Leden 2016

Pacifistická básnička

30. ledna 2016 v 21:06 | Bocian |  Umelec Bocian

Z konárika drobné kvapky,

neba slzy, kropaje.

Mestom tečú mocné tanky,

tvrdé schránky železné.



Stajac v centre, pred kostolom,

Dóm svätého Martina,

chránia svet pred nepokojom,

a pokoj ticho umiera.



Hlavne striehnu, nepriateľ!

Jeden výstrel, hrmot.

Tank zaryčal, krutý ortieľ,

a Boh odvrátil svoj zrak.



Zbrane túžia pokoj hlásiť?

Zlo vo vzťahoch silou hasiť?

Problém pokoj pokojom,

zbraň, človek je netvorom.

Tak mier ľahšie zabezpečiť.


Neviem, či som vyslovene pacifista, ale vnútorne cítim, že dnešný svet potrebuje pustiť zbrane na zem, krvavú hlinu, ktorá už viac červene nevsiakne. V svete, aký je dnes a s ľuďmi, akými sme my, sa problémy nedajú riešiť bitkou s púpavami. Zbrane je treba, lebo sme ich proti sebe vztýčili už dávno predtým. Uvažoval som nad tým, že žiadna zbraň nedokáže vybojovať mier. Vždy zanechá nenávisť a z nej vyplynie pomsta. Nechcem sa vyjadrovať k dnešnej svetovej politike, utečeneckej kríze a celkovej skeptickej situácii. Radšej sa, trochu alibisticky, postavím bokom a budem si recitovať svoju pacifistickú básničku.

Pre informáciu, už každú chvíľu sa odhodlám napísať recenziu na Zlato z Arkony 1 a aj článok o spisovateľských aplikáciách! :-D Len sa teraz viac venujem poviedkam a písaniu ako takému.
Chcem sa vám ešte veľmi poďakovať za to, že čítate moje výmysly a hlavne komentujete! Je to pre mňa veľké zadosťučinenie!

(zdroj obrázka: http://1984golerbr.blogspot.sk/, https://aprilemily.files.wordpress.com/2010/05/1984-front.jpg)

Náhoda je zbabelec

26. ledna 2016 v 21:44 | Bocian |  Umelec Bocian

"Čakáš? Ešte stále?

Nie je to tak trochu márne?"

"Hlúpo sa ma teraz pýtaš,

zmizni, lebo ranu schytáš!"

"Ja len jedno mám na duši,

nikto z toho nevytuší,

čo si praješ a čo chceš,

lebo tvoj sen čaká tiež."

"A ty, veru, aký múdry,

Ktože mi to radiť túži?!

Choď odo mňa, konaj si!"

"Závislý na počasí!"

"Čo tým myslíš, trúfalec?"

"Že náhoda je zbabelec,

ver mi."


Asi nič moc, však? Práve som dopísal jednu poviedku (tajnú :-P) a povedal som si, že keďže som ešte vo švungu, skúsim si trochu zabásniť. Vyšiel z toho tento veršovaný a rýmovaný dialóg.
(Článok patrí k TT Čakám)

Ako sa vám (ne)páči?


Mimochodom, aktualizoval som box Aktuality, takže si tam môžete pozrieť, aké články plánujem. K recenziám, Zlato z Arkony 1 mienim napísať a vydať ešte v tomto týždni. Osamelosť prvočísiel si však ešte počká. 2.3. má do Bratislavy zavítať sám autor tejto knihy a ja sa jeho besedy a autogramiády plánujem zúčastniť a zahrnúť do článku aj tieto zážitky.

Načo čakáš?!

