Duben 2014

Tóny pôvodu bytia

25. dubna 2014 v 20:12 | Bocian |  Vedátor RNDr. Bocian
Zvuky, tóny, slová, znaky, obrazce... prejavy expandujúceho a všemocného druhu, ktoré odlišujú ho od často fyzicky dokonalejších živočíchov. Zanevierajúc na všetky výčitky, ktoré bez ostychu venujem každej ľudskej tvári, priznávam istú dokonalosť mozgu človeka. Od prostých pazvukov odvodil reč, ako prvý komunikačný prostriedok, odhadom pred 70 000 rokmi. O mnoho tisícročí neskôr, cirka pred 4 000 rokov pred našim letopočtom, vyniesol humanoid na vrchol Zikkuratu prvé písmo sumerské.
Čo podnietilo nás k tomuto činu? Potreba dorozumievať sa, či naopak túžba zachytiť pohnútky vlastnej mysle? Túto otázku voľne pohadzujem do éteru a z môjho pohľadu sa od nej odvíjali dvoje fascinujúce cesty, a síce, že človek premýšľal čisto pragmaticky a potreboval textom predovšetkým informovať druhov, alebo už od počiatkov inklinoval k umeniu a písmom zachytával vlastné postrehy. Prikláňam sa k prvej variante, pretože uvažujem nad teóriou, že aj spôsob ľudskej mysle sa vyvíjal a diferencoval, čiže nebol daný hneď od počiatkov. To, že dnes píšeme vznešenú beletriu neznamená, že i v dávnych dobách bažili civilizácie po takejto forme využitia písma. Zrejme sa celá ľudská evolúcia odvíja od pohodlia. Ak zabezpečíme si stravu, chceme podnikať obchodné výmeny (barterový obchod), k čomu potrebujeme reč. Susedný tábor disponuje nezvyčajnými surovinami, preto napíšeme im "list" s ponukou na obchod. Napokon, keď získame potrebné komodity a zhodou okolností nečelíme hrozbe vojnových konfliktov, nastáva čas tvoriť! A práve v tejto chvíli moja teória pripúšťa nielen vznik tvorivého písania, ale predovšetkým hudby.
Avšak podľa zistených faktov tápam v zmútenom mory. Zdroje tvrdia, že hudba vznikala už v praveku (zhruba 2,5 miliónov rokov pred našim letopočtom) a praľudia považovali ju za spojenie s bohmi, istý vyjadrovací prostriedok kultov s mýtickým pôvodom. Keďže v minulosti (pre niekoho i dnes) stála viera v spoločenskom popredí a bola jedinou (imaginárnou) oporou v ťažkých časoch, potreba vyznávať ju neutíchala ani počas najväčších katastrof. Slovom, nenachádzam napokon logickú spojitosť so spomínaným komfortom ako podnetom k tvorbe umenia.
Pointou tohto mierne informačného článku, aký už dlhú dobu nevyliezol z rubriky Fascinujúci svet, bolo iba v krátkosti poukázať na vzrušujúcu cestu ľudského mozgu, ktorý už v samotných počiatkoch jeho vlastného vzniku vyhrával prvé piskľavé tóny na idiofónoch (nástroj), komunikoval rečou a napokon i vytesával klinové znaky do kamenných tabúľ a vytváral jedno z najstarších diel, epos o Gilgaméšovi z odhadom 20. storočia pred našim letopočtom. Človek bol aj je fascinujúci tvor, ktorý bezpochyby dokáže veľkolepo konať, a je na ňom, kam sústredí odvekú kreativitu a emocionálne-iracionálnu osobnosť.

