Březen 2016

Príbeh o zajkovi z Robotova 3

13. března 2016 v 19:51 | Bocian |  Zajko z Robotova
Príbeh v hlavnej úlohe so Zajkom z dediny Robotovo pokračuje. Dnes sa o celej zúfalej situácii, ktorá nastala v predchádzajúcej časti, porozpráva s ostatnými zvieratkami.

Sklamaný zajko

Kravy hlasno múkali, káčer špliechal a sipel ešte hlučnejšie než počas televíznych novín, ďateľ temer zboril tri mohutné buky a zajko, čo si hĺbil svoju noru, sa teraz zvalil pod strom a natiahol si dlhé biele laby. Každý bol nespokojný, no nikto s ortieľom ľudí z mesta nič nezmohol. Ich príkaz je nezvratný rovnako ako osud zvieratiek.

To je predsa výborné!Za každú hodinu naviac dostaneme väčšiu odmenu... Viac si zarobím a rýchlejšie zariadim noru. Paráda! Takto si to ušiak premyslel a na rozdiel od ostatných spoluobyvateľov sa cítil veľmi spokojný. Potreboval si od práce odpočinúť, a tak sa vydal na prechádzku Robotovom.

"Dobrý deň, strážnik pes!" zvolal zajko z opačnej strany cesty.
"Ahoj, zajko," hlesol mu skleslo na pozdrav a pokračoval v rozrobenej práci, krúžení dookola.
"Krátite si chvíľu naháňaním chvosta?" vyzvedal zajko.
"Nie, tentokrát nie. Som nervózny ako pes!" zabrechal roztržito.
"Akoto? Veď je krásne slnečné odpoludnie, nebo jasné..."
"Azda si nepočul novú vyhlášku? Až zo samotného mesta nám čerti nesú zlé správy," zosmutnel nižší fľakatý psík a ešte nervóznejšie krúžil na mieste.
"Ja mám z toho radosť! Viac hodín, vyššia odmena. Potrebujem si zariadiť domček, chápete."
"Ach zajko, nebuď naivný. Nepočúval si? Chcú zvýšiť produktivitu, nie rozdávať nám honoráre. Neuvidíme od nich ani kosť k dobru!" vyštekol a jeden raz hlasno zavil na oblohu.
"Tomu neverím! Nie, ľudia nie sú takí podlí!"
Nato strážnik pokrútil hlavou a len ďalej panikáril. Zajac odhopkal preč a na tvári sa mu črtali drobné chmári. Stále však neveril, že sú psove slová pravdivé.

Na ďalšej ulici strel somára, ktorý ho míňal oproti.
"Dobrý deň, somár."
"Zajko, dobrý deň." monotónne odvetil.
"Ako sa máte? Čo práce v záhradke?" vypytoval sa zajko a už takmer úplne zabudol na rozhovor so strážnikom.
"Ále, ako sa len môže mať upracovaný starý somár? V záhradke som nepohol ani kopytom, celý víkend sa cítim zmorený ako kôň."
"Joj, to mi je veľmi ľúto!" súcitil s ním zajko, až sa somár od toľkého pochopenia rozrečnil.
"To tí zlí ľudia! Mordujú nás prácou ako svojich otrokov!" zahíkal a oči mu sčerveneli hnevom.
"Mne osobne tá drina v meste tak neprekáža. Čo-to si zarobím a dobudujem noru," oponoval mu.
"Rozumiem, si ešte mladý, ale pre mňa je tá desať hodinová smena neznesiteľná tortúra," dodal sklamane a dlhé uši mu ovisli nadol. Rozlúčili sa a zajko, trochu nešťastný zo somárových útrap, pokračoval vo vychádzke.

Zakrátko stretol sovu, ktorá sedela na konári vysokého smreku. Skoro ju v húští nezazrel, prezradilo ju až prenikavé zronené húkanie.
"Sova? Ste to vy medzi tými pichľavými konármi?"
"Veru, zajko, ja som."
"Pekný deň vám želám!" ozval sa entuziasticky ako penzista na výživových doplnkoch.
"Ach, kiež by," zahúkala sova a hlas mala ešte väčšmi skormútený.
"Čo sa deje, milá sova? Ako vám môžem pomôcť?"
"Zajko, tento svet je pre zvieratká kruté miesto. Nemôžeš mi pomôcť, lebo ani sám sebe nepomôžeš."
"To znie ako hlboká myšlienka," zamyslel sa zajko. "Ale dobre jej nerozumiem," zosmutnel už i on.
"Človek rozdeľuje a človek panuje. Zviera sa mu musí podvoliť."
"Ale veď človek nám dáva prácu a plácu, z ktorej potom môžeme žiť!" zdôraznil zajko.
"Človek nás zdomácnil, aby sme viac nedokázali byť zodpovední sa vlastné činy," oponovala sova v tienistých konároch ihličnanu.
"Hm, ja tomu už len ťažko rozumiem. Dáva nám jesť a za to od nás žiada prácu. Ale inak... máme svoje domčeky, vlastné životy," filozofoval nahlas hnedý poľný zajac.
"Ušiak môj drahý, dáva, to áno, no dostal si od človeka niekedy slobodu? Dal ti človek vzdelanie, ktoré by ti pomohlo robiť rovnakú prácu ako on? Človek vie, že ty si len prosté zviera, ktorému netreba ničoho iného ako nakŕmiť sa, napojiť a pospať si."
"Asi ti začínam rozumieť, sova. Ale nie som si tým ešte úplne istý."
"To je v poriadku, priateľko. Si mladý, snaživý, neskôr všetkým mojim slovám porozumieš. Maj sa v svete dobre!" popriala mu nakoniec
"Aj ty sova, ďakujem."

Ušká mu ovisli rovnako ako pred chvíľou somárovi. Cítil všetky zlé pocity zvieratiek z Robotova a niesol si ich sám, v srdci za hrudnou kosťou. Počul psíkovo brechavé lamentovanie, somárikovo nešťastné híkanie aj sovino zádumčivé húkanie. Tie hlasy sa v ňom premávali sem a tam, miešali a naliehali naňho. Situácia vyústila do jediného riešenia. Pôjdem o tom pouvažovať do krčmy, k poháriku kvaseného mrkvového džúsu, rozhodol sa spontánne a už aj hopkal do tunajšieho lokálu.

(zdroj obrázku: http://www.purpulo.sk/fun/rozpravkove-postavy/14425/shrek-oslik/)

Budem rád za vaše reakcie!


Z komédie do tragédie

13. března 2016 v 8:32 | Bocian |  Umelec Bocian
Pán Boh nás ochraňuj,
čo sa to stalo,
na chvíľu povaruj,
dieťatko spalo.

Dieťa sa prebúdza,
a z rúk ho púšťame.
Nás chváti núdza,
pred ktorou padáme.

Bojme sa, bojme,
vezmú nám vlasť?
Ber rozum, poďme,
obísť tú priepasť.

Priliezli tí, čo chcú nám brať slobodu,
a mnohí vrieskajú práve im na slávu.
Hranice ohradiť ostnatým drôtom,
na stráž sa postaviť, no a čo potom?!
Pracovné tábory po všetkých dedinách,
Slovensko moje, Slovensko v ruinách!

A veru tak dopadli sobotňajšie voľby. Demokraciu sme si akosi pustili z náručia a do Parlamentu sa dostali tí, ktorí patria za mreže. Pred minulou sobotou boli moje najväčšie obavy zo zlodejských komunistov. Haha, teraz sú hlavným problémom dokonca neonacisti. Strana, ktorej členovia obdivujú Hitlera a Tisa, ktorá má vo svojom programe bod, že hranice sa budú vojensky strážiť a ktorá v rámci "kultivovanej" demonštrácie chcela podpáliť vlajku Európskej únie. A potom čítam komentáre, že náš prezident nie je demokrat, lebo predsedu tejto strany na rozdiel od všetkých ostatných nepozval do paláca. Lenže demokracia je aj o právach menšín. A títo ľudia ich rozhodne porušujú. Vyplýva mi z toho jediné, že nás minulosť vôbec nepoučila a že zúfalí, prípadne menej vzdelaní ľudia nehľadia na nijakú humánnosť. Ospravedlňujem sa, že už druhýkrát sa v krátkom časovom úseku vyjadrujem k politike, lenže som nahnevaný, sklamaný a mám strach. Bojím sa, že čoskoro prídem o svoju krajinu. Nechcem totiž žiť v neslobode!

A aby som bol komplexný, so všetkou pravdepodobnosťou vládu opäť zostaví Smer = KSČ. Už som sa naozaj pevne držal nádeje, že aj napriek nie príliš ideálnej situácii a mnohým kompromisom sa to podarí dvom najsilnejším pravicovým stranám (z ktorých jednu som sám volil).

Okrem môjho momentálneho záujmu o politiku som sa musel trošku venovať aj škole. Tento týždeň sme písali priebežné písomky - na tie hádžem vinu za neaktivitu. Nastávajúci týždeň zasa maturujem! Je to tu. Zatiaľ iba v písomnej podobe, slovenčina a angličtina, ale aj tak začínam cítiť (vnútrobunkový) tlak (to bol biologický vtip). Popravde, nevenujem sa tomu tak, ako by sa patrilo. Mysľou som mimo realitu. Kde presne? Začal som pracovať na takej súkromnej novele. Zatiaľ sa vám môžem pochváliť číslom 30 A4.

Držte mi palce, pazúre, krídla, plutvy, aby som to zvládol. Budúci týždeň sa už opäť a naplno pustím do blogovania a písania. Veľmi ma to baví! Mimochodom, minulý týždeň som zabudol vydať rozprávku o zajkovi... dnes večer sa naňu už tešiť môžete - ak niekomu náhodou chýbala. :-D


Paolo Giordano naživo

4. března 2016 v 20:42 | Bocian |  Knihomoľ Bocian

Beseda


Čuduj sa svete, 2.3. k nám zavítal (nie do Hniezda, bol to bratislavský Martinus) Paolo Giordano, svetový spisovateľ. Do toho večera som si ale vôbec nemyslel, že je až taký populárny a známy. Zhodou okolností (Bociankin darček pre mňa) sa mi dostala do krídel jeho prvá kniha, Osamelosť prvočísiel, ktorú zrejme skúsim zrecenzovať rovno v tomto článku. Okrem nej má aj ďalšie pokusy, ale tie… čo ja viem. Viete ako to býva pri takýchto autoroch? (To "takýchto" ešte objasním.) Majú prvý dych-berúci román, ale potom to tak nejak pomaly klesá a vydávaní sú len kvôli menu. Samozrejme, to je môj názor, ak sa tu vynorí nejaký očarený čitateľ všetkých jeho kníh, rád sa s ním popasujem ako na divokom západe. :-D

Už keď som vystúpil na prvom poschodí kníhkupectva, vytušil som, že mu sem asi nepríde zamávať len hŕstka náhodných čitateľov. Stoličiek tam bolo plno, rýchlo som si musel nájsť miesto a zarezervovať stoličku aj Bocianke. Čo vám poviem, bol som jeden z tých šťastlivcov, čo si pohodlne váľali šunky. (Ani príliš nie, bolo mi teplo, bundu som si musel držať, stolička nemala pohodlnú opierku, po chvíľke ma rozbolel chrbát a tak ďalej, skrátka sa nemôžem sťažovať! (Bocian rozmaznaný) :-D) Blížila sa šiesta hodina. Zaklínal som ručičky mojich digitálok a Bocianka stále nikde. Každú chvíľu som sa bál frontálneho útoku na to miesto po boku. Vynoril sa holohlavý moderátor v obleku, nasledoval ho tlmočník, ktorého som ja, veľký znalec angličtiny, vôbec nepotreboval, a napokon (bubny, poprosím), sám Paolo!

