Duben 2016

Utrápený mysliteľ

19. dubna 2016 v 10:25 | Bocian |  Umelec Bocian
Človek, ktorý premýšľa,
je človek, čo sa trápi.
Človek, ktorý hneď koná,
mysliteľa strápni.

Mysliteľ skok uváži,
no konateľ skočí.
Čo prvému zostalo?
Gúľať po ňom oči.

Ale často práve v tom,
čo si ktosi rozmyslí.
Do hlavy mu udrie hrom,
až po bradu v lístí.

Konateľ ho zametie,
cestu si vie odhádzať.
Mysliteľ je bezradný,
dá sa kopu obchádzať.

A preto treba rýchlo dosnívať a pustiť sa do činov. Ale tie činy by asi nemali byť neuvážené… Len chvíľu zastať. Hlavu oprieť o tvrdú päsť ako grécky filozof. Dobre. Dosť! Poď! Rob! Keď budeš z okna civieť celý deň, nedostaneš sa von. Možno niekedy. Neskoro. Mám dilemu. Všetko hneď? Alebo na všetko veľa času? Baví ma o tom premýšľať, premýšľať o všetkom, no zároveň… Nerád čakám. Od detstva. Dlhé cikcakovité rady mi vždy evokujú beznádej. Takú tú neslobodu a obmedzenosť. Túžim sa predbehnúť. Platia však pravidlá.

V bežnom živote bežnej bytosti sa dá objaviť mnoho analógii k hlbokým myšlienkam. Len či sú správne. Asi nie, je ich toľko a z každej treba povyberať to, čo pasuje. Napríklad hodnoty sú ako korene stromu. Sú základom nášho "systému". Ale podľa mňa sa dajú zmeniť, "prekopať". No keď odrežeme strom od koreňov, zahynie. A transplantácia je blbosť. Možno ho stačí presadiť a budú rásť inak! Korene aj tá drevina! To je zaujímavé... Napokon sú tie analógie užitočné. Som spokojný. A idem pokračovať v rýchlom slede života.

Ozvem sa. Niekedy.

Ako to máte vy? Snívať, premýšľať, plánovať? Alebo sa života chopíte tak, ako vám bol daný a konáte? Zaujíma ma to! V čom vidíte zmysel... života? Premýšľate nad ním?


Láska sa ubráni

12. dubna 2016 v 18:00 | Bocian |  Umelec Bocian
Každýkrát, keď sa nesmiem dotknúť,
tvoje telo pohladiť.
Pred časom v objatí uniknúť,
našu lásku zachrániť.

Vždy, keď sme spolu,
zastanú hodiny.
Myslím, len v mysli,
zaľúbenci bez viny.

Ako k nám prišli?!
Vzali nám minúty.
Čas, ktorý zmĺkol.
Čas navždy minutý?

Hladím ťa znova,
už obnovil sa deň.
Opäť nás volá,
náš spoločný sen.

Básnička je venovaná Bocianke k nášmu "výmesačiu".
Ďakujem, že aj po roku a štvrť môžem v každý okamih dňa cítiť tvoju lásku.

Umenie a prachy

11. dubna 2016 v 17:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Vždy som bol presvedčený, že ak sa človek (a nebudem opakovať svoj trápny vtip, že sa to týka rovnako Bociana) chce čomusi venovať poriadne, musí danej aktivite dať všetok čas, 25 hodín za deň - vstávať o hodinu skôr. Z toho mi vyplývalo, že nemožno robiť viacero vecí a očakávať, že budem nielen výborný huslista, vyšportovaný "fitnesák" a víťaz medzinárodných olympiád z fyziky. Buď by som bol dobrý iba v jednej aktivite a tie ostatné by krívali za ňou, alebo vo všetkých troch nahov… nanič.

Ale práve včera som čítal zaujímavý článok, ktorý sa mi nenásilne pokúsil roztiahnuť viečka. Bol práve o tom, ako peniaze ovplyvňujú umenie. Čím už dnes prachy nehýbu?! Aj umením áno. A podľa akéhosi postaršieho hudobného skladateľa - volá sa Godár, je to féľmi (znelostná asimilácia v praxi :-D) zlé. Nebolo treba veľa písmen, aby som uznal, že ten pánko nevraví hlúposti. A tak som so sklopenou tvárou začal hútať, čo budem v živote robiť a či nie je lepšie rovno sa šmariť do húštia kaktusov a ukončiť to.



(Van Gogh maľoval krásne obrazy, plne sa venoval umeniu a aj tak sa celý život trápil.)


Myslím, že sme si všetci krásne kolektívne porozumeli, ale aby mal môj pochabý článok viac slov, rozviniem myšlienku. Umenie je jednoducho poslanie. Vždy sa za poslanie považovalo a pre mňa ním zostane naveky. Lenže dnes nastala akási kríza. Ľudia ho už akoby nepotrebujú - aspoň sa k nemu tak stavajú. Kedysi dávno, za siedmimi horami a ostnatými drôtmi, museli umenie cenzurovať a skartovať. Jeho tvorcovia utekali za slobodou do zahraničia a tvorili, aby tým, čo tu museli zostať, otvárali oči a dodávali silu žiť. Vravím o tom svojom nenávidenom socializme. Umenie v tom období a aj v časoch pred tým predstavovalo niečo významné, fascinujúce, inšpiratívne, hodné zamyslenia. Tak ako vedci sú nositeľmi exaktného myslenia a jeho rozvoja, umelec by mal byť filozofom, ktorý svojim (netradičným, nevšedným, originálnym…) pohľadom na dianie posúva obzor, hrá sa s realitou, perspektívou pohľadu na svet… Tak nejak. Krásne sa mi o tom píše. :-D

A práve túto funkciu literatúry, maliarstva, hudby, atď, zabíjajú peniaze. Lebo autor zavrhne svoju identitu, nezrealizuje víziu, ale sa pachtí za finančnou odmenou. On musí. Musí prežiť. Nemôže si vziať polrok voľno, ísť objavovať svet a zbierať inšpiráciu. Nie, potrebuje sa zúčastňovať besied a písať ďalšie knihy, aby sa svojou, už ani nie tak veľmi milovanou činnosťou, uživil. Paradox. Smutný a zrejme neriešiteľný. Riešiť sa dá iba tak, že by dotyčný robil nejakú obyčajnú nenáročnú prácu - úradník, nočný strážnik… niečo také, a popri tom by mohol premýšľať nad svojimi dielami.

Mám pocit, že to znie veľmi hlúpo. Vravím o tom, akoby to bolo niečo jednoznačné, ale život je rôzny, má toľko ciest, že o nich človek ani netuší a žiadna nie je správna - objektívne správna. To, čo je dobré a čo sa má, nám diktujú ďalší ľudia, tí, ktorí, povedzme, už niečo zažili. No oni tiež nevedia o všetkých možnostiach a nemajú právo súdiť. Ja som tiež len subjektívny chrlič názoru. Odvíjam sa od vlastného systému, ktorý nie je dobrý, no nie je ani zlý, správny, ani nesprávny, nie je nijaký, iba môj. A podľa všetkých myšlienkových kalkulácií prichádzam s výsledkom, že najslobodnejší umelec je chudobný umelec, ktorý sa s tým stavom zmieri a vyhovuje mu. Neovplyvňujú ho potom peniaze a žiadna náročná (myslím dobre odmeňovaná) práca ho psychicky ani fyzicky nevyčerpáva. A preto sa môže aktívne venovať svojim predstavám, dýchať múzu.

Možno sa mýlim. Je dosť pravdepodobné, že áno. Ale vlastne sa mýliť nemôžem, pretože nikto ešte nenašiel pravdu. Takže ak je niekto spokojná šľapka publika a aj tak sa cíti ako umelec - teda slobodný umelec, má na to právo. Alebo také čosi. :-D Ja chcem byť voľný, nezávislý a neovplyvňovaný. A chcem tvoriť hlavne pre jedného čitateľa = pre seba. Žiaľ, dnešný svet sa ťažko dištancuje od peňazí. Preto netuším, či si svoj sen splním.

(Zdroj obrázka: http://www.biografiasyvidas.com/biografia/g/gogh.htm)

Aký je váš názor? Môže byť umelec slobodný, ak svoje diela pispôsobuje publiku a potrebuje zarobiť? Mal by sa živiť obyčajnou prácou a tvoriť popritom?


