Prosinec 2013

Novoročný kazisvet

30. prosince 2013 v 19:58 | Bocian |  Bocian filozofom
Rok 2014 sa neúprosne rinie korytom života. Blíži sa éra, kedy na okraj zošita môžem začať písať nové číslo, kedy máme príležitosť začať v živote "odznova", alebo nadviazať na rutinu, či niečo zlepšiť a zdokonaliť. Prečo práve s príchodom nového roku? Asi sa človek domnieva, že jeden deň, skok čísla nahor, je ten správny čas na zmenu. Nezazlievam mu tu, ak sa jedná o zmenu k lepšiemu, nie je podstatné ohliadať sa na príležitosť k akej tak učinil.
Zvykom v znamení inovátorstva bývajú akési predsavzatia. Človek si poviem, že túži prestať fajčiť, chce schudnúť, alebo sa lepšie učiť (ku príkladu) a zaumieni si, že s rokom 2014 sa jeho život obráti k lepšiemu. Nedbám, daj sa do toho! Nechcem byť pesimista, ale nemyslím si, že takéto predsavzatia majú nadpriemernú účinnosť. Vraví sa, že začať treba dnes, nie zajtra. Bojím sa, že to je pravda.
Takže udeliť sa predsavzatie je pekné, ale nabrať dosť pevnej vôle do hrsti je prekážka vysoká. No človek disponuje jednou silnou vlastnosťou, ktorá po stáročia nikdy nezanikla, svojou chuťou vrhať sa do neznáma, rozvíjať sa, napredovať, nebáť sa a to ho predurčuje k postupnému pokorovaniu tých najťažších úloh. Hor sa!
Toto bola len moja kratšia, ako inak, chaotická úvaha o predsavzatiach a ich trvanlivosti. Článok o všetkých úspechoch a prehrách v roku 2013 je na ceste.
Práve mi v hlave znejú tie oslavné piesne o príchode nového roku, to odpočítavanie, hromženie rakiet a pestré ohňostroje na čiernom nebi. Samozrejme všetko má aj svoje temné stránky a pompézne ohňostroje nie sú výnimkou. Možno by sme aj skrz všetky oslavy mali pomyslieť na naše úbohé zvieratá...

Bocian

Ruka v ruke - inšpirácia a múza

30. prosince 2013 v 19:52 | Bocian |  Bocian filozofom
Jedná sa akúsi priam magickú silu, energiu, osvietenský vánok, ktorý prefúkne aj cez zavreté okno. Múza príde náhle, nečakane, prudko a rovnako z nenazdajky dokáže aj prešmyknúť sa fascinovanému človeku popod nohy. Daň za okamžité neuchovanie si nápadu je fatálny. O obsah celej vašej múzy prídete a očakávať jej opätovný príchod by bolo znakom opovrhnutia jej pestrosťou, večnou inakosťou.
Tak tu stojí vytesané moje vnímanie múzy. Inšpirácia je čosi diametrálne odlišné a predsa vie byť dosť podobné a rovnaké. Inšpiráciu by som popísal ako vôľu jednotlivca spracovávať podnety okolia, ktoré v ňom zapríčinia príchod onej slečny múzy. Moja osobná teória je, že čím viac sa inšpirujete (napr. okolím), tým väčšia je pravdepodobnosť, že zastihnete múzu, ktorá vám už pod krídla vsunie konkrétny plán na zostrojenie perpetuum mobile.
Múza ma občas obchádza, inokedy mešká, niekedy sa zastaví a ja ju nedbajúc v amokovom pobláznení odoženiem. Je to nádherný pocit, keď dlho bdiete nad čímsi, čo by mohlo potenciálne naplniť vaše prežívanie, lámete si hlavu až ju máte celú ubolenú a v tom príde ona, rozžiari vašu myseľ a vy presne viete, že toto potrebujete, chcete, budete mať. Moja múza prepadáva ma zväčša v chúlostivej situácii, v sprche vo večerných hodinách sa jej najväčšmi darí. Pramení, ako som už vravel, z inšpirácie. Kde tú hľadať?! Všade! Modelová situácia: ste spisovateľ a bažíte po skvelom nápade na novú knihu. Vtedy je vítaná inšpirácia napríklad spoločnosťou, alebo rodinou či napríklad hudbou, alebo obrazom. Keď sa spoľahlivo inšpirujete, očakávajte príchod múzy. Horšie to už býva v prípade, keď ste spisovateľ a námet na spracovanie vám vnukne nejaká z rozčítaných kníh. Aj toto inšpirovanie sa vie byť výborne prospešné, ale oveľa častejšie a pravdepodobnejšie skĺzne do prílišného popudu iným dielom, ktorý však nemusí byť vedomý.
Inšpirácia sa teda čerpá rozhodne od všadiaľ a múza sa takisto raz dostaví. Problém je ustriehnuť jej mieru, aby sa zachovala potrebná originalita a všetko neprepadlo sa do plagiátorstva.

Šťastný Nový rok Vám želá Bocian!

TT Vzťahy - 3. Človek masochista

22. prosince 2013 v 20:17 | Bocian |  Bocian filozofom
Síce tomu názov možno nenaznačuje, prípadne až naopak priveľmi prezrádza pointu, ale každopádne sa v tomto poslednom článku k téme týždňa mienim venovať postoju jedinca k samému sebe. Takže s krátkym potleskom sa môžeme pustiť do analýzy.
To, že je človeku ukradnutá naša Zem, jej problémy, či kameň na srdci okolia, je už známy fakt. Nevravím asi o celom spektre populácie, ale nazdávam sa, že väčšina sa snaží predovšetkým raziť si svoju cestu, po prípade tíšiť vlastnú rodinu, akési blízke spoločenstvo osôbok. Ale v skutočnosti celkom zabúda aj na samého seba. Nezdá sa to, možno si to navzájom protirečí, ale keby sme rozdrobili jedinca na niekoľko schizofrenických dielikov, zistili by sme, že kým bola napríklad časť usilovnosti riadne nasýtená, zdravie chradlo. Vezmime si príklad karieristu, ktorý myslí na svoju budúcnosť, na to, že raz túži (alebo už má) mať rodinu a potrebuje ju zabezpečiť, na to, že sa chce mať on sám dobre. Takýto prototyp je zväčša vorkoholikom a zanedbáva mnohé bazálne potreby svojho tela, či mysle. Napokon ho zo stresu a zlej životosprávy prepadne číhajúca choroba a všetko vyjde na vnivoč.
Mohli by sme si toto naše porovnávanie aj o 180 stupňov prevrátiť, aby sme neboli tak jednostranní. Máme tu ku príkladu študenta z bohatej rodiny, ktorého jediná ambícia je nakŕmiť očakávanie rodičov, v čom bez tak akosi nevyniká. Nemá žiadne záľuby, mohli by sme ho Puškinovsky nazvať: "typ zbytočného človeka". Táto osoba má mnoho času nezanedbávať sa, ale čo dosiahne?! Nemá predsa žiaden pracovný návyk. Ako sa v dospelosti zabezpečí? Toto je síce jednoduchá otázka, keďže vychádzame z predpokladu, že je z buržoázneho prostredia... ale stať sa môže hocičo.
Nevravím pre jednoduchosť situácie o ľuďoch s kopou starostí, ktorí nemajú na výber a musia otrocky pracovať nielen v práci, ale aj doma, o niekom, kto nemá na výber a týra sa z povinnosti.
Aká je správna púť k zdravému telu i duchu a peknému životu? Nízke nároky a požiadavky?! Má vôbec človek s vyššími ambíciami nádej byť šťastný?! Zrejme je to o hranici, kedy si povie, že má dosť, ale človek nenásytný a chamtivý, či už po peniazoch, vedomostiach, alebo úspechoch, nemá predsa nikdy dosť! (aspoň tak sa to hovorí)
Vlastne ani nevlastne netuším, čo týmto článkom chcel básnik povedať, ale sformuloval som v ňom aspoň moje aktuálne myšlienky o problematike kariérneho sebauspokojenia, pretože nechcem žiť večne v zhone za nejakým stále vyšším a ešte vyššie položeným cieľom, možno, že raz by som dosiahol na vrchol, ani hory na našej planéte nie sú nekonečne vysoké, no niekto skrátka nemá vlohy stať sa horolezcom.
Veselé Vianoce!
Bocian

Vianočná informačná smršť

20. prosince 2013 v 20:43 | Bocian |  Nástenka
Možno si niekto povšimol, že od minulého piatku vydávam články každý deň. Je to z jedného prostého dôvodu, pokúšam sa dohnať stav z minulého roku, kedy som vydal presne 111 článkov. Viem, že sa mi to s počtom 70 článkov už nepodarí, no chcem aspoň takto odčiniť "hriech", ktorým som sa minimálne voči tomuto blogu a sebe previnil. Trošku som sa zaprel a každý deň som si na moje druhé ja, Bociana, našiel tú chvíľu aj napriek tomu, že som mal dva polročné testy. Ale úprimne poviem, že ma to nijako neobmedzilo, ba práve naopak, udržalo ma to v pracovnej atmosfére, pretože inak by som blogom strávený čas premárnil oddychom, ktorý by pre mňa nebol prínosným. Teraz sú sviatky a ja sa musím veľa učiť, pretože v januári vyvrcholí polrok a tým myslím prietrž testov. Nesľubujem sebe ani nikomu inému, že naďalej budem pokračovať v tomto maratóne, ale rozhodne chcem aspoň dva, tri články za týždeň vyprodukovať za hociakých okolností.
Keďže pre mňa, ako pre niekoho, kto veľmi rád píše a to hlavne prózu, nejestvujú Vianoce bez nejakej tej tématickej poviedky, aj tento rok sa mám čím popýšiť. Mojim novým zimným dielom sú Príbehy z pelechu - Bohatá nádielka - 1. diel, 2. diel. Viac som sa nečinil a preto na pripomenutie ponúkam moje minulé vianočné práce:
Vianočný čas - samostatné poviedka - 1. časť, 2. časť, 3. časť
Život kocúra Charlesa - biografické dielo o kocúrovi Charlesovi (predchádzalo Príbehom z pelechu) - Charlesove Vianoce (1., 2., 3., 4.)

Štedrý deň je už v skutku za dverami, počujem ako náruživo klope a mám veľkú chuť sa rozbehnúť a otvoriť, ale ešte chvíľku musím vydržať. Užite si sviatky, dni voľna a tešte sa na nové príspevky na Bocianovom blogu.

TT Vzťahy - 2. Človek vs. Spoločnosť

19. prosince 2013 v 20:32 | Bocian |  Bocian filozofom
Dnes sa vo filozofickom ringu postaví na pravej strane nebojácny a odhodlaný... človek a na opačnej ostrieľaný, tvrdý protivník.... spoločnosť! Pripravte sa! Boj!
V tomto článku sa vrhnem na rozbor veľmi zmätočného vzťahu, a síce ako už asi viete, človeka a spoločnosti. Toto súžitie podlieha veľkému nedostatku komunikácie, pretože ako už po pár vetách odôvodním, všetko by inak mohlo byť o mnoho idylickejšie.
Ako spoločnosť by som si pre tento súboj, ktorý som v úvode naznačil, zvolil akési panujúce normy a najpočetnejší dav, ktorý podľa nich žije a slepo kráča po zahmlenej cestičke. Možno, že keby skúsil otvoriť oči, ako náš druhý bojovník, originálny, individuálny a nevšedný človek, zočil by toľko rôznych krás tohto sveta, že by ich už nikdy nechcel zavrieť a túžil by zmeniť svoj životný štýl.
Vezmime si pre naše sociologické účely príklad muža, ktorý by týmto rokom chcel zmeniť zaužívané "tradície" kupovania darov a jediné, po čom túži, je príjemná vianočná idylka v láskyplnom rodinnom kruhu. Zháňanie a vymýšľanie vhodných "potešení" pre blízkych mu spôsobuje nezdravé vrásky a nespavosť. Oveľa radšej by svoju energiu nasmeroval na inú trať, ale tlak okolia, spoločnosti, mu nedovolí vybočiť a on musí kráčať po preplnených obchodných domoch a lámať si hlavu nad zbytočnou, materialisticky konzumnou úlohou, nevraviac o tom, že minie väčšinu zárobku či úspor. Ale v konečnom dôsledku je spokojný. Na Štedrý deň sa každý tvári prekvapene a potešene a on cíti sebauspokojenie, že sa im revanšoval za dary, ktoré mu boli darované.
Toto je mnou vymyslená situácia, ktorá, ako si uvedomelo myslím, sa týka nejedného príslušníka ľudskej sorty. No je tu niečo nesprávne! Keby si celá rodinka, okruh zainteresovaných, posadal okolo stola a vopred si vydiskutoval, že bez tak každý každému venuje drobnosť podobnej hodnoty, ktorá príjemcu niekedy ani nutne nemusí potešiť. A na tom všetkom "najkrajšie" je to, že takto len poslušne plníme vrecká firiem, ktoré mohutne presadzujú tento škaredý komerčný zvyk, ktorý by v sviatkoch lásky a pokoja nemala mať žiadne miesto. Keby sme si všetci povedali, že namiesto výmeny hmotných zbytočností si radšej vzájomne venujeme čas a prežijeme spoločné chvíle, nepochybujem, že sa svet stane aspoň o chlp krajším.
A teraz objasnenie, ako toto všetko súvisí so spoločnosťou a človekom. Človek ako jednotlivec možno občas nesúhlasí s čímsi, čo sa práve deje, no preto, že sa to tak podľa konformity diať má, pridá sa, aby náhodou nesklamal ostatných, ktorí majú vlastne v skutočnosti rovnaké pohnútky. Možno, keby sme otvorili oči, zistili by sme, že mnoho zastaraných prežitkov, či s modernou dobou kráčajúcich trendov, nestojí za miesto v našej bubline a my by sme ich mohli poľahky odstrániť z cesty. Na to sú potrebné len dve jediné veci: vôľa a komunikácia.

Príjemné rodinné vianočné sviatky bez zbytočnej komerčnosti vám želá Bocian, ktorý by sa práve mal slniť niekde v Afrike, ale na miesto toho mrzne v zamračenom slovenskom meste v hniezde, kde je na veľké šťastie aspoň kúrenie a dôležité pohodlie domova.

Extrémizmus na Slovensku

18. prosince 2013 v 21:15 | Bocian |  Bocian filozofom
Dnes si dovolím opäť vydať úlohu do školy, konkrétne úvahu na náuku o spoločnosti o tom, či sú Slováci extrémistickí alebo naopak tolerantní.
Posúďte to sami, tu je môj pohľad:

Slovensko sa čoraz rýchlejšie a viac vnára do sveta vyspelej západnej spoločnosti, opúšťa svoj komunistický zaostalý tieň. Táto zmena, hospodársky posun k lepšiemu, sa odzrkadľuje vo veľkej miere na spoločnosti, konkrétne na jej zložení. Stáva sa multikultúrnou spoločnosťou, priťahuje pozornosť iných rás, iných národov, ktoré vidia príležitosť presadiť sa na slovenskom trhu a vymaniť sa z krajiny potláčajúcej ich práva, zo zeme zmietanou chudobou.
Čoraz intenzívnejšie cítime a cítim, že aj cítiť budeme prítomnosť prisťahovalcov, ľudí líšiacich sa od nás, typických Európanov, Slovanov, či už jazykom, farbou pleti, alebo náboženským vyznaním. Otázkou je, či si v Slovenskej republike, domovine Slovákov, želáme národnostnú rôznorodosť, či sa tento fenomén snažíme zaraziť, alebo s ním stotožnení a prijímame tento západoeurópsky trend.
Podľa mojej mienky sa situácia ohľadom emigrantov nevyvíja natoľko.... povedzme "katastrofálne", ako napríklad vo Francúzsku, alebo Anglicku. No pri prechádzkach ulicami už aj my badáme zmenu, dôkaz nášho ekonomického rastu, a síce prítomnosť inej rasy, prevažne ázijského obyvateľstva. Keď do skupiny prisťahovalcov zarátame ešte aj povedzme Maďarov, či rómskych príslušníkov, zistíme, že Slovensko nie je nekompromisne domovom rodených Slovákov. Nazdávam sa však, že drvivej väčšine pôvodného osídlenia táto rôznorodosť neprekáža do takej miery, aby zasiahlo. Ak teda vôbec môžeme hovoriť o cudzincoch ako o probléme.
Isté úzke skupiny sa ale dokázali sformovať a prejaviť svoj rázny odpor voči inakosti. Tieto zoskupenia násilne prejavujú a presadzujú svoj nenávistný a teda extrémistický postoj. Je to správne?! Mali by sme zo Slovenska vyháňať prisťahovalcov, ktorým sa na našom území páči? Moja odpoveď a subjektívny názor je nejednoznačný. Rozhodne nepreferujem extrémne zásahy ba som odporcom, ale zas naopak si ani nedovolím povedať, že by sme si mali nechať prerásť nám iný národ cez hlavu.

Pôvodná otázka je, či sú Slováci tolerantný národ. Myslím si, že na prvý pohľad v celkovom meradle, áno.

"Moje vlohy"

17. prosince 2013 v 22:43 | Bocian |  Umelec Bocian
Keďže som nemal príliš čas (opäť používam pre mňa tak kontoverzné spojenie :-D) na napísanie môjho nového pohľadu na TT vzťahy, pridávam aspoň úvahou s názvom Moje vlohy. Toto zadanie sme dostali ako dobrovoľnú úlohu na náuke o slopočnosti a ja som sa ako inak "zúčastnil" a pokúsil sa vyjadriť čo ma baví, k čomu inklinujem, ale aj ako vnímam preberané učivo v škole a podobne.

Moje vlohy


Pojem "vlohy" má len jeden, síce obšírnejší význam, no dnes ho ľudia zvyknú veľmi nepresne aplikovať na druhých a tak sa stane, že neodhalia podstatu jednej subjektívnej existencie, ale len povrchne načnú škrupinku a zaraz hádžu človeka do nesprávneho košíka. Moje aktuálne študentské obdobie nedá mi nenazrieť hlbšie pod pokrývku veľmi nesprávneho javu. Deti, mládež, žiakov i študentov zvyknú ostatní a nevravím len o "dospelých" ale aj o okolitom kolektíve, posudzovať podľa školských výsledok a hodnotiť tak ich nadanie, zručnosti, či nebodaj inteligenciu.
Sám z vlastnej skúsenosti viem, že dobrá známka načmáraná na dákom zdrape papiera neodzrkadľuje moje pravé a celkové schopnosti, i keď sa o to o zlom krky pokúša. To, čo je v školských laviciach základom úspechu, je podľa mojej mienky z drvivej väčšiny pamäť. Nie som z toho nadšený, no keďže zatiaľ sa na svoju úložnú kapacitu môžem pevne spoľahnúť, vyhovuje mi to. V kope sena nájde sa aj ihla a tentokrát to je ihla s logickým myslením. Pri takýchto predmetoch dochádza ku komplikovanej situácii, kedy je základným východiskom porozumieť. Asi by som si mohol priznať, že v istých logických operáciách značne krívam, no je to skôr o vlastnej neistote a to v tom, že sa nemôžem spoľahnúť na kontroverzné namemorovanie učiva, ktoré síce odsudzujem, ale zároveň mi vyhovuje.
Je to asi veľmi podivuhodné, ale počiatok a dokonca ani koniec rozvíjania sa pre študentov nenastáva s neomylnou presnosťou hneď, ako zazvoní uši mučiaci tón. Nehovorím teraz o pripravovaní sa na nové vzrušujúce dobrodružstvá v predmetoch, ale o vlastných mimoškolských záujmoch a aktivitách. To je podľa mňa jadro veci, pointa našich vlôh. Vysvedčenie nie je zrkadlom žiaka, to je len veľmi mylná predstava tých, ktorí v mladom veku (alebo aktuálnom období) nemajú žiadnu inú záujmovú aktivitu, ako je učenie sa do školy.

Poznám jedincov, ktorí majú čosi, čomu sa hovorí "hobby". Ja som hrdý príslušník tejto sociálnej skupiny. Od mala som sa zaujímal o prírodu, čítal encyklopédie a pozoroval život aj na nižšej úrovni ako človek. Zaujímala ma veda a konštruovanie rôznych vynálezov, no akosi podvedome som si uvedomoval, že neviem sústrediť svoje zručnosti na takéto prejavy. Stále som sa venoval prírode, ale podarilo sa mi vypátrať niečo nové. V mojom prvom notebooku som začal fantazírovať a kuť všelijaké dobrodružstvá. Počítač som začal využívať na aktivitu, ktorá sa ma dodnes nepustila a pevne ma zviera. Tým mojim koníčkom je písanie. Neviem posúdiť, či a do akej miery disponujem práve vlohami k tejto činnosti, o ktorej tajne snívam aj v iných sférach ako len o záujmovej postrannej aktivite, ale v jednom som si nadovšetko istý a síce, že k navonok monotónnemu stláčaniu kláves, mám základný a veľmi dôležitý predpoklad - zapálenie pre danú vec a vášeň, ktorú do nej vkladám.

TT Vzťahy - 1. Partner a partnerka škola

16. prosince 2013 v 21:25 | Bocian |  Bocian filozofom
Tento týždeň plánujem až tri články na túto TT a prvé spektrum svojich názorov nasmerujem do vzťahu študenta a školy.
Ako by som asi začal... Nikto nemá rád školu a ten, kto ju rád má, nech sa radšej príliš nehlási, lebo by sa mohol stať početne ohrozený unikát a takých buď spoločnosť úplne vyhubí, alebo sa ich práve naopak snaží zresuscitovať. Ja teda žiaľ v tomto smere musím kráčať s davom (i keď to robím veľmi nerád). ) Školu považujem za nenásytného jedáka času, ktorý potláča môj, keby niet školy istotne hviezdny, spisovateľský rozvoj. No nebuďme rasisti! V skutočnosti to až také čierne nie je. Je pravda, že času je menej, no rovnako je pravda, že každá jeho časť sa dá patrične zmanažovať. Napríklad ja osobne zabíjam veľa voľných minút takzvanou psychicko-fyzickou očistou, ktorá spočíva v ležaní na gauči a ako tak s plynúcimi dňami zisťujem, táto metóda priveľmi nezaberá (aspoňže začínam po kúskoch obľubovať čaro pohybu).
Ďalší aspekt môjho pomerne kritického, na rozvod súceho, vzťahu so školou je aj preberané učivo. Väčšinou sa jedná o násilné vkladanie informácií do mojej vybuchujúcej hlavy, v ktorej sa udržia minimálnu potrebnú dobu, a potom razom ušami odtečú do kanála prejdených ročníkov. Niekedy ma však až znepokojí, že nejaká téma zapadá do môjho logicky chaotického zmýšľania, alebo ma akýmsi kúzlom zaujme. Vtedy som schopný nezabudnúť so západom Slnka.
Asi by som mal končiť, lebo dejiny umenia volajú (čaká ma renesancia). Verdikt je asi taký, že v každom vzťahu to niekedy kolíše, i keď ten so školou je až nezdravo búrlivý a pre oboch partnerov nanajvýš stresujúci.


Len tak mimochodom, rozhodol som sa, že budem vydávať články každý deň! Je to pre mňa veľká výzva vzhľadom na to, že mám v priebehu týždňa prvé polročné testy, takže mi držte palce!
Bocian

Kto je kocúr Charles?

15. prosince 2013 v 20:31 | Bocian |  Umelec Bocian
Dnešný príspevok bude trošku nevšedný, takže sa to pokúsim celé vysvetliť. Nedávno som sem pridával sloh s názvom: Môj kamarát, čo bola oficiálna (učiteľkou kontrolovaná) príprava na veľký školský sloh na tému charakteristika (ktorý mám už mimochodom za sebou). Pár dní pred premiérou som si len tak pre precvičenie skúsil napísať ešte jednu ďalšiu charakteristiku a tentokrát som zvolil, len tak zo srandy, moju vlastnú literárnu postavu vystupujúcu až v dvoch zbierkach: Život kocúra Charlesa a Príbehy z pelechu. Písal som o kocúrovi Charlesovi očami nestranne subjektívneho pozorovateľa, ktorý je vlastne jeho tvorca. Takže prečo sa vám nepochváliť:

Kto je kocúr Charles?


Nedalo mi nevšimnúť si ho. Prechádzam sa po ulici, zo zvedavosti blúdim zrakom po domoch na okolí, v malom predmestí a zrazu zazrel som ho. Vykračoval si po ulici, akoby ho nadnášala ľahostajnosť, sem tam prešiel skrz cestu bez záujmu o blížiace sa auto, ktoré pred ním vždy ponížene zastalo. Už len navonok cítil som z neho charizmu, ktorá je nehľadiac na výzor vrcholne podstatná.
Na prvý pohľad zdal sa byť, neslušne povedané, tučný. Biela huňatá srsť zakrývala mu všetky zákutia tela a takmer visela až po chodník. Jeho sýtozelené oči nehľadeli na svet, upriamovali sa stále pred seba a bez pochybu kopírovali pohyb kocúra, z čoho som vyčítal, že je duchom neprítomný a zamyslený nad inými, než svetskými ťažkosťami. Chvost biely bol taktiež s malou šedou škvrnkou na špičke. Celá jeho postava vyzerala nadýchaná ako ľahké biele oblaky. Na kocúra pôsobil mohutne, no prvý dojem nekazilo mi ani kilo navyše, ktoré mu ba práve naopak svedčalo a robilo ho nedotknuteľne nevinným.
Výzor je v dnešnej dvadsiatej prvej etape zrejme na výslní, čo trhá mi všetky vnútorné orgány, no jedna individualita toho v sebe skrýva oveľa viac ako páperovo jemnú kožušinu. Ten kocúr, ktorý ma tak upútal nie je len biela guľa. Skrýva sa v ňom mnoho osobností, ktoré niekedy vykuknú ako krtkovia z podzemia a inokedy skrývajú sa v hĺbke a nechávajú priestor pre tie viac konformné verzie. Po dlhšom, celodennom pozorovaní, vyskúmal som mnohé jeho tajné zákutia.
Klamal by som, keby som sa vám snažil vštepiť, že tomuto kocúrovi na sebe nezáleží. Vlastne som došiel k záveru, že každému na sebe záleží, no nie každý preto trávi hodiny pred zrkadlom, aby sa upravil a vyzeral k svetu. Charles nepatrí k veľkonočným krasliciam (i keď postavu na to má), ale záleží mu na sebe iným spôsobom. Stará sa napríklad o svoju neodmysliteľnú súčasť, večne hladný žalúdok, alebo si brúsy pazúry o gauč, či pneumatiky auta jeho majiteľa. Záleží mu na to, aby bol v dobrej kondícii, preto každé ráno štartuje s opečenou slaninkou, ktorá má predsa všetky potrebné živiny pre úspešný deň. Charlesovi nie je taktiež ľahostajný jeho kožúšok, dokáže sa čistiť prakticky celý deň samozrejme s pauzami na zdriemnutie.
Charles deň čo deň robí spoločnosť svojmu majiteľovi, z ktorého si však rutinne uťahuje, provokuje ho, vykonáva mu všelijaké darebáctva, na ktorých sa potom ku sklonku dňa potmehúdsky chichúňa a snuje ďalšie pre nastávajúci deň. Zmysel pre humor mu teda rozhodne nechýba, no polemizoval by som, že ho tento výstredný tvor orientuje správnou cestou. Pochopiteľne ho jeho huncútstva mnohokrát natoľko unavia, že mu oveľa príjemnejšie príde zjesť si s majiteľom dáku dobrotu, najlepšie ich oboch obľúbenú pizzu a tráviť dlhé večery pred televíziou.
Ako naivný pozorovateľ a v prvom rade človek by som si dovolil tvrdiť, že povinnosťou každej mačky je chrániť svoj domov pred škodcami, a tým myslím myši a potkany. K tejto svojej bazálnej úlohe pristupuje náš kocúr veľmi svojsky, čo v preklade znamená, že ľahostajne. K uloveniu myši by ho jeho majiteľ nedohnal ani dvojdňovou hladovkou. Charles je lenivý a pohodlný kocúr, ktorý nevyhľadáva spory so žiadnym iným živočíšnym druhom (okrem psov a majiteľa).
Sebavedomie by mohol ponúkať na prenájom a aj napriek kilu na viac si nástojčivo myslí, že je miestny fešák. Na každú mačku žmurkne očkom, kocúrovi podá labku, či len zamáva na diaľku. Považuje sa za skúseného a v mačacom svete známeho. Avšak opovrhuje istou sociálnou skupinou s názvom: túlavé mačky. Tie si totiž z neho stále uťahujú pre jeho vyberavé spôsoby a podrývajú tak jeho získanú autoritu (o ktorej kocúr Charles ani pri najmenšom nepochybuje).

Na záver dňa sa kocúr nechá vyniesť po schodoch do spálne, kde pri posteli leží jeho mäkký pohodlný pelech. Keď pod pohodlným vankúšikom náhodou neleží hrášok, spokojne zaspí a prebudí sa až na ranné, švajčiarsky presné škvŕkanie v bruchu.

Príbehy z pelechu - Bohatá nádielka 2

14. prosince 2013 v 19:00 | Bocian |  Príbehy z pelechu
Keďže je príbeh Bohatá nádielka príliž rozsiahly, rozdelil som ho na dve časti. Druhá a posledná je už tu a vy sa v nej dozviete, či sa Charlesovi podarí nájsť svojho nemotorného majiteľa a poraziť zimnú hrozbu.

Bohatá nádielka 2


Čosi odrazu zasvišťalo vzduchom. Ucítil som prelet neidentifikovateľného predmetu blízko mojej tváre. Niečo mrazivé ma takmer zasiahlo. Predmet letiaci vzduchom narazil do garážovej brány a vydal dunivý zvuk. Ďalší hod, znova sa niekto pokúša o atentát na mňa! Hádam si zo mňa len majiteľ nestrieľa?! To by som mu potom pekne znepríjemnil ranné zobúdzanie. "Si to ty Martin?!" mraučal som na plné hlasivky. Odpoveďou bola ďalšia strela, prelet vzduchom a následný náraz do môjho podchladeného tela. Snehová guľa! No nie hebká a nadýchaná ako páperový sneh naokolo. Ba pravý opak! Tvrdá a zľadovatená! Jej zásah nepríjemne zabolel a odhodil ma do kopy snehu. Ocitol som sa nehybne ležiac na boku a vypľúval som dotieravé vločky. No paľba gúľ neutíchala. Útok, ba priam obliehanie stále pretrvávalo a mne robilo riadne problémy ubrániť sa bolestivému následku zasiahnutie. Stále som však netušil, aké psychopatické indivíduum stojí za touto mrazivou pascou.
Rozutekal som sa k domu. Zmrznuté snehové guľa ma prenasledovali ako riadené strely. Obzrel som sa. Pouličná čiastočne svietiaca lampa mi odhalila jednu záhadu a vyvolala stovky ďalších. Svetlo vyzradilo útočníka. "Snehuliak?!" neudržal som sa a s rozčarovaním i trochou smiechu na perách a predovšetkým zdesenia som vyhŕkol. Naozaj! Tri veľké snežné gule, mrkva namiesto nosa a uhlíky v očných jamkách ma kĺžuc sa po snehu neúnavne prenasledovali a vrhali snežnú muníciu. Bolo to hrôzostrašne vtipné. Ale desivý výraz útočníka ma nenechával chladným, spôsoboval mi zježenú srsť. "Nie je to náhodou náš Snehuliak von Charles?! Vyzerá načisto ako on! Do lenivého poslíčka s pizzou, čo sa to deje?!" rozhorčene som uvažoval, pričom som mal čo robiť, aby som popri tejto náročnej činnosti zvládal aj trieliť (snehuliak sa síce nepohyboval príliš rýchlo, no mne sa moje tempo zdalo až priveľmi závratné) preč od čudesného zjavu. "Dobieha ma!" zľakol som sa.
Napokon, z posledných síl a z beznádeje, skočil som do hŕby snehu na dvore za domom. Dychčal som, až sa sneh okolo mňa začal roztápať. Ach, počas tejto naháňačky som bez pochýb schudol najmenej dve kilá! Keby som sčítal všetky podobné akcie, aké v tejto zbierke príbehov o mojej maličkosti podnikám, bol by zo mňa anorektický atlét!
Cítil som sa ako špión na úteku pred nazlosteným zloduchom. No okrem hrdinského pocitu a vedomia, že ak sa mi dáko podarí vysporiadať sa s obživnutými snehuliakmi, odnesiem si až neuveriteľnú pútavú historku pre vnúčatá, mnou lomcovala riadny mráz. Labkou som von z kopy bielej hmoty vyhĺbil dva malé priezory a ostražito som hliadkoval. Zdalo sa mi, že okolo domu sa pohybujú už dvaja snehuliaci a snažia sa ma nájsť a dolapiť. No možno už začínam blúzniť! Chlad opantáva mozog múdreho kocúra. Skutočnosť, výkričník hlásajúci, že sa ma pokúšajú zmocniť, zguľovať a zamraziť dvaja nahnevaní živí snehuliaci, vo mne vyvolávala hrsť negatívnych pocitov, prevažne obáv. V podstate som mohol zadefinovať svoj stav do jednej dobrej a zlej správy. Zlá je, že kvôli snehuliakom som podliezol hranicu nadváhy a dobrá, že keď ma po mojich heroických výkonoch, z ktorých som celý pochudnutý, zbadá majiteľ, iste ma nakŕmi.
Vonku stále vládla tma, neustávalo sneženie, v okolí hliadkovali snehuliaci a ja som stále uväznený v iglu (ako som svoju skrýš, lomeno vezenie, pomenoval). "Upíry sa boja cesnaku. Zombie potkany majú strach zo zombie mačiek. Čo však platí na snehuliakov?!" hútal som nahlas, zvažujúc možnosti záchrany sveta (minimálne predmestia! nekazte mi ilúzie o mojom hrdinstve!). V hlave sa mi z ničoho nič zrodil nápad. Cítil som, ako môj mozog pracuje na plné obrátky, a napokon dospieva k zázračnému zrodu nápadu (takýto proces často nepociťujem).
Teraz alebo nikdy! V ošiali pomätenia som sa rýchlo vyhrabal spopod snežnej kopy a za bezmesačnej noci sprevádzanej snežením, trielil som k vchodovým dverám. Dychčal som, ako pri pretekaní v jedení pizze. V tom začul som zvuk nepriateľa. Zvrtol som sa a zazrel som nazlosteného snehuliaka! Uhlíky na mieste očí mal diabolsky zošikmené, ústa zamračené, tvár zvraštenú a v rukách pohadzoval si malú naleštenú snehovú guľu. Zodvihol bielu ruku. Oči sa mu v tom momente sfarbili na červeno, akoby uhlíky tleli nielen zlosťou, ale aj teplom. Vypálil tvrdú strelu. Sotva som sa jej vyhol. Uskočil som len o milimeter, no môj prudký a náhly pohyb znamenal zahanbujúci pád do snehu. Začul som, ako si snehuliak razí ku mne cestu snehom a necháva za sebou zľadovatenú stopu (ako slimák zo slizu). Ležiac na zemi, začínal som sa modliť k večne správnemu a spravodlivému bohovi Pizzové Cesto, jeho manželke, múdrej a prefíkanej Paradajkovej Omáčke a synovi, Nastrúhanému Syru. Len táto svätá trojica môže teraz, v posledných chvíľach mojich, vykonať zázrak.
Tvár pekelne chladná hľadela na moje nevládne, studené ja. "Nastal tvoj koniec, Charles! Ty o tvoj majiteľ budete naveky vekov ľadovými sochami v snežnom kráľovstve! Muhahahahá" nečakane sa vyhrážala a hrozila mi až prekvapivo živá, strašidelná postava zo snehu. "Na snehuliaka máš až priveľmi pestrú slovnú zásobu," konštatoval som bez citového zafarbenia. "A ty si na kocúra príliš tučný!" "To nebolo fér!" zháčil som sa po nepeknej pod pásovej urážke. "Tak či onak, priprav sa na svoj definitívny koniec!" dramaticky riekol Snehuliak von Charles, výplod mojich labiek. "Ale ja a môj majiteľ sme ťa stvorili!" snažil som sa pripomenúť mu tie pekné okamihy, ktoré sme spolu všetci traja prežili v nedávne doobedie v parku. Ako nám len bolo... "A práve preto vás musím zničiť!" odsekol snehuliak dramatickým tónom. "To nedáva zmysel," protestoval som. "Som snehuliak, moje rozhodnutia nemusia byť logicky odôvodnené!" s hnevom vysvetlil. "Tak to dáva zmysel..," prelomovo som si priznal, že snehuliakove slová sú vysoko inteligentné (je vidno, že v jeho stvorení som mal pazúry).
Až v tom momente som si uvedomil, že už nikdy, už nikdy viac neokúsim chuť čerstvej pizze a nemám nádej, že by som ešte niekedy zahliadol žiarivý obraz televízie... Celý život mi prebehol pred očami. Spanie, ležanie, jedenie... Všetky tie pekné chvíle a zážitky videl som jasno a farebne ako film. "Nemôžeš ma premeniť na kus ľadu, i keď by to bol veľmi šarmantný a elegantný kus!" vykríkol som, pozviechal som sa a s predstavami o teplom jedle, nabral som rovno niekoľko dychov (aby som to predsa zvládol) a rozbehol som sa k mačacím dvierkam. Pár skokov, zaborenie sa, následné vyslobodenia zo snehu a moja pochudnutá postava prekĺzla do temného interiéru.
Teplo, ktoré ma ihneď po vstupe uvítalo, pôsobilo utišujúcu a uspávajúcu. Ubolené nohy by bez váhania zaľahli na prázdne kreslo a regenerovali (i keď netuším, čo to znamená). Po pravde, uvažoval som, či si na okamih nezdriemnem. Predsa len, v dome som v bezpečí, tak kam sa náhliť?! No v tom mi došla na um presvedčivá príčina (dokonca zlomila aj mňa!) prečo nezaháľať... Martin! Môj úbohý majiteľ je držaný niekde v svároch gangu živých nahnevaných snehuliakov (domnievam sa). Ak ešte niekedy chcem zočiť svetlo zo žiarovky, alebo obraz televízie, musím sa vnoriť do realizácie záchranného plánu, misie s názvom "P" ("Pôžitok pri prejedaní sa pizzou").
Celý postup mi "spríjemňovalo" naliehavé dunenie snehových gúľ o okná, dvere i steny. Dom bol obklopený vyčkávajúcim nepriateľom. Myslím, že je na čase vnoriť do mojej taktiky aj nervózny dav ľudí, ktorým táto apokalypsa snehuliakov naháňa riadnu hrôzu. Depresívne stavy láskavo odhoďte za chrbát! Charles v červených slipoch a modrom plášti zachráni strachujúci sa ľud! Ako sa hovorí, proti ohňu budem bojovať ohňom! Takže proti snehuliakom nasadím do ringu horúcu vodu! (Počkať, to je skôr opozitum... Ale preč so zmysluplnosťou!).
Zo šuplíka kuchynskej linky vytasil som hrniec. Hrdinsky som priskočil k vodovodu a potočil kohútik do strany s teplou vodou (stručný postup). Po chvíli bola Spidermanova pavučina upletená. Ktosi silou vôle vložil hrniec do mojich ochabnutých labiek a ešte väčším zázrakom mi pomohol preskočiť mačacie dvierka a následne s hrncom, v ktorom sa voda nikdy neochladí, zachrániť svet! (V spleti nelogickostí sa hlási autor!)
Z kovového hrnca hojne unikal biely dym. Vodná para zdúchla z jeho útrob a postupovala k zasneženým nebesám, pričom nekompromisne prebíjala sypúce sa vločky. Zostávalo mi už len vyčkať, kým prilákam pozornosť agresívneho snehuliaka. Stalo sa. Ba dokonca, nečakal som ani príliš dlho, takže dejový prestrih je zanedbateľný.
"Za pizzu, chladničku, televízor, všetku elektrinu sveta a aj za môjho majiteľa (ak inak nedáte)!" zvolal som so všetkou vervou a vrhol som sa na nepriateľa, ktorý sa medzi tým vyrútil v smere naproti mne. Elegantne som prekĺzaval zľadovateným bojiskom dokonale uhýbajúc rýchlo letiacim, tvrdým, ľadovým guliam. Poviem vám, labutie jazero nesiaha mi ani po päty. Balet je moje druhé meno! (Ehm... chvíľka úprimnosti, nepríjemná, no žiaľ nutná. Potrebujem predsa zvesiť z môjho svedomia všetku tú ťarchu lží a vymýšľania. Pravdou je, že ma snehuliak asi trikrát trafil a štyrikrát som spadol a zaboril sa do kopy snehu.) Nakoniec som ladne dotancoval až k Snehuliakovi von Charlesovi a so slzami v očiach a týmito slovami na jazyku: "Prepáč, môj synu!", vylial som mu časť horúcej vody na nožnú spodnú guľu.
Zrejme z jeho úst ozvalo sa žalostné zasyčanie, ako keď dôjde k stredu horúceho a studeného elementu. Snehuliakovi už nebolo pomoci a keby aj bolo, nepomohol by som mu! Topil sa rýchlo a svižne. Čoskoro sa mi naskytol pohľad už len na zúboženú kôpku zľadovateného snehu, ako pozostatku po mojom diabolskom výtvore a rýchlo chladnúcej vode.
Ostatné snehuliaky (ak nejaké vôbec jestvