Červenec 2014

Kruté využívanie

31. července 2014 v 20:00 | Bocian |  Umelec Bocian
Pokúsil som sa o čosi v mojom podaní napospol nezvyčajné. Snažil som sa napísať na tému týždňa kratučkú poviedku, príbeh, z ktorého sa stalo rozprávanie. Našťastie sa dĺžka podarila udržať v optimálnej miere, pretože moje obvyklé pokusy o krátke dielo dosahujú minimálne päť strán. Nižšie si teda prečítajte krátke rozprávanie o jednej zákernej forme zla, o využívaní. Dokonca by som ju zaradil medzi najhoršie prejavy zlého skutku, pretože používa lži a často veľmi úderne zaútočí na city poškodeného. Príbeh nie je nič moc, spracovanie je úplne jednoduché, bez siahodlhých súvetí a rôznych honosných výrazov. Skrátka, vcítil som sa do obyčajného človeka, ktorý rozpráva o svojom zlom zážitku, o podvode a zneužití blízkou osobou. No nič nemá len jednu stranu a píšem o tom i v článku: Biela, čierna, šedá (na aktuálnu TT). Náš zloduch konal zlo, avšak nie z rozmaru, ale z núdze a zúfalstva... Morálnu stránku takéhoto skutku, ktorý je dnes celkom bežný a neriešiteľný, posúďte Vy a kľudne sa o názor podeľte v komentároch!
(Varovanie: V závere dve mierne nadávky! :-D)

Biela, čierna, šedá

30. července 2014 v 18:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Zamyslime sa. Bude to náročné, ale keď tak učiníme, možno sa nám podarí triumfálne odkryť pravdu odvekého súboja dobra so zlom. Povrchné rozprávky vštepujú malým deťom do hláv, že jestvuje človek dobrý, "nepoškvrnený hriechom" a ten úpenlivo bojuje so svojim pravým opakom. Nie je prekvapením, že dobrý chlapík vždy premôže soka. Dobro vyhrá, deti sú šťastné a ich mienka o svete sa čoraz viac deformuje. Odvážne vyhlasujem, že dobro v podobe absolútnej čistoty nikde na Zemi nejestvuje a v ľudskom nedokonalom svete nikdy existovať nemôže. Príčinu v mojich očiach som už naznačil. Človek je omylná bytosť, ktorá, podľa všetkých indícii, žije len jediný raz, a preto je takmer nemožné, aby vždy konala dobro a robila len správne uzávery. Zlé rozhodnutie sa pritmolí do cesty a my, akokoľvek empatickí, mierumilovní, láskaví a bla bla bla sme, niekoho zraníme. Istej osobe ublížime, s partnerom sa rozídeme len preto, aby sme zachránili svet, ale jeho to zraní a my sme odrazu zloduchovia.
Pomaly mi to dochádza a dokonca to i dáva zmysel. Komiksy nám podsúvajú hrdinov, stelesnenie dobra, ktorí porážajú vagabundov. Ale keď spiderman uchopí do pavučiny auto, aby ho mrskol po nepriateľovi a spôsobí tak škodu majiteľovi voza, je to stále v rozmedzí dobra?! To je moja otázka. Viem sa zamyslieť, ale odpovedať sa mi môžete pokúsiť i vy! Pýtam sa, či si aj nanajvýš šľachetné úmysly pýtajú svoju obeť a či sú aj napriek tomu stále transparentné. Hovorí sa: "Účel svätí prostriedky." Kto s týmto súhlasí, ten potom môže nájsť aj v dnešnom svete svoje naozajstné stelesnenie dobra. Nachádzam argumenty pre aj tie opačné. Ktosi sleduje vyššie ciele, túži sa stať prezidentom, aby svojej krajine zabezpečil blahobyt, no cestu na post úspešne absolvuje vďaka podvodom, korupcii a podobne. Je prezident a jeho zem rozkvitá. Je dobrý? Kto vie?! Uvažujem... Pre mňa asi nie. Keď chceme byť perfekcionisti, nestačí nám cieľ, hladíme aj na cestu. A preto je podľa mojej (bezchybnej :-D) mienky dobro utópia! (aký prevratný objav)
Ľudská bytosť sa nevie ponášať na dokonalosť. A dobro, stopercentné spravodlivé dobro, ktoré bojuje proti čierno-čiernemu zlu, je nedosiahnuteľné. V reálnej existencii aj zlosyn koná v určitom záujme, v konkrétnom a často pre skupinu prívržencov dobrom záujme. Napríklad Adolf Hitler, bezchybné stelesnenie zla v našich mysliach, zabíjal milióny odlišných bytostí pre ideu "čistej rasy". Bol to úmysel prínosný pre určitú bandu ľudí, pre nich by teda bol Hitler dobrý? Neverím. A je potom zlý, keď s ním niekto napospol súhlasil a toho niekoho preto terorizovali nepriateľské vojská?
Aká je definícia dobra a zla? Vraj dobro napĺňa mravné normy... Žiadna zmienka o ľuďoch. A zlo? Podľa zdroja slovnik.sk je to vec pre populácie škodlivá. To jest všetko. Škodlivá pre všetkých ľudí? Ak áno, nejestvuje v dnešnom svete ani zloduch a ani bezchybný hrdina. Som zmätenejší ako v počiatkoch písania. Zaujímajú ma Vaše názory na Dobro a Zlo v ľudskej bubline.


Bocian

Oslava odvahy

26. července 2014 v 19:42 | Bocian |  Nástenka
Dámy a páni, muži a ženy, dnes k Vám prilietam s veľkou novinou, ktorá však môže byť každému z vás ukradnutá. Aby som nejedného odhodlaného čitateľa ešte trochu ponaťahoval, dnes spopod krídla vyťahujem oslavnú správu... Ach, po roku a pol neplynulej práce, ktorú zastrašila najmä škola, som konečne dopísal moje zatiaľ najväčšie dielo: Odvážny rytier. Dlhú dobu vás v hornom boxe mátal odkaz na nie príliš aktuálny článok o mojom počine. Okolo 55 000 slov, 145 A4 a 22 kapitol... Moja prvá, dovolím si povedať poriadna kniha je na svetle sveta. Ešte teda nie pod priamym slnkom, momentálne zdolávam náročnú cestu opráv, ale akási alfa verzia je medzi nami! Nebudem tajiť, že s týmto dielom zamýšľam neskromné pokusy o úspech, ale na poli dnešného trhu sa vôbec neteším vopred. No akonáhle prejde prvým testovaním (mojou kontrolou), postúpi do rúk známych a následne sa o čosi istotne pokúsim! Myslím, že sa patrí poodkryť kúsok tajomstiev a preto aktualizujem článok o Odvážnom rytierovi o nové zaujímavé výseky z deja. V tejto chvíli je už zmieňovaný článok upravený, takže sa neváhajte pokochať! Nebudem zaznávať, že mám zo svojho fantasy novelo-románu radosť. Ale kým sa vydám na cestu za kariérou, čaká ma ešte mnoho týždňov práce. Držte mi palce a ospravedlňte menšiu neaktivitu na blogu. No týždeň bez článku určite nenastane, takže prosím zostaňte verní a nebojte sa prezentovať svoj názor v komentároch :-).

Nadšený Bocian

Experiment 3 - Zlyhanie

26. července 2014 v 19:00 | Bocian |  Umelec Bocian
Osobné väzenie, človek trýzni sám seba. Z plafónu kvapla na mňa iracionálna spontánnosť a vyvŕbila sa v tento textík o zlyhaní. Je to totiž problematika, ktorá trápi ma preveľmi. S nejasnou odpoveďou riešim ju v písanej knihe Odvážny rytier, ale nie a nie dopátrať sa k uspokojeniu. Je ľudské zlyhať? Určite, ale prečo potom toľko pochybností z mojej strany?! Sklamanie vlastného ja vlastným ja (schválne takto nezmyselne štylizovaná veta) je akt, ktorý pokladám za vrchol vlastnej bezradnosti prameniacej z nemohúcosti, teda z vlastného väzenia - určitých nedostatkov. V nasledujúcom výleve som sa za chyby symbolicky potrestal, tak posúďte, ako sa mi v zmysle dynamiky podaril (nepodaril) zachytiť daný moment.
A mimochodom, určite v komentároch spomeňte, ako sa so sklamaním samým sebou vyrovnávate.


Prosím o záchranu. Volám o pomoc. Som bezradný. Bije ma. Udiera tvrdo, chladnokrvne a mne po tele vyskakujú modrajúce podliatiny. "Daj mi pokoj!" kričím naňho. Nepočúva. Neustáva. Trýzni ma. Vlastné telo zalieva pálčivá slabosť. Okolo len hmla. Úder zasadený medzi oči. Z nosa prýšti krv. Steká na zem. Dlážka naberá bledočervený odtieň. "Prečo!" volám k nebesám. Slovo odráža sa od betónových stien. Obkľúčili ma. Štyri bledé, šedivé múry. Mám z nich strach. Desia ma, viac ako útočník. A on, prestal. Neubližuje mi. Stojí. Opiera sa o múr. No zas! Zatína päsť a mnou lomcuje strach. "Pomoc!" Napriahol sa. Svaly zaťaté. Pohľad bez duše. Hustá spleť žíl ruve sa na povrch krk i strnulých rúk. Mračí sa. Zimomriavky zaliali postavu. Zopäté prsty kĺžu vzduchom. Rana. Tlmený úder do brucha. Z úst vyvalí sa červeň. "Au!" kričí sám. Z kútiku oka tlačí sa mu slaná slza. Kvapka žiaľu. Žblnkot zaduní celou. Zosunie sa na k zemi. Skrčí si nohy. Schúli sa do klbka. Tvár mu nevidno. Ruky chlácholia telo. Cíti. Vníma ho. Sklamanie. Bolesť z osobného zlyhania.