Príbeh o zajkovi z Robotova - Finále

10. dubna 2016 v 15:19 | Bocian |  Zajko z Robotova
Náš podivný antiutopistický pesimistický rozprávkový príbeh o zajkovi zo zvieracej dedinky nazývanej Robotovo sa dnes poslednými dvoma kapitolami končí. Ďakujem za všetky komentáre, ktoré ste mi pod príbehom zanechali a v hĺbke svojho vtáčieho srdca s plne rozdelenou ľavou a pravou komorou a s pľúcnymi vakmi prirastenými ku krídlam sa nádejam, že vás zajov osud zaujal.

Ešte vás chcem upozorniť, že zajtra výjde ďalší úvahový článok, ktorý sa znova dotkne (mojej milovanej) literatúry, respektíve umenia ako takého. Takže ma tu vo večerných hodinách môžete cez oblok sledovať!


V aute


Muž za volantom nervózne schytil mobilný telefón. Obe ruky sa mu príšerne triasli, až mu spadol pod sedadlo. Ninka plakala.
"Á, dobrý deň, boli sme v tej zvieracej dedine, v nejakom..."
"Robotovo!" vydralo sa jej z hrdla. Zhlboka sa nadýchla a stisla si krížik na krku.
"V Robotove. Stala sa tu nehoda. Ja... zrazil som zviera, tuším, že diviaka," rozprával rýchlo, koktal a potil sa ešte viac než pri ceste tam.
"Dobre, v poriadku, ihneď sa vráťte do mesta," inštruoval ich pokojný hlas dispečerky.
Ninkin otec otočil automobil. Pár metrov pred ním bez jediného pohnutia sedel malý hnedý zajac. Uprene hľadel na auto a šofér z toho pohľadu dostal triašku. Bál sa ho. Mal strach, že zrazu spoza stromov povychádzajú všetky zvieratá, aj tie kone, čo ich pri príchode zazreli, roztlčú im auto, vybijú sklo, a napokon sa s nimi spravodlivo porátajú. Dupol na plyn. V spätnom zrkadle zazrel mŕtve telo zvieraťa, ktoré zavraždil a obrys sediaceho zajaca.
"Odstránime to z vašej poistky. Ešte raz mi povedzte priezvisko." Pani na druhej strane slúchadla razom vyriešila celý problém. Šofér si dlaňou zotrel zarosené čelo a Ninka ešte vždy tíško vzlykala na zadnom sedadle.
"Neboj sa, zlatíčko, teta mi povedala, že k tomu diviakovi pošlú doktora a že bude v poriadku," tíšil ju. Cestou do mesta zaspala a obaja rodičia boli znova pokojní.
"Máme to za sebou," šepla manželka.
"Áno, už nikdy nechcem vidieť žiadne živé zviera!" dodal manžel.


Jazvecove správy


Slnko sa schovalo za pahorky na západe, niekde v diaľave, kde sa rozlieha veľkomesto so všetkými fabrikami, úradmi a so správcom a jeho asistentom. Ešte v tú nedeľu večer bolo nutné odstrániť pálčivý problém. Mŕtve zviera v Robotove. Dispečerka vyriešila ohlásenie vraždy ďalším telefonátom, a tým nadobro zbavila mužovo svedomie viny. Spokojne zaparkoval v garáži a jeho manželka s obdobným kľudom v duši zohriala večeru.

Ulice zvieracej dediny boli prázdne, zato domovy plné nešťastia. Medzičasom sa po celom Robotove rozšírilo, že diviak umrel a že to zapríčinil človek. Zajko sedel sám v tmavej nore. Blížila sa siedma hodina a on čakal na správy. Stále však myslel na diviaka, jeho myšlienky, na smrť. Pokrkval plány o veľkolepej nore a o usporiadanom živote. Ľudia. Tí ho zabili. Ešte poobede mi hovoril, ako sa vzoprie, ako im ukáže. Bol silný a statočný. Jediný. A oni ho zrazili poondiatym autom. Znenávidel človeka, všetkých ľudí v meste. Odrazu neznášal svoju prácu. Nemienil pre nich viac pracovať. Znova mu vyhŕkli slzy. Až teraz, po najčernejšom dni pre celé Robotovo, minútu pred siedmou večer, si zajko uvedomil význam všetkého, čo mu ostatné zvieratká tvrdili. Krtko, sova, pes i somár, majú pravdu.Áno, bol si naivný, snaživý, zaslepený a hlúpy otrok ľudských nariadení.

