Květen 2016

Miesta, kde (ne)písať

30. května 2016 v 20:00 | Bocian |  Bocian a spisovateľstvo
Každý nadšený (amatérsky) spisovateľ určite túži čo najväčšmi znásobiť svoju produktivitu. Na svete ho žiaľ obťažuje zopár - veľa vecí, ktoré mu bránia presedieť deň v teplákoch pred monitorom a venovať sa tejto vznešenej aktivite (poslaniu!). Musí chodiť medzi ľudí. Nanešťastie. Ale pravý a oddaný spisovateľ, vravím o nás, ctení čitatelia (a Bocian), sa nikdy nevzdáva a píše kdekoľvek! Kde presne? Pozrime sa na miesta, na ktorých sa dá/ nedá zahĺbiť do písania!


Za pochodu

Zasnívajme sa do jednej úplne vymyslenej situácie. Sme spisovateľ. Alebo radšej spisovatelia. Naša tvorba zaujala vydavateľstvo, ktoré sa rozhodlo na vlastné náklady vydať náš sociodekadentný (len som spojil dve slová) román s niekoľkými dejovými líniami a piatimi interpretačnými rovinami. Je to skvelé. Máme zmluvu, obálku nakreslí buď Salvador Dalí alebo Pablo Picasso a zaistili nám dokonca aj besedu v peknej kaviarni v Martinuse. (Tento článok nie je sponzorovaný žiadnou kaviarňou v Martinuse.) Práve som zabudol, kam s týmto fiktívnym príbehom smerujem... Aha. No a jedného dňa musíme ísť do lekárne, lebo našu babičku pichá v kolene. Vieme, že to je iba kvôli zmenám počasia, ale predsa sa vydáme na zastávku. Lenže na románe je treba čosi prerobiť a nás, ako sa hovorí, tlačí do zadku termín. Sme vo vytržení. Berieme so sebou do autobusu spisovateľský notebook a chystáme sa pracovať. V tom momente pobláznený vodič vbehne do cestného výmoľa (v Bratislave ich je ako psích výkalov v tráve pred bytovkou) alebo prudko zabrzdí na červenú a náš nástroj preletí predným sklom, omráči starenku na prechode a máme po práci. Nešťastie. Koniec kariéry!

Raz som si so sebou naozaj skúšal vziať počítač do električky, no bál som sa, že ma ktosi prepadne. Všetci sa tak zvláštne dívali! MHD cestujú všakovakí ľudia... Alebo som iba paranoidný schizofrenik. To je pravdepodobnejšie. Skúšam to preto so zápisníkom. To sa dá. Len treba sedieť a nebrať ohľady na všetkých tých ubolených dôchodcov. Aj to sa dá. :-D Žartujem. Minule som pohodlne sedel pri okienku a zapisoval si, čo mi napadlo, opisoval okolie, cestujúcich. Je to dokonca veľmi zábavné vyplnenie času a namýšľam si, že to má niečo s písaním, so spisovateľstvom. Akurát musíte udržať rovnú čiaru, aby sa nestalo, že vaše písmenká vystrelia niekam do kozmu.



Ukážka roztraseného rukopisu. Priznávam, že ani v pokoji to nie je omnoho lepšie.


Pri spoločenskej udalosti

Čo to je taká typická spoločenská udalosť? Predsa obyčajná návšteva obľúbenej krčmy! Treba udržiavať dobré vzťahy s ľuďmi, ktorí čapujú naše pivo. Tu tiež neodporúčam brať si drahý počítač. Všetko smrdí od cigaretového dymu a sú tam zvláštni ľudia. Sú všade! :-D Môžete si však robiť poznámky do zošita či mobilu. Popisovať rôzne štádiá opitosti seba či tých druhých... Zábavné! Spisovateľ je prirodzene asociálny introvert, takže priatelia určite pochopia, prečo sa na nich odrazu zvláštne pozeráme a čosi si čmárame. A ak nie, stačí povedať, že vypĺňate daňové priznanie. To je slušná zásterka!

