Listopad 2014

Protest, odtieň slobody

27. listopadu 2014 v 21:03 | Bocian |  Uletený život bocianí
Posledné dni ma donútili o čosi viac myslieť, angažovať sa, zastávať postoje a, tomu nebudete veriť, ja som vďaka týmto novým skúsenostiam utužil vlastnú národnú hrdosť. Áno, som o čosi viac pyšnejší na Moje Slovensko. Zistil som, že to nie je len krajina vyvolených, ale aj moja a keď sa o ňu nebudem zaujímať, nemám žiaden nárok frflať. Úderne k veci. V utorok o temnej piatej hodine večernej zorganizovali štyria politici z radov opozície takzvaný Pochod proti korupcií. Už pred týmto zhromaždením sa konali ďalšie dve stretnutia, o ktorých som sa akosi prineskoro dozvedel, ale teraz, teraz som si zasadil do hrude úder a vykríkol, že prídem. Nezažil som 1989. rok a aspoň takto som túžil načerpať silu demonštrácie a skúsenosti s protestovaním, s vyššou úrovňou slobody v praxi.

Čeľusť mi roztiahol dlhokánsky kôl. Pritmolil som sa na námestie SNP a videl to. Zočil neskutočné množstvo ľudí na jednej úbohej bratislavskej ulici a tribúnu so sloganom: "Nedajme si zobrať 17. november" v popredí. Vystúpili herci, politici a veľmi vážená autorita, pán Anton Srholec, kňaz a politický väzeň minulého režimu, ktorý sa dnes venuje dobročinnej činnosti. Dôvod? Konkrétne kúpa predraženého prístroja CT do piešťanskej nemocnice a okolnosti okolo pochybných schránkových firiem, teda všeobecne boj s korupciou. Výsledkom prvých dvoch protestov bol politický pád samého predsedu parlamentu. Verili by ste tomu? Viete si predstaviť, že nátlak "anarchistov" (tak on sám protestujúcich označil) čosi také podnieti?! Ja už áno!

Predmetom tohto pochodu bolo šesť požiadaviek. Žiadna nie prehnaná, všetky morálne, kultúrne a spravodlivé. Ľudia počúvali prejavy z pódia, bučali, pískali, tlieskali, boli rozhorčení, pobúrení a odhodlaní. Následne sa začali diať krásne veci. Zavelilo sa na odchod a celá tá masa sa sunula mnohými ulicami centra hlavného mesta až k parlamentu. Prehlasujem, že prvý raz v živote, som bol hrdý a šťastný, že som súčasťou nejakého davu, stáda. Napred nás viedlo auto s veľkým reproduktorom, z ktorého sálali piesne Karla Kryla a pochodujúcich bolo neskutočne mnoho. Koľko? Zhruba päť tisíc ľudí, milí čitatelia! Prechádzali sme cestami, policajti uzavreli nejednu križovatku, stáli autá, električky, trolejbusy... Demokracia, ďakujem Ti! Myslíte, že akýsi protest ba dokonca pod záštitou polície, by bol za socializmu tolerovaný?!

Všetko prebiehalo pokojne. Stále sa nedokážem stotožniť, že päť tisícok ďalších hláv stúpalo do cieľa vedení jednou rovnakou ideou. Do rúk mi ktosi vtisol sviečku, viacero ľudí ich zvieralo (nevystačili pre všetkých). Ustali sme pred národnou radou a k slovu sa opäť dostal hlavný katalyzátor tejto vzrušujúcej chemickej reakcie. Z celého hrdla sme na tú budovu hrdo týčiacu sa nad Dunajom volali, že máme požiadavky, a potom prišlo to najúžasnejšie na celom búrlivom a slobodnom večeri. Hymna! Hádam nik sa nezdržal spevu. Nádherná melódia a zborové slová. Môj hlas zanikal medzi ostatnými. Neboli sme vtedy indivíduá, ale jednoliaty šík Slovákov.

Všetko to pominulo. Pokojný rozchod, znova stereotypný život jedného človeka. Čaká sa, ako na naše výzvy zareagujú. Ak sa opovážia odmietnuť, vyjdeme von znova!

Na ďalší deň sa pred poslancov postavil pán prezident. V pätnásťminútovom prejave zastal postoj k zdravotníckej kauze a tiež prehlásil, aby sa politici demonštrantom neotáčali chrbtom. Vraj rozumie ich počínaniu a je potrebné načúvať im. Myslím, že tento muž znova vracia váhu úradu prezidenta aj po formálne, no najmä po ľudskej stránke. Stojí na našej strane, nie na ich.

Mám zo Slovenska dobrý pocit.


Záver pre stálych čitateľov:
V tento nádherný štvrtkový večer znova ťahám politiku zo záhrobia. Prečo krásny? Lebo máme zajtra riaditeľské voľno, takže vyzývam vás, žiarlite (:-D). Na popud Steeva X sa znova navrátim k vykaniu (si spokojný?! :-D). Zopár ráz som sa snažil zmeniť zámeno Vy na adresnejšie Ty, aby čitateľ získal pocit, že prstom mierim práve naňho. No skúsim to znova po starom (prípadne sa vyjadrite v komentároch).

(zúfalé fotky z mojej produkcie)
revolucionár Bocian


Miguel Cervantes de Saavedra - Don Quijote de la Mancha

24. listopadu 2014 v 19:56 | Bocian |  Knihomoľ Bocian
"Boj s veternými mlynmi." - Hovorí ti to čosi? Používaš toto "porekadlo"? Jedná sa totiž o hádam najznámejšiu vetu z diela Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha a podľa mňa je geniálna v svojej nehynúcej aktuálnosti. Tušíte, kedy tento pikareskný román vôbec vznikol? Renesancia, drahý čitateľ, začiatok sedemnásteho storočia, rok 1605. Pokladám za neuveriteľné, koľko zaujímavých poznatkov a akú mieru nadhľadu poznali ľudia tej doby (respektíve autor). Za najznámejšie a najpopulárnejšie dielo španielskej literatúry vďačíme mužovi s nezákonne nezapamätateľným menom: Miguel de Cervantes y Saavedra (moje ranné znalosti zo španielčiny mi napovedajú, že "y" je spojka "a").

Knižka, ktorá sa mi dostala do dlaní a môžete ju vidieť na obrázku, má čosi okolo 240 strán a jedná sa o skrátenú a upravenú verziu (momentálne inú zohnať nemožno). Nezúfaj! Aj napriek tomu sa nezbavila všakovakých historických inverzií vo vetnej stavbe či archaizmov. Dejová línia zostáva tiež zachovaná. Kniha je aj na slovenskom trhu len v českom jazyku, ale subjektívne sa mi čítala veľmi ľahko a príjemne.

Priprav sa na nádielku nekonečných výprav, zmätočných situácii, omylov, modrín a smiechu. Publikácia sa mi ani prinajmenšom nezdala nudná. Strany ubiehali a rytier smutnej postavy prebiehal z pohostinstva do iného šenku a všade samé bitky, z ktorých zväčša s ovisnutým úsmevom odchádza náš hrdina Don Quijote a jeho podvyživená kobyla Rocinante. Vedľa neho apaticky, hoci s obavami a chuťou zvrtnúť sa na spiatočnú cestu, vozí sa na somárovi zbrojnoš Sancho Panza, prostý sedliak, nepopierateľný predstaviteľ "zdravého sedliackeho rozumu". Ten však postupne chorľavie a i on začína veriť, že krčmy sú vznešené hradiská, mlyny podlí obri, stádo oviec nepriateľské vojsko a za všetko zlo sveta zodpovedajú všemohúci kúzelníci.

Alonso Quijana je šľachtic s upadajúcim majetkom, ktorý v nabudení z rytierskych eposov vysníva si svoj vlastný svet. Krajinu, kde je prostá nevzdelaná slúžka vznešená slečna Dulcinea de Toboso, jeho motivácia pri fraktúrach každého údu, láska ubitého srdca chudého dlháňa v stredných rokoch. Ten stáva sa statočným rytierom Don-om Quijote-om de la Mancha.

Miestny farár s bakalárom sa počas príbehu viackrát pokúšajú privábiť pomätenca do domoviny a tu zbaviť ho pobláznenie, no po jednom zdarnom pokuse, kedy doráňaný rytier líha si na lôžko, sa po vyzdravení opäť vrhá za splnením nejasného cieľa. Dielo jednoznačne reprezentuje bezhlavú snahu dosiahnuť nemožné. Na rozdiel od tejto knihy, kde sú iracionálny svet a absurdity jednoznačne zvýraznené, v našich životoch si musíme sami určiť, kedy už súperíme s veternými mlynmi. Určite si ju prečítaj, obohatí ťa.

Pár zaujímavostí:

Román sa skladá z dvoch častí, pričom po vydaní prvej sa činil iný španielsky autor (Alons Fernández de Avellaneda), ktorý napísal pokračovanie Cervantesovho bestselleru. Tomu sa to zrejme nepáčilo a vo vlastnej druhej časti atakuje Alonsove dielo.

Autor pracoval ako námorník španielskeho námorníctva a bojoval proti Turkom. Počas bitky utrpel poranenia na ľavej ruke a prišiel o ňu. V roku 1575 sa na päť rokov stal otrokom v Alžírsku (zajali ho tamojší piráti).

Cervantes sa po návrate domov pokúšal živiť ako spisovateľ a oženil sa s devou mladšou o osemnásť rokov (lepší bulvár ako Smotánka na Markíze :-D)

Dielo Don Quijote autor tvoril počas pobytu vo väzení. Odsúdili ho za spreneverenie štátnych peňazí. Po oslobodení za svoju literárnu tvorbu čo to zarobil, ale peniaze prešustroval a zomrel v chudobe (typický umelec).


Rubriku "Literárny expert Bocian" premenovávam na "Knihomoľ Bocian". Môžeš si tam už teraz prečítať moje dojmy napríklad z diel od Hemingwaya, alebo Farmy zvierat od George-a Orwella (a pár iných publikácií). Časom sa tu vyskytnú nejaké teoretické rozpravy o literatúre a určite ďalšie "recenzie" na prelúskané diela.

(zdroj obrákov - klik na ne)
knihomoľ Bocian

V pazúroch spoločnosti 2 - Potopa

22. listopadu 2014 v 13:32 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Nedá mi nepochváliť Vás. Vás všetkých, Teba. Navštevujete moje hniezdo častejšie ako dotieraví susedia a dosť veľa komentujete. Za celé tri roky, čo v prívalových vlnách blogujem, som nemal toľko návštev a komentárov. Všetky čítam, zo všetkých sa nesmierne teším a snažím sa i reagovať. Niekedy mi to trvá dlhšie, pretože za prínosnejšie pokladám samotné písanie, alebo čítanie Vašich blogov (čo ma nesmierne baví). Už dvakrát som nedodržal rozvrh, ktorý som stanovil jednak pre to, aby ste si mohli vybrať, kedy sem nakuknete, no najmä ako svoju tretiu pevnú ruku na udržanie disciplíny v písaní. Niekedy naozaj nemám čas, inokedy chuť, a potom sa cítim dosť zle... klamem Vás (Teba) a aj seba.

Preto predkladám dva nové ortiele: Ruším rozvrh (čo neznamená, že sa nebudem pokúšať publikovať denne) a cez víkend budem "predpisovať" články, o ktorých už dlhšie premýšľam. Básničky zostávajú stále spontánnou vecou náhody. Práve teraz sa idem vrhnúť na svoj písomný pohľad na knihu Don Quijot (a potom i Vládca vlkov). Ak by si mal záujem (iste ho máš :-D), je tu pokračovanie poviedky V pazúroch spoločnosti, druhá a predposledná kapitola:


Potopa


"Meškáš," vyhŕklo spoza sýtočervených pier, "zase!" Henry zdvorilo pribrzdil v chôdzi, ale na bezfarebnej tvári sa nevynorila jediná emócia. "Mne je to ukradnuté, avšak pán Paul už istotne stráca trpezlivosť," dodala sekretárka na prízemí. "Paul...," vydýchol Henry nahlas a vybavil si množstvo útržkovitých pohľadov na nasrdený ksicht vedúceho ekonomického oddelenia, spolužiaka z univerzitnej fakulty, dnes pána Paula.

"Nehádajme sa." "Ja sa nehádam, konštatujem pravdu. Si nekompetentný a hotovo!" Ženský krik odrazu rozdúchal plamene zlosti: "Mlč, navždy! Vyvádzaš, ako by si požrala múdrosť stvoriteľových spisov!" "Aký stvoriteľ?! Čo to znova trepeš! Aj tí pod nami dobre vedia, že planétu z prachu a hmloviny zostrojilo posvätné štvor-božstvo," oponovala. "S takýmito spiatočníckymi názormi sa môžeš rovno oddať tomu tvojmu bohovi temna, pretože v tvoji drístoch sa rozmáha bezmedzná tma!" zrúkol. "A ty zas švihaj plieskať sa bičom ako správny askéz!" Búrlivý rozhovor neutíchal.

Útly dlháň odovzdane vkročil do výťahovej kabíny. Bola ponurá a prázdna. Šlachovitý prst vystrelil vpred a ťažkopádne stisol tlačidlo 13, číslo vlastného poschodia. Melancholickým pohľadom zaklínal oceľové vráta. Dumal a výťah stúpal k šedivej oblohe.

"Henry, tento týždeň si neprišiel ani raz včas! Nedokážeš dopekla vstať skôr a nastúpiť si sem pred začatím pracovnej doby?!" Mĺkvy podriadený zahanbene krúžil okolo dvoch ostrých sokolích priezorov. Spoza drevotrieskových boxov kancelárii vyzeralo množstvo posmešných tvárí. Henry ich všetky preskúmal pohľadom. V žiadnej mimike nenachádzal útočisko. "Ja...," načal, avšak nadriadený mu ľúto preťal rozpačité myšlienky. "Čakáš na potlesk?! Páľ makať, inak ťa na hodinu prepustím!" "Ospravedlňujem sa, už sa to nestane, nikdy viac."

Máš niekedy pocit, že je všetko proti tebe?

(zdroj obrázka - klik naň)
spisovateľ Bocian

Znova spŕchlo (TT)

19. listopadu 2014 v 18:26 | Bocian |  Umelec Bocian
Zas kvapka na krajíčku,
zas zvieram pokladničku.
Zas cítim sa prázdny,
zas zem topím v daždi.

Kropaj ma pohladila,
a srdcom zadul mráz.
Už z diaľky odzdravila,
slza, žiaľ, znova, zas.

Spomienka na svetlo, ktoré už nebude,
vidina pokory zaraz sa rozplynie.
Poznám Vás verne z dôb prastarých, minulých,
od dnes však nový vek, živý je zosnulý.

Ešte raz vyzývam tú dávnu predstavu,
práporčík zamával, má novú zástavu.
Krik podlieha nabrúsenej šabli,
slza a moje kapce pochované v daždi.

Aké spomienky Ti dokážu vohnať slzy do očí?


Bdie vo mne silný vplyv práve rozčítaného druhého dielu z trilógie fantasy románov Černokňažník, preto tie šable, vlajky a kapce :-D. Mimochodom, ešte včera sa mi podarilo navrhnúť program článkov pre nastávajúce dni, takže hoďte očkom po boxe Aktuality, aby ste vedeli, na čo sa môžete (povinne musíte! :-D) tešiť.

(zdroj obrázka - klik naň)
básnik Bocian

V pazúroch spoločnosti 1 - Prietrž

18. listopadu 2014 v 18:11 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Dobrý večer, vážený čitateľ. Ospravedlňujem sa, že som sa skoro celý týždeň poflakoval mimo dimenzie blogu a v podstate i internetu. Počasie, čítačka, výborná slovenská fantasy kniha, predĺžený víkend... Všetko to rozhorelo do mohutnej vatry lenivosti, pasivity a nechuti robiť čokoľvek iné, než ťukať na displej a tak pretáčať pútavé stránky.

Zbytok tejto pracovnej tortúry sa to však pokúsim prevrátiť na ruby a venovať sa môjmu krásnemu hniezdu. Postupne sa môžete tešiť na moje dojmy z knihy Don Quijote de la Mancha a neskôr i Vládca vlkov (ona spomínaná publikácia)! Keď k tomu pridružím akúsi básničku a výplod k TT, myslím, že to budú nabité dni.

Prekvapenie na záver! Pracujem na krátkej poviedke V pazúroch spoločnosti a aby sa tento článok nezvrhol na bezduchý zápis ako z denníčka, nech sa páči, tu je jej prvá kapitola:

Prietrž

Na ceste do práce. V autobuse, natisnutý na kovové zábradlie, tyč teplú a mazľavú od potiacich sa ľudských dlaní. Postoj mal pevný. Nohy pol metra od seba, zrak mimo kabínu dopravného prostriedku. Hľadel spoza prachovú vrstvu okienka a pozoroval kvapky duniaceho lejaku. Sklená rozochvená tabuľa odolávala švihom kropají a autobus prudkým manévrom zastal pretŕčajúc ponad zebrovaný prechod naprieč cestou. Dav tam, vonku, nenávistlivo zbystril oslepené zraky a riadený zachmúreným ránom bezslovne hanil muža za veľkým volantom. Henry sa vtedy zaprel všetkou silou rúk o zábradlie, žili dlaní vystúpili tesne pod bielu pokožku a brzdná sila nezlomila ani odhodlané rozpoloženie dolných končatín. Strohý rozbeh napáchal ďalšie zmätky v prekypujúcom priestranstve a stroj sa vyšvihol vpred. Trhanými pohybmi postupoval mestskou spleťou ulíc a žurnálov, až z kabíny vodiča vyprýštil nával vulgarizmov.


"Vidíš, čo si spôsobil?!" "Ja?! Nebyť tvojho uštipačného tliachania, svet by ani brvou nemihol!" "Nevrav mi, že sám nezodpovedáš za svoje skutky." "Nepokúšaj ma, vieš, že zaraz vykypím ako kuchta na sporáku!" Hromový tupý hlas a námietky ďalšieho, ktorý s obľubou bodal druha do uší. Jeden zurčal pripomínajúc rozvírené koryto Amazonky, na čo druhý škriekal ako filharmónia rozladených huslí. Dohadovali sa, ba hádali a naťahovali. Do vĺn zvuku opieral sa nejeden hrejivý lúč a belasá širočina nemala konca. Pod nohami plávala pevná huňatá priadka sinavej bieloby a dva protipólne hrdelné výjavy popod ňu zvedavo nazerali. "No veď pozri nadol! Už aj to naprav!" zasvišťalo okolím. "Ja za nič nemôžem, nesúr ma!" Hrubú ozvenu preťal znova povyk: "Si v skutku nemožný! Všetko musím naprávať ja sama!" Diskutér zmĺkol. Ženský jakot ešte zopár ráz zagánil, a potom sa ponoril dnu do mračien nad hlavami sveta.


V rannom šere sa do nekonečnej diaľky ťahal reťazec červenkastých svetielok aut a Henry, situovaný chrbtom k dverám, k cestujúcim, znervóznel. Jazykom prebehol po suchej spodnej pere a prstom poklopkal po chladnom okne. V periodicky opakujúcich sa vlnách pociťoval kopance do čiernej koženej čižmy. Detská topánka z dlhej chvíle dráždila Henryho apatiu. Nedal sa. Žmoliac prsty vo vlhkej dlani hľadel na stekajúce cícerky včasnej prehánky.


(zdroj obrázka - klik naň)
spisovateľ Bocian

Patrí na naše blogy?

13. listopadu 2014 v 20:04 | Bocian |  Bocian filozofom
Myslíme si, že sa nás netýka, avšak ja som opačného názoru. Akýsi spisovateľ prehlásil, že každý literát zastáva nejaký postoj k politike. Tá totiž až priveľmi ovplyvňuje spoločnosť. A každý slobodne mysliaci človek (akých sa tu na blogu hemží nespočetne veľa) sa k tejto téme nejak stavia (aj negatívne a ignorantské stanovisko je stanovisko).

Politika = čudesní a zlí pajáci v oblekoch = negatívny obraz národa na svoju vlasť.

Keď v kolektíve mojich známych padne reč na magické slovné spojenie "národná hrdosť", začnú s väčšinou lomcovať žalúdočné ťažkosti a skôr, než sa v trýznivých kŕčoch uzavrú na toalete, utrúsia čosi ako: "Načo mám byť hrdý, keď tu máme takých politikov..." Čo je na tejto vete nesprávne? Je pravda, že istý súvis s mojou pôvodnou nadhodenou otázkou tu badám. Zlí politici sa zväčša rovnajú nesprávnym rozhodnutiam za volebnou plentou a zlé rozhodnutia predovšetkým stvárajú nekompetentní spoluobčania.

Akosi sa dostávam do začarovaného kruhu. Keby bolo Slovensko domovom inteligentných bytostí, som presvedčený, že by priama demokracia fungovala. Podľa mňa bol každý doterajší politický systém ušitý na mieru ideálnemu ľudu. Z tohto pohľadu je komunizmus absolútny blud. Ráta s tým, že sme nezištní a oddane túžime po blahu všetkých... Mám chuť si roztrieskať dlaňou čelo. Zvrhlo sa to na socializmus, totalitu, formu diktatúry... tak dopadla ona, krásna idea o vzájomnej rovnosti.