25. ledna 2016 v 17:11 | Bocian |  Bocian filozofom

Písal o tom už Beckett a ako spoločensky akceptovateľný jav sa to stále zachováva v širokých spoločenských kruhoch. Slovom, čakanie. Najčastejšie čakáme na dobrú príležitosť, šancu, na úspech, nejakú zmenu. Ale tu nastáva onen problém. My čakáme. A čakať sa nezvykne zvlášť aktívne. Najlepšie sa čaká pri dobrom seriály s miskou keksíkov a mliekom (pre ne-milovníkov sladkého - s čipsami a kolou). Sedím hodinu. Seriál skončil, ale zmena sa nekoná. Vytrvám, som predsa odhodlaný vyčkať na svoje šťastie. Po dvoch hodinách nič, ani po dni, týždni a tak ďalej. Čo to s tým Godotom je?! Zabudol sa na pive?! (Pivo je momentálne môj najobľúbenejší tvorivý prvok.)


Prezradím. On nepríde a môžete čakať kľudne aj roky. Vykašlal sa na vás! Je celkom krutý. Má podmienky. A tou najzvrchovanejšou je aktivita. Pre uši nepríjemné slovo, až mi z nich krváca, keď si ho v mysli opakujem. Ja som tento fakt pochopil až pred niekoľkými mesiacmi. Uvedomil som si, že života sa treba konečne "chopiť". Znie to umelo, krásna fráza, no je v nej množstvo pravdy. Školské prostredie nás od pravého sveta izoluje, vytvára taký vlastný ekosystém ako je brezový háj alebo jazero. (Ekológiu sme na biológii preberali minulý týždeň.) Bocian má od života veľké očakávanie. Zvrtol sa vôle ostatných (to spomína donekonečna, už ma s tým otravuje) a chce si budovať vlastnú "kariéru". A pri tejto významnej psychickej príležitosti sa rozhodol nečakať, ale konať! Je to najväčšie životné klišé, no ak si ho naozaj uvedomíte, nie je nezmyselné.


Kedy je čakanie prípustné? Jasné, nedá sa pracovať od rána do noci a na niektoré veci si treba počkať. Aj trpezlivosť je veľmi podstatná. No tá prichádza až potom. Je nutné napísať knihu, stokrát ju prečítať a opravovať, uspokojiť sa s každým slovom, a až nato ju poslať do vydavateľstva, vyložiť si nohy a vyčkať. Čakanie nemá byť aktivita číslo jedna. Je to dôsledok veľkej driny. Zatiaľ som sa však príliš nezapotil. Nepíšem osem hodín denne, nevenujem písaniu, blogu a čítaniu všetok svoj čas. Nie je to možné. V mojom živote existuje škola, rodina a tiež Bocianka, ktorá je nad všetkými kariérnymi snami. Po strednej mi bude prekážať vysoká a budem sa na ňu istotne sťažovať. Tak to už býva. Napriek tomu sa musím polepšiť, zatnúť zobák, dať si kávu (po novom ma zvábil ten svinčík - redbull) a písať.


Mimochodom, už viem temer všetky polročné známky a zatiaľ, musím sa vám pochváliť, to vyzerá na samé jednotky. Je to ironické. Vravel som si, že tento polrok mi na tom nebude až tak záležať, len na chémii, biológii a biochémii - kvôli prijatiu na vysokú školu. Ale odkedy som počul o prvých jednotkách, cítil som, že by ma veľmi mrzelo, keby mi to čosi pokazilo. Som hrozný. Stále posielam školu dočerta, ale keď príde na toto, neviem sa povzniesť, mám neskutočnú radosť z dobrých známok. Mám to tak zafixované už od detstva, teší ma, keď sa tešia rodičia a ja cítim úspech a uznanie. Musím si predsavziať, že k tomu budem apatickejší a písanie bude naozaj najdôležitejšie.


A tradičný záver? Momentálne vypúšťam čakanie a nahrádzam ho konaním. Týka sa to písania. Ale podvedome stále dúfam (a čakám), že mi úspech samovoľne spadne do rúk. A že k jeho dosiahnutiu bude potrebná čo najmenšia lopota.

(Natrafil som na tento obrázok a prišiel mi k téme veľmi zábavný. Tiež máte radi Leonarda? Videli ste nové Zmŕtvych vstanie?)

Po dlhšej dobe klasické Bocianovská úvaha. Dúfam, že sa vám páčila.


