Březen 2014

Medzi-dobová turistika?!

30. března 2014 v 20:38 | Bocian |  Bocian filozofom
Mám strach, ale predsa musím to vysloviť. Cestovanie časom do minulosti je nezmysel! Ak si pod týmto úkonom predstavujeme transport nášho tela a mysle do inej, minulej reality, pričom nás obyvatelia danej doby dokážu detekovať a my tak môžeme narušiť ono povestné časopriestorové kontinuum, tak v tomto prípade sa po dlhoročných štúdiách domnievam, že cestovanie časom je hlúposť. Predsa by sme istotne neboli natoľko obozretní, aby nás človek z minulosti nemohol spozorovať a v takom prípade by sa zadefinovali konkrétne spisy o pračudesných moderných ľuďoch, o ktorých by sme dnes, my, ľudia z prítomnosti určite vedeli. V skratke, keby bolo cestovanie do minulosti možné, už dnes by s tým zrejme boli oboznámení.
Na záver obdobia TT prinášam môj krátky názor.

Bocian

Odhodlanie a zahataná cesta - bájka

30. března 2014 v 19:46 | Bocian |  Umelec Bocian
Vo svete pochmúrnom, v meste zaliatom dažďom, žila si na okraji uschnutého dubového lesa malá korytnačka. Zviera bolo mladé, slabé a nesmierne pomalé, no nadovšetko ambiciózne, odhodlané a obdarené bezrozmernou fantáziou. Avšak v upachtenom ľahostajnom meste nik jej nápady nebral na ťažkú váhu. Ostatné tvory nepokladali ju za súcu pre rozhovor, pretože s nikým nestíhala krok. A tak zväčša trávila svoje zdĺhavé dni sama, na neúrodnej čistinke pri zapáchajúcom rybníčku, kde bujné predstavy vlastnej nedozretej hlavy referovala starým, unaveným rybám na hladine lapajúcim po vzduchu.
"Tu, v tomto temnom prečudesnom svete nič neznamenám. Nieto tvora, ktorý by si ma vážil a povzniesol by sa nad moju druhovú spomalenosť. Túžim preniesť sa v čase do dôb, kedy Zem podmaňovali si moji veľkí predkovia a teraz povýšenecké cicavce skrývali sa pred ich zrakom v podzemných katakombách!" popadla ju húževnatá myšlienka, ktorú nie a nie premôcť.
Svojim šibalským nápadom natoľko sa uchvátila, že čo jej malé nôžky stačili, trielila do mesta za zvieratami vyrozprávať im celý plán. "Nepleť sa mi popod nohy, korytnačka! Lovím potravu pre moje mačatá," syčala ustarostená a zaneprázdnená mačka, ktorej malý plaz chcel sa zdôveriť. "Musím strážiť teritórium, korytnačka, bež sa hrať s niekým iným!" brechal strážny pes a hnal ju kade ľahšie. Napokon korytnačka zastavila sa pri žabe a tá ľútostivo a dobromyseľne vypočula si jej príbeh. "Stroj času?! Také čosi nejestvuje a myslím, že ty by si podobný prístroj zhotoviť nedokázala, si ešte malá," vysvetľovala jej žaba a vzápätí mocným skokom hopkala do diaľav.
Korytnačka vrátila sa do lesa. Smutná, unavená a skormútená močila si zvrásnené chodidlá v kalnej vode. "Zvieratá mali pravdu, nedokážem zostrojiť stroj času a každému zavadziam pri práci...," nariekala nad rozvírenou siluetou na vodnej ploche a zaumienila si, že už so svojimi popudmi nebude nikoho obťažovať.


Ponaučenie: V tejto krátkej bájke štylizovanej do témy týždňa: Cestovanie časom, chcem na jednej strane poukázať na to, že každý bez výnimky na svoje fyzické, či psychické vlastnosti a chyby mal by mať možnosť uchádzať sa o miesto v spoločnosti. Druhý význam bájky spočíva v tom, že si častokrát nechávame inými zmariť naše ilúzie, plány, predstavy, fantázie a sny, čo rozhodne nie je správne a mali by sme si za každú cenu ísť za svojim cieľom (bájka má žiaľ pesimistickejšie ukončenie).

Trio nezmyselností - Teplé dni

25. března 2014 v 19:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Vítam Vás pri poslednom príbehu z mojej novej krátkej zbierky. Je to trošku špecificky vyobrazená situácia, ktorá rozhodne nemá tendenciu niekoho uraziť, ba naopak, privodiť smiech! Význam názvu Trio nezmyselností odzkadľuje sa predovšetkým na tomto poslednom vyobrazení vojny. Chcem týmto pomenovaním naznačiť, že boj človeka proti človeku speje k záhube oboch a realizuje sa bez akéhokoľvek racionálneho zmyslu. Svetový mier je predstava veľmi utopistická, no nebyť malicherností a predsudkov, aké len dokáže jeden človek k druhému prechovávať, nebolo by prečo zbrojiť.

Predvojnové driemoty

Hrad sťažka spal. Uprostred rozliehajúcej sa tajomnej noci doslova nahlas odfukoval, vzdychal a všakovako inak pútal pozornosť k obloku kráľovskej lóže. Až kamsi k stredozápadným nížinám niesol sa hromový chrapot jeho veličenstva. Stromy naokolo prehýbali sa pod náporom týchto ozývajúcich sa pazvukových vĺn, vysoká zver už nikdy viac nedokázala poddať sa spánku a vlky stratili inštinkt lovca. Spoločensky unavený kráľ prikovane ležal, pravidelne otváral ústa a spolu s nadvihujúcimi sa fúzami nad hornou perou javil sa smiešne ako riečny sumec. Spalo sa mu však pokojne, po niekoľkých čašiach tvrdého zalomil ihneď, ako dopadol na pozlátený vankúš a vonkoncom netušil, že neďaleko, v znečistenom lesíku na pahorku, utáborili sa hrôzostrašní, husiu kožu podnecujúci a nanajvýš nebezpeční Aziati na ťažných bojových somárikoch, prichádzajúci do európskych končín až z ďalekých mongolských metropolií.
Do červena opálení Tatári brúsili si v stanovom pracovnom tábore svoje kruté, krvou pokryté šable a pripravovali sa na veľkolepú bitku, súboj o tajný poklad skrytý kdesi pod kráľovým matracom. Náčelník v zápale horlivosti takmer ufikol si pri precíznej práci s karbobrúskou palec. Túto prvú skúšku ale obstál a podgurážený ľahol si do spacieho vaku z koží stiahnutých nepriateľom. Ostatní ešte chvíľu leňošili pri vatre, div nepodpálili tancujúci les, a potom i oni zaľahli na ihličnatú zem a s príjemným bodavým svrbením pozaspávali.
Ráno prišlo už za včasného dňa. Mongoli prežúvali ihličnaté vetvičky, aby svojskému dychu po starom sušenom mäse dodali nádych čerstvej borovice a než vrhli sa osedlať bojové somáre, vodca výpravy poučil ich o bezpečnosti na pracovisku. V doline medzi tým kráľ na nádvorí zo žartu naháňal dvorné dámy. V skutku si skrátil dlhú chvíľu a zlepšil náladu po rannej opici, keď pozoroval, ako sa nemotorne potkýnajú o dlhé šaty s úpenlivými korzetmi. Za krátko omrzelo, ba vyčerpalo ho chichúňanie sa na devách, preto vrátil sa k bezodnej čaši. Tatársky náčelník, ktorý si zatiaľ opäť stihol preleštiť šabľu, ustálil sa teraz na vrchole kopca a zmätene rozhliadajúci hrdil sa na fučiacom somárikovi. Ubehlo pár chvíľ zádumčivého ticha. Počas nich náčelník tvrdo premýšľal nad príčinou nepríjemných žalúdočných ťažkostí a starostlivo naordinoval si glg či pre istotu rovno dva špeciálneho mongolského... moku. Chutil mu, a preto odmietol ponúknuť bojovníkov v okolí.