Iná vec je pracovať v kaviarni. Spisovateľ je samotársky stvor, no niekedy mu nevyhovuje domáce prostredie. Chce sa odviazať pri šálke orieškového latte (ja pijem iba obyčajné a bez cukru). Vpadne do kaviarne, vytiahne laptop a v tom sa spustí nevraživá vlna okolitých pohľadov. Nemá žiaden výrobok od eplu (apple-u)! Ako je možné, že so šunkovým notebookom inej značky vôbec lezie do spoločnosti váženej kaviarenskej inteligencie?! Musel som si zadovážiť MacBook (Air), aby som mal nárok tvoriť mimo domu. Kaviarne sú super. Moje obľúbené: Zóna by Refresher v centre Bratislavy na šiestom poschodí starého nákupného centra Dunaj s úžasným výhľadom na mesto, kde okrem iného čapujú moje obľúbené pivo: Urpiner 12°. A potom kaviareň v Martinuse na Obchodnej, kde je okolo veľa knižiek a výhľad na asi najdynamickejšiu ulicu v centre. Podávajú tam zaujímavé (avšak drahé) dezerty.
Ak by ma jedna z týchto kaviarní chcela náhodou odmeniť, nech ma kontaktuje na e-mail! :-D


Konečne v súkromí

Doma, priznajme sa, je to tvorenie jednoznačne najlepšie. Rozbombardovaný písací stôl, rastlinky, ktoré som zabudol poliať, výhľad z okna na dom postaršej susedky, ktorá sa v lete rada oblieka do plaviek a stavebný hurhaj z domu od vedľa... Idylka domova. A ešte som zabudol na pach potkanej klietky v utorok večer - tesne pred vyčistením (to prebieha vždy v stredu). Myslel som si, že by som mohol pracovať na balkóne, lenže cez deň silno páli slnko a robotníci robia hluk, no a potme lieta všakovaký hmyz, ktorý priťahuje žiarivá obrazovka. Takže som sa opäť zmohol len na zápisníček a moje hĺbavé opisy okolia. Skúšal som písať aj v kuchyni či obývačke. Ak som doma sám a nikto na mňa sústavne nepokrikuje, viem sa na písanie koncentrovať kdekoľvek. Avšak existuje miesto, kde nepíšem, ale "iba" vymýšľam. Ide mi to tam najlepšie! Hotová pôrodnica nápadov! Uhádli ste, kúpeľňa! V sprche a na záchode mi na um prichádzajú tie najlepšie myšlienky. :-D A nielen mne, myslím, že to takto funguje u mnohých. Mali by o zázračnom inšpiratívnom účinku kúpeľne spraviť vedeckú štúdiu! :-D


Moja "pracovňa". Na tej nástenke napravo sa tvorivo realizuje Bocianka. :-D

Kde najradšej píšete vy? Tiež máte počas ranných a večerných kúpeľňových rituálov najlepšie nápady?


PS: Nasledujúci článok z tejto "série" bude o spisovateľských filmoch!

Zabúdanie

26. května 2016 v 10:52 | Bocian |  Umelec Bocian
Opakujem a stále zabúdam,
dovedna: opakujem zabúdanie.
Niekedy zabudnúť sa unúvam,
inokedy natrafím na znamenie.

Zabúdam, ako chutia jahody,
zabudol som, ako voňal kvet.
Ani zázrak nezahojí trhliny,
už nezistím, ako chutí med.

Nad hlavou obloha je modrá,
na tanieri, k mäsu, zelená.
Iná, iná bola naposledy,
keď som sa díval, bola sivá.

Zostalo mi meno, na malej kartičke,
raz aj to istotne zabudnem.
Rieka, lúka, stromy, les...
Predsa si ja spomeniem,
než sa odtiaľ poberiem.

Dnes a nielen dnes ma trápi jedna vec. Nedávno som sa vybral pešo domov, prechádzal som okolo Štrkoveckého jazera a zastavil som sa pri brehu, aby som tam trochu poobdivoval "prírodu". Bolo práve po daždi, mokrá tráva, a slnko vychádzalo spoza mrakov. A ja som pozoroval rodinku kačíc, ako sa blíži ku mne, obchádza okolo mňa a zobákmi snorí v tráve. Potom som šiel ďalej. Odrazu sa nad jazerom úplne rozostúpili mračná a svetlo veľmi zvláštne osvetlilo jednu časť mesta - jazero a bytovky za ním. Na druhej strane cesty však zostala hutná čierňava. Veľmi zvláštna a krásna hra svetla. Odfotil som si to, pozrite sa.