Na čo čakáte vy? Uprednostňujete trpezlivosť alebo (niekedy unáhlené) činy?


(zdroj obrázka: http://vtipy.vycuc.sk/wp-content/uploads/2015/07/10361323_362561300621850_5588075382871767550_n.jpg)

Zlozvyky spisovateľa

23. ledna 2016 v 10:02 | Bocian |  Bocian a spisovateľstvo

Vymyslel som si pre seba a tak trochu aj pre vás taký (zaujímavý) článok. Jedná sa o moje zlozvyky v roli "spisovateľa". Áno, viem! Nie som spisovateľ a nemám k takémuto postaveniu príliš blízko (je to, poeticky povedané, v rovine snov), ale občas, keď chniapem po laptope s úmyslom tvoriť (kľúčové slovo!), sa do takéhoto povolania schuti štylizujem. Je to vlastne môj súkromný karneval... (smiech cez slzy) (Je tu až priveľa zátvoriek.) Pokúsim sa vymenovať a popísať zopár javov a prejavov, ktoré, keď som práve v kostýme spisovateľa, veľmi veľmi obťažujú moje okolie.


1. Stále o tom hovorím

Nie som ten typ "umelca", ktorý písanie pokladá za obyčajnú prácu ala opravár áut a ktorý teda o ňom ako o práci nerád hovorí. Je to trochu zvláštne, písanie je predsa práca snov, ale verte mi, že poznám autorov, ktorí o ňom vo voľnom čase neradi komunikujú! Neviem si predstaviť, že by sa také niečo stalo mne. Už teraz sa so svojimi počinmi túžim podeliť s celým svetom. Obeťou ste zrejme vy, čitatelia, a moja družka Bocianka.


2. Inšpirácia v hlúpostiach

Momentálne prežívam výslovene plodné dni. Mám množstvo námetov na písanie. Pracujem na jednom serióznom projekte (ktorý som na svojej FB stránke už viac ráz načrtol) a popri tom som si vymyslel svoj nový smer písania (raz, čoskoro sa o ten nápad podelím, ale ešte chcem v jeho duchu napísať pár diel). Nevedel som, čo na ten papier napísať. O čom to bude?! To je pre Bociana jedna z najhorších nočných môr. Momentálne sa však teším. Všetko, čo vidím a počujem, na čo si spomeniem, je inšpirácia, námet na poviedku. Zväčša sú to hlúpe nápady:

Zajko sa opije z mrkvového džúsu, a potom na vozíku uháňa po meste. Nechtiac zrazí kravu a z nej zostanú iba stejky. Zanedlho sa rozozvučia sirény, priženie sa mäsiar, pozbiera ich a odnesie do svojho obchodu.


Toto mi napadlo včera, keď som sa hral so svojou sestrou. Zdĺhavejší komentár asi nie je namieste a kazajku poruke nemám. Tento kreatívny neduh si najčastejšie odnesie opäť Bocianka, za čo sa jej verejne ospravedlňujem. (:-D)


3. Zápisník na každej hodine

Týmto sa vyznačuje asi viacero z nás, pisálkov. Patrí to predsa k charakteristike spisovateľa! Síce v civile, ale pod pazuchou zápisník a nad uchom pero. Musíme byť pripravení zachytiť každú jednu myšlienku. No a keď to preháňate, stane sa raz (druhý, tretí, stý), že zazvoní na koniec matematiky a vy práve dopíšete posledný verš básničky. "Čože sa to preberalo?" picháte do spolusediaceho. "Jáj, geometrická postupnosť, to mi pred testom vysvetlíš." No nebojte sa, tohto mentálneho záškoláctva som sa dve hodiny pred polročným testom vzdal a úspešne všetkému porozumel.