Po kľukatej hlinenej vozovke sa rútila biela dodávka. Dnes už druhé auto z mesta, ktoré vstúpilo do sveta zvieratiek. Veľká kopa diviaka bola neprehliadnuteľne uložená na kraji cesty. Z dodávky vystúpil nízky zavalitý muž v bielej zástere a rukaviciach. Otvoril zadné dvere dodávky a fučiac dotiahol zviera dnu. Červeň mu výrazne sfarbila plné líca a po holej hlave mu tiekli cícerky potu. Chránený tmou nasadol späť do služobnej dodávky, naplno zatlačil plynový pedál a odišiel. So sebou do mesta vzal aj kus prvotriednej diviny. Pôjde na odbyt!

Jazvec uvádzal televízne noviny správou dňa: "Dnes svet opustil náš výnimočný priateľ diviak. Stalo sa tak po tragickej nehode s automobilom. Starosta havran v krátkej tlačovej správe vyjadril smútok na touto ujmou. Vypočujte si slová starostu: Diviak bol pracovitý a čestný občan Robotova. Jeho strata je bolestivá nielen pre mňa, ale určite aj pre všetkých jeho priateľov. Česť jeho pamiatke. Úprimnú sústrasť nám odkazuje aj správca mesta a sľubuje, že vinník bude spravodlivo potrestaný." Nato sa obraz upriamil na líšku so svojím tradičným vstupom zo sveta ľudí. Zajko vypol televíziu. Na toto sa nemôžem pozerať! Zvalil sa do postele a kým zaspal, ešte chvíľu upieral zaslzené oči na hlinený plafón. Mladý, citlivý a sklamaný zajko.

-Koniec-


Vulgárny v článkoch?!

4. dubna 2016 v 21:55 | Bocian |  Bocian filozofom
No do p..., kur.., môžem sa na to vyje... Aj takto krásne sa dá v spoločnosti dvoch oduševnených intelektuálov porozprávať. V takzvanom hovorovom štýle je viac či menej bežné nadávať. Teda, netuším v akej spoločnosti sa najčastejšie vyskytujete vy, ale ja si (hlavne v poslednej dobe, vplyvom úžasnej repovej hudby) často zvyknem odhodiť, ako sa vraví, vreckovku od zobáka a poriadne to zo seba vychrliť.


Musím sa ich znenazdajky zastať. Podľa mňa nie je význam vulgarizmov vôbec taký príšerný, nechutný a možno ani osočujúci, ako o nich neprajníci rozširujú. To, čo majú znamenať, im zadávame predsa sami - tónom hlasu, situáciou, gestikuláciou... Niekedy majú za cieľ uraziť, ale inokedy len zbaviť človeka dusivého hnevu. No čo nadávky v umeleckých, respektíve publicistických textoch? Napríklad tu, na blogu alebo v knihách? Čo tam (ne)robia? Prečo ich príliš nemusíme?

Odvíjajúc sa od zmeny mojej životnej filozofie - to znie tak nadnesene, až ma to i s kreslom vynáša k stropu, som zmenil aj štýl písania. Ako prvé sa snažím zahlušiť dlhé vety. Je to voči nim určite kruté, ale v tomto prípadne je revolúcia dôležitá. Hrám sa so štylistikou a pokúšam sa pokúšať sa o pokus - experimentujem - aspoň sa nádejam. Tak nejak sa snažím písať viac… realistickejšie a súčasne, to najmä. A spolu s tým sa mi do tvorby vkradli nadávky. Už sa to raz stalo, sú tam a správajú sa úplne ako nenásytné kliešte, ktoré sa len veľmi ťažko odstraňujú. Prosím, nepredstavujte si, že v jednom (každom) odseku použijem zopäť pejoratívnych slov. Niekedy je však hrdinom mladý mestský človek, ktorý sa pri rozhovore, či rannom prebúdzaní sa s opicou na hlave (kocovina) dopustí drsnej priamej reči.