Stádo somárov

"Do útoku!" zavelil vodca Tatárov a švihom biča popohnal osla vpred. Svah k slovanskému hradu posiali ťažné bojové osle. Ako rozbúrená riava hrnuli sa bezhlavo k pevnosti prísne koordinovaní vzrastom väčšími Mongolmi. Takmer sa hromadne zrútili k zemi, keď jeden zo somárov zakopol o skalu a nechtiac zo sedla vyhodil jazdca do povetria. Kráľ vtedy už zazrel pohromu sypúcu sa na hrad. Lavína statných nepriateľov na malých somároch uvrhla ho do pomykova. Okamžite vychystal armádu a keďže sám túžil po jazdeckom oddiele, no kone v stajniach neprešli technickou kontrolou, nakázal strieľať len do vojakov a napokon oslov s nasadením vlastného života polapiť.
Mongoli zavelili a somáre začali ozlomkrky brzdiť. Prvému zástupu darilo sa tak bez komplikácií, ale zvyšné, nevybavené parkovacími senzormi neodhadli vzdialenosť a spôsobili nezávažnú skupinovú melu. Na hradby nahrnuli sa ostrieľaní európski rytieri. V očiach tlel im rešpekt, skúsenosti i iné cnosti. Tváre zjazvené, ruky plné mozoľov a bolesť v krížoch. Tatári museli bez okolkov zachrániť svoju despotistickú, mučením budovanú povesť a v mihu oka vystrelili prvú dávku ostria. Zopár bojovníkom v zadných radoch podarilo sa vtipne zasiahnuť popredných súputníkov, ale na druhí raz hádam techniku vypilujú. Šípi pretínali masy vzduchu, ako keď samovrah reže si žily a s odstrašujúcim nátlakom zostupovali k bradatým geriatrikom na hradbách. Tatári však zanevreli na vrcholne podstatnú záležitosť. V zápale rozkoše pri brúsení šablí pozabudli na hroty šípov, ktoré po každom víťaznom ťažení poctivo vyťahujú obetiam z tiel. Šípy teraz tupé udierali slovanských lukostrelcov. Jeden trafil sa prvému baránkovi do vlnenej neoholenej hrude, ale ihneď sa od nej odrazil a porazenecky odpadol na zem. Rytier však v prekvapení stratil rovnováhu a z hradieb priam vypadol do vzduchoprázdna. Zalapal po pevnej pôde pod nohami, no vzápätí ukážkovo predviedol hlavičku a obetavo skočil na nádvorie. Tatári zajasali, až im sliny s pozostatkami aromatického ihličia zabehli do hrdla a pár z nich skonalo smrťou udusením.
Po prvých zoznamovacích formalitách strhla sa krutá vojna. Mongolská munícia sácala Európanov z opevnenia a ich šípy na oplátku nedokázali doletieť k cieľu. Prvý úspešný zásah postaršieho rytiera. Mongol zahľadel sa na poranené rameno s rinúcou sa krvou. Zosadol z koňa v úmysle opláchnuť si ranu vo vodnom vale pozdĺž pevnosti, ale pach rybiny načisto obalamutil jeho zrak. Stal sa ľahkým terčom pre nepriateľa a síce ho žiaden z lukostrelcov na hradbách nezasiahol, jeden neobozretný krok stál ho pád do stojatej smradľavej vody. Už o ňom nikto nikdy viac nepočul.
Táto zákerná vražda mongolského druha prebudila v Tatároch zúrivú túžbu pomstiť sa. Zo zadných radov vyrojili sa pomedzi paľbu kľučkujúci muži a pri hradbách začali rozkladať ľahké karbónové teleskopické rebríky. Započal vpád dnu do pevnosti. Rytieri vytasili meče, Tatári pochválili sa nabrúsenými lesknúcimi sa šabľami. Slovania bezhlavo vrhli sa proti hrozbe z východu. Ťažká železná zbroj a masívne meče však príliš nezvyšovali kurz na mongolských burzách. Protivníci poľahky uhli sa ich ťažkopádnosti a úderom pästi od chrbta zhodili ich k zemi, kde ešte chvíľu uši píliac stonali. Avšak podarilo sa i Slovanom vydobyť si obete. Prudký vpich meča, ktorý prirovnať by sa dal k bodnutiu očkovacou ihlou, prepustil rozbúrenú krv a tá nielen, že rytierovi prefarbila jutový odev prečahujúci pod brnením, ale jej protipohyb odhodil ugrofínskeho bojovníka medzi obete v červenom kúpeli.
Šikmé oči, ploský nos a červenkastá pleť neboli príznakom tropickej chrípky, ale rasovými znakmi vojska, ktoré prešibanou šabľou umocňovalo svoju dominanciu. Osobné súboje vyostrili sa do nehumánneho porciovania tela. Po tatárskych útokoch sa vzduchom niesla nielen zúfajúca aróma slovanského debaklu a páchnuceho potu, ale predovšetkým všakovaké telesné pozostatky od bežných končatín po poníženie v podobe odťatej hlavy. Tatárske ťaženie zvrhlo sa na bujarý pitevný hodokvas. Mongoli vo víťaznom záchvate krútili odseknutými hlavami za brady a pretekali sa v dĺžke doletu. Postupne zostupovali z hradieb a prekračujúc masívnu červeň a plno kamenne tuhých mŕtvol zaháňali chrabré pozostatky armády stredovýchodu.

Bezhlavé konania

Náčelník rozhodol sa uderiť pevnosť posledným bleskom. Časť mužstva venovala svoju pozornosť udatnému rytierskemu zvyšku, ktorý len bezmocne zvieral meče v rukách a v strachu pred neodbornou amputáciou neopovážil sa ani potriasť ustráchanou nohou. Ostatní členovia výpravy pre odreagovanie vynaliezali zaujímavé loptové hry. Vodca nehodlal leniť a so skupinkou druhov vlámal sa do vkusného interiéru hradu. Najprv bolo potrebné eliminovať odpor dreveného vstupu, na čo dokonale poslúžilo ľudské baranidlo zložené z mŕtvych dobrovoľníkov. Vodca Mongolov obozretne zakrádal sa ponurými vlhkými kamennými chodbami. V hlave hmýrili sa mu obavy z dýchacích ochorení pre plesne v nevetranom ovzduší. Chodba ústila do kráľovej trónnej sály. Tatár bez zaklopania vtrhol dnu. Na honosnom kresle učupene chúlil sa podnapitý kráľ. Oboma dlaňami zvieral dýku a ako to pre alkoholikov býva zvykom, horúčkovito sa mu triasli. Kráľ neochotne odložil poloprázdnu času a vztýčil sa do pozoru.
Naháňačka ako z pravého akčného filmu nemusela dlho otáľať. Európsky panovník krúžil okolo trónu a tesne v pätách mu zaostával Tatár. Ešte hodnú chvíľu pokračovala táto vzrušujúca scéna. Všetko doterajšie snaženie sa o záchranu mal definitívne zarezať mongolský náčelník. Keď sa atleticky založený kráľ dostal na náskok niekoľkých kôl, vodca víťaznej skupiny zastal na mieste. Kráľ, udychčaní námahou, neskoro zbystrel a zočil, akú zákernosť naňho protivník chystá. Ucítil len hvizd čepele a následný hladký rez, ktorý oddelil hlavu od krku a neúctivo ju uťal len s polovicou šedivej brady. Kráľovo telo ešte zopár ráz zo zotrvačnosti obehlo trón, a potom porazenecky zaliala drevenú podlahu roniaca sa krv.
Náčelník hrdo vykráčal na nádvorie a vysoko k nebesám zodvihol malú hlavu s bezduchou tvárou. Vojsko triumfálne zaplesalo a plné eufórie pobilo posledné slovanské jedince. Hrad padol, dobyl ho mongoloidný nepriateľ. Pred ním práve čakala posledná honosná výzva... vypátrať prastarý poklad Slovanov. Každý jeden vrhol sa do prehľadávania hradu, odhodlane snažil sa ako prvý ukoristiť bájnu relikviu. Cieľ splnený! Anonymný nálezca, ktorého zásluhy prilipli na vodcovi, odhalil tajnú skrýšu pod pozláteným trónom a objavil onen prevzácny poklad.

