veľká láska je jeho zatiaľ posledná kniha - z roku 2015 a vydavateľom je práve KK Bagala, ktoré som spomínal v prvom diely Knihy, ktoré ma zaujali, a o ktorom pravdepodobne vznikne druhý článok z tejto série.

(Zdroj obrázka - klik naň)

Ako čitateľ som na autora Vlada Ballu - alebo "umeleckým menom" iba Ballu, zvyknutý z knižiek Oko, V mene otca či Gravidita. Nepoznáte? Ani jednu? Veľká škoda! Veľká láska. Aby ste si vytvorili predstavu, o čom sa budem nasledujúcich niekoľko odsekov aspoň sám so sebou zhovárať, oboznámim vás, že autor sa s touto novelou dostal do finále súťaže Anasoft litera. Je to celoštátna súťaž, ktorej porotcovia čítajú už vydané publikácie výhradne slovenských autorov a tie najlepšie sa potom smú pýšiť nálepkou: Finalista (lepšie sa predávajú). Samotný výherca - nie kniha, ale autor, získa nejakú finančnú odmenu. Závidíme. Samozrejme v zlom - ako všetci ostatní!

Ballova Veľká láska podľa všetkých vonkajších znakov pripomína nenápadný výrastok z červenej knižnice. "Romantika ako sviňa." Musíte však poznať autora, jeho ironický zmysel pre humor a individualistický pohľad na život, aby ste pochopili, že červená obálka a názov sú iba kamufláž. Pasca na úbohých nerozhľadených zákazníkov. Avšak myslím si, že akonáhle sa začítate - ak vôbec stihnete, knižka sa totiž hlce ako poldeci v protialkoholickej liečebni - určite vám bude všetko zrejmé. Prečo som v úvode rozoberal jeho predchádzajúce diela? V mene otca, Oko? Pretože sa jedná o novely tradične "Ballovské". Nájdete v nich stopy rovno niekoľkých halucinogénnych látok. Autor veľmi rád zhmotňuje svoje myšlienky. Používa nástroj menom: bujná fantázia. Rozoberá tému osobnej existencie, zmyslu života, postoj k rodine, ženám... Všetko je nápadité, plné obrazov, absurdity, nadrealizmu, priam magického realizmu. Literárni kritici mu dali prívlastok: "alchymista slovenskej prózy". V texte sa dá ľahko stratiť. Je náročný, plný metafor, ktoré si treba opakovane prečítať, spraviť si prestávku a zopár ráz tresnúť hlavu o stenu. Preto, ak sa nebojíte potrápiť šedú kôru, určite siahnite po jeho starších poviedkach. Pri čítaní budete zmätení, stratení, vyjavení, hocijakí, ale napokon ich odložíte s veľkým množstvom podnetov. Podobne ako z chlapskej debaty pri pive.

Veľká láska je iná kniha. Je viac priamočiara a podľa mňa je dobrým štartom pre kohokoľvek, koho náhodou zaujalo moje odporúčanie vyššie. Okrem aktuálnych tém (politických, geopolitických) vás ovalí autorov "spisovateľský jazyk" - ironický, melancholický, ponurý, beznádejný a predsa vždy vyvolávajúci pousmiatie. Kniha má všetky príznaky autobiografie. To je pre Ballu typické. Hrdina Andrič - úradník a ešte k tomu aj štyridsiatnik - sa po práci venuje literatúre. Je to samotár, človek pasívny, ale so svojim životom zmierený. Stretáva sa so svojou družkou Laurou, ktorá má, presne naopak, veľké plány do budúcnosti a kráča si za nimi. Andrič si s ňou a jej malou dcérou sem tam skočí na prechádzku, vezme ich na výlet a popri tom premýšľa a niekedy aj pije. Je mi blízky. Zápletka, môže sa zdať obyčajná, spočíva v ich vzájomnom vzťahu, ktorý pre Andriča znamená najmä naplnenie jednej konkrétnej fyzickej potreby. Žiadne veľké milostné drámy, výbuchy, prestrelky - ale aspoň zopár intímnych scén a, samozrejme, názory. Názory autora interpretované rozprávačom v tretej osobe. A vy sa s ním buď môžete stotožniť, alebo po knižke šmariť skartovačku.