Bocian

Človek masochista

24. července 2014 v 19:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Údel každej ľudskej bytosti, neúnosná ťarcha a spolunažívanie s náročnou, dotieravou a otravnou osobou. Nehovorím o pocitoch vysokoškoláka na internáte, ale o koexistencii človeka so samým sebou. Myseľ by túžila lietať, vznášať sa v oblakoch a konať toľko nevšedných a fantazijných vecí... Telo nemôže, nestíha a nevládze. To je krutá realita. Za seba samého považujem svoju hlavu, myseľ, mozog, pretože tam sa rodia "myšlienky k sebe" (názov knihy Marca Aurelia). Výplody hlavy, obmedzené iba bezmedznou fantáziu sú však za krátko konfrontované s realitou, vlastným telom. Ako som sa len nádejal, že prebdiem celú noc pri knihe Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha... Za päť minút som odložil tablet s tým, že mi viečka padali až k brade a ja som napokon porazenecky zhasol svetlo a šiel spať. To by bolo krátka demonštrácia, ako vie byť náročné nažívanie mňa s mojim telom, iste sa nájde mnoho iných príkladov ako tiež, keď som si pri futbale na telesnej predsavzal, že na ihrisku pre víťazstvo aj zomriem, ale telo nie a nie vyhrať a rovnako nie a nie zomrieť.
Ďalším faktorom, okrem obmedzení fyzickou zdatnosťou, sú limity povahy a zrejme aj veku, lebo výskumami sám na sebe mi vychádza jediné, a síce, že kým som ako malé dieťa neustále čítal encyklopédie, popri tom písal mnoho poviedok a ešte aj všakovaké články ako výplod mojich poznatkov, teraz sotva vládzem venovať sa jednej z týchto aktivít. Viním za to vek. Každý večer zaspávam s dokonalým plánom, ako o šiestej vyskočím spod periny, zabehám si, zaplávam, pripravím si zdravé raňajky a potom hop do písania, pričom počas kreatívnych prestávok postíham prečítať zopár vedeckých štúdií a nebodaj o nich sformulovať nejaký ten textík... Smola. Vstanem o pol deviatej, lebo do jeden v noci bdiem a nič rozumné nečiním. Následne ťarbavom zhltnem, čo chladnička ponúka bez zreteľa na výživnú hodnotu a potom, ak rodina nástojčivo netrvá na mojej prítomnosti, skúsim niečo spraviť s knihou, o ktorej mimochodom chystám slávnostný článok, pretože už je dopísaná! Miernu dávku obdivu si zaslúžim aspoň za to, že sa podvečer tmolím okolo bicykla a snažím sa tak nejak cvičiť. Vtipné, ako si vždy vravím, že cez noc všetko spravím (rým!), ale napokon skončím ležiac pri filme. Zúfalé. A to všetko vek! Priznávam, je neetické a nespravodlivé všetko naňho hádzať, ale uvážte sami, že lenivosť počas dospievania je jednoducho pre priemerného človeka nezvratná! Ale ja bojujem a dúfam, že týmto článkom ju zmetiem z cesty.
Úporne premýšľam, no okrem fyzických predispozícii a mentálneho rozpoloženia mi už žiaden typ osobného väzenia neprichádza na um. V tomto článku sa nepotkýnam o záležitosti vizáže, ktorá našu povahu a myseľ obaľuje a často prináša veľké strasti. S tou sa dá viac či menej súboj dobojovať k víťazstvu a píšem o tom v článku Kačacie starosti. Je leto, prázdniny, čas, kedy sa zázraky môžu plniť, kedy nás, študentov, hodiny tlačia omnoho menej ako kedykoľvek počas roka, tak spoločne bojujme za ich plné využitie, vypime ich do dna. Ešte stále zostáva mnoho času! Samozrejme ma zaujíma, ako vás obmedzuje vlastné Ja, aký máte recept na lenivosť a čo zaujímavé ste si na prázdninový čas predsavzali.