Noc zaliehala nad dolinu a tatárski druhovia za svetla horiacich pozostatkov hradu vychutnávali si vydobytú korisť. Z veľkých pollitrových krígľov pripíjali si bájnym vzácnym mokom, pravým slovanským pivom!

Trio nezmyselností - Chladné noci

24. března 2014 v 19:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Druhý príbeh, respektíve obraz boja, z poviedky Trio nezmyselností je na scéne. Jedná sa o úpravu pôvodnej krátkej poviedky Chladné noci, ktorú som sa pred nedávnom rozhodol zreštaurovať až sa z toho vyvŕbil projekt v podobe troch podľa mňa zaujímavých príbehov. (25.3. posledný!)

Pri západe slnka

Postávajúc na vrchole malého trávnatého pahorku neprítomne pozoroval som slnko na sklonku denného života, ako uteká za vysoké zasnežené hory na obzore a oblohu zalieva krvavým odtieňom teplého svetla s paradoxnou nádejou na pretrvanie krušných časov pri nastávajúcej čierňave. Pozornosť ľudského oka nestíhala badať farebné hry prírody, rôzne meniace sa odtiene, zanikajúce ponuré tiene postáv i krov v okolí a neodvratne nastupujúci večerný chlad. Neomylné nastolenie noci evokovalo vo mne ľútostivé pocity, cnejúce sa výlevy či tragický stav samoty. Zádumčivo vnímal som obklopujúce ma prostredie. Z pôdy sálala aróma vlhkej hliny, v ktorej sa akoby zázrakom menila smrť a hniloba na nový život.
Rozpoltený pohľad namieril som k bránam nepriateľského hradu v neďaleko rozliehajúcej sa doline. Zaspával netušiac o hrôzach, ktoré ho čo nevidieť istotne pohltia. I mňa už potopili v svojej dravosti. Odrazu prišlo mi ľúto všetkých dvoranou, sedliakov, remeselníkov, i samotného kráľa prebývajúceho v teple a pohodlí, aké len dokážu bezpečné pocit istoty vyvolávajúce hradby poskytnúť. Spontánna sentimentalita zastihla ma nepripraveného a kruto mučila moje už mnohokrát skúšané svedomie. Protivilo sa mi dobýjať tento kus zeme. Srdce z mojej hrude túžilo ujsť a spolu so svedomím odcválať do ďalekej domoviny.
Odetý bol som v ľahkom látkovom civilnom šate, cez ktorý si poľahky prefukoval studený jesenný vietor a rytmicky pohrával sa mi s ľahostajným odevom. Chvel som sa zimou, no predovšetkým vyčerpanosťou, únavou a v útrobách číhajúcim strachom. Nohy podlamovali sa mi pod ťarchou vlastného tela, starostí a výčitiek. Neskrotne túžil som po oddychu, ale vlastné trápenie seba samého nedalo mi pohnúť sa z miesta, ba ešte zaspať a na okamih na všetko zabudnúť. V labyrinte duše hľadal som okolím opovrhovaný vnútorný pokoj.
Srdce ukryté v útrobách môjho tela udieralo zatiaľ v pravidelnosti pokoja a predstieranej harmónie, no za nedlho zvýši sa mi tep, zrýchli dych, predstúpi vlna odhodlania a potrebnej nedbalej agresie... ocitnem sa v stave mnohokrát prežitom. Nesmiem si práve teraz, v predvečer vojny, nechať dobrovoľne dokaličiť kolená. Je potrebné ustáť vlastnú neistotu a pre dobro moje i vlasti pripraviť sa na ďalšie zabíjanie, opätovný boj o prežitie na neľudsky krutom bojovom poli.
Keď sa načisto zotmelo, odobral som sa do svojho z kože poprešívaného útulného stanu v provizórne vytvorenom tábore na hranici hustého lesa dúfajúc, že noc neprinesie neúprosný dážď, ktorý v chlade noci zaklial by ma chorobou a zmáčal mi drahocenné šaty. Položil som sa na tvrdú a studenú zem, na páchnucu nepriateľskú hrudu a prikryl sa hrubou teplou prikrývkou. S plnou hlavou myšlienok a pocitov pokúšal som sa zahnať zlobu a oddane podriadiť sa spánku.