Zdroje:
http://blog.doucovanie-vzdelavanie.sk/65/kde-sa-vzala-ludska-rec/
http://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_p%C3%ADsma
http://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_hudby
http://sk.wikipedia.org/wiki/Pravek
http://sk.wikipedia.org/wiki/Epos_o_Gilgame%C5%A1ovi

Tóny tragédie - Deň s veľkým Z

22. dubna 2014 v 20:07 | Bocian |  Bocian filozofom
Trestám sa v tejto chvíli, pretože ja, veľkoveľký ekológ (v detských časoch tak známy), zanevrel som na dnešný sviatok. Až svedomitý Google, ktorého servery na počudovanie kapacitne prekračujú moju vlastnú pamäť, pripomenul mi, že v deň, keď sa mimochodom verejne lúčim s kocúrom Charlesom, oslavuje Zem svoj deň. Zrejme nenazbieram usilovnosti k stvoreniu zmysluplnejšieho článku nebodaj nesúceho akési náučné posolstvo, ale aspoň v duchu uvážlivého monológu uctíme si tetu planétu...
Čo dodať, než nečakané opovrhnutie týmto nanajvýš pokryteckým sviatkom. V médiách kolujú dojímavé reportáže o deťoch sadiacich zopár stromov, keď v predošlý deň vyklčovali polku Koliby (kopec v Bratislave) len z rozmachu a márnotratnosti akýchsi pofidérnych "podnikateľov". Takto to žiaľ vo svete chodí a nenarážam len na terajšiu kalendárnu udalosť. Závažným a veľkým udalostiam z minulosti bezvýznamne, ale veľkolepo pripíšu sa dni v kalendári. Ľudia sú odrazu priveľmi uvedomelí a náležite uctia si daný sviatok, ale v zápätí, akoby to v nich nezanechávalo žiadne posolstvo, vrhnú sa činiť presne v rozpore so včerajším predsavzatím. Tento jav, dáte mi dúfam za pravdu, je globálnym problémom celej populácie a priamo súvisí s heslom typu: "Kašlem na minulosť, žijem pre súčasnosť a neplánujem budúcnosť". Tento "výrok" som si práve vymyslel, ale domnievam sa, že napospol presne reprezentuje 21. storočie. Dejiny predsa slúžia na to, aby sme sa z nich poučili a tak aj správne smerovali naprieč nástrahám dneška a budovali si svet bohatší o dávne skúsenosti. Myslím si teda, že je povinnosťou starejších robiť akúsi osvetu o dobe ich mladosti a my, najmladšia generácia, musíme ich obozretne počúvať. Vraví sa predsa, že ten, kto sa nepoučí z minulosti, je odkázaný prežiť ju znova (alebo také niečo :-D).
Uff, asi som sa až priveľmi rozvášnil, ale moja pokojná nálada pri vstupe do nového článku razom premenila sa na ostrú kritiku ľudskej povrchnosti a pokrytectva. Je smutné a absolútne naivné dúfať, že Deň Zeme vyžehlí tých 364 zvyšných dní.
Ak chceme naozaj pomôcť našej domovine, je potrebná radikálna zmena aktuálneho životného štýlu každého jednotlivca. Mnoho ľudí kriticky pozerá na výmysly europoslancov ohľadom úsporných žiariviek, spoplatnených nákupných tašiek a aktuálne nejakých ekologickejších vysávačov (nedôsledne som započul v TV), ale je to aspoň istá snaha a keby sa snažili všetci, v skutku sa nám žije zelenšie.
Náznaky dnešnej doby sú v skutku ako tóny tvoriace skladbu o našej Zemi, no nie príjemnú, ľubozvučnú Vltavu od Bedřicha Smetanu (mimochodom tú mám veľmi rád), ale divoký rozbúrený Niagarský vodopád padajúci do nevídaných hĺbok. Aj naše dnešné počínanie potajme prispelo k spotvoreniu planéty, o ktorej sa nazdávame, že bezvýhradne patrí nám.
Bocian

Zpizzou Charlie!