Bocian

Kačacie starosti

16. července 2014 v 21:06 | Bocian |  Bocian filozofom
Ach áno, osud škaredého káčatka. Tento výraz by mal byť považovaný za rovnocenné psychologické označenie, keďže dokonalo vystihuje realitu mnohých z nás, nejedného malého dieťaťa, ktoré v družine ukrátia o najlepšie hračky a, to najsmutnejšie na celom stave, ktoré sa na ihrisku nemá s kým hrať. Ak si správne pamätám, na detstvo mám zväčša príjemné spomienky. Zrejme ešte svet nebol taký povrchný a možno je to len tým, že človek vždy s odstupom času vytesní to zlé z mysle. Skrátka viem, že som mal kamarátov, nie mnoho, to nemám ani teraz, nikdy mať nebudem a ani by som po toľkej priazni vonkoncom netúžil, pretože na priateľstve si cením jeho hĺbku, o povrchnosť nemám záujem. Zažil som však aj strach, to zo strany dospievajúcich výrastkov. Nevraviac o ich nevhodnom správaní som bol asi tak trochu provokatér... Odmietam sa dobrovoľne priznať.
Pocit, že som škaredé káčatko na mňa doľahol až v posledných rokoch. Dnes sa takýto ľudia označujú ako outsideri a ja sa zaňho viac menej pokladám, ale nespokojný s tým už nie som. V škôlke či prvej, možno ďalšej triede, si spomínam dokonca aj na pozornosť dievčat... teraz už len naozaj spomínam. Nemal som ju príliš v láske ako asi žiaden malý chlapec, ale v pamäti sa starostlivo zachovala a ja cítim k tomuto obdobie veľkú náklonnosť. V tých navždy odplavených rokoch vidím nevinnosť, cítim pokoj. No opäť hádžem blinker do zlých smerov. Musím potlačiť príjemnú nostalgiu, vysporiadať sa s tým, čo je teraz, ale najmä pristúpiť k téme! Nastúpila tretia, štvrtá trieda. Prežil som obe na dobrej malej škole, priateľov som mal, takže žiadne náznaky, že škaredé káčatko podstúpi veľkú premiéru v novom svete. Odchádzam na gymnázium, preč z uzavretého ekosystému harmonickej školy, priamo do prostriedku divokej savany, kde naokolo striehne množstvo levov, supov a hyen. Pre také malé (respektíve, bol som dosť veľký) škaredé káčatko je priam nemožné prežiť. Začal som sa zaujímať o opačné pohlavie a vtedy som si to uvedomil. Precitol som do reality. "Nie som ten farebný dospievajúci káčer, ale čudesný veľký vták so škaredým šedým perím."
Určite sa nájde ktosi, kto pozná takéto starosti už od mala. "Aspoň ma na rozdiel od toho vtáka v knihe majú radi rodičia." Nie, to zrejme ubolenú dušu neuchlácholí, nevraviac o tom, keď rodina sama stavia svojmu potomkovi prekážky života. No zvykne si, roky plynú, káčatko si nájde aspoň jednu bútľavú vŕbu, s ťažkosťami prechádza školskými lavicami a je zvyknuté. Teraz sa nezastavím pri šikane takéhoto jedinca, to je vec niekedy sprievodná, veľmi zlá, ale je ďalšou odbočkou a článok o troch stranách sa príliš nikomu čítať nechce. Ja som od ranného veku zvyknutý nebol, ale napokon som ani nepochodil tak zle. Nebol som atraktívny káčer a napriek tomu som túžil, po vzore ostatných, po nejakej kačke. Tento pocit je veľmi nepríjemný, nedá sa nijak rozohnať a trýzni vás celým dospievaním. V podstate som nemal na také čosi nádej, no nevešal som hlavu na dlhom labuťom krku (zrejme som práve prezradil zápletku celej rozprávky), nebol som odsudzovaný pre svoj veľmi nedokonalý výzor a teda som prežíval, na kraji spoločnosti, ale obstojne, bez posmeškov (asi som natrafil na prívetivý kŕdeľ).
A napokon to prišlo. Vek, kedy som si povedal, že statusu škaredého káčatka mám po krk. Tento čas datujem niekedy okolo minulého roku, ale prvé chatrné náznaky začali skôr. Už som nechcel znášať svoj sinavý udeľ, túžil som sa preletieť po nebi v sprievode elegantných vtákov môjho druhu. V tom pravom slova zmysle som na hniezdo nezanevrel, zotrval som v rovnakej spoločnosti, teda vlastne stále zotrvávam, no mentálne podstupujem veľkú výpravu do nového sveta. To čosi, čo ma priviedlo k tejto ceste, bola túžba po bežnom života, živote v rovnocennosti. A to, čo ma na nej ešte stále vedie, je zmena životného štýlu. Trpel som nadváhou, keď mám byť priamy. Používam "trpel", lebo už to je preč, mám dobrý pocit sám so sebou, ale i medzi ostatnými vtákmi svojho druhu. Schválne neoznačím priamo labute, pretože si ešte nie som úplne istý, ako veľmi a či som v labuť dospel.
Myslím, že každý, ak je so sebou v niečom nespokojný, dozrie a bude labuťou. Dokonalosť nejestvuje a tento snehobiely zúbkozobec je v našej bájke života jej stelesnením. Takže utópia, ktorá v mojom podaní ukazuje, že z každej núdze sa dá vyhrabať. Poňal som to trochu inak, viac menej som opísal svoj život, ale napokon podal totožný príbeh škaredého káčatka.
Ako ste na tom vy? Považujete sa za škaredé káčatká? Alebo ste odjakživa "dokonalí"? Už ste sa dospelou labuťou stali?