Úskok a pád

Žalúdok zvieral mi strach a pocit viny. V jednu chvíľu zmocnila sa ma enormná túžba po úteku. Odmietal som bojovať. Pomätene krútil som hlavou, ktorú by som teraz najradšej ukryl pod páperový vankúš. Odrazu vyprchal pacifistický amok. Otvoril som oči a spomedzi nepríčetného okamžiku nakúkal som do reality. Jedným dobre miereným dunivým úderom do pŕs dodal som si potrebné odhodlanie a ponoril sa do výbušnej, ale príjemnej eufórie. V momente pretočil som papyrus a vzchopil sa. "Pre svoju vlasť a rodinu!" zvolal som spontánne nedopovedajúc sľub. Okolité osadenstvo nevnímalo moje predvojnové podivné záchvaty. Každý z tých mužov naokolo potýkal sa práve v týchto okamihoch s vlastným vnútrom neveľmi odlišným od toho môjho.
Z brašne vytiahol som kus sušeného hovädzieho. Zúrivý hladom i nervozitou zahryzol som doň, zubami odsekol sústo a dlho ho s námahou prežúval. Nadmernú slanosť rozmáhajúcu sa mi v ústach spláchol som dúškom odstátej studenej vody. Odrazu vliala sa mi do končatín sila, pocítil som nával energie a zbystrenie zmyslov. Hlt potravy patrične posilnil ma pred krutým súbojom. Svet spestril svoje farby, vtáky sa rozštebotali a belasé nebo ešte väčšmi zmodralo.
Zahľadel som sa na priateľov a zaraz zmocnila sa ma potreba bratského objatia. Chcel som v okamihu všetkých zburcovať a odmietnuť útok. Predstavil som si, ako s priateľskými úmyslami zavítame na hrad miestnych Slovanov a tí srdečne pohostia cudzích pútnikov prichádzajúcich z ďalekých diaľav na východe. Prečo táram toľké nezmysli?! Sú to naši nepriatelia, krutí rytieri, vojaci, ktorí stoja mocným podmanivým Tatárom v ceste. Vyzbrojení od hlavy po päty vrhnú sa do vraždenia mojich druhov. Budem bojovať do poslednej kvapky krvi tryskajúcej z mojich tepien! Kým udržím v rukách šabľu, ani na okamih neutíchnem v plienení nepriateľov! V duchu hmýrili sa mi veľkolepé predstavy triumfu. Telom prúdila mi krv pachtiaca po víťazstve dožadujúca sa pozdvihnúť povedomie o domovine. Zaraz poklesol som na duchu. Pred očami premietol sa mi trpký hrot meča práve prenikajúci srdcom prostého vojaka, mňa. Zrak padol mi hlboko do trávnatého porastu, ovisli i paže. Zosunul som sa na zem a letmo sledoval rozruch v tábore, prípravy veľkolepej anektácie.
Z chmár mysle vytrhol ma hromadný povel. Dostali sme rozkaz zhromaždiť sa pred stanom nášho vodcu. Zatiaľ neozbrojení a chabo nepripravení zoskupili sme sa v napätý dav. Vodca vystúpil z honosného príbytku a za tichého šumu tiel mužov zrakom rozhliadal sa po armáde. "Muž od muža líšite sa. Nieto mnoho spoločného. No práve spojiť vás má tento deň! Podnikli sme dlhú cestu plnú kamenných prekážok, z ktorých však za rozvíreným prachom spod kopýt koní zostali len spálené ruiny. Dnes čaká nás ďalšia výzva, nová nástraha. Žiadam vás ja, ale prosí vás predovšetkým vlasť, vrhnite sa do boja s plnou vervou a súperte do posledného výdychu. Ak skonáte pod zbraňou nepriateľa, neodíde zo sveta ako prostí zbabelci, ale odvážni bojovníci nebojácne hynúci pre zem svojich praotcov!" zanietene rozprával veliteľ a stále kútikom oka pobehoval pomedzi mužmi. Jeho slová zneli ako drahocenné kvapky vody, ktoré som doslova zúfalo hltal pripomínajúc smädného pútnika úporne zdolávajúceho vyprahnutú pustatinu nekonečnej stepi. Prejav istotne dolial každému odvahu až po samý okraj čaše. Po doznení hromovej ozveny jeho slov, vyháňal nás veliteľ vyzbrojiť sa a osedlať kone.
Krokmi neistoty vkráčal som do stanu. Ľahkú a pohodlnú hodvábnu košeľu zahalilo lamelové brnenie z tvrdej kože a dlhé tmavé vlasy zakryl som železnou helmou. Schytil som svoj malý drevený luk a tulec plný šípov. Lesknúcu sa šabľu zastrčil som si za opasok a s pocitom neohrozenosti, aký mi plná výzbroj verne evokovala, dostavil som sa pre svojho vytrvalého a verného priateľa čakajúceho v stajni pod holým nebom. Hnedý tátoš sa ochotne podvolil opratám i sedlu. V tú chvíľu zauvažoval som, či vôbec tuší, do čoho sa nielen mi dvaja bezhlavo vrháme. Odviazal som ho od mohutného kmeňa vysokej holej lipy chvejúcej sa pod náporom ševeliaceho vánku. Vysadol som naň a vlažne ho popohnal vpred. Kôň docválal na vrchol pahorku, kde včera hrdila sa moja silueta pri západe slnka a ja som mimikou tváre naznačil vodcovi i iným pripraveným druhom pozdrav. Každý posedával na koni a v tichu prijímal ponurú atmosféru. Vodca neustále hľadel kamsi za obzor. Na tvári dominoval mu zádumčivý výraz a prižmúrené oči plné znepokojujúcich obáv. Vyčkávali sme na chvíľu plného počtu vojakov.
"Do útoku!!!" vkĺzol mi do uší pokrik, ktorý sa v nich ešte dlho rozliehal a znova a znova s upadajúcou razanciou hlásal nezvratný pokyn. Ozvala sa vlna výkrikov značiaca, že všetci do jedného muža popohnali svoje kone a tie v náhlom amoku pojašenia rozutekali sa lemujúc miestami strmý zostupný reliéf. Zem sa náruživo chvela nielen napätím, ale predovšetkým ťarchou našich vyzbrojených tiel a dupotom mnohých párov okovaných kopýt. Pevnosť v nížene pred mongolským okom čoraz väčšmi narastala a ja som odrazu stratil všetky náznaky strachu, či ostýchavosti z jeho vysokánskych hradieb. Pomyslel som na bohatstvo, aké istotne aj tento hrad ukrýva, na ďalšiu lákavú korisť, ktorá mi patrične ako víťazovi prináleží.
Rinuli sme sa ako dravý prúd rieky k vytúženému cieľu a v pravom okamihu aj zaznamenali veliteľove jasné gesto. Z tulca na chrbte vytasil som šíp a chopil sa luku. Zatiaľ, čo môj udatný kôň naďalej cválal vpred, ja som luk natiahol a ten v plnej sile vymrštil šíp s ostrým hrotom trpkým smrťou, ktorú na pleciach niesol, na hradisko chránené vodnou priekopou. Nepriateľskí vojaci, ktorí nás istotne zaregistrovali už pri údernom zostupe z tábora, vyšplhali sa k dvom predným strážnym vežiam hradu a spŕšku šípov nám dobrovoľne opätovali. Prvá výmena hrotov priniesla pár obetí na oboch stranách. Ranené krvácajúce kone skormúteno erdžali a s posledným výdychom dopadli na trávnatý povrch. Rytieri zasiahnutí z mongolského luku stratili na visutej ochodzi rovnováhu a tvrdo dopadli na nádvorie za bránami.
Sledoval som, ako sa môj šíp prebíja pomedzi mnoho ostatných a razantne zasahuje bradatého rytiera priamo do nechránenej tváre. Pocit premohnutia rivala napĺňal ma neľudskou túžbou po ďalšej smrti na opačnej strane. Každý správne mierený šíp podnecoval výstrel ďalšieho. Konal som bez zmyslov. Manévrovanie pred ostrými útokmi premenilo sa na dokonalú súhru ohybného tela a poslušného koňa. Táto činnosť stala sa spontánnou a automatickou. Dôraz kládol som na presný smrtonosný výstrel. V blízkej vzdialenosti od pevnosti ustal náš nájazd preformoval sa na mohutné statické pálenie. Z brnenia vytrhával som súperove šípi a tie mu zlomyseľne vysielal späť. V počte mužov zjednávali sme si dominanciu. Slovania padali z hradieb a s krikom umierali nielen pod vplyvom nášho ostria, ale i následkov dopadu. Boj pokrstený krvou protivníka kruto pokračoval. Keď zočil som Tatára ako v bolestiach padá z koňa, napriahol som luk a so zlosťou pulzujúcou mi telom smrteľne zasiahol jedného z rytierov.
Adrenalín v mojej krvi mi zaistil pomyselnú nesmrteľnosť. Odhodlane a presne dopadali šípi z môjho vaku a ešte s väčšou presnosťou uhýbal som sa ja sám. Pár rána, potôčkov červene prekonal som odhodlaním zvíťaziť pre ríšu a rodinu. Moju odvahu zvládol prelomiť len šíp svištiaci v bezprostrednej blízkosti vetrom, putovaním a bojom ošľahanej tváre. Vtedy pocítil som nával strachu, no v okamihu zahnal ho spolu s mrštným a predovšetkým nekompromisným poslom istej smrti na opačnú stranu priekopy.
Nastal okamih, kedy krv vriaca vo vystúpených žilách na oboch predlaktiach explodovala priam potrebou víťazného konca tohto dramatického príbehu. Skupina spomedzi mojich druhov vrhla sa pred priekopu a v rýchlom slede našich presných výstrelov sotila dlhé úzke drevené rebríky na nezlomné hradby. Vo výbušnom amoku zanevrel som na koňa i monotónnu stratégiu a po vlastných sviežich nohách vrhol sa k našim portálom do súperovho teritória. Liezol som, čo mi dych postačoval. Nebál som sa o sily, tých sa v mojom povedomí naakumulovalo neúrekom. V tomto momente cítil som sa neopísateľne mocne. Poľahky by som zahrdúsil všetkých európskych lukostrelcov a napokon sa vytúžene vysporiadal so zbabelým kráľom. Vonkoncom som si nestihol uvedomovať, že môj osud skrúšene čupí v lukoch bratov Mongolov a smrteľná strela do tráve, ramien, či pád do priekopy núka sa naporúdzi. Odhodil som luk i takmer prázdny tulec a spoza opaska vytasil krásnu, lesklú a riadne nabrúsenú šabľu, oporu pri najväčších prekážkach. Táto zbraň magickej účinnosti chráni ma pred fatálne zhubným strachom a dodáva mi neuveriteľnú odvahu priamoúmernú s veľkolepou silou prostého bojovníka, obyčajného skormúteného vojaka s kvapkou nádeje dožiť sa východu sviežich rán, príjemných dní a teplých nocí.
Vyšplhal som sa na vrchol hradieb a v okamihu musel sa potýkať s nájazdom neobratného rytiera odetého v ťažkom železnom brnením, ktorý svojim veľkým mečom výhražne namieril mi na telo. Pohotovo som uskočil na stranu balansujúc medzi pádom medzi ostatné krvou pokryté telá a prebodnutím mečom. Svojou pohotovou šikovnou šabľou som však protivníka v okamžiku zneškodnil. Jedno prudké švihnutie zbraňou a hlava vo veľkej masívnej helme dopadla vedľa porazeného tela.
Spolu s mojou nebezpečnou horlivosťou porátal som sa ešte s množstvom slovanskými ťažko-odencov. To sa už však moji mongolskí spolubojovníci hrnuli na hradby a plienili hlava nehlava. Besné poletovanie častí tela, bolestivé výkriky, dunivé pády tiel nielen na nádvorie, ale i do červenajúcej sa vodnej priehlbiny. Bez pochyby sme oslabovali nepriateľov. Avšak každé vrhnutie sa do boja vyberá si vlastnú korisť. I tatársky bojovníci, moji priatelia, druhovia, susedia z rodného Mongolska ťažko vydýchli a poddali sa špicatým dlhým mečom. Prednosťou a osožným benefitom bola nám obratnosť zapríčinená ľahkými hábmi a šikovnými zbraňami. Neobratní rytieri sa na nás naslepo vrhali a jediný flexibilný úskok zapríčinil osobnú prehru a odveký spád do rokliny večnej temnoty.
"Ááá!!!" zasyčal som náhlou skľučujúcou bodavou bolesťou. Nepriateľ chladnokrvne zasiahol ma do ruky. Nedokonalý manéver zapríčinil hraničný kontakt paže s čepeľou, ktorá pod tlakom rivalovho tela prenikla mi pod kožu. Nesmelé prúdy mojej červenej krvi stekali na zem a z čela spustil sa mi ľadový vodopád potu. Ustal som v udivenom ochromení, ktoré mi tento súboj spôsobil, ale vzápätí som sa spamätal a opäť pevne týčil sa nad touto zmätočnou pohromou, spleťou zúrivo zápasiacich tiel bez duše, pochopenia, dúšku citu. Potlačil som svoju vnútornú rozporuplnú identitu a vlhkou dlaňou stisol šabľu. Uvedomoval som si, že pozastavovanie sa nad bolesťou, ranami, či naveky stratenou krvou odkázalo by ma na oprávnený trest smrti, odplatu za bujaro rozvetvené toky myšlienok. Narovnal som poskrúcané nohy, vztýčiť trup, ruku i šabľu v nej. Chvíľka nepozornosti spôsobila by, že mohutný bradatý muž v brnení, ktorý práve rútil sa mi naproti, zaklal by ma svojim nástrojom skazy. Statočne som sa vrhol do nekonečného boja. Otočil som sa, skrčil a následne už moja šabľa konala to, kvôli čomu bola ukutá.
Masovo sme pozoskakovali z hradieb na ich vnútornú stranu. Bitka presunula sa vďaka tlaku našich zbraní na nádvorie. Areál prehľadnej roviny s budovami obďaleč ukrýval tlupu európskych šermiarov, ktorí s pokrikom hrnuli sa proti nám. Bojovali sme, uhýbajúc sa mŕtvym telám vojakov oboch národností, o ktoré dalo sa poľahky zakopnúť. Nie nadlho však udržali si naši protivníci početnú presilu. Čo chvíľa čelili nenahraditeľnému úbytku mužstva. Ich rytieri, dlho nečeliaci hrozbe konfliktu, nedokázali premôcť nás, skúsenosťami oťažených bojovníkov s hŕbou vervy a hrdosti. Náš náčelník využil prevahy a spolu s niekoľkými mužmi naporúdzi vrhol sa do dobývania samotného hradu. Kým som ja spolu s množstvom ostatných vojakov potláčal chabé snahy rytierov zvíťaziť, vyrazila druhá skupina väčšie drevené dvere a stratila sa v tienistom interiéry hlavnej budovy.