Demokracia sa o čosi viac približuje realite. Som za priamu demokraciu a keby som bol spôsobilý voliť, môj hlas by patril pravicovému spektru strán. Avšak, ako som už avizoval, systém, kedy vládne väčšina, človeku je dovolené všetko, čo zákon nezakazuje a zákony spisujú múdri páni pod prísahou nasledovania volebných sľubov, je znova iba ideál, zlatý rez (Da Vinci). Možno, že nás má demokracia iba poučiť a ukázať, že moc je v našich rukách. A keď nás poučí (zopár storočí si počkáme), stane sa napokon krásnou realitou.

Doposiaľ som mlčal. O politike diskutujem najmä doma a so záujmom sledujem vzrušujúce a znepokojujúce dianie v našej milej republike. No hádam prvý raz som svoje ideologické názory prezentoval na tejto pôde. A ešte jedna pripomienka! Som liberalista.

Pointa článku však znie: Patria príspevky o politike do blogového sveta?

Tomu som sa chcel venovať a v podstate som týmito odstavcami odpovedal. Patria! Som temer dospelý a rozhodnutia dnešných voličov ovplyvňujú aj môj život. Voľby by mali byť základnou morálnou povinnosťou každého občana, ktorému záleží na jeho slobode, záleží mu na odkaze našich predkov, ktorí nabrali guráž a postavili sa v roku 1989 režimu. Dnes sedíme doma za počítačom a nanajvýš píšeme články, ako je celý svet totálne na pííííp (nadávky sa nedočkáte, a áno, aj ja sa vyvaľujem v kresle a len píšem).

Posledné slová: Mám pocit, že dnešná mládež sa k politike stavia negatívne a apaticky. Vari si myslíme, že s nami nijak nesúvisí?! Do prčíc, veď tie škaredé ksichty sú naši zástupcovia, reprezentanti, správcovia našej vlasti! Nerozumiem nám.

(zdroj obrázka - klik naň)
sklamaný Bocian

Články, čo patria do koša (TT)

12. listopadu 2014 v 18:52 | Bocian |  Bocian filozofom
Hemží sa Vám v smetnom koši množstvo nepoužiteľných článkov? Protiví sa Vám zápach nostalgie, keď s upchaným nosom zdvíhate veko? Mám pre Vás riešenie! Nie, nemám. Začiatok ala teleshoping vo verejnoprávnej televízii Vám alebo Tebe mal za úmysel naznačiť, kam sa budeme dnes uberať. Hor sa!

Bola to rušná noc. Bolestivý pôrod. Pupočníková šnúra škrtiaca dizajnérske schopnosti... Slza. Mierne pridusený potomok. Práve som nádhernou paralelou so životom poukázal na zrod (svojho) blogu. O kojení sa rozpisovať nechcem, avšak je to pekná alegória k vytváraniu článkov. Späť k príbehu. Jeho prvé kostrbaté krôčiky. Nárazy do steny, pristátia na dlážke. Bocianove hniezdo sa existenciou prebíja už viac ako tri roky! (Podľa scenára by ste teraz mali nazrieť do kolónky Archív a namietať, že prvý článok sa tu objavil až koncom roku 2011) Máte pravdu, no ja som bol celý polrok od júla do Vianoc aktívny. Blog sa ale plavil bez záchranných člnov a ja som sa napokon po dlhých rokovaniach so svojou druhou stránkou osobnosti odhodlal všetko odsotiť do kategórie: Smazané.

Ľudská bytosť je podľa môjho názoru menná. Najväčšie zmeny nastávajú práve pri procese dospievania, ktorý u mňa aktuálne akosi vrcholí a prelieza za najvyšší bod štítu. O tom, ako sa bojím dospieť by som dokázal uvažovať, nariekať a trýzniť sa donekonečna, avšak teraz na to nie je správna chvíľa. Svojou krásne umeleckou poznámkou o životnom cykle iba naznačujem, že slovná zásoba, vyjadrovanie, názory, štýl písania..., to všetko podstupuje ráznu zmenu a tu, na mojom blogu, sa to citeľne odzrkadľuje.