Poslednou témou, ktorú sme pred maturitou na slovenčine preberali, bola práve súčasná slovenská literatúra. V tom momente sa zrodila aj moja láska k nej, k Ballovej próze. Dielo, o ktorom sa už začalo vyučovať na školách (dúfam, že nie iba na jednej), je práve V mene otca, ktoré je zaujímavé nielen problematikou rodinných vzťahov, ale aj množstvom fantazijných prvkov. Sledovali sme k nej nejaké sprievodné video, kde autor v slnečných okuliaroch rozprával o svojom písaní a živote. Priznal, že napriek blížiacej sa päťdesiatke, stále nemá rodinu. A dokonca aj takú odvážnu vec, že nevie, či ju vôbec bude (chce) mať. Rozprával ďalej, a keď video skončilo, takmer nikomu nebol sympatický. Nerozumel som. Vlado Balla má veľmi nekonformné nazeranie na ľudskú existenciu, pretože rozoberá zmysel, pointu, a prichádza na to, že neexistuje, žiadna nie je. Keby si jeho životné poznanie ľudia pripustili, zapríčinilo by to minimálne koniec sveta. Preto mi je sympatický a určite si kúpim každú jeho ďalšiu knihu - lebo o živote premýšľa a nenesie sa odovzdane na hladine rieky ako väčšina.

V jednom rozhovore povedal, že píše to, čo by sám chcel vidieť napísané. A ja súhlasím. To je spôsob, ako vzniká originálne umenie. Takýto je Vlado Balla, jeho výtvory a aj Veľká láska. Môže sa vám páčiť alebo môžete cítiť odpor z postavy ľahostajného pijana, ktorý nevidí perspektívu vo svojom partnerskom vzťahu, v deťoch a vlastne v ničom. A je s tým dokonca spokojný. Alebo nad to všetko môžete vzlietnuť a premýšľať. Ballove krátke prózy sú práve o spolupráci s čitateľom. Sú to impulzy na uvažovanie a úryvky iných perspektív života.


Knihy, ktoré ma zaujali #1

27. listopadu 2016 v 8:01 | Bocian |  Knihomoľ Bocian
Historicky prvýkrát som niekde napísal ten čudný znak pred jednotkou - hešteg, či ako. Za svoj krátky, takmer devätnásťročný život, som žiaľ nestihol pochopiť, čo to znamená a na čo to slúži, ale pre účely tejto novej knižnej série (fanfáry) ho budeme používať. Hešteg. Pokojne mi v komentároch vysvetlite, čo to je zač.

Dôležitá informácia, ktorú ste možno z kontextu vytušili: začínam s novou sériou článkov! Knižné recenzie sa pre mňa stali niečím vynúteným, čo som len donekonečna odkladal v pripomienkovej aplikácii. To nechcem! Slovo chlapa! Tieto články budú stručné (snáď) dojmy z knižiek, ktoré som v poslednej dobe prečítal - vždy ich bude viac, napríklad tri. Žáner a všetko ostatné je ľubovoľné (ale najradšej mám svetovú klasiku a súčasnú slovenskú literatúru :-D).

Budem rád, ak mi napíšete nejaké vaše knižné tipy, alebo názor na spomenuté knihy, ak ste ich tiež čítali.
A najmä, čo si o tejto novej sérii myslíte! Či má byť viac informatívna, mám sa rozpísať o autorovi, deji knihy... Čokoľvek. Ďakujem!


Albert Camus - Cudzinec

Prvým pozitívom je, že sa jedná - v novom slovenskom preklade - o knižku veľmi malú a tenkú. Žartujem. Ale je to pravda. Prečítal som ju na jeden dych - neznášam takéto slovné spojenia. Určite poznáte príbeh o citovo chladnom Mersaultovi, ktorý neplače na pohrebe vlastnej mamy a svojej priateľke vysvetľuje, že vyznania ako: "Ľúbim ťa," preňho nič neznamenajú. Štýl písania je rovnaký ako hlavný hrdina. Vecný, bez zbytočných emócii. Na zadnej strane o knihe napísali jednu výstižnú vetu: "Mersault je citlivý len na vnemy, ktoré zachytáva svojimi piatimi zmyslami, ľudí a okolitý svet iba pasívne pozoruje a nezúčastňuje sa na ňom." Presne tak! A takáto je celá knižka. Plná vnútorných úvah a rozhodnutí človeka, ktorý koná pragmaticky. Podľa literárneho zaradenia sa jedná o existencialistické dielo a príznačné sú preňho: absurdita, prítomnosť hraničnej situácie a nesloboda hlavnej postavy - nachádza sa v obmedzenom priestore. To si pamätám ešte zo školy! :-D Podľa mňa veľmi zaujímavá knižka, ktorá ukazuje, že svet nedokáže pochopiť človeka, ktorý sa od ostatných odlišuje.

(Pekná obálka)


Márius Kopcsay - Jednouholník

Niečo pre mňa. Kopcsay je známy slovenský autor - príslušník mojej milovanej "umeleckej" literatúry, a toto je jeho poviedková zbierka z minulého roku. Siahol som po nej a nie po aktuálnej knihe Asvabaždénie, ktorá je vraj (podľa literárnych kritikov) príliš "ukecaná". Jednouholník ma úplne uspokojil. Zahŕňal v sebe zúfalého hlavného hrdinu ľutujúceho svoje nesplnené túžby, alkohol a neideálny vzťah s priateľkou. Ako keby som to písal ja (nemyslím to tak, že píšem ako Kopcsay)! Jednotlivé poviedky na seba nadväzujú dvomi prelínajúcimi sa dejovými líniami: cesta vlakom domov z hudobného vystúpenia a spomienky na brigádu počas letných prázdnin. Hrdina je stále rovnaký. Aj podľa iných názor a predovšetkým toho môjho sa jedná o veľmi úprimné dielo s autentickým a asi aj autobiografickým hrdinom, s ktorým sa veľmi ľahko stotožníte. Odporúčam! Ešte musím spomenúť, že vydavateľom je Koloman Kertész Bagala - nesmierne inšpiratívny človek, o ktorom budem určite písať.

(Spoznal som sa hneď na prvý pohľad)


J. D. Salinger - Deväť poviedok

Nesúďte knihu podľa obalu. V tomto prípade by som urobil výnimku. Zbiera deviatich Salingerovych poviedok, ktorého poznáte asi predovšetkým vďaka knihe Kto chytá v žite, je jednoduchým a príjemným čítaním. Jednoduchým ako je obálka. Poviedky nie sú témami ani spracovaním prevratné, ale v každej jednej cítiť tú idylickú americkú atmosféru 40. až 60. rokov 20. storočia. Spoločnosť, ako ju ukazuje trebárs Fitzgerald (zdá sa mi, že sú si celkom podobní) vo Veľkom Gatsbym. To prostredie... panie a páni neustále fajčiaci cigarety, honosné vily, typické rodiny so svojimi typickými problémami, ale aj téma vojny. Všimol som si, že Salinger miluje deti. Hádam vo všetkých deviatich poviedkach sa vyskytla detská postava a vo väčšine hrala hlavnú rolu. Jeho diela však určite detské nie sú. Najvýstižnejšie by som ich pomenoval ako: sofistikované vo svojej jednoduchosti, charizmatické. Dobre a rýchlo sa čítali, mali spád a sem tam aj prekvapili zaujímavým dejovým zvratom. Pekné príbehy, ktoré, a znova použijem nechutné klišé, nikoho neurazia. Ako čitateľ som bol spokojný. Mám rád tú starú americkú atmosféru!

(Modrá ako nebo)

Bocian a ja

24. listopadu 2016 v 22:10 | Bocian |  Nástenka
Na to, prečo človek s ničím len tak skončí, si vždy dokáže nájsť nespočetné množstvo dôvodov. Výhovoriek. Mám ich plné kufre: škola, súkromný život, písanie... Pravda je, že som na blogovanie stratil chuť. Začal som sa v lete intenzívnejšie venovať písaniu poviedok a súťaženiu s nimi, tiež som celkom veľa (na svoje pomery) čítal, a dokonca si našiel brigádu, ktorá mi ale toľko času nezaberie, lebo som lenivý/é... (doplňte sami) a robím len v sobotu doobeda. Premýšľam, či sa mám teraz začať rozpisovať o novinkách v mojom živote (nudnom, všednom, študentskom), či vyrieknuť sľub, ktorým sa zaviažem k znovunavráteniu Bociana a jeho úžasných článkov, alebo čo. Čo teraz?! Netuším. Keď otvorím Facebook, sem tam sa stane, že na mňa vyhŕkne moja Bocianovská stránka a oznam o nových kliknutiach. Srdce mi stisne, Bocian mi prava vylepí facku a zbytok večera hyperbolicky preplačem s hlavou na vankúši, aký som babrák, a ako kašlem na celé Hniezdo. Hniezdo, ktoré existuje už od roku 2011 a práve v decembri, tuším 20., oslávi 5. narodeniny. Doprdele! Hodila by sa aj horšia nadávka. Veru, veru.