Aj Peter Pišťanek - slovenský spisovateľ, ktorý len pred rokom spáchal samovraždu, vo svojom najznámejšom románe používa množstvo nadávok. Jednoducho patria k sociálnemu postaveniu danej postavy a podľa mňa to je úplne v poriadku. Lenže potom sa nad takýmto textom zhŕknu svätuškári, abstinenti, nefajčiari, bifľoši, učiteľky slovenčiny a tak ďalej a spoločne bedákajú, prežehnávajú sa a opľuvajú túto bezcennú pohoršujúcu "vec". Čo na to ja? Mňa to, vážené dámy a vážení páni, mňa to serie. V článkoch zväčša nenadávam, ba dokonca som to donedávna priam odsudzoval. Zdalo sa mi to nevhodné, ale postupne prichádzam k záveru, že aj takéto výrazy sú súčasťou reči a ak to poslúži umeleckému zámeru - tomu najvyššiemu a najctenejšiemu zo všetkých spisovateľovych záujmov, prečo si schuti a poriadne nezagániť?! Dofrasa!

Napokon alebo ako anglickí bratranci vravia: Fajnly, ja sa nadávok strániť nemienim. Aj svoju rozpracovanú novelu začínam slovami klasika: "Do pi*e!" a síce následne v nadávaní poľavujem, lebo mám pocit, že v počiatkoch som to veľmi preháňal, nechám si ich tam a basta! A ak sa ktosi už v úvode zhrozí, nech je poriadne zhrozený celé čítanie! :-D

(Zdroj obrázka: http://www.jsemforest.cz/naucte-se-nadavat-v-60-ti-jazycich/swearing)

Aký je váš postoj? Áno alebo nie nadávkam v umeleckej tvorbe?


Príbeh o zajkovi z Robotova 4

3. dubna 2016 v 13:53 | Bocian |  Zajko z Robotova
Príbeh konečne pokračuje a pomaly mieri do cieľa. V tejto časti sa sklesnutý zajac rozhodne ísť do krčmy - to je predsa úplne bežné riešenie existencionálnych problémov každého z nás. :-D Zoznámi sa tam so svojským diviakom a opäť sa čosi udeje...


Diviak

Asi hodinu o pol po rovnom poludní prekročil prah Robotova predný pár pneumatík. Bolo to vôbec prvý raz, čo sem ktosi na dvoch nohách, neosrstený ani neoperený, zavítal len tak, na exkurziu. Čierne SUV prechádzalo okolo príbytkov na začiatku dediny. Motor vrčal a kone vystrašene vyzreli zo stajne. Od údivu im obom z pyskov vypadla rozžuvaná slama.
"Čo tí tu chcú?!"nespokojne zafučal starý hnedý tátoš.
"Ako sa po tom dnešnom nariadení vôbec opovažujú vstúpiť na naše územie?!" rozhorčovala sa kobyla vedľa.
Ninka nadšene hľadela zo zadného okienka a všetkým tým zvieratkám natešene mávala. Vlastne, atmosféra v aute so vôbec nezmenila. Otec bol stále nervózny a spotený a mama sa pozerala výhradne do zeme alebo na zlatý krížik na prsiach.

Než auto vstúpilo do dediny, zajko už hodnú chvíľu popíjal v spoločnosti diviaka.

Barman postával na druhej strane výčapu. Bol statný, tučný, zarastený a nielen v ľuďoch zvykol vzbudzovať strach. Od pondelka do piatku pracoval v lakovni áut a ešte aj cez víkendy ho z tých chemikálií bolievala hlava. Vždy v piatok večer otváral svoju krčmu, jedinú v Robotove. Nerobil to preto, že si chcel pri mizernom plate v meste privyrobiť, netúžil po honosnom majetku ako zvykne človek. Slovom, tešilo ho to, napĺňalo. Mal rád preplnené stoly, bujarú vravu v sobotu večer a čapovanie kvalitnej pijatiky. Schuti si so svojimi zákazníkmi pripil i vypil, aj sa pozhováral a posťažoval.