22. dubna 2014 v 19:00 | Bocian |  Nástenka
Dámy a páni, zo samotných najvrchnejších kresiel dostal som pokyn oznámiť svetu veľkú novinu. Sám ON poveril ma touto úlohou, príkazom zabezpečiť dôstojný odchod onoho velikána. Vravím v inotajoch, aby oddialil som vlastný údel. Neviem, či psychika prostého svetského barbara znesie toľký nával emócií, no každý tušil, že to musí prísť... tak, ako jedného dňa zjaví sa na obzore poslíček s pizzou, rovnako ako trio pizzových bohov rozhodne o konci ľudskej existencie a celú planétu pokryje mysliacimi živými pizza štangľami. Pochybujem, že niekto tuší, s čím spájajú sa slová moje (možno nejaký oddaní čitatelia :-D). Ikona posledných rokov Bocianovej tvorby odchádza do dôchodku dopísaných diel. Kocúr Charles lúči sa s nami, prostými ľuďmi. Je mi do plaču (nakázal mi plakať), keď informujem vás o jeho ústupe do úzadia.
Teraz mierne serióznejšie... Táto mačka, teda kocúr, so mnou prežil zhruba dva zásadné roky, počas ktorých obsadil som ju do hlavnej role rovno dvoch obsiahlejších literárnych výstrelkov. Po prvý raz zjavil sa v príznačnom diele Život kocúra Charlesa, kde stvárnil úlohu stereotypného rozprávkového lenivého a tučného kocúra plávajúceho životom z pízz spolu s majiteľom a spisovateľom Martinom. Nikdy som netajil, že z podivných príčin preslávený, Garfield bol inšpirovaný mojim náčrtom Charlesovho charakteru (Nazdávam sa, že som túto vetu mierne prekrútil). Zrejme by som s knižkou Život kocúra Charlesa neprešiel kontrolou autorských práv, ale ako som to mnohokrát objasňoval, nič komerčne založené som s ňou vonkoncom neplánoval. V období, kedy úporne pracoval som na diele Návšteva planéty OX (rok 2012 - 2013), potreboval som si vytvoriť projekt výhradne určený pre odreagovanie mysle. A tak vznikol Charles, flegmatik a napospol príjemný kocúr, prostredníctvom ktorého zažíval som bežné dni nevšedným spôsobom. Samozrejme, až z odstupom času zisťujem, aký zlý môj štýl písania a schopnosť vykresliť situáciu vlastne bol, ale to je asi iba pozitívne, pretože takáto skúsenosť, prax a sebareflexia ma rozhodne posunula vpred. Nejedná sa o nijak priveľmi dejovo vzrušujúce príbehy, ich "krása" a podstata spočíva v mojom pohľade na danú všednú záležitosť. Ak nazbierate odhodlanie, bez okolkov si prečítajte nejaké z týchto príbehov v rubrike Život kocúra Charlesa (myslím, že na seba nijak dôsledne nenadväzujú).
Už počas ukončovania vyššie spomínaného projektu mi prišlo na um vystrojiť čosi celkom iné, pričom zotrval by môj hrdina, ktorého som si za ten čas veľmi obľúbil, zachovaný. Pustil som sa do premýšľania Príbehov z pelechu, zbierky "katastrofických a strašidelných" príbehov založených na odvážnych činoch superhrdinu, kocúra Charlesa, ktorý by v nich zároveň figuroval ako rozprávač, a tak rozprával by o sebe samom, o svojich veľkolepých skutkoch, ktoré zvrátili pohromu uvrhnutú na, v iných okolnostiach úplne bežné, predmestie. Počiatočné návrhy sa týkali iba troch Halloweenskych dielok, ale napokon napadlo mi zachovať rovnakú štruktúru ako pri Živote kocúra Charlesa, a síce príbehy štruktúrovať podľa ročných období. V celku som vytvoril 3 jesenné (akýsi strašidelný špeciál), už zmienené príbehy a následne ďalšie 3 k ostatným ročným dobám. Výsledok cirka ročnej práce (rok 2013) nájdete v samostatnej rubrike (nečakane: Príbehy z pelechu). Som na ňu omnoho viac pyšný, než na predchádzajúce dielo, pretože cítim zvýraznenie opisov a značný pokrok v jazyku, slovom, nárast kvality tvorby. Poznámka na záver, v tejto zbierke badám väčšiu perspektívu, pretože čoraz viac opúšťa "Garfieldov tieň".