Bocian (vtipné, že práve ja píšem o kačkách a labutiach)

Ernest Hemingway - Starec a more

14. července 2014 v 18:00 | Bocian |  Knihomoľ Bocian
Miešali sa vo mne názory a žiadosti. Jednak som si chcel jedno z najospevovanejších diel Ernesta Hemingway, spisovateľa, ktorého život ma nesmierne inšpiroval a v podstate k nemu vzhliadam, prečítať, ale na druhú stranu som sa už o ňom dopočul toľko informácii, že podané písomne by samotné dielo v dĺžke presahovali. "Ale prečo nie?" povedal som si napokon už len preto, že poviedka je tak krátka a ja mám toľko času.
Neurobil som chybu, to viem povedať istotne. Hemingway v mojich očiach dokázal, že aj dve postavy na scéne, respektíve jedna, dokážu napáchať veľký literárny zážitok. Text bol jednoducho podaný, ako to už novinár Ernest zvykol a zároveň nestrácal ani umeleckú či informatívnu hodnotu. Keďže viem, že autor sám obýval Kubu a aj dej sa na tomto ostrove odohráva, dielu verím a je pre mňa o to hodnotnejšie, že používa tamojšie výrazy pre ryby a okrem nezanedbateľného príbehu odhodlaného muža, ma poúča o práci rybára, jeho myšlienkach a videní svojho sveta. Je jednoducho niečo diametrálne odlišné, keď ktosi opisuje život kubánskeho lovca rýb z pohodlia izby na Slovensku (príklad), ako keď zapojí osobné skúsenosti a zážitky.
Samozrejme, že v danej dobe (50. roky 20. storočia) poviedka poľahky uchvátila nielen spracovaním, ktoré až na opakovanie myšlienkových pochodov rybára, čo sa obhájiť dá (dokonca pri vžití sa do atmosféry to dáva i zmysel), hodnotím a určite aj je považované za bezchybné. Jeho strohé vety obdivujem, osobne pri písaní nedokážem potlačiť myšlienku do strohosti a zároveň zmyselnosti. Bojím sa, že ak ju nevychrlím, bude práve ona strádaná. Námet je jednoduchý a dnes už možno považovaný za klišé, no má svoju metaforickú hĺbku. Príbeh človeka, kedysi v rozkvete síl, teraz v ich úpadku, ktorý prekonáva samého seba, pričom trpí chudobou. Tak by som to čo najväčšmi skomprimoval a je v skutku pekné, ale pre dnešného čitateľa už mierne stereotypné. Prečo? Lebo táto zápletka symbolizuje život sám. Starec, ako každý ambiciózny človek, prebíja sa životom a dôrazne si uvedomuje najmä strasti a veci odviate. Musí prekonávať samého seba, aby dosiahol na svoj vytúžený cieľ (ryba), ale ten, aj napriek najväčšiemu snaženiu sa, nie je ani po úpornej bitke zaručene vybojovaný. Jedná sa teda o alegóriu osudu v podstate každého z nás. O rybára sa až otcovsky stará malí chlapec Manolin. Santiago z chlapca vychoval rybára, sú dobrí priatelia a teraz, keď je muž starý, role sa menia. V úvode ma priam rozosmialo, ako si starec nechá od mladého pobočníka zaplatiť pivo, ktoré najprv odmieta, ale s povzdychom typu: "No dobre teda," vypije. Napriek vyššie uvádzaným rozporom sa pre mňa Santiago stal sympatickým a v spojení s opismi chudobnej chatrče som sa vžil do dejovej línie.
Opisy sú výborné, či už vravíme o statických, alebo tých protipólnych, ktoré ma ohúrili ešte väčšmi. Najmä situácie, kedy rybár v zápale boja s úlovkom prišiel k zraneniam, chňapol ho po ruke kŕč a on snažil sa držiac lano a nájsť akú takú príjemnú polohu, ktorá by ho nevyčerpávala. Tieto pasáže boli veľmi dôkladne podané a mne sa v hlave ihneď stvoril obraz ba fotografia.
Záver je nanajvýš zaujímavý a dokonale vygraduje celý pochod knihou. Nechcem používať konkrétnosti pre prípad, že ma niekto v čítaní bude nasledovať, no sám som si doposiaľ neurobil jasno, či hlavný hrdina zvíťazil, alebo prehral. Chovanie chlapca je tiež rozporuplné, netuším či v zápale smútku, alebo šťastia... možno súcitu. Som z ukončenia mierne zmätený, zrejme si prečítam nejaké články na internete, nechcel som však ovplyvňovať môj (čisto subjektívny) pohľad na dielo.
Prečítajte si poviedku Starec a more. Je krátka, z drvivej väčšiny napínavá, no nie tak typicky, nejakou dobrodružnou zápletkou. Vie vás dostať inak. Vyvoláva sympatie, ľútosť, priazeň k Santiagovi a vy mu bude pri zápase s mečúňom držať palce, asi aj preto, že sa v ňom podvedome, potajomky nájdete sami. Hemingway si za tento počin vyslúžil Nobelovu cenu. Neviem, či náhodou nie je mierne nadhodnotené, ale to už ponechám na vašom vkuse a skúsenostiach s ním.
Bocian

Homosexualita kontra Konvencie

12. července 2014 v 18:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Dnešný svet, prihliadajúc na tú Európsku náturu, stráca strohú a konzervatívnu formu, aká sa začala budovať povedzme v období stredoveku. Viera v Boha sa vytráca, tým zanikajú mnohé povinnosti a spôsoby, ako napríklad skorá svadba, až následný pohlavný styk a splodenie potomka. Dnešné, najmä politické "konzervové" hlasy stále vyzdvihujú silne rodinný princíp, ako sme si to mohli všimnúť na bratovražednom spojení našej pravicovej konzervatívnej strany s vládnucim diktátorom a zmene ústavy... Ústavný zákon o rodine, jedna veta, ktorá úplne vyhubí nádeje homosexuálnych párov a tiež slobodných matiek s deťmi. Jediná rozporuplná vec, ktorá pramení z odvracania sa od kresťanstva, je strata morálky a ak sa niekomu zdá, že tento článok zatiaľ neodpovedá na problematiku sexuálnej orientácie, dočkajte, príde na to. Stručne, na dnešný svet, Európu konkrétnejšie, o to väčšmi, čo zanikajú zastarané konvencie opierajúce sa v našej kultúre o vieru, prichádza hlas mladého liberála narodeného niekedy okolo 18. storočia. Vznikol na popud priemyselnej revolúcie v záujme potlačiť feudalizmus, šľachtu a ich kresťansko-konzervatívne názory. V tomto období sa začínajú formovať aj socialisti, ale o tom potom.
Liberalizmus sa orientuje na osobnú slobodu. Potláča záujmy spoločnosti, preto, aby sa mohol realizovať jedinec, cítil voľnosť. Odrazu by na nás nemuseli naliehať žiadne otravné konvencie, pole by bolo "neobmedzene" rozľahlé. To by bola istotne utópia, pretože človek zjavne nepotrebuje pociťovať absolútnu slobodu. Nie, asi až tak jednofarebné to nie je. Samozrejme sú ľudia s určitými návykmi a zásadami, ktorých pohoršuje určitý (neetický) spôsob správania sa a tých práve takýto politický a aj myšlienkový smer irituje. Samozrejme v záujme demokracie, ktorú považujem za správnu, takže proti nej zbrojiť neplánujem, sa musí dostaviť na hlas väčšiny, ale prihliadajúc aj na tie drobnejšie percentá. Z toho vyplýva, že sloboda po všetkých stránkach nie je možná. Ľudia sa obávajú úpadku morálky a bojím sa toho i ja. Pretože voľnosť môže byť, ak je každý rozumný, uvedomelý a zodpovedný a to, ako vidíme, nejde a nepôjde.
Konečne v treťom odstavci obhájim, že nepíšem až tak mimo rozmery témy. Nepatrím k ľuďom, koho homosexualita pohoršuje, ba naopak, ja by som bol zo všetkého najradšej, keby jedine rozumné zákony limitovali naše počiny a inak by sa nebral na nič iné zreteľ, každý by si robil, čo by chcel, a posmešne by neukazoval prstom na iných. Chcem, aby výstrednosti neboli výstredné a aby sa človek nemusel cítiť zahanbene, ak sa odlišuje. V predchádzajúcich riadkoch som sa pokúšal vysvetliť, prečo to možné nikdy nebude, ale dá sa proti tomu aj nenápadne bojovať priamo na fronte, na spoločenskej báze. Konvencie je možné pomaly posúvať bez toho, aby si to ostražitý dozorca všimol. Keď si navykneme na kontroverznosť, prestane takou byť a stane sa novou rutinou. Napríklad fúzatá Rakúšanka, ak sa nemýlim, o ktorej sa toho v poslednej dobe toľko debatovalo a písalo. Keď som ju prvýkrát zazrel, nemôžem klamať, bol som zarazený, no nie s nejakým odporom, to vôbec. Práve naopak, má môj obdiv, že prehryzla viečko plechovky a ukázala sa. Verím, že ak by som bežne na ulici podobných ľudí vídal denne a vo väčšom počte, nebolo by na tom po týždni nič neobvyklé a tak to aj má byť. Veľa ľudí má skľučujúce komplexy z toho, že majú "opačnú" (znie to diskriminačne, tak použijem úvodzovky) orientáciu a stále sa boja verejného odsúdenia, pritom také množstvo ľudí si už pred nimi nezakrýva oči až priam ich podporuje. Ale oni sa aj napriek tomu boja priznať sa rodine, vyjsť s pravdou na povrch a napríklad ukázať na rodinnej večery svojho partnera. Je to pochopiteľné, staršia generácia nie je o to viac na niečo také privyknutá a iné východisko, ako nazhromaždiť odvahu, nejestvuje. Strach nás ťahá ku dnu a to v každej oblasti existencie.
Posledný postreh a názor, ktorý dnes vypustím je, že všetko pramení od výchovy. Autoritatívny spôsob vychováva ustráchaných jedincov, ktorí majú zväčša z rodičov alebo všeobecne autorít strach a priznať sa, že sa im páči to isté pohlavie, je pre nich (a hlavne pre tých rodičov) nepredstaviteľné. Liberálna výchova by zas niečo takéto mala absolútne akceptovať, ale ako najlepšiu zrejme pokladám demokratickú, kde sa stavia na komunikácii. No ani tu nie je zaručené, že potomok nájde pochopenie... Musí to byť určite náročné aj pre rodiča. Vždy túžil po vnúčatách, peknej neveste a odrazu je celý svet hore nohami. Osobne si nedokážem predstaviť, že by som bol v koži toho, kto musí podstúpiť priznanie, ale to zrejme preto, že je moja myseľ nastavená v súlade s omieľanými konvenciami.
Ešte na okraj, homosexualita je predovšetkým hormonálna záležitosť. Neuznávam názory, že sa jedná o akýsi manier či rozmar. Áno, v starovekej kultúre bolo pre členov vyšších stavov bežné mať po boku mladších chlapcov v pubertálnom veku (podľa zdrojov ich v Grécku označovali ako eroménov). Toto by som za formu túžby nesúvisiacu s orientáciou možno označil, ale dnes si nemyslím, že k takýmto vrtochom dochádza (jedine ak u pedofilov). Fakt, že si ľudia všímajú celebrity homosexuálnej orientácie a kritizujú isté preafektované správanie, je s týmto nesúvisiaci. Ak je niekto rád stredobodom pozornosti, choval by sa rovnako, akokoľvek by bol sexuálne nasmerovaný. Akurát svoju skutočnosť môže využiť, aby väčšmi šokoval. No stále to väčšina aj z týchto radov považuje za slabosť.
Rozpísal som sa trochu viac, ako je zvykom, ale snažil som sa podať čo najkomplexnejší pohľad na problematiku sexuálnej orientácie a jej uvedomenia si v dnešných dobách. Ešte sa priznám, že pojem coming out a jeho význam som prvotne vypátral na wikipédii a vonkoncom som nedúfal, že takéto čosi splodím. Zabudol som sa vyjadriť na otázku adopcie detí pármi rovnakého pohlavia... Tu zastávam stále rovnaké stanovisko, aké som načrtol v článku: Zloduch vplyv a zradkyňa výchova, všetko závisí od výchovy, a psychologické prieskumy ukazujú, že v rodine zohráva ústrednú úlohu stabilita, nie oddelená rola matky a otca.
Aký máte vy postoj ku konvenciám a ich postupnému narúšaniu? Čo si myslíte o pároch rovnakého pohlavia a o možnosti (respektíve nemožnosti) vychovať potomka?

Bocian

Experiment 2 - Slabosť

11. července 2014 v 9:31 | Bocian |  Umelec Bocian
Jeden z ďalších dávnejších pokusov o zachytenie momentu:

Ocitol som sa znova na nohách. Nestál som pevne, neoblomne ako dovedna, tackal som sa z nohy na chodidlo a hlava miatla ma akoby naschvál. "Sústreď sa!" "Nedokážem!" Čo sa mi deje? Znova trasú sa údy môjho tela, vratká je zem nôh. Motá sa mi hlava, hádam ešte väčšmi, snáď najväčšmi z jej dosavadných točení. Vnímam, ešte viem, no za okamih nebudem. Skĺzavam ku dnu, ba letím tam pripomínajúc obeť s betónovou bandážou na kotníkoch. Úder, prudký otras, bôľ. "Kde to... Kto s.. so.. som?!"