Podľa nariadenia mestských úradov sa krčmy museli zatvárať v nedeľu napoludnie, aby boli zvieratá nasledujúci deň práceschopné. Ale diviakovi boli ľudské príkazy ukradnuté.
"Budem pre nich drieť od ôsmej do šiestej sedem dní v týždni, ale od mojej domoviny nech dajú paprče preč!" zakvičal a naraz vylogal celý pohár jablčnej kvasenej šťavy. Potom načapoval už štvrtú rundu a štrngol si so zajkom.
"Naozaj som si doposiaľ myslel, že ľudia nám nechcú zle. Veril som, že sú k nám spravodlivý a vážia si našu lopotu!" rozhneval sa ušiak a tresol pollitrovým krčahom o barový pult.
"Ja nepotrebujem nejaké teplé miestečko, čo smrdí po človečine. Nech svoje kožené kresielka nechajú vlastným zadkom. Aj na ľudské blaho budem drieť, ale keď mi niekto na dvoch bude riadiť krčmu, zarazím mu do riti kly! A o sedem hodín za týždeň viac?! Si myslia, že ma zo srstí zoderú?! Ja im ukážem, aký vie byť diviak tvrdohlavý!"
"Mnoho o svete som pri tvojej mrkvovej šťave pochopil. Ale je už, vieš, veľa hodín. Už sa asi poberiem domov. Zajtra práca. Desať hodín, do hnilého kelu! Staviame nejaký barák v meste."
"Dobre priateľu, idem tiež. Len ma počkaj, kým tu zamknem. Znova až v piatok... Bude sa mi cnieť, krčma moja milovaná. Život môj. Láska, tá kráska na rohu," hrubo nôtil pripitý diviak a improvizovane si vymýšľal slová i melódiu naraz.
"Výborný kvas!" zajasal na počesť krčmy zajko, keď sa mu na ulici pod klesajúcim slnkom zakrútila hlava.

Z dverí sa vzápätí vyrútil diviak. Po štyroch krčahoch mal ťažké nekoordinované pohyby a ešte stále si šomral vymyslenú ódu na krčmu. Zajko sa letmo zorientoval. V čase síce úplne nie, ale priestor mu bol známy. Aj keď doplietol svetové strany, vedel kadiaľ do svojej nory.
"Diviak, kamarát, ja idem! Tade!"
"Ja zas asi tade!" kopýtkom ukázal opačným smerom, ale na troch nohách sa v aktuálnom rozpoložení nedokázal udržať. Prekopŕcol sa dopredu a rozpleštil na hlinenej ceste.
"Pomôžem ti vstať, priateľ môj?" prihopkal zajac k veľkému zvieraťu, ktoré neboho ležalo uprostred cesty.
"Už idem. Už. Zradili ma tie moje prekliate kopytá!"
"Bál som sa, že sa ti niečo stalo," vydýchol si zajko.
"Ach, zajko, mňa nepokorí ani táto prekliata doba! Ani ľudia, ani práca, nikto ma nedostane k zemi," zvolala a už aj sa vyštveral na štyri krátke nohy.
"Nie! Určite nie, diviak!" potľapkal ho zajko po členku, kam labkou dočiahol, a potom sa obaja vydali opačnými cestami.
"Dobre sa mi s tebou porozprávalo a aj popilo!" volala zajko, keď sa rozchádzali.
"Ak budeš mať v piatok večer cestu, vhupni na jedno!"
Haha, pokojne aj na dve, prebehlo mu nie práve čírou mysľou a tackavým skokom mieril k topoľu, kde si kopal príbytok.

Odrazu sa ozvalo príšerné zaburácanie. Čosi prudko zastavilo, zavŕzgali brzdy. Takéto zvuky boli zajkovi povedomé z mesta, keď ráno pozoroval hustú premávku. Zľakol sa a zvrtol hlavu. Odrazu zbadal veľké temné auto nehybne stojace niekoľko metrov pred ním. Inštinktívne sa chcel pustiť do šprintu. Som len príliš opitý alebo je naozaj v Robotove človek?! Zháčil sa, nechcel uveriť. Zostal stáť, tvárou k blatníku auta. Zabzučal motor, kolesá sa vytočili do strany a vozidlo sa začalo nemotorne otáčať. Kolesá sa prudko roztočili a kúdole prachu zaplnili priestor medzi ním a uháňajúcim vozidlom. Keď popolavý oblak sadol späť na zem, zajko hlasno zhíkol. Zočil ho. Diviaka. Ležal odhodený pri krajnici. Videl iba strnulú hromadu tmavej srsti. Rovnakú ako pred chvíľou, keď sa diviakovi z alkoholu podlomili nohy. Veľkými skokmi sa hneď dostal k priateľovi.
"Diviak?! Si v poriadku? Znova si sa zapotácal?"
Nič. Auto sa hnalo preč, bolo už ďaleko. Slnko žiarilo, obloha bolo jasná a idylicky belasá. Vzduch sa len nehybne vznášal nad hlinenou cestou, vystrašeným zajkom, diviakom. Bolo príjemne teplo.

"Pomóc! Strážnik pes! Pomóc!" rozkričal sa zajko, ako len vládal. "Pomóc!"
Vzápätí mu odvetilo hlasné brechanie o niekoľko uličiek ďalej. Psík trielil na miesto nešťastia. Zajacove žalostné výkriky sem dotiahli aj zopár ďalších zvieratiek z okolia. Kone sa skláňali nad diviakom a pes ho už tretí raz nervózne obchádzal. Zahynul.
"Zrazilo ho to pekelné auto!" zvolal zajko opierajúc sa labkami o mŕtveho priateľa.
"Videli sme ho! Čierne ako búrková obloha. Určite to boli tí prekliati ľudia!"
"Stál som pred ním... pred smrťou," hlesol zajko a vo veľkých čiernych očkách sa mu hromadili slzy. "Boli sme spolu v krčme, potom sme sa rozlúčili. Nevidel som presne, ako sa to udialo."

(Zdroj obrázka: http://snaturou2000.sk/zivocichy/diviak-lesny)



Musím

1. dubna 2016 v 20:30 | Bocian |  Umelec Bocian
Odchádzam, omrzelo ma to,
pod nohami neváľa sa zlato.
Odchádzam a viac ma tu niet,
zanevieram na neľudský svet.

Som preč, zatiaľ na ceste,
úsmev, bežím z priepasti.
Obchádzajúc ostré slová, päste,
Mávam na vás, hŕstka starostí.

Rehocem sa, už som šťastný,
srdce mĺkve, slasťou chrastí.
Nemusí sa o život báť,
telo zakryť pod kabát,
lebo diabol zostal doma.
Odchádzam, padám z móla.


Uff, konečne som tu! Bola to dlhá a vyčerpávajúca cesta - ležanie na posteli, sedenia v škole, rutinné každodennosti, ktoré ma postupne privádzajú do šialenstva. Neviem prečo, no nevedel som sa tu ani len pristaviť na krátky článok. Hovoril som si, že musím znova začať - už asi stýkrát. Čo robím, keď kašlem na svoje hniezdo a zmeškal som dokonca aj jarné upratovanie?! Možno vás to prekvapí, ale píšem. Robím na takom vlastnom "projekte". (Dnes je toto označenie veľmi moderné a používa sa na každú blbosť.) Je to novela inšpirovaná mojim prežívaním a zatiaľ asi viac prezrádzať nebudem. Blížim sa však do cieľa, respektíve pomaličky dopisujem prvú verziu, čo vo svete spisovateľa (ktorým zatiaľ nie som) znamená, že tá skutočná náročná práca sa čoskoro iba začína. Popri tom sa tvárim, že sa učím. Tak sa to so mnou má. Ani básničky netvorím, všetko venujem tomu svojho počinu.

Veľa času mi zaberá i premýšľanie. Snažím sa vytvoriť si nejaký "systém" - režim, ktorým by sa môj život mohol univerzálne riadiť. Niečo ako: nepiť alkohol, každý deň napísať určitý počet strán... Pokúšam sa zredukovať zlé vplyvy a venovať sa písaniu a čítaniu. Musím konštatovať, že to vôbec nie je tak jednoduché, ako si to všetko iba spísať.

To je všetko. Ešte zvažujem, že navštívim Island. Chcem totiž uniknúť odtiaľto, z tohto sveta. O tom je aj táto básnička. Nepáčia sa mi jeho hodnoty. K človeku sa správa ako k stroju, určuje jeho životnosť, zadáva mu, čo a kedy musí spraviť. Teraz študuj, potom pracuj, choď do dôchodku a zakonči svoj nudný vopred naplánovaný život. Nechcem to. Preto by som rád odišiel - vzoprel sa nátlaku ostatných robotov a tak trochu sa od nich aj izoloval. Uvidíme.

Odišli by ste preč, keby ste mali možnosť utiecť z pazúrov spoločnosti? A kam by ste šli?