Víťazstvo smrť prináša

Boj pretrvával a moje sily ochabli, akoby nebrali žiaden ohľad na smrteľné riziko mne zapríčinené. Spomedzi dvoch súperiacich národov bez pochyby vyhrávala únava. Porážal nás čas, početné rany kradli všetkým zúčastneným posledné zbytky chabej energie. Videl som im to v očiach. Či Mongol alebo Európan, každý jeden hľadel do prázdna nepríčetnými očami, do ktorých vtekali kropaje slaného oslepujúceho potu. Bojoval som z rutiny, či možno zo strachu vzdať sa a vystaviť sa odsúdeniu nielen na pôde slovanskej, ale predovšetkým zatrateniu hrdosti, odvahy a vytrvalosti Tatárov, ktorí v mihu oka zavrhli by ma a odkázali na jeden z najhorších trestov, na trest hanby.
V tom sa na mňa zozadu vrhol nepriateľ. Skočil mi na chrbát s dýkou snažiacou sa ma podrezať. Odsotil som ho lakťom práve premáhajúc ďalšieho rytiera v čestnom súboji. Podlý vojak dopadol obďaleč na zem. Zvrtol som sa a chcel mu uštedriť okamžitú smrť, ale dlane odrazu stratili chuť do boja. Zrejme únava zoslala na mňa kliatbu a pod jej záštitou vypadla mi šabľa z rúk. Tlmene zarinčala a mne sa v tom okamihu rozbušilo vyčerpané srdce. Rytier si ihneď uvedomil, v akej nespravodlivej výhode sa ocitol. Pompézne vztýčil meč, odhodlane zakričal a z jeho posledných síl rozbehol sa proti mne. Odhodlanie pohybov jeho tela ma priam zastrašilo. Chcel som sa defenzívne skrčiť, no podlomili sa mi nedôveryhodné kolená. Dopadol som na zem a hľadel na svoju sečnú zbraň povaľujúcu sa až príliš ďaleko od vystretej, zúfalo načahujúcej sa končatiny. Nastal koniec môjho bytia. Čas sa akoby omnoho spomalil a ja prehliadal som si bežiaceho Európana, ako sa teší z mojej skorej smrti, vynakladá všetku zvyšnú silu len preto, aby som zhynul pod ostrým jeho meča. Spomenul som si na rodinu, zacnelo sa mi, ale vonkoncom nechcel som zomierať s úzkostlivým sentimentom v tvári. Rozpamätal som sa na predchádzajúce výbojné výpravy, na početné triumfy a bujaré veselice. Rytier blížil sa ku mne a ja, v polo-sede opierajúc sa o chvejúcu sa ruku, živil som v očiach obraz úspechu, radosti a veľkolepej hrdosti.
Ešte než stihol som okúsiť čepeľ nepriateľovho meča, zazrel som vodcu, ako vystupuje z útrob hradu. Kráčal pyšne a víťazoslávne. Zaostril som zrak rozmazaný potom, ktorý prestal som pri boji vnímať spoliehajúc sa na ostatný vyostrené zmysli. Zbadal som príčinu jeho hrdosti. V ruke zvieral odťatú hlavu kráľa. Držal ju za šedivé vlasy a dvíhal k nebesám, pričom nadšene vyl, ako dravý vlk. Z trofeje výstražne stekala krv. Slovanské vojsko preľaklo sa pri tomto zjave. Zomkli sa v obkľúčení mojich druhov a podobne ako ja, čakali na istú, nezvratnú a nikdy nie nedochvíľnu smrť. V tom ucítil som horkú, ostrú, štipľavú, ohromnú a mučivú bolesť. Môj vlastný nepriateľ tušiaci, čo ho onedlho postretne, ma chladnokrvne prebodol. Energia odtekala s krvou, oči sa mi zatvárali, tvár pomaly meravela, i myseľ mi jednoznačne ochabovala. Ruku priložil som si na pulzujúcu ranu a zacítil teplú krv. Vnímal som len jednoliate zvuky a vlastné utrpenie. Pevne som zavrel oči a ucítil, ako moje telo neúprosne upadá do čierno čiernej priepasti.

Trio nezmyselností - Včerajšie nádeje

23. března 2014 v 19:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Je tu prvý príbeh zo zbierky Trio nezmyselností! Zajtra v rovnakom čase sa môžete tešiť na 2. príbeh s rovnakým námetom, no tentokrát z úplne iného pohľadu. (Príbeh v podobe listu od kráľa kráľovi.)

Statočný kráľ Stredozápadu,
zmiatol ma strach a uviedol do nevídaných rozpakov. Chvejú sa mi ruky drahí priateľ môj a brko kĺže v potom obliatej dlani. V napätí z nasledujúcich riadkov rozmazáva atrament po papyruse a ja sa ho horúčkovito pokúšam ovládať. Všetko deje sa pre slová, ktoré zanedlho budeš lúštiť, ktoré budú s pomalou, ale ráznou zákernosťou moriť i tvoju myseľ a premieňať sa na skutočnosť.
Som zbabelec, zúfalý, pochabý zbabelec, čo nedokáže pozdvihnúť a ťarche venovať nepriateľský opovrhujúci pohľad a napokon s hrdosťou ju premôcť. Nepoznám hrdosť, netuším význam slov česť, odvaha, či statočnosť. Namiesto honosných výrazov zo spráchnivených zápiskov mojich nebojácnych predkov zblížil som sa so strachom, opatrnosťou, nerozhodnosťou, zbabelosťou... Skladám z hlavy korunu, nesmelo pokladám ju pred seba, zriekam sa trónu! Ďalšie prejavy vlastnej bezmocnosti, osobnej naničhodnosti a morálnej skazenosti chodia mi po rozume. Boh stojí pri mne, ale ja odkláňam tvár, neverím jeho pomoci. Cítim sa ako obyčajný pohan. Mal by som však pretrvať v pevnej viere, viem, že musím, to jediné dokáže ma zachrániť. Nieto úniku a i napriek tomu hľadám nikdy nevybudované katakomby, ktoré vyviedli by ma do krajšieho sveta, krajiny zalietaj slnkom, belasým nebom, mierom a bezpečným pokojom pre dušu každého dobrovoľníka. Vyhýbam sa nutnosti, mojej povinnosti a to len pre strach, pre triašku a horúčku, ktorá zastihne ma vždy, keď len pomyslím na boj. Pomiatol som sa, o tom som sám presvedčený. Plané nádeje žijú v mojich predstavách, keď stále dokážem úpenlivo veriť v mier či nevinnosť sveta.
Predo mnou postáva posol, mládenec, ktorého zriekol sa boj s istým koncom. Nechápavo hľadí, ako sťažka vypĺňam listinu nezmyselnými myšlienkami lejúcich sa mi priamo z mysle, z duše, zo srdca. Bez váhania vyšlem ho s touto listinou cez borovicový les až k vašim hradbám. Priviňte ho do vášho rytierskeho rádu, nakŕmte, napojte a napokon a predovšetkým i svedomito vyzbrojte, lebo zíde sa vám každý prst jeho mladých rúk. Žiadam vás, neviňte mňa za obsah tohto listu ba vonkoncom nie jeho, prostého úbožiaka. Boh vytýčil mi povinnosť vystríhať vás, varovať pred nástojčivou hrôzou, ktorá onedlho postihne i domov, verných zverencov aj kráľovstvo vami tak dlho budované. Všetky odveké snahy zasype popol, pochová čas, doba omnoho kratšia, než naše veľkolepé rozmáhanie sa po Európskych čistinách i lesoch.
Priznávam, tohto dňa na svitaní uzrel som katastrofu drviacu dávne kosti našej pravlasti. Tušil som, dopočul som sa, že ničia, plienia, trýznia, dupú po kultúre slovanskej. Vedel som, že hrnú sa týmto krajom, postupujú a pochovávajú pevnosť po pevnosti. Sám Diabol zoslal na nás nešťastie. Jedine on dokáže bez zábran, hanby a pretvárky vynakladať s nekonečnou mocou tak kruto a prízemne. Z ďalekého, Bohom zatrateného východu docválali pred naše brány jeho služobníci pýtať večnú rentu za bytie na Zemi. Tmaví, z pekla vyslaní Tatári vyrútili sa nadránom spoza zalesnených pahorkov. Ich hlasné bujaré zúrivé pokriky a náruživý dupot pekelných koní ohlasoval vôľu samého Satana. Bez ostychu zneuctili našu hrudu a túžia po mojej smrti.
V okamihu zburcoval som mužov. Ani jeden nepochodil bez výzbroje, ostrého meča i pružného dôrazného luku s tuctom šípov. Nastúpili bez poviku do rady a chápavo zaujali pozície na hradbách. Nebáli sa, neboja sa i teraz. Ich pramene odvahy nevyschli tak ako ten môj. Z rozbúrenej rieky zostalo len mŕtve rybinou páchnuce slepé rameno. Práve teraz, keď nestojím po ich boku, zomierajú ťarchou nepremožiteľných šípov. Vidím, ako dopadajú z hradieb, ako lámu si kosti a naposledy zvolávajú: "Za kráľa, za vlasť!" Hanba neľútostne mláti ma. Sedím pri takmer vyhasnutej sviečke, píšem, dumám, vzdychám. Mužov bojujúcich za moje meno potláča odporný zver a ja nemám ani toľkej smelosti, aby vystrelil som šíp. Počujem, cítim, vnímam dunenie dopadajúcich tiel aj svišťanie ostrých strel. Za nedlho prekonajú hradby, premôžu lukostrelcov a porátajú sa s vyčkávajúcimi šermiarmi. Na sklonku dňa prídu si po mňa a vo všetkej mojej bezmocnosti odtnú mi hlavu, spotvoria telo a naveky uväznia dušu bez nádeje na únik do raja. Hrad okúsi divé plamene a spolu s prastarým lesom definitívne umrie.
Chopím sa meča! Vyjdem na nádvorie a razom premôžem každého, kto zahatá mi výhľad k nebesám. Ešte raz požiadam Boha o podporu, a potom oddám sa osudu. Chlieb viery zapijem z krčahu odvahy. Nemysliac na následky povstanem a budem i dnes brániť to, čo roky pestovali moje dlane. Vystúpim na nádvorie a i ja naplno skríknem: "Za kráľovstvo, za vlasť!" Bráňte sa chrabro a so všetkou vervou. Niet čo viac stratiť ako česť. My posnažíme sa nepriateľa oslabiť a zdržať jeho skorý nástup pred vaše brány.

Kedysi kráľ Stredovýchodu, muž, ktorý sklamal.

Veľká nádej a zmarený sen - bájka

23. března 2014 v 18:50 | Bocian |  Umelec Bocian
V svete pochmúrnom, v meste zaliatom dažďom, žil si starý šedivý potkan vo svojej vlhkej, slizkej diere v kanalizácii pod daným daždivým mestom. Drobná dutina slúžila mu i ako špajza na odpadky, ktoré však bolo nutné v mihu oka skonzumovať a zachrániť pred plesňami a baktériami, ale predovšetkým tvorila jeho harmonický domov. Potkan nikomu na srdci neležal. Býval mimo známej kolónie potkanov a tak radil sa k nevšedným samotárom, na ktorých nejeden spoločenský tvor s nevôľou pokukoval pohŕdajúcim okom.
V našom upršanom tmavom svete už dlhú dobu pretrvávala veľkolepá súťaž o ten najdokonalejší živočíšny druh vôbec. Mačky, kravy, psy, myši... každá skupina živočíchoch chcela nosiť tento prestížny titul. Ale po prvých ba ani ďalších verejných voľbách, kedy samé zvieratá mali si zvoliť obľúbencov, nevyšiel na pódium víťaz. Zvieratá boli zastúpené vo svete približne rovnomerne a keďže každý hlasoval za svoj druh, exhibícia nevedela sa dopátrať k úspešnému koncu.
Vypočítavejšie druhy zvierat ihneď vytušili, aké kroky zvoliť k víťazstvu. Okamžite vrhli sa na návštevu za našim samotárskym potkanom a všakovako presviedčali ho, aby dal hlas práve im. Vedeli, že potkan, ktorého vyvrhla jeho sorta, nepôjde svojim hlasom napomáhať k jej víťazstvu. Staré zviera úpenlivo zamyslelo sa a napokon prednieslo: "Zo všetkých síl bojujete o moju priazeň, čo však ponúknete vy mne, ak prídem a darujem svoj hlas práve Vám?!" Zvieratá sa bez váhania začali predháňať v sľuboch: "Ak podporíš mačky, budeme ťa chrániť pred ostatnými predátormi!" "Daj hlas psom a my zabezpečíme ti potravu!" "Splníme všetky tvoje sny!" volali zvieratá zborovo.
Ešte mnoho zvierat úpenlivo a úlisne prehováralo potkana a ten napokon, po lákavých sľuboch a predsavzatiach, rozhodol sa pre jeden druh. Poctivo prišiel k tretiemu hlasovaniu a dúfal, že práve jeho kandidát uspeje. Nesmierne potešil sa, keď ohlásili, že najlepším druhom stal sa práve jeho favorit. "Od teraz čaká ma slnečný život!" prehlásil nadšene. Dni však míňali sa s mesiacmi a víťaz sľub nie a nie naplniť. Potkan postupne púšťal sa sna, že by sa lákavé vyhlásenia premenili na skutočnosť. "Polapili ma do sladkej lepkavej, a krutej pasce," skormúteno uvedomil si.
Od toho dňa potkan stratil všetky ideály. V skutku veril, že predstavy, ktoré tajne vysníval si, dokáže mu triumfujúce zviera splniť. Sklamal sa a definitívne sa ukryl pred celým svetom. Už nikdy viac nesníval...

Ponaučenie: Myslím, že každému je nadovšetko jasné, že touto bájkou demonštrujem predvolebnú kampaň, sľuby a následné osobné zlyhania, aké zažívame pri voľbe politikov. Do spojitosti so snami som príbeh zaradil preto, že každý krajan sníva o krásnom živote a pestrom svete. Tento sen snažíme sa naivne lapiť prostredníctvom politikov, ktorí "dávajú nám garanciu" pre akúsi pozitívnu zmenu. Avšak častokrát necháme sa napáliť na plané výmysly a nezmysly a uvedomíme si, že naše sny nenávratne odleteli do diaľau.

Polapené sny

22. března 2014 v 19:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Nazývame ich sny, ale vo svojej podstate to sú magickí noční poslovia, ktorí zostupujú z paralelných svetov, aby odkryli prach z hrubých zväzkov našej existencie. Moja teória, ktorú práve improvizujúc vymýšľam, popisuje sny ako predzvesti, alebo obrazy nás samých v iných dimenziách. To by znamenalo, že musia jestvovať viaceré Zeme, v ktroých my, ľudia, plníme rôzne úlohy vyplývajúce z našich počinov. Je možné, že človek na Zemi 1, ktorý číta tento článok, je napr. študent túžiaci stať sa spisovateľom a v inom svete spisovateľom je. Uznávam, že toto sú veľké hlúposti nesúvisiace s TT, ale len tak mi to z ničoho nič napadlo, tak prečo sa nepodeliť o moje bláznivé myšlienky?!
Dopredu varujem, že celý tento článok sa bude dotýkať mojich čudesných nápadov, ktoré som v popude inšpirácie vynaliezol a nechal si ich vštepiť do mysle.

Keďže je doslovnou témou Lapač snou a ja som až do prečítania akéhosi článku netušil, že sa jedná o podivný indiánsky prívesok, vymyslel som svoj vlastný lapač snov. Neviem presne, ako sny fungujú na chemickej báze, ale domnievam sa, že je to to isté, ako keď sa pri plnom bdení zamyslím a na okamih stratím kontakt s realitou. Sny by podľa všetkého mali byť akési myšlienky, ktoré produkuje naše podvedomie a sú ovplyvnené nie len túžbámi, nad ktorými počas dňa premýšľame, ale dokážu sa aj náhodne spájať s reálnymi podnetmi - napr. prostredím, v ktorom som sa pohyboval. Sny sa teda všelijak syntetizujú v závislosti od nášho vedomého premýšľania a podvedomých pudov a teda dokážu vytvárať veľmi pestré, fascinujúce a iracionálne svety.
Za noc presnívame viacero snov, ale z nejakých zákerných príčin na väčšinu zanevrieme. Mňa osobne by však veľmi zaujímalo, aké všakovaké obrazy mihali sa mi mysľou, a preto uvažoval som nad prístrojom, ktorý by pripnutím nejakých čarovných prísaviek detekoval sny a zachytával ich. Následne by ich daný prístroj zakódoval do binárnej sústavy, odoslal do počítača a dokázal prehrať vo forme videa so zvukom. To by bolo priam skvelé!
Častokrát sa mi stane, že v sne zažívam kôpku vysnívaných situácií a sám sebe v sne vravím, že to je istotne skutočné. Sklamanie, ktoré po prebudení zažívam, je zdrcujúce.

Ďalším príspevkom do tejto témy je len zmienka o tom, aký úchvatný by bol prístroj, s ktorým možno modifikovať sny. Vytváralo by to však novú virtuálnu realitu, v ktorej by človek sám riadil svoje podvedomé predstavy a to by mohlo skĺznuť do nebezpečných stavov, kedy by človek odmietal opustiť sen a žil tak mimo realitu, kde by síce nič autentické vykonať nemohol (niečo ako počítačová hra), ale určite by vznikli mechanizmy, ktorými by dnešní hekeri dobývali cudzie sny a pohrávali sa s nič netušiacimi existenciami.

S predchádzajúcou myšlienkou súvisí aj môj posledný nápad na priam diabolský vynález! V hlave vidím veľký vysielač, ktorý by počas noci vysielal konkrétnu situáciu v podobe zvuku ľudským uchom nezachytiteľným. Mozog by však túto frekvenciu s ľahkosťou prijímal a sprostredkovával by ju v podobe sna. Neviem, na akom pricípe by to mohlo fungovať, ale tá predstava je desivá. Z takéhoto vysielača stala by sa nová zbraň vplývajúca na celú populáciu. Ľudia by sa navzájom mučili nočnými morami, alebo by si vsugerovávali nejaké hrozné predstavy. Samozrejme by sa toto zariadenie dalo využiť aj v globálny prospech.....

To je pre tento netradičný fantazijny článok všetko. Asi si dáme moje prevratné návrhy patentovať a začnem študovať snológiu. Pokojne snívajte, ale nikdy sa nenechajte priveľmi vtiahnuť do vysnívaného sveta.
Bocian

Trio nezmyselností - info

22. března 2014 v 18:38 | Bocian |  Nástenka
Slávnostne Vám predstavujem nový projekt, na ktorom som v posledných dňoch aktívne pracoval. Názov "Trio nezmyselností" znie vzhľadom k téme pomerne zavádzajúco, ale o tom až potom. Táto zbierka troch príbehov nevznikla len tak z čista jasna. Pôvodne som sa jednoducho vrhol na opravu jedného z mojich prvých diel: Chladné noci. Počas práce mi napadlo, prečo neskúsiť vyobraziť daný námet z ďalších dvoch rôznych perspektív?! Dielo je teda na svete a ja Vám ponúkam krátky prológ (trajler):

Dielo zobrazuje strhujúcu bitku o slovanskú stredovýchodnú pevnosť v troch odlišných podaniach. Prvé svedectvo tatárskeho podmaňovania si Európy, čo stalo sa hlavným námetom diela, je vykreslené prostredníctvom listu ustráchaného slovanského kráľa adresovaného susednej pevnosti. Druhý obraz predstavuje krvilačný súboj z perspektívy prostého rádového tatárskeho bojovníka a poukazuje na jeho vnútorné rozpory a stavy. Vyvrcholením trojčlennej zbierky je humoristicko-satirický pohľad na plienenie a zabíjanie. (Poviedka je odhliadajúc od autentického námetu fikciou.)

Prvý príbeh publikujem už zajtra (23.3.) o 19:00!
Bocian

Ernest Hemingway - Pohyblivý sviatok

20. března 2014 v 19:04 | Bocian |  Knihomoľ Bocian
Posledná strana, sentimentálne lúčenie sa, nezabudnuteľné životné múdra, plný zásah inšpiráciou, túžba po ďalšej tvorbe génia minulej doby, Ernesta Hemingwaya. Dnešným dňom dočítal som jeho poslednú knižku popisujúcu prostredie svetoznámeho mesta umelcov, Paríž v 20. až 30. rokoch dvadsiateho storočia. Ku knihe hľadal som si cestu už pred pár rokmi po zahliadnutí vydarenej príjemnej a najmä inšpiráciu indukujúcej komédii Polnoc v Paríži. Avšak až pred nedávnom som tento hodnotný prameň objavil zadarmo na stiahnutie (link). V tom okamihu som neváhal ani minutu a horlivo som sa do knižky začítal. Každá strana plnila studnicu mojej túžby ba až závisti spadnúť pod dlaň podobného osudu, dokázať vrcholu, ktorý bezpochyby môj vzor prekonal. Umelecké prostredie a pobyt vtedy začínajúcich spisovateľov, až dnes oceňovaných maliarov a básnikov v ňom ma dokázal dokonale inšpirovať a nabudiť k vlastným počinom. Som presvedčený, že nabije tvorivou energiou každého, kto otvorí svoju dušu umeniu.
Pre stále nezasvätených čitateľov tohto môjho zhodnotenia ba egocentricky mohol by som poznamenať recenzie, dielo v niekoľkých kapitolách popisuje život mladého Hemingwaya so svojou ženou Hadley vo francúzskom hlavnom meste a spolunažívanie s inými umeleckými kapacitami, ktoré pre účasť v prvej svetovej vojne a z toho prameniacu nemožnosť začleniť sa do davu, dostali pomenovanie Stratená generácia. Kniha sa nehrdí vzrušujúcim dejom či premyslenou zápletkou. Jedná sa o črty z Ernestovho života, mnohokrát retrospektívne podané a vzájomne nesúvisiace. Autor opisuje každodenné návštevy kaviarní a tvorenie v ich útulnom vnútri, predstavuje nám svoj vzťah a skúsenosti so spisovateľmi ako napríklad Gertrúda Steinová, alebo Francis Scott Fitgerald.
Kniha by sa mohla pre bežného konzumného čitateľa zdať stereotypná, či nudná, ale pre nadšenca a fajnšmekra dokáže nabrať nevídaný spád. Ja osobne si ju cením pre podnetné myšlienky, autentickosť a z nej prameniacu informatívnu stránku. Aj napriek zisteniu, že pri jej písaní Hemingway strácal schopnosti svojej pamäte a z vyjadrení kritikov mi vyplýva, že sa v niektorých pasážach jedná viac o fikciu, verím jej. Je totiž napísaná poctivo a to je podľa autorových slov najdôležitejšie.

Ohluchol som kvôli tichu

14. března 2014 v 22:52 | Bocian |  Bocian filozofom
Poznatky z literatúry umožnili mi odborne určiť tento zvláštny názov TT: Ohlušujúce ticho. Podľa mojich poznámok a hádam aj vedomostí sa jedná o oxymoron, čiže slovné spojenie dvoch nezlučiteľných, vylučujúcich sa slov. Známe dielo Charlesa Baudelaire-a - Kvety zla, sú napríklad tiež takýmto umeleckým prostriedkom.
Okrem encyklopedického okienka sa dnes zahľadím na Ohlušujúce ticho úvahovo. Stav, kedy vzduchom nešíri sa žiaden vzduch, kedy vaše napäté uši nemusia prijímať množstvo tónov, zvukov i pazvukov dnešného štandardného chaosu, sa podľa mojich kalkulácii nazýva Ticho, ba možno Absolútne ticho. Mnohokrát (väčšinou) mi takýto stav pôsobí ako balzam na ubolené sluchovody, pomáha mi odprostiť sa od tohto sveta a nerušene sa oddávať relaxácii. Za bežných podmienok sa nestane, že ocitnem sa v Absolútnom tichu označujúcom prázdnu množinu zvukov (to nastane asi len, keby som ohluchol). Do kategórie Ticho bez problémov vpustím všakovaké melódie prírody, s tými s radosťou vychádzam, no akýkoľvek hlas, zvuk motora auta, škrípanie dverí... je závažným porušením Ticha, aké som práve určil.
Ohlušujúce ticho podľa mojej mienky znamená znechutenie samotného ticha. Pocit samoty skombinovaný s prostredím mimo dosah ruchu civilizácie. Zrejme čosi, čo sa mne stať nemôže, pretože si každú minútu Ticha náležite vychutnávam a cnie sa mi za ňou. No vcítenie sa do stavu izolovanosti ma ubíja a desí. Som určite vďačný, že môžem vnímať rôzne zvuky aj napriek tomu, že by som si niekedy najradšej zapchal uši. Keby som ohluchol, osobne by som spoznal pravé ohlušujúce ticho...
Zamýšľanie a odbočovanie napokon paralyzovalo moje filozofické schopnosti.
Dobrú noc a pekný víkend.

Bocian