A keďže vyššie napísaný iracionálny textík, o akejsi halucinácii či pomätení nie je nijak najdlhší, bonusom je jedna veľmi krátka veršovačka z hĺby môjho podvedomia:

Roky behajú zo strany na stranu,
závodia o prvé miesto v záprahu.
Postrádam ich, cnie sa mi za tými dobami,
viac niet pre mňa miesta, kde platí sa sľubami.

Bocian

Jerone D. Salinger - Kto chytá v žite

8. července 2014 v 18:00 | Bocian |  Knihomoľ Bocian
Neuveríte, k akému záveru dospel som počas dlhých chvíľ romanticky prežitých v náručí kníh. Primitívnosť textu nie je vždy dôkazom primitívnosti autorovho vyjadrovania! Znie to zavádzajúco, avšak je to rozhodne pravda. Večne budoval som si pyšné povedomie o priam pátosnom štýle, ktorému častokrát ani autor nerozumie, ale to dá hodí sa za hlavu, predovšetkým nech zdá sa prejav intelektuálne zvládnutý. Toto je, milí čitatelia, hlúposť nad hlúposti a ja zrejme popracujem na vlastných vyjadrovacích prostriedkoch.
Pred nedávnom, keď som sa začítal do diela Kto chytá v žite, nazdával som prvotne, že dokonca i ja smiem sa považovať za hodnotnejšieho autora než je Salanger. Strany ubiehali, moja myseľ snažila sa ako len vládala a pomaly blížil som sa k záveru, že aj opakovanie slov, strohé vety a žiaden náznak vyumelkovaných prejavov vie v správnej situácii získať neoceniteľnú hodnotu (a to doslova). V počiatkoch som touto práve vyslovenou absurditou povýšenecky opovrhoval, lenže Salenger ma násilím presvedčil o opaku. Do príbehu podanom z úst 16 ročným dospievajúcim autorov štýl dokonale zapadá a vytvára vierohodný ba priam geniálny celok vo svojej jednoduchosti a banálnosti.
Kniha ma v skutku chytila a načisto pohltila. Aj napriek rozdielnym, predovšetkým mojim o mnoho menej rebelským prejavom, som sa začal s Holdenom stotožňovať a prežívať nijak priveľmi sofistikovaný príbeh. A možno to nastalo práve preto. Dej stal sa v mojich očiach zaujímavým kvôli absencii skúseností, aké sú u množstva mojich rovesníkov bežné.
Caufieldove skutky sú na dnešné hodnoty viac či menej pritiahnuté za pačesy, no v 63 ročnom rozdiele (kniha vydaná roku 1951) sa neskrýva priepasť medzi vtedajším a dnešným svetom teenagerov. Pitie alkoholu mu nie je cudzie rovnako ako časté fajčenie a už v tak rannom veku trpí šedivými vlasmi, čo podnecuje u okolia ilúziu vyššieho veky. Dokonca sa počas deja stretol i s prostitútkou... Napospol zvláštny "chlapec". Zvláštny v mojom zreteli...
Pre zocelenie predchádzajúcich útržkov spomeniem, že novela vyobrazuje útek Holdena Caufielda z internátnej školy Pencey a nadchádzajúce pofľakovanie sa po New Yorku. Najviac sa mi na charaktere hlavného hrdinu páči, že všetko, okrem mladšej sestry a brata, zatracuje a z duše nenávidí. Keď sa zahrám na psychológa povedal by som, že sa bojí dospieť. Straní sa toho i pre mňa podivného sveta. Viaže sa k nemu výrok, ktorý pomenúva celý titul. Pred svojou sestrou Phoebe sa vyriekol, že zo všetkého najradšej by chránil deti hrajúce sa na žitnom poli pred pádom do čierňavy poľa obklopujúcej. Žiadne preľaknutie nevyvolá všeobecne uznávané vysvetlenie, že pole reprezentuje svet detí a roklina dospelosť.

Knihu si bez pochyby prečítajte, koniec koncov sa nejedná o nijak rozsiahlu kompozíciu. Aj napriek tomu, že záver, ktorý avšak po kratšej úvahe môže vhodne zapadať do absurdného príbehu, je pre mňa sklamaním, kniha ma upútala a je najvhodnejšou ukážkou revolty voči konvenciám a spoločnosti, ktorá žiaľ nemôže obstáť proti ubíjajúcim ľudským a najmä "dospeláckym" rutinám.

Bocian