Vyzeralo to nádherne. Aj s tými kačkami… Kus prírody uprostred bezútešného mesta. Najprv mi prišlo pekné, že ľudia, hoci sa stále ženú - budujú preto cesty, vozia sa v autách - si chcú spríjemniť život. Akoby si uvedomovali, že ten ich nie je práve najkrajší, a tak sa vedome a radi obklopujú prírodou, ktorá je v úplnom protiklade k mestskému zhonu. No a vzápätí ma popadlo, že predsa človek najprv prírodu vyhnal zo "svojho" teritória, lebo mu prekážala, lebo on potreboval stavať cesty, paneláky, nákupné centrá. Vedome ju vyhubil, aby sa mohol za niečím pokojne hnať. A odrazu si praje jej návrat. Ale musí mať nad ňou kontrolu, samozrejme... Žiadna slobodná bujná koruna! Treba ju predsa regulovať, aby náhodou nepoškodila strechy domov alebo tie elektrické špagáty, čo visia na stožiaroch.

Človek je pokrytec. Spokojne vyklčuje celý les, aby ho nahradil okrasnými drevinami, nad ktorými vie mať kontrolu. A tá príroda je potom umelá, nie je? Ako tomu mám rozumieť? Je ovládaná človekom, nami, je v otroctve. Je mi z toho smutno. Táto básnička, síce nie je práve najpodarenejšia, referuje nielen na zabúdanie ako také, ktoré ma teda dosť trápi (stále všetko zabúdam), ale hlavne na prírodu, ktorej pravá podoba je mestskému človeku veľmi vzdialená.

Aký máte vy vzťah k prírode a čo si myslíte o probléme, ktorý som popísal?


A je koniec

25. května 2016 v 10:39 | Bocian |  Uletený život bocianí
Veru áno. Nie, nie, nemyslím koniec s blogom! Pokojne straste husiu kožu, znova sa nadýchnite, utrite si slzy... Kľud! (trochu trápne... písal som to včera :-D) Končím so školou! Dvakrát som kontroloval internetovú žiacku knižku a vyzerá to tak... voľne ako vták... že som úspešne zmaturoval! Fanfáry, prosím. Po ôsmych rokoch na (osemročnom) gymnáziu je koniec. A je mi z toho smutno, priznávam. Mnohokrát som ho preklínal, nadával, v duchu ho mlátil až do krvi, a potom prehadzoval cez zábradlie mosta SNP (to je taký jeden most v Bratislave). Ale keď v jednej budove s jednou triedou a tými istými učiteľmi strávite toľko času... Konečne som voľný! :-D Teda, zhruba na štyri mesiace, pretože potom začínam so štúdiom na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. No zbohom! Opäť to isté?! Chcem sa trošku "polepšiť" a viac myslieť na svoj sen = písanie. Avšak tieto štyri mesiace si poriadne vychutnám! Ako? Chcel by som prácou. Možno si nájdem nejakú brigádu - patrilo by sa - ale tá bude vedľajšia. Túžim sa plne, naplno, odhodlane, oduševnene a schuti venovať literatúre. Môjmu milovanému písaniu. Až za hranice síl! Pokoriť únavu, spoločenský tlak, všetko. Skrátka, stať sa spisovateľom na "plný úväzok".

Odstavec o písaní:

Mám už aj dáky plán. Ako prvé musím dokončiť jeden ultra-tajný projekt, ktorý vám snáď čoskoro odtajním. Ďalej chcem prerobiť autobiografickú novelu s pracovným názvom Spisovateľ (nie, nepokladám sa za spisovateľa, je to len môj veľký sen), začať aktívne prispievať do časopisu Abdon a napísať poviedky, ktoré by mohli poputovať do súťaží. Plánujem sa totiž zúčastniť jednej celkom prestížnej literárnej súťaže: Poviedka, ktorá by mala slúžiť na zviditeľnenie mladých autorov, no už roky v nej dominujú starí známi spisovatelia. Urobím tam dieru do sveta! (určite :-D) Problém je, že vždy, keď tvorím s vedomím, že sa tou danou tvorbou budem prezentovať, veľmi to preháňam, šperkujem, snažím sa. Výsledok je potom neprirodzený a... nafigu. Musím sa iba uvoľniť a napísať jednu dobrú poviedku! Námet už mám. Držte mi palce.