Stane sa teda, že naďabíte na nezmyselný hlúpy blud (ako tento) s množstvom gramatických chýb pochádzajúci odkiaľsi z roku 2012. Za veľký míľnik tohto demokraticky vystavaného raja slobodných názorov považujem august tohto roku. Hotová renesancia. Vtedy som si naozaj uvedomil podstatu blogovania a tým pádom si zaistil akúsi pravidelnú návštevnosť (Ďakujem Vám!) a aj pár komentárov, na ktoré už teraz nezvládam reagovať (Znova úprimná vďaka!). Avšak nastáva tu problém. Viac ľudí na blogu rovná sa viac návštevníkov, ktorí môžu zablúdiť do mojej minulosti a nájsť články, ktoré ma nebodaj nesprávne reprezentujú.

Mám teda všetko staré pochovať?! Neurobím to. Nikdy som blog ako taký nezmenil. Vyrastám na adrese bocian.blog.cz a všetko, čo sa Vám pritrafí do cesty, je obrazom konkrétneho štádia môjho ľudského (bocianieho) vývoja. Berte to prosím do úvahy. Meníme sa. Zmena je, koniec koncov, život.

Akou cestou postupoval Tvoj blog? Striedaš adresy ako na eskalátore v nákupnom centre, mažeš staré články, alebo na to nedbáš?


(Ospravedlnenie na záver: Tento článok sa tu mal zjaviť včera. Ja som však obdŕžal krásnu novú elektronickú čítačku kníh a akosi sa pozabudol v čase. To znamená, že celý program sa o deň posúva, čiže piatkovej básničky sa dočkáte v sobotu.)

(zdroj obrázka - klik naň)
uvažujúci Bocian

Mimo množiny

10. listopadu 2014 v 20:02 | Bocian |  Umelec Bocian
Chlad od chrbta a bolesť zozadu,
pocítiš nátlaky, to mráz má blbú náladu.
A keď nevidíš, cítiš chuť jasnosti,
zreteľne rozoznávaš svoje staré známosti.

A darí sa ti unikať,
a zrazu všetko je inak.
Už dlho nezvykne sa zoči-voči onikať.
Všetko sa rúca, svet mení sa naopak.
Tak pristúp k bráne a odmietni zaklopať!

Môj deň nepozná slovo sen,
a skôr, než vstanem, myslím iba čisto len,
na to, ako veľmi chcem, ako veľmi túžim,
ako svojou vinou k ľuďom cestu zúžim,
a potom neprejdem.

Realita?! Čo to je?
Kedy sa už pominie?!
Mysľou blúdim mimo ňu,
Preto na mňa zabudnú.

Nosíš masku, aby si zapadol? Zapadáš, alebo si voči spoločnosti apatický?

Viem, že cítiť sa odvrhnutý, špeciálny, vyčlenený, nezaradený, skrátka mimo spoločnosť, je dnes nesmierne moderné a stalo sa z toho klišé. Nechcem sa opičiť a sebestredne tvrdiť, že práve ja som "ten vínimočný". Táto básnička chaoticky vyjadruje moje rozhorčené pocity z dnešného dňa. Na hodine slovenčiny mi učiteľka vložila do ruky ohodnotený sloh so slovami, že to bolo "dosť uletené" a "od témy". Potom si neodpustí zavtipkovať, že keby ma nepoznala, pošle ma k psychologičke... Ďakujem ti, že ma považuješ za chorého iba preto, že som vyjadril svoj sociopatický názor. Samozrejme som sa jej odvďačil vetou typu: Nemožem za to, že tomu nerozumieš (s učiteľmi si tykáme, je to "skvelé"). Aby ste boli v obraze, jednalo sa o prvú verziu poviedky Podriadený, ktorú som na záklede inšpirácie zo školy rozvil a prepísal. Takže moje pocity inakosti pramenia z tejto dnešnej udalosti.

Do pozornosti nadhadzujem nový program pre tento pracovný týždeň.

(zdroj obrázka - klik naň)
prekliaty básnik Bocian

Opitá veršovačka (TT)

7. listopadu 2014 v 22:56 | Bocian |  Umelec Bocian
Odrazu začnú sa diať zázraky,
keď človek túži zložiť hlavu,
a pozrieť rovnou čiarou na ňu,
zanevrieť na denné mory ľudskej podstaty.

Po pár pohárikoch moku,
zábava je v prudkom toku.
A ty čuduješ sa ďalšie ráno,
čo všetko sa včera stalo.

Vraví sa, že to je piatok,
bláznivý a zvrhlý sviatok.
Kráča víkend, mieri sem,
poctivo sa opijem!

A takto to u nás chodí,
piť zo zvyku sa ti hodí.
Ak chceš prežiť medzi nami,
prines radšej zo dva džbány.

Každý má právo vyradiť racionálnu hemisféru z prevádzky a stvoriť monštrum, za ktoré sa bude hanbiť nasledujúce desaťročia. V programe stojí, že mám dnes priletieť s básničkou. Lenže ja som v škole nič nestihol načmárať, a preto strhujúco improvizujem. Zistil som však, že mi môj počin napospol pasuje k TT. Je predsa notoricky známy zvyk, že sa v paitok chodí piť :-D. Prosím, ospravedlňte dekadenciu mojej omámenej mysle a aspoň sa pousmejte. Víkend zrejme pretrvá bez článku a ja vám (ti) ho prajem príjemný a bezstarostný.

(zdroj obrázka - klik naň, Oktoberfest, čo viac dodať :-D)
pripitý básnik Bocian

Bocian novinárom

6. listopadu 2014 v 20:04 | Bocian |  Uletený život bocianí
Prisnil sa mi náhle sen,
Novinárom stať sa chcem.
Nasledujúci článok nie je rozhodne žiadna precítená básnička, ale akýsi informačný úsek z Bocianovho vzrušujúceho života. Začnem nezvyčajne in medias res, pekne náhle, ako nás to učila pani učiteľka slovenčiny.

Prvé dejstvo
Bocian píše mail. Potí sa pri zdvorilostných frázach a túži po kladnej odpovedi.

Druhé dejstvo
Retrospektíva prenáša dej do doby pre mailom. Nádejný zaslúžilý umelec maestro Bocian číta článok blogerky Dominiky. Dočítal sa, že je súčasťou redakcie akého internetového časopisu Abdon. Je zaujatý. Mädliac svoj špicatý zobák kliká na odkaz, ktoré ho za krátko prenesie do záhadnej Abdon dimenzie.

Tretie dejstvo
Šarmantný Bocian biely hľadí s otvorenými ústami na onu stránku. Dozvedá sa, že jedná sa o internetový mesačník, ktorý si môže každý smrteľník zadarmo stiahnuť z populárnej adresy: ulozto.sk. Je odhodlaný stať sa členom kolektívu neplatených novinárov.
(Vraciame sa k zápletke z prvého dejstva.)

Štvrté dejstvo
Čas znova plynie chronologicky. Bocian obdŕžal odpoveď. Milé slová šéfredaktorky Denisy Kancírovej hlásajú, že sa tvor operený stáva právoplatným redaktorom v časopise Abdon.

Z tejto improvizovanej a priam kriticky pútavej inscenácie ste mohli porozumieť, že už pár dní mám možnosť písať temer ľubovoľné články do časopisu Abdon (jeho názov zopakujem a zvýrazním ešte niekoľkokrát). Mesačník má umelecké zameranie a prináša mesačné témy, ktoré sa publicistom smú stať inšpiráciou.

Čo Vás, skvostný Bocian, láka na práci v tomto magazíne?
Výborná otázka, pán redaktor. V prvom rade, už roky inklinujem k vysokej škole žurnalistiky. Túžim byť akýsi spisovateľ a novinár v jednom (dokonalom :-D) tele, no odrazu ma do hrude uderil blesk nátlaku a ja som odbočil prírodovedným smerom. Preto sa mi nesmierne páči, že v rámci vlastného voľného času sa môžem podieľať na tvorbe časopisu, ktorý dochvíľne každý mesiac vychádza vo forme pdf súboru a teda sú stanovené pevné termíny pre odovzdanie článkov šéfredaktorke. Stručne, písanie je pod pomyselným výkričníkom času, čiže ako v reálnej tlači a práve to ma nadchýna.

Múdre slová na záver
Chcel by som sa poďakovať šéfredaktorke Denise, že ma ochotne prijala a prisľúbiť, že sa na nastávajúcich vydaniach Abdonu budem aktívne podieľať. Zároveň vyzývam svojich čitateľov, teda vás, teba, aby si dal tomuto časopisu šancu a zistil, či ťa náhodou čosi neupúta (napr. moje budúce články :-D).

Ďakujem za pozornosť. Klaniam sa v očakávaní potlesku.
(obrázok - stiahnutý z úvodnej stránky Abdonu)

nadšený Bocian