4. Videá, videá, videá

Toto je výsostne môj zlozvyk a neviem, či sa nájde niekto, kto by ho so mnou zdieľal. O čo sa jedná? Stále a neprestajne prehľadávam YouTube a sledujem videá o spisovateľoch a písaní. Rôzne rady, ako napísať román, vlogy z ich života... Som závislý. Prejavuje sa to tak, že pri týchto videách zaspávam, ležím s nimi v posteli, štípu ma oči, ale ja neprestávam, až kým nezamdliem do hlbokého spánku. Všetky tie videá sú ale v angličtine, preto si to krásne racionalizujem - je to dobré kvôli maturite a mojim (chabým) jazykovým znalostiam. No bol by som rád, keby aj v slovenčine/ češtine vznikal podobný obsah.


(Tie moje videá)

5. Multičinný Bocian

Tradičný nedostatok väčšiny píšucich ľudí. Bocian, ako už spomínal, má kvantá inšpirácie, a preto nie je problém rozpracovať si niekoľko poviedok súbežne. Do každého projektu vstupuje s nadšením a entuziazmom. Začína písať, už aj píše, ide spať. Zajtra sa však chuť na danú poviedku vytratí, venuje sa čomusi inému a na tretí deň dostane ďalší skvelý nápad. Poviedka číslo jedna leží aj niekoľko týždňov, možno priam mesiacov v priečinku na OneDrive. Bocianova veľká výhoda je, že má relatívne v obľube poriadok a prehľad. Preto sa k nej napokon vráti, aby ju úspešne dokončil a našiel pokoj v duši.


6. Samozrejme, lenivosť

Toto je bežný jav, neviem či priamo zlozvyk, ale týka sa snáď všetkých činností, ku ktorým sa človek chce zmôcť. Pre mňa sú, čo sa "spisovateľstva" týka, dôležité tri hlavné aktivity: písanie, blog a čítanie. A záležitosti, ktorým sa venujem v skutočnosti: videá, spánok, miestami hry (ale teraz už veľmi málo!). Preto plánujem zbaviť sa všetkých závislostí a používať svoj mobilný telefón len na komunikáciu a veci späté s písaním a blogom - plánujem si na ňom príbehy, píšem básničky, čítam blogy, prispievam na svoju FB stránku (kde mi mimochodom môžete dať lajk :-P). Ale odhodlať sa na život virtuálneho askéta...

Premýšľa, dumám, hútam, hľadám synonymá, no žiadna ďalšia profesionálna deformácia ani zlozvyk mi na um neprichádzajú.

Budem rád (ak sa tiež venujete písaniu), ak sa v komentároch podelíte o svoje zlozvyky alebo prekážky v tvorbe.



(zdroj obrázka: http://blog.porazskolu.sk/ako-zvysit-rychlost-ucenia/)





"Robíš veľkú chybu!"

19. ledna 2016 v 9:43 | Bocian |  Uletený život bocianí

Chyba to je, keď sa niekto zmýli,
na námestí davy kričia: Vinný!
A on kľačiac pred tým súdom,
modlitby k nám, krutým ľuďom.


Odsúdili človeka,
zrazený späť, k zemi,
Vyhrážky, viac nelieta,
Previnil sa, veľmi.


Veľký mal sen,
krátky však čas,
skončil sa deň,
príbeh každého z nás



Krátka veršovačka so strohou pointou. Veľké ľudské sny plodia veľké ľudské chyby. Ako to je možné? Jednotlivec sa zväčša svojimi snami obracia spoločnosti chrbtom. Stáva sa pre nich sebeckým, lebo nemyslí na nich, neprispôsobuje sa, lebo keby to tak robil celý čas, dostal by sa do hrobu cestou, ktorou nechcel. Vravím o sebe... Snáď niekto rozumie, ako to myslím. Môžem pokračovať v prvej osobe.

Označili ma za egoistu a sebca, lebo mám vlastné plány, ktoré sú v rozpore s ich životnými víziami. Ale môže niekto prežiť vlastný život v role, ktorá sa mu vôbec nie je sympatická? Je odvážne vydať sa niekam sám. Viem, kam idem. Neviem ale, aká je trasa, ktorá k cieľu vedie. A oni si myslia, že ju poznajú a odrádzajú ma, vraj je nebezpečná, vraj to celé je VEĽKÁ CHYBA, najväčšia. Nesúhlasím. Kráčam, letím. Uvidím, kam sa dostanem. Potom vám poviem.