Dobre, informácie. Prišlo aj na ne a dnes sa ďaleko nedostaneme. Musím popremýšľať, čo ďalej, o čom chcem blogovať, či chcem zostať tu, alebo sa presťahovať na nejaký ten Blogspot. Keby som si vedel vytvoriť pekný dizajn, asi už som tam. Som však nemožný. Nerobím nič. Len prehľadávam Youtube, či už ktosi neuverejnil nejaké diely Simpsonovcov, ktoré som doposiaľ nevidel. A keď nie, pozriem si také, ktoré som videl pred týždňom a zabudol, o čo išlo. Tou najhlavnejšou novinkou určite je, že mi naša, moja a Bociankina, vydavateľka prisľúbila, že naša debutová zbierka sa bude vydávať ešte pred Vianocami. Dúfam, že sa na jej zámeroch nič nezmení a ja vám ju za pár týždňov oficiálne predstavím! Mimochodom, tá vydavateľka sa volá Denisa Kancírová a pred nedávnom si konečne oficiálne založila vlastné vydavateľstvo: Art Floyd. V ponuke má už dokonca jednu čerstvo vydanú knižku, Nepriatelia Urdisu - Viktória Drgoncová. Do konca roka plánuje (okrem tej našej) publikovať ešte dve ďalšie knihy. Veľmi jej držím palce, nech sa jej splní sen!

Áno, naozaj to vyzerá tak, že (sa) budeme vydávať... budeme spisovatelia. Smiech, satira a slzy. Na tom svojom (amatérskom) spisovateľstve som však celkom zapracoval a zapojil sa do niekoľkých súťaží: Literárne Topoľčany, Mladá slovenská poviedka, Poviedka 2016, Literárny Zvolen a Jašíkove Kysuce. Ako som dopadol? Na hlavu! V Mladej sk poviedke som za svoje dielo Obchodník dostal čestné uznanie - môj prvý úspech, a z Literárneho Zvolena mi napísali, že som medzi ocenenými... vyhodnotenie prebehne zajtra. Na výsledok z Jašíkových Kysúc ešte čakám. Mám teda radosť. Dá sa to. Dokážem to, keď sa snažím a obetujem tomu prácu a čas. Teším sa. A hoci momentálne vôbec neviem, čo so životom, mám takú tú ľudovo nazývanú "depku", písanie je moja útecha, zmysel môjho života. Štúdium prírodných vied je... všelijaké. Dospel som k názoru (a názory sa u mňa menia ako slipy), že veda je vášeň sama o sebe. Nedokáže koexistovať s druhou plnohodnotnou vášňou. Takže buď to, alebo to. A v tom prípade vyhráva TO - písanie. Písanie mám zo všetkého najradšej, ako sa spieva v pesničke Zvonky štěstí!


(V takomto peknom zborníku som sa nechtiac ocitol.)

Kapitolka čítanie. Zatiaľ som pokoril všetky osobné rekordy a aj cieľ pre tento rok. 23 kníh. Pre väčšinu z vás - knihomoľov, ktorí tisíc stranovú Bibliu prelistujú za noc, je to určite nič, úplne nič, ale na mňa... slušné! Dnes som sa vrhol na zbierku od majstra poviedky, Čechova, Za súmraku. V čítačke mám zakúpeného aj Majstra šarkanov od Hosseiniho, ktorého mi odporučila jedna známa. Myslím, že tieto dve knižky zvládnem ešte v tomto roku. Viem, že toto počítanie je úplná hlúposť... Viem, viem, viem! Ale nejakým spôsobom ma to motivuje čítať viac a viac. Je to pre mňa jednoducho osožné. Na konci roka vám potom slávnostne odhalím celý svoj "List prečítaných kníh".

628 slov. Počítam to na prstoch. Na dnes zrejme stačí. Pokúsim sa vstať z mŕtvych ako Di Caprio a niečo tu s týmto spraviť. Premyslieť si, čo ďalej - nejaká idea sa mi už aj tam kdesi vo vnútri lebky rodí.

Majte sa dobre, plňte si sny a robte, čo vás baví! Život je žart!