Odstavec o potkanoch:

Majú sa dobre. Púšťam ich z klietky na potulky po izbe a ony sa čoraz viac osmeľujú. Lezú mi kade-tade po poličkách, zhadzujú moje výstavné zvieratká značky Schleich (srdcovka z detstva) a zrejme zanechávajú močové stopy (tak si značkujú územie) za skrinkou pod televízorom. Niekedy sa na nich hnevám, hlavne, keď ich nedokážem chytiť, ale inak sú to dvaja milí, zlatí darebáci. Takže tak.

Odstavec o čitateľskej výzve:

Zatiaľ sa mi darí! Nie som ktovieaký knihomoľ, dokonca ani čitateľ, ale rád by som sa ním stal. Preto som si dal cieľ - aj s Bociankou, ktorá sa má, mimochodom, tiež dobre :-D - že za šesť mesiacov prečítame šesť kníh. Už od roku 2013 si robím záznamy, koľko som toho za 365 dní prečítal a tento rok istotne pokorím svoj rekord. :-D Zvládol som zatiaľ deväť kníh, no väčšina z nich boli kratšieho rozsahu. Hádam nie som vinný za to, že ma "bavia" práve stručne vystihnuté myšlienky! Píšem a čítam radšej novely a poviedky. S textom sa dá omnoho viac hrať, zabávať sa s ním, šantiť nahý na lúke (?! :-D), keď sa nemusíte držať zložitej osnovy, aká by pri románe mala byť. Som teda zástanca krátkej epickej prózy. Momentálne sa vrhnem na dočítanie Čierneho kocúra - zbierky poviedok od Edgara Allana Poea, a potom skočím na vtáčika a snáď sa dozviem, ako ho zabiť. To je už celkom rozsiahla knižka a každý vraví, že je veľmi dobrá. Teším sa na ňu.

Odstavec o Bocianovom hniezde:

Moje dlhokánske prázdniny znamenajú aj to, že sa začínam znova venovať blogu. Aktívne! Môžete sa "tešiť" na básničky, informačné články zo života (s tými je najmenšia starosť :-D), postrehy z pozorovania sveta (lebo sa chcem infiltrovať do všakovakých spoločenských vrstiev a zbierať materiál na písanie) a pokračovania série Bocian a spisovateľstvo! Jéj! Miesta, kde (ne)písať a Filmy o spisovateľoch - tomu sa budem v dohľadnej dobe venovať.

Všetko.

Napíšte mi pod článok vaše zážitky z maturít, ako ste na tom s čítaním a čo chystáte na prázdniny! Som zvedavý.



Prírastky

2. května 2016 v 20:51 | Bocian |  Uletený život bocianí
Blog je ako rieka. Na to som prišiel práve teraz, preto to znie tak hlúpo. Pointa je, že ak rieka vyschne, pravdepodobne v predchádzajúcich dňoch nepršalo. Ani mne na hlavu príliš nepršalo. Mám nad ňou strechu. Preto. Človeku sa ťažko rozpisuje. Zo všetkého najťažšie sa hľadajú úvodné slová. Keď dotyčný nenatrafí na tie správne, vyzerá potom úvod presne takto.

Tentokrát žiadna (skvelá) básnička ani úvaha. Nič, čo by malo určitú hĺbku, šírku, výšku, objem, povrch, a tak ďalej. Len sa vám zdôverím s novinkami v mojom Bociaňom živote. Nie je to žiaden vzrušujúci let. Skôr taký pomalý pád, po ktorom si rozbijete hlavu a rozmašírovaný mozog vsiakne do zeme. Ale: objavil som nového dobrého autora. Moja dovtedajšia čitateľská teória bola, že čítať budem overenú klasiku, ktorá je globálne považovaná za kvalitnú literatúru. Že taká by ma mohla obohatiť najväčšmi. Tento autor je však úplne iný. Žije. Minimálne po fyzickej stránke. Patrí do takzvanej súčasnej slovenskej umeleckej literatúry. Zdôraznil by som slovo "umeleckej". Čo to znamená? Sám ešte netuším. Veľa literatúry, aj keď si vravíme, že čítanie je super a človeka obohacuje, spadá do sekcie "komerčná literatúra". To sú knihy, čo na vás zväčša vyskočia hneď pri vstupe do kníhkupectva. Romantika, asi aj fantasy, kriminálky a tak ďalej. Tento môj autor, volá sa Vladimír Balla - ale používa iba priezvisko, nie je vo výklade Martinusu, neudiera do očí ako ružové slipy trčiace z gatí. Musíte ho v tom množstve objaviť. Rovnako to platí aj pri tvorbe samotnej. Aj k tej si treba presekať cestu.