Čo chcel článok vypovedať?! Som žiaľ sentimentálny a nostalgický, práve preto táto hŕba textu. Túžil som odpraviť z podvedomia myšlienku, že mnou tak milovaný Charlie a jeho dobrodružstvá končia. Mohol som z neho rozhodne vyťažiť viac v podobe množstva hádam pútavých príbehov, no potrebujem zaznamenať posun a obávam sa, že vzdorovať po celom svete známemu mačaciemu hrdinovu, by neprinieslo víťazstvo. Nevylučujem spoločnú budúcnosť s Charlesom, ale v tomto okamihu jedna veľká éra mojej tvorby končí a nasleduje nová. Prajem si, aby bola o čosi úspešnejšia, plodnejšia a predovšetkým nepremárnená neaktivitou a lenivosťou. Zbohom Charles (teda vlastne zpizzou), zaťatý Pizzista, bojovník proti zákerným monštrám a kocúr majiteľa a spisovateľa Martina.

Príbehy z pelechu - Monštrum z pustej lúky 2

21. dubna 2014 v 19:00 | Bocian |  Príbehy z pelechu
V slávnostný Veľkonočný pondelok nastáva deň konca Príbehov z pelechu. Nasledujúce vety tvoria finálny príbeh z onoho veľdiela a už zajtra vydám rozlúčkový článok s kocúrom Charlesom... Je to smutné, cnie sa mi za ním v týchto chvíľach. Dosť bolo sentimentálnosti, predčítam Vám teraz pokračovanie textu Monštrum z pustej lúky, takže odhoďte starosti a pripravte sa na strach a hrôzu!

Príbehy z pelechu - Monštrum z pustej lúky 1

20. dubna 2014 v 19:00 | Bocian |  Príbehy z pelechu
Je to tu, predposledná dávka zatajeného dychu, satirického humoru, nepredstieraného hrdinstva a potlačovaného strachu. Kocúr Charles pomaly salutuje na rozlúčku a predstavuje Vám poslednú prastarú historku o sebe samom, ktorú som bol z dôvodu rozsahu nútený rozťať na dve časti. Usaďte sa v kresle, pripravte si občerstvenie a vrhnite sa s Charlesom preskúmať divoké pole za predmestím. Charlesov jarný úvodník a navnadenie na daný príbeh nájdete TU. Predtsavenie poviedky, ktorá už dlhšiu dobu nečinne polehávala v mojom priečinku, netreba viac zdĺhavo predstavovať, príjemné čítanie praje Bocian a Charles.

Inakosť - bájka

19. dubna 2014 v 20:00 | Bocian |  Umelec Bocian
V svete pochmúrnom, v meste zaliatom dažďom, gagotala na starej neveľkej farme úbohá hus. Kým ostatné husi na statku pýšili sa snehobielym vláčnym perím, jednu z nich donútila táto móda ukrývať sa v tŕstí pri jazierku. Jej perie vonkoncom nepodobalo sa spolubývajúcim. Bolo večne ušpinené, miestami povypadávané a jeho občasné hnedasté fliačky mnohým zúbkozobcom evokovali vzhľad divej kačky. Toto pre zvyšné husi znamenalo závažné poškvrnenie "Princípov dokonalých domácich husí" ako pomenovali si namyslene stanovy o druhovom určení. Naša húska pochopiteľne nespĺňala kritéria a po predstúpení pred výbor starejších gunárov rozhodlo sa, že hus smie zotrvať v kŕdli, ale nik nemôže priateliť sa s ňou, ba pre dôvody zachovania dokonalého husieho génu zakázané jej je založiť si rodinu.
Hus prijala údel, so sipotom tvorov rovnakého druhu nechala sa vyhnať z maštale a syčiaca nešťastím vzlietla naproti zatienenej oblohe, pohladila našuchorené mraky a žiadostivo vzniesla: "Ach, mraky šedivé, i vy ste váženejšie než ja. Mračíte sa na svet, zosielate chladné lejaky a nik nevyženie vás z nebies." Oblaky zaduneli v hrom a vták strmhlav vrhol sa k hladine a usadil sa v temnej zátoke pri vyschnutej smutnej vŕbe. "Nik neprijme ma medzi svojich. Som natoľko rozdielna?! Narodila som sa ako každá domáca hus i podľa toho prežívam. Možno zanevrieť na iného len pre škaredé perie?!" Vŕba zašelestila v prudkom vetre a hus odvetila si na vlastnú výzvu. Uvedomila si, že svet zanechal ju samú. "Kto mstí sa mi tak, že uvalil na mňa kliatbu inakosti?!" nariekala.
Od toho okamihu zviera večne brodí sa mokraďou, sprevádzaná iba mŕtvou smutnou vŕbou a spolu so závisťou z diaľavy pozoruje odrazy pochmúrnej nenávisti spoločenstva necitlivých zvierat, bezchybné družky husi i gunárov, ako pechoria sa popri brehu, šuchoria si prenádherné perá a ozlomkrky gagocú o vlastnej kráse. Večer po večery zaženie ju pastier trstenicou do spoločnej stodoly, kde mnohé noci i noci po nich trýzni ju nenávistné sipenie dokonalých husí.


Ponaučenie: Nazdávam sa, že daný príbeh výstižne popisuje to, ako kruto dokáže jeden zaobchádzať s druhým len pre nezapieranú povrchnosť či vypočítavosť. Tému týždňa, knihomoľstvo, poňal som v duchu odlišnosť, neštandardnosti. Knihomoľ, bifľoš či šprt radí sa dnes do množiny čudákov, o ktorých spoločnosť len s nevôľou potkýna sa, vie, že sú medzi nimi, pohŕdavo trpí tento fakt, no akosi nemieni prispieť k ich socializácii, o ktorú napokon ani oni sami nestoja.

Kresba Bociana

19. dubna 2014 v 12:11 | Bocian |  Nástenka
I dnes prilietam do svojho hniezda, tento raz s dávkou osobnej zručnosti a umeleckej schopnosti. Pre zábavu skúsil som si nakresliť autoportrét, ale keďže môj maliarsky talent prudko padá pod hladinu mora, potrepoval som sa najprv vymodelovať :-D, aby som dokázal vierohodne zachytiť vlastnú dokonalosť :-D. Samozrejme žartujem, pokúsil som obkresliť figurku bociana bieleho a odhodlala som sa podeliť o umelecký zážitok :-D. Viem, že neviem kresliť, ale baví ma pokúšať sa o to.

Veľkonočné prekvapenie - Príbehy z Pelechu

18. dubna 2014 v 12:04 | Bocian |  Príbehy z pelechu
Už v niekoľko dňovom predstihu zvestujem príchod Charlesovho jarného dobrodružstva, príbehu so zavádzajúcim názvom: Monštrum z pustej lúky. Zrejme nik netuší, do akej šlamastiky sa náš odvážny Charles dostane a s kým bude sa musieť znova porátať. A práve týmto vstupom chcem všetkých navnadiť na dávku dobrodružstva, strhujúcich okamihov a kocúrovho ostrovtipu. Uverejňujem tu úvodník k danému príbehu, zvykol som si pre Príbehy z pelechu vytvárať akési "predslovi" a tomuto, keďže je o málo rozsiahlejší, dobrosrdečne venujem samostatný článok. Prenechávam slovo kocúrovi Charlesovi:

táci nežne nesú závoj pani jari a ona, hrdá dáma, na oblohe žiari. Puky pučia, štebotom cvendží ladný vánok, posledný prebytok dlhej zimy moje uši bezohľadne píli. Idylka na prvom slnku, nože strať sa v prvom žblnku. Mráz už mrazí sporadicky, v svete tieňov schádza z mysli.
Ach áno, moje slepé básnické črevo prebúdza sa ako tá jar, svet je plný farieb v zrode, no ktosi ľpie na zrade! Charles, kroť sa! Moc novej éry, ktorá je kontrastne po dlhej chladnej a temnej depresívnej zime natoľko povzbudivá, že načisto ma pobláznila. S rodiacou sa jarou kráča ruka v ruke aj jeden z mne veľmi sympatický sviatkov, sadisticky ladená Veľká noc. Korbáče plieskajú až kým prúty nepovolia, voda špliecha viac, než na kúpalisku a do toho ľubozvučná symfónia, rezký vreskot utekajúcich dievčat, do ktorého každoročne vkladajú toľkú energiu. A aby toho nebolo málo, za veľký výprask vás obdarujú chutnými čokoládovými symbolmi tohto sviatku (síce by som vraj sladké nemal, ale majiteľ nemá oči všade)
Žiaľ, viem, že vierohodne, až priam poeticky opisujem tento deň, no nikdy nezažil som pravú atmosféru šibačky. Ako si tak matne spomínam, pred dvoma rokmi majiteľ vyšvácal pani Michaelu (matku), ktorá následne odmietla spolupracovať pri ďalších oslavách a viac sa neozvala.
Čo je však pointou?! Každý, aj ten čarokrásny jarný deň raz odstrčí noc. A keď k tomu dôjde, začnú v hmlistých uličkách typického predmestia ožívať podivuhodné a hrôzostrašné existencie bažiace po ľudskom kriku. Mráz ježí mi srsť, keď predstavím si monštrá, nočných poslov, túlajúcich sa zákutiami, striehnucimi práve za vašim oknom! Veľkonočné tradície a zvyky prebudia príšeru, s ktorou opäť porátať vie sa len nebojácny kocúr Charles von Hrdina, alias moje skromné ja. V skutku sa teším na vyslúžený superhrdinský dôchodok!

Kategorické okienko

17. dubna 2014 v 18:57 | Bocian |  Nástenka
Vystríhanie: Tento článok je čisto informatívny výplod mojej pedantnej mysle a slúži výhradne pre účel kategorizácie obsahu tejto stránky. V prípade, že Vás rozvrhnutie mojich článkov nezaujíma, vyhnite sa nasledujúcim riadkom napríklad začítaním sa do iných textov spod Bocianovho pera.
Aby som sám pre sebe utriedil myšlienky, vypíšem sem, aké projekty na Bocianovom blogu končia, ktoré pokračujú, po prípade, čo nové chystám.
Končiace série:
Po vydaní veľkonočného diela Príbehov z pelechu sa spomienkovým článkom definitívne rozlúčime s neskonale hrdinným hrdinom, kocúrom Charlesom, ktorý účinkoval nielen v tejto zbierke príbehov, ale aj v projekte: Život kocúra Charlesa, ktorý životopisne načrtáva jeho bytie v niekoľkých príbehoch (tiež ukončený projekt).
Pokračujú:
Ako inak, naďalej zotrvávam v písaní tradičných úvah k TT, Postrehov z predmestia (krátke opisy môjho okolia), krátkych mierne netradičných bájok, ktoré som si celkom obľúbil a zvyknem ich štylizovať do tém týždňa či iných slohov a náhodných úvah.
Chystám:
Pred časom uviedol som tu prvé zmienky novej experimentálnej poviedky: 8 paprskov tieňa. Tento pokus sa však akosi nevydaril a ja ho žiaľ rozpracovaný ukončujem (v záujme mojich ďalších tvorivých počinov), avšak už napísanými úsekmi sa rozhodne plánujem pochváliť.
Keďže je tento blog primárne zacielený na moju literárnu tvorbu, chystá sa v mojej tajnej dielni nové kratšie dielo, ktoré Vám určite neunikne. Vravím o poviedke s pracovným názvom: V tieni pagaštanu, popisujúcu moje detstvo v dedinskom prostredí (asi to príliš nikomu neleží na srdci, ale cítim, že by som túto nie priveľmi vábnu tému mohol originálne spracovať) Poviedka by sa mala nepatrne podobať Hemingwayovmu dielu, Pohyblivý sviatok, ktoré natoľko uchvátilo moju pozornosť a naplnilo ma inšpiráciou, že venoval som mu článok.
Mimo blogu:
Projektom enormných rozmerov, ktorý však pre vyššie ambície neplánujem v komplexnom zložení uverejniť, je momentálne pozastavená kniha: Odvážny rytier, iste blížiaca sa do finále posledných kapitol. Prácu na nej chystám, z nedostatku sústredenosti počas školských dní, obnoviť hneď so slávnostným gongom letných prázdnin, cez ktoré chcel by som dielo aj dokonať.
Všetky ostatné práce v týchto chvíľach uzatváram. Potrebujem sa celým telom i mysľou venovať Odvážnemu rytierovi a medzi to plánujem voľné chvíle popreplietať drobnými oddychovkami vyššie avizovanými.
Ďakujem, že zniesli ste túto nezáživnú organizačnú vsuvku.