Mimochodom, časy sú veľmi kruté. Posledný testový týždeň, a potom si už trochu vydýchnem. Zatiaľ to tu funguje v krízovom režime. To znamená, že stále premýšľam, čo, či a kedy písať, ale k ničomu sa nemám. Plánujem však článok o Aplikáciách pre spisovateľov! Čo mi príde ako pomerne originálna a zaujímavá téma. No potrebujem ešte nejaké aplikácie odskúšať... Zatiaľ som skúsil až dve. :-P

Majte sa lepšie, než sa momentálne vodí Bocianovi. A cez víkend sledujte Bocianie hniezdo!

(zdroj obrázka: http://hell.sk/wp-content/uploads/2012/05/1853.jpg)


Aj vás niekto odsúdil za vaše sny? Pokladáte spätne niektoré vlastné kroky za chyby?



V krčme

14. ledna 2016 v 3:17 | Bocian |  Umelec Bocian
Zájdem iba na jedno, pred sebou už druhé,
dostávam chuť na ďalšie, čo len so mnou bude?
Sediac v bare za stolom, v hutnej clone z dymu,
opíjam sa do triezva, na systém hádžem vinu.


Z človeka len robot z plechu,
nestránia sa vziať mu strechu.
Vtedy zvoní, máš mať voľno,
pred tabuľou robia promo.
Životu, čo videli len z diaľky,
teba nútia prepisovať riadky.
Nezáleží, po čom túžiš,
vyhlásia: "Si blázon, blúdiš!"
A keď nie je, ako mienia,
pod nebom, vraj čoby zviera.


Nesúhlasím, priečim sa,
nalievam si, dočista.
Pohár prázdny, v hlave ticho,
podnapitý týmto svetom.
S myšlienkami proti nemu,
obvinený za neveru.
Napijem sa na to zas,
sťahujem sa na Mesiac!



Básnička je inšpirovaná Bocianovými skúsenosťami z pobytu v krčmách. :-D Napríklad včera po teste si na jedno zašiel a naivne sa nazdával, že po jednom odíde (potom zaspal a teraz vystrája). Text zaraďujem k téme týždňa, lebo som filozoficky vyvodil, že Ako v korzete je stav individualistického hrdinu literárneho diela menom Život v dnešnej spoločnosti. Aspoň Bocian sa ako v korzete cíti, a preto sa z toho trochu vypísal.

Mimochodom, dnes a zatra budem blogovo a literárne aktívny, lebo v škole mám voľno. No budúci týždeň opäť pokračuje maratón polročných testov. :-( Budú už posledné, takže to tu opäť rozkvitne článkami. :-D

Otázky na vás: Máte radi pivo? Chodíde sa sem tam odreagovať do krčmy?


Zdroj obrázka: http://kreativnenavody.sk/ako-sa-vyraba-pivo/

Po ôsmych rokoch

9. ledna 2016 v 10:53 | Bocian |  Uletený život bocianí
Myslím, že som celkom dobrý študent (to je úžasný začiatok :-D). V poslednej dobe sa trochu nasilu snažím o revoltu. Chcem si voči škole vydobyť slobodu, zmeniť imidž poctivého študenta. To sa dá iba ťažko. Keď niekde a s niekým strávite osem rokov, zo škatule sa za posledných päť mesiacov zrejme nedostanete. Avšak netreba sa prestať pokúšať!