Balla píše o živote, no z inej perspektívy, ako sa o živote zvykne tvoriť. On stojí vedľa neho. Ťažko sa mu zapája, lebo nerád spolupracuje, radšej premýšľa. Téma, ktorá sa opakuje azda v každej zbierke noviel - píše zväčša v krátkom rozsahu, je hľadanie zmyslu života alebo úvaha nad otcovstvom, manželstvom, vzťahmi, rodinou. Videl som s ním zopár rozhovorov a aj tam potvrdil, že už dvadsaťpäť rokov ho trápi otázka: "Prečo by som mal byť otec?" Vraj ešte nenašiel odpoveď. Pre mňa to znie fascinujúco. Momentálne som v rozpoložení, kedy každý odlišný pohľad na svet a spôsob žitia je pre mňa vzrušujúci, atraktívny, sympatizujem s ním. Lebo toto "tradičné", myslím hodnoty spoločnosti, ma akosi odpudzujú. Aj keď si zapchám nos, stále cítim pach rozkladu. Preto Balla. Prečítal som zatiaľ dve krátke zbierky noviel a jednu dlhšiu knižku a nemienim skončiť, kým nenaštudujem všetky jeho texty. A potom si ich asi prečítam znova.

Moje nové čitateľské zážitky skryto súvisia aj s prestávkou v písaní. Nedokázal som sa od toho odstrihnúť úplne, stále si (v škole) píšem básničky, dokonca som vymyslel jednu hlúpu poviedku s pracovným názvom Segedín o rutine, na ktorej tempom polomŕtveho slimáka pracujem. S ničím sa však neponáhľam, na nič netlačím. Nasávam život, na ktorý skúšam hľadieť inak. Sem tam sa trápim, z času na čas plačem, občas chytám nôž… žartujem. Pravda, niekedy sa skutočne trápim, ale veľakrát ma svet baví. Život je predsa žart!

Bod číslo dva! A asi aj číslo posledný. Mám… Čože mám? Mám… zvieratká! Rovno dve. Neviem, či viete a či to vôbec máte odkiaľ vedieť, no spolu s rodičmi a sestrou so mnou doma býva aj jeden už celkom starý psík a mačka. Ja som bol vždy dieťa, ktoré milovalo zvieratká a títo dvaja sú so mnou odjakživa. Popri nich sa však vystriedali: králik, rybičky, myš, potkan a teraz… Presne 27. apríla mi do života skočili dvaja malí milí zlatí potkaníci. S mojim Kimeečkom (tak sa volal potkan, ktorého som mal predtým) som mal výborné skúsenosti, tak som sa rozhodol, že sa k chovu potkaníkov vrátim. A keďže jeden by bol osamelý a smutný, kúpili sme dvoch. Nie sú zo zverimexu, ale od chovateľky, pre ktorú je chov vášeň, ktorá má tie zvieratká úprimne rada a namiesto "pútavej cenovky" vám dá spoločenských mierumilovných miláčikov a dobré rady. Moja rada pre všetkých budúcich chovateľov ľubovoľných tvorov je: Nepodporujte obchody so zvieratami, ale radšej si priplaťte a vyhľadajte nejakého chovateľa. Mám to osvedčené svojimi chovateľskými skúsenosťami!


Ten viac vystrčený z tunela sa volá Hemi (ako Hemingway :-D) a druhý je Scott (Francis Scott Fitzgerald :-D). Určite im ešte zopár článkov venujem!

Objavili ste aj vy v poslednej dobe nejakého dobrého autora?

Čo hovoríte na potkanov? Máte doma tiež zvieracích pobočníkov?