Bocian

V knihách

15. dubna 2014 v 18:42 | Bocian |  Bocian filozofom
Byť knihomoľ je jeden z mojich početných skromných snov. V ére, kedy knihy mávajú na odchod a "in" stávajú sa iné neresti ako závislosť od kníh, túžim sa ja, Bocian I. Veľký, vrátiť do pradávnych papierových dôb našich praotcov (a v záujme emancipácie aj pramatiek).
Čítanie mám veľmi rád aj napriek tomu, že sa mu nevenujem toľko, koľko by sa od povstávajúceho "spisovateľa" žiadalo. Výhovorkami typu: nemám čas, sem tam zakrývam frustráciu z množstva rozčítaných veľdiel a chabého portfólia prečítaného (síce kníh v knižnici mám dostatok). Taktiež zvádzam vinu na nedostupnosť literatúry, po akej túžim (nemám na mysli moje výtvory). Napríklad nachádzam veľké problémy v získaní titulov svetovej literatúry do môjho hypermoderného tabletu v rodnom jazyku (a najlepšie zadarmo). Častokrát objavím zdroj skvelých kníh v Češtine, s ktorou napospol nemám najmenší problém, ale cítim, že do fondu materskej slovnej zásoby, akosi priveľmi neprispievajú.
Problém číslo tristodvadsaťpäť spočíva v tom, že každú práve čítanú knihu považujem za prameň spisovateľského umu, ktorý sa márne snažím pečlivo zachytiť vypisovaním si nevšednej slovnej zásoby. Myslím, že tento prístup je veľmi zodpovedný a možno aj správny, no vyhrocuje sa do stavu, kedy si pre vlastné rozpory nevychutnávam dej, atmosféru či autorov štýl. Na jednu stranu sa snažím čo najviac z diela vyčerpať, ale vzápätí sa obávam priveľkej inšpirácie a v konečnom meradle, namiesto harmonického čitateľského zážitku, bojujem sám zo sebou.
Nazdávam sa, že mojej maličkosti a psychickým problémom som sa povenoval v dostatočnej miere, a preto opúšťam vlastné problémy v prospech nasledujúcej problematiky: Papier či Elektrina?! Osobne nemám jasno, čo preferujem. Veľmi rád čítam knihy na elektronickom zariadení, ale v disjunkcii s voňavými a prítulnými hárkami strán popudzujúcich vznik originálnej atmosféry krbovej pohody s teplým čajom na stolíku a búrkou za oblokom, jednoznačne vyhráva papier. Na druhú stranu som zástanca šetrenia našich drahocenných lesov a najmä z tohto dôvodu prežívam rozpoltenosť. Avšak aj čítačky majú enormné čaro. Skončili časy cestovania do kníhkupectiev a knižníc, v niekoľkých klikoch prenesiete hrubú ťažkú knihu do mobilného zariadenia!
Preferujete e-knihy alebo starú dobrú pevnú väzbu? Aký máte postoj k čítaniu a čo pre túto zostupujúcu náplň voľného času prinesie budúcnosť?


Bocian