Tak sa tam posadil pred nás. Celý v rozpakoch si nás začal natáčať - nás myslím plné horné poschodie - a hovoril, aký je prekvapený, že inokedy toľko fanúšikov nechodí. Svetový je teda aspoň na Slovensku. :-D Nasledovala beseda a moja rozpačitosť z tej jeho. Tvrdil, že nie je zvyknutý takto vystupovať a ja to tvrdím tiež. Sem tam sa dlho zamýšľal, zakoktával a nevedel, ako reagovať. Našťastie sa mu darilo maskovať to takým tým humorom hviezdy, niekoľkými vtipnými gestami.


(Paolo Giordano je ten rozmazaný v strede :-D)

Paolo je vyštudovaný fyzik a vede sa aj niekoľko rokov venoval. Potom hovraj jeho priateľka dohnala do písania. To ma trochu zarazilo. V mojich predstavách musí byť spisovateľ úplne oddaný svojmu cieľu. Chcem, aby to bolo zároveň aj jeho najväčšie hobby (ako napríklad v mojom prípade), stále naň myslel a neprestajne sa mu venoval (môže si v noci trochu pospať). No z tohto talianskeho autora sa vykľul takzvaný autor "z núdze". Sám povedal, že väčšinou robí to, čo od neho chcú iní a vyplynulo, že je to skôr vážny až melancholický človek. Vraj si písanie neužíva, berie ho veľmi seriózne. To sa mi až tak nepáči. Neviem... ja keď sa oddávam písaniu, som maximálne ponorený do deja, chrlím slová a tie zo mňa samovoľne unikajú. Je to strhujúci a napĺňajúci proces, baví ma to. Podľa mňa to tak Paolo Giordano nemá. Nebol šťastný vo svojej práci, a tak sa dal nahovoriť na písanie.


O knihe


Nosnou témou jeho prvého románu, Osamelosť prvočísiel, je detstvo a to konkrétne Alicine a Mattiove. Ona je dievča s dosť závažným problémom tínedžerky a on introvertný matematický génius. Zvláštne je, že keď sa moderátor pýtal spisovateľa na autobiografické prvky v tomto diele, odpovedal, že tam priamo nie sú, ale zároveň to celé je autobiografia… Čo mi znie ako pekný zmätok v hlave. :-D Myslel som si, že práve Mattia - uzavrtý, depresívny mladík, ktorý napokon študuje matematiku, je premietnutím autora. Ale asi teda nie. :-D Čo je na knihe zaujímavé, sú rôzne časové obdobia a členitosť. Nielen, že sa skladá z krátkych a tým pádom aj dosť pútavých kapitol, ale ešte je delená na väčšie celky podľa časovej následnosti. To sa mi páči. Prakticky som s tými postavami vyrastal a videl ako sa menia, respektíve nemenia.


Musím vás varovať, že celým románom sa ako taký oblak elektrónov vlečie pochmúrna atmosféra, zúfalstvo, bezmocnosť a také nejaké… neporozumenie. A v tom je to najzaujímavejšie. Že hrdinovia trpia, no nedokážu sa s tým zdôveriť, a preto sú odkázaní trpieť ďalej. Štýl písania bol síce celkom pútavý, no myslím, že tu sa prejavilo, že Paolo v tom dovtedy vôbec nemal prax. Používal veľa prirovnaní. Aj po niekoľkých mesiacoch mi v hlave utkvelo: Cítil železný pach krvi - tak nejak to s tým železom a krvou písal. :-D No podľa mňa sa práve toto môže od knihy k tej ďalšej zlepšovať, takže by som si prečítal nejakú jeho novú prácu a posúdil to opäť. Ako pravý literárny blbec… teda vedec!


Záver


Spisovateľ Paolo Giordano mi bol v mnohom sympatický. Vedel si zavtipkovať aj pri takej na nervy naliehajúcej situácii ako je plné kníhkupectvo, možno 100 až 200 ľudí. Zároveň je introvert rovnako ako ja a vyhovuje mu práve to, že písanie je veľmi samotárska činnosť. Ale trochu s dešpektom vidím jeho postoj k samotnému umeniu slova... to sú však vlastné predsudky. :-D Celá beseda bola veľmi príjemná, uvoľnená a Bocian ľutuje, že si z domu nevzal knižku na podpis. :-D

Ak si môžem dovoliť súdiť (predsa len som ešte nič nedosiahol :-D), píše slušne, ale nemyslím si, že je to nejaký novodobý Fitzgerald, Remarqe alebo Hemingway - to už vôbec nie. Ku koncu povedal jednu zaujímavú vec. Uňho sa román nerodí z nejakého vlastného zážitku, na tom nestavia. Pramení z iných kníh. Sem tam si požičia nejakú myšlienku alebo sa inšpiruje príbehom. Je to zaujímavý postoj, ale ja aj tak stále preferujem vlastnú skúsenosť!

A preto si v budúcnosti kupujte radšej moje knihy! :-D

Dilema prvovoliča

2. března 2016 v 23:01 | Bocian |  Bocian filozofom
Nápad napísať článok o mojich politických postojoch sa mi v hlave premieľa už dlhšie. Dnes ho dopisujem a je to zároveň posledný možný deň na vyjadrenie sa k parlamentným voľbám, ktoré sa uskutočnia túto sobotu, 5. marca. Od polnoci platí moratórium a ako som sa dopočul, hrozí mi pokuta až 3000 eur… naozaj nechcem prísť o svoje porcelánové prasitko!


Tento rok idem prvýkrát voliť. Mám čerstvých osemnásť. Teraz sa mi konečne naskytla možnosť reálne zasiahnuť, niečo sám ovplyvniť. Je to skvelý pocit! Demokraticky sa zapojiť. Podľa mňa je morálna povinnosť každého plnoletého tvora ľudskej rasy prísť k tej kartónovej urne a vyjadriť sa. Pretože ľahostajnosť rozhodne demokracii neprospieva.

A čím menej sa ako občania budeme angažovať, tým viac nás budú môcť sami politici ovládať a rozhodovať za nás. To sa mi rozhodne nepáči!

Moja predstava je taká, že mnou volený (a zvolený) politik je povinný reprezentovať môj postoj. Respektíve, ja sa na základe vlastných postojov prikloním k nejakej strane a od nej očakávam, že bude podľa sľubov (a volebného programu) konať.

Nechcem, aby sa mi štát neopodstatnene staral do života, buzeroval ma napríklad byrokraciou. Nechcem na ňom byť ani "závislý". Podľa mňa sú politici naši zástupcovia a reprezentanti štátu. Ten krásny výhľad na Dunaj majú nato, aby vytvárali vhodné prostredie, starali sa o fungovanie, dávali mi priestor žiť a živiť sa vo vlastnej vlasti. Preto som pravicový volič. Neviem, či ste postrehli (najmä českí čitatelia), ale u nás majú študenti vlaky zadarmo. Nie som z toho nadšený. Načo sa to nápadne podobá? Na socializmus! A zákonite sa to musí niekde odzrkadliť. Napríklad tak, že budú daňoví poplatníci platiť viac - teda moji (naši) rodičia a ja sám v budúcnosti. Túto podivnosť zaviedla práve aktuálne vládnúca lavicová strana Smer s najvyššími predvolebnými preferenciami. Viete, ako sa takémuto niečomu hovorí? Je to úplatok! Táto strana je obvinená z toľkých káuz - únikov peňazí našich rodičov, že keby fungoval právny štát, posadia sudcovia všetkých do väzenia. To sa u nás ešte dlho nestane. Radšej nám dožičia vlaky zadarmo, aby sme zabudli na tie ich krádeže a spokojní a nasýtení zaspali.

Príde vás navštíviť zlodej. Ukradne vám drahé šperky, vylomí dvere a ujde. Keď sa vrátite domov a celý zhrození prehľadávate byt, zmátajú vás pôvabné voňavé motúzy. Na kuchynskom stole si nájdete krásne vyzerajúci voňavý koláč. (Z vašich vajec a múky a ostatných ingrediencií :-D) Stojí tam na tanieri, naservírovaný so šľahačkou a vedľa neho pohár mliečka. A odkaz: S láskou, Váš zlodej.

Mám takú tichú drobnú nádej. Nikto mi nemusí nič dávať, od nikoho almužnu žiadať nebudem, ale nech mi vlastné peniaze nekradnú - zatiaľ nezarábam, ale pre potreby tohto článku si predstavme, že áno, že my všetci zarábame a nám (konkrétne fyzickým osobám) berú 19% na daniach z príjmu (narastá pri vyššom ročnom príjme) plus rôzne odvody… ale vlaky zadarmo, koláč so šľahačkou!

Základná idea demokracie je, že je to vláda väčšiny prihliadajúca na práva menšín. No zároveň veľmi dôležitá vec je deľba moci. Jednofarebná vláda, ktorá ovláda políciu, sudcov, prokuratúru a tak ďalej, predsa túto primárnu podmienku nespĺňa! A stokát bude premiér omieľať, ako je dôležitá stabilná vláda a bla, bla, bla. Práveže potrebujeme počuť viaceré názory - názory voličov, ktoré sa budú v diskusií prehodnocovať, budú sa robiť kompromisy, ale vždy to bude lepšie, ako úplná moc vládnucej KSČ, pardon Smeru SD.

Tu u nás sa teraz pred voľbami organizovali celoštátne protesty učiteľov kvôli platovým podmienkam. Zdravotné sestry podávali výpovede, aby si vymohli nejaké zlepšenie. Ako na to reagovala naša vláda? Učiteľov nepočúva, ale sľubuje, že po voľbách si s nimi istotne sadne a dohodnú sa. A na sestry chcel minister zdravotníctva podať trestné oznámenie. Lebo nie je nad ľudský prístup a spravodlivosť!

Ani sa nebudem rozhorčovať nad schránkovými firmami z daňových rajov, nad záujmami finančných skupín, diaľnicami za niekoľkonásobok rakúskych cien. Aj tak si myslím, že tí, ktorým svoje smelé písmenkové rozhorčenie adresujem, sú slepí, hluchí, nevedomí a najmä ignorujú fakty. A možno sa len boja. Majú strach pred agresívnymi neprispôsobivými utečencami, ktorých som na Slovensku ešte nikde a nikdy nevidel (povráva sa o nejakých v Gabčíkove a ešte niekde). Ja viem, je to bezpečnostná hrozba, ale vyčleňovaním sa z EU, prípadne klopaním na Putinove dvere, dosiahneme akurát tak novodobý Sovietsky zväz.

Vyzývam všetkých, ktorí môžu, aby prišli v sobotu voliť. Vyberte si koho chcete, ale hlavne vyjadrite svoj vlastný názor a zamyslite sa, či sa vám, tebe (mne) za posledné štyri roky zvýšila životná úroveň, či sa Slovensko uberá tam, kam si predstavujete.


Mám pocit, že blogeri sa málo venujú takýmto témam - politike, aktuálnemu dianiu. Potom sa tak zdá, že mládež situáciu ignoruje a žije v nejakej vlastne (ne)realite. Tieto vety vo mne dlho vreli, až explodovali na povrch. Jediné, čo chcem, je podnietiť čitateľa, aby zauvažoval a vyjadril sa. Všetko.

(zdroj obrázka: https://dennikn.sk/blog/pravnikova-volba-2016/)

V prípade záujmu si môžeme (konštruktívne) podiskutovať pod článkom.