Na svojom gymnáziu som od roku... tuším 2008 (ak správne rátam :-P) a v podstate som tam strávil/ zabil celú svoju mladosť. Už vidím ozubené hradby marcových písomných maturít, ústne skúšky v máji a záverečné písomky. Vo vzduchu je tak nejak cítiť pach krvi, potu, hniloby a konca. Snáď zmaturujem. Dúfam, že úspešne. A po trojmesačných prázdninách (juchú!) nastane pravá konfrontácia so životom. Volá sa to vysoká škola a mám z nej strach. Netuším, čo ma v živote čaká, čo ma čaká tam, ako si s vlastným životom, dospelosťou, slobodou poradím. Hrbím sa pred tým všetkým. Malý, vystrašený Bocian (už sa ľutujem). Mám svoj sen a tiež vlastním nádej, že za tri mesiace sa z mladíka Bociana stane statný spisovateľ s rukopisom pod krídlom. Že so svojím štýlom písania, o ktorom mám stále pochybnosti a chabými nápadmi prerazím, napíšem bestseller a vrátim literatúre slávu! Budem ako rytier v nablýskanej zbroji, ktorý prišiel za kráľom s hlavou draka. Moje sny.
Každopádne, ešte minulý rok sme mali takzvanú stužkovú a museli sme vyhútať, s čím budeme vystupovať. Na počesť úspešnej budúcnosti som stvoril text, ktorý sme pred všetkými rodičmi a učiteľmi "odrapovali" a "zaspievali". Dovolím si povedať, že je to moje najlepšie básnické dielo doposiaľ. :-D

(Všetky práva na vyhradené Bocianovi, jeho ľudskej podobe a Jamesovi Bondovi!)

Napíšte mi názor!


S maturitným vysvedčením,
na lavičke v bunde ležím.
So svetom som pohádaný,
už ma ani nepozdraví.
V škole bolo veru lepšie,
na lavici s hlavou mäkšie.

V živote to celé viazne,
Len ťažko získať šéfov priazne.
Zarábal som dobré známky,
dnes ich lepím na obálky.

Po strednej zas ďalšie výzvy,
vysoká sa strmhlav blíži.
Čo si počnem, čo narobím,
hrubú knihu neotvorím.
Ani za svet!

Bakalárka ma nezmorí,
doktorát sa nejak zrobí.
Potom hor sa do života,
čierny oblek a kravata.
Ako James Bond pri výkopoch,
so vzdelaním makám za troch.
Veru hej!

V živote to celé viazne,
Len ťažko získať šéfov priazne.
Zarábal som dobré známky,
dnes ich lepím na obálky.

Rozhodnutie

6. ledna 2016 v 22:56 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Netušíme, kedy padne ďalší pomyselný výstrel a kedy to bude ten posledný. Smrteľné zranenie a smrť. Nehovoríme o nej, lebo ju nechceme privábiť, ale ona na to nedbá. Príde, keď sa jej samej zachce, a preto sa treba pripraviť! Jednoducho si splniť každý sen, aby nás osudný deň neprichytil nepripravených odísť. Na tému posledného dňa som stvoril krátku poviedku. Je o nevinnosti, nešťastnom rozhodnutí a ľútosti.

Som zvedavý, ako sa vám pozdáva.



Mal z nej ohromnú radosť. Ťažkal si ju v oboch dlaniach, akoby mu ktosi daroval kváder čistého zlata. Na parapete ležala okrúhla škatuľka od tabaku. Chlapec odšrauboval veko a dych mu prudko vyrazil z hrdla. Bolo tam niekoľko hrstí otcových olovených diaboliek. Maličké kužeľovité strelivo, v ktorom sa zopárkrát hypnoticky prehrabol a až nato jeden významne schmatol. Zdvihol ho nad hlavu a obzeral ako čosi úctyhodné. Cez zaprášenú okenicu prerážal svit ranného slnka. Svetlo sa lámalo od lesklého kovu a hádzalo v podkroví hmýriace sa tiene. Stačilo. Chlapec si zlomil pušku o koleno. Spravil to príliš silno, narazil si do kosti a zavzdychal. Potom vložil olovené teliesko dnu a vzduchovka zacvakla.


Nikto, kto by o tom neskôr mohol rozprávať, doma nebol. Prázdny dom a tichý vidiek. Žiaden svedok. Snáď. Z terasy bol výhľad na rozľahlú záhradu. Na jednej strane rástlo šesť ovocných stromov, ďalej boli vysadené paradajky, papriky, cibuľa a všeličo iné a popri terase sa tiahol záhon muškátov a ruží chlapcovej mamy. Zaostril zrak, oprel pušku o zábradlie a striehol. Cítil sa ako lovec na safari. Taký so zvláštnym klobúkom a kaki uniformou. Zatiaľ iba držal pažbu, obmotával okolo nej krátke detské prsty a vychutnával si pocit. Pocit jednoduchý, ktorý má len málo čo dočinenia s hlbokými ľudskými citmi. Dominancia, rozmarnosť. On má zbraň a on panuje nad celou záhradou. Kto je mocnejší?!


Na visutý konár jablone sa usadil drozd. Čierny, s oranžovým zobákom. Zvŕtal krkom dookola, potom zaškriekal a po chvíli sa už len znova obrezal na sever, východ a ostatné svetové strany. Chlapcovi trvalo, kým vtáka zaregistroval. Prižmúril malé hnedé oči a zvraštil tmavé obočie. Drobná silueta čierneho drozda na jabloni. Trochu zaspätkoval. Konečne prišla chvíľa, na ktorú toľké minúty vyčkával. Vzpriamil hlaveň a v hľadáčiku sa pokúšal zamerať objekt. Áno, v tú chvíľu len predmet lovu. Svet bol ešte vždy bezstarostný. Slnko vychádzalo spoza pahorkov Devínskej kobyly a stúpalo ponad bytové domy v diaľke. Prázdninový letný deň. Vták sedel na konári a chlapec nemotorne a kŕčovito zvieral vzduchovú pušku. Malá červená bodka zastala priamo na drozďom brušku. Vtedy to nič neznamenalo. Vták na muške a malý chlapec, ktorý má prvý raz v rukách zbraň.


Chlapec držal prst pár milimetrov od spúšte. Nehybná scenéria. Obe dlane sa mu rozochveli a spustil sa z nich chladný nervózny pot. Odistil zbraň. Prst sa najprv z kovového kohútika zošmykol. Priložil ho späť. Ráznejšie, presvedčivejšie. Zatlačil ukazovákom. Ozval sa výstrel. Projektil pretínal teplý letný vzduch a chlapec neveril, že trafí. Drozd nestihol vzlietnuť, ani sa žalostne ozvať. Náboj mu preletel bokom. Z malého čierneho vtáčika sa stalo iba mŕtve strnulé telo ležiace pod stromom v tráve. Chlapec pustil pušku. Zarachotala na dlažbe, ale on na to nedbal. Nemo hľadel na strom, na konár, kde už žiaden drozd nesedel.

Zoskočil z vyvýšenej terasy a pomaly sa približoval k miestu činu. Našiel ho tam. V pootvorenom zobáčiku sa nahromadila krv, nožičky nehybne trčali od tela. Cez krídlo sa tiahla sýtočervená stopa strely. Vnárala sa do bruška zvieraťa a vynárala na druhej strane. Čistý priestrel. Preboha! opakovalo si dieťa v duchu. Nechcel som. Ja som nechcel! Až s pohľadom na mŕtvu schránku si uvedomil, že pred minútou vskutku zamieril na vtáčika, stlačil spúšť a vystrelil. Pred tým bolo všetko iné. Len sa hral, nabil tú zbraň, lovil a pozoroval. Na chvíľu poprel, že ho zabil. Prekrížil ruky, chcel z vraždy obviniť susedovu mačku. Mohla to spraviť. Jeho vták mohol ujsť a on mohol vystreliť do prázdna.


Vzal z prístavby lopatu a pod stromom vykopal jamu asi ako jedno detské predlaktie. Bál sa mŕtveho vtáčika, mal strach z vlastnej obete, lebo ju práve v hrubej rukavici štuchal do hrobu. Po oboch lícach mu stekali kropaje sĺz. Nahrnul zeminu späť a sklonil hlavu nad zasypaným hrobom. Posledné slzy kvapli na rozdrobenú hlinu. Odpusť mi, vtáčik. Desaťročný chlapec sa ôsmeho júla prvý raz stretol so smrťou. Odniesol otcovu vzduchovku do podkrovia a zahľadel sa na visutý konár jablone.

Zdroj obrázka:
http://www.spevavce.sk/drozd-cierny/




Boh a mŕtvy

5. ledna 2016 v 18:57 | Bocian |  Umelec Bocian

A on na nich z diaľky kričí:

"Zarazte sa ľudia všetci,

mám ja na vás zopár vecí!"

A oni zdajú sa, že nedbajú...

"Haló! Pomoc! Pochopte ma!"

Pánko volá, že umiera.



Nik však naňho zrak nezvráti,

a on z núdze stôl prevráti.

Ani potom nezistí,

až ho sám Boh uistí,

že je v nebi, vraj už mŕtvy,

na pohrebe plačú deti.



"Nezhynul si bez slova,

pozri koľko zdola volá!"

"Mne sa však zdá, že som zmárnil,

veľa skutkov som nespravil.

Chcem sa vrátiť, dole, nazad,

hoc ma bude smrť sprevádzať.

Dopraj mi len jeden deň,

čas, kým splním každý sen.



A Boh zvláštne čelo zmraštil,

zachmúril sa, potemnel.

"Pustím ťa ja dole opäť,

posledný ti dávam deň!"

Ospravedlňujem sa, že som dnes nepublikoval recenziu, ako to v rozvrhu stojí, ale ešte som ju nestihol napísať (upradnostnil som poviedku o strieľaní vtákov), príliš som na to nemal chuť. Zajtra niečo vydám. Neviem ešte čo... (možno aj tú poviedku :-D) Takže vo večerných hodinách ma tu môžete navštíviť.
(Fotka je moja vlastná, zachytáva rannú hmlu.)

Za literatúru!

3. ledna 2016 v 21:14 | Bocian |  Umelec Bocian
Jednej noci, nasledujúce ráno a mnoho ďalších dní som hútal nad takou skromnou ideou. Horúčkovito sa pýtate nad akou? Že dnešná literatúra stráca svoj význam. Že v kníhkupectvách je nekonečné množstvo titulov a že častokrát nastáva problém prebojovať sa ku kvalitnej literatúre. Za čias komunizmu napísané slovo niečo znamenalo. Znamenalo asi dosť veľa, keď bolo treba knihy skartovať a cenzurovať. Nežil som v tej dobe, nič o nej napokon neviem, ale z rozprávaní skúsených mám o tom takúto svoju romantickú víziu. Kniha reprezentovala vnútornú slobodu človeka, jeho presvedčenie. Dnes?! Bestsellerom je publikácia od slovenského youtubera a fitness diár. (Nič v zlom, ale cítim sa naštvaný, ukrivdený!)

Súčasný mladý jedinec nahradil knihy za zábavné videá. Aj ja ich pozerám, ale chcem to zmeniť. Túžim, aby bola znova literatúra na výslní, aby predstavovala kvalitnú zábavu pre mládež 21. storočia. Východisko z mojich prosieb, túžob a rozhorčení vidím v blogoch a blogeroch. Je to nové médium pre tvorbu literárnych diel. Práve my môžeme určiť budúci smer písania! Nie je to veľkolepá a krásna myšlienka?

Na popud špoločenskej ignorancie literatúry jej chcem touto básničkou polichotiť a dať nádej. Tá je v nás!

Znova sme sa stratili,
a znova sami v tme.
Vidíme si na päty,
nevieme, kto sme.

No ona, tá pliaga neustáva,
kdesi dochne stará známa.
Naša láska, tichá, plytká,
bežím za ňou, ona skríkla!

S nožom v hrudi ťažko sa jej,
potáca sa, omdlieva,
Veriac, že v chvíli poslednej,
rozhorí sa, čo mĺkve prebýva.

O tebe si skladám verše,
v svite lampy na stole.
S nádejou na čosi krajšie,
vyplávame na more.

Odkaz tebe, drahá Literatúra,
ku ktorej sa s nádejou utiekame.

Ako spraviť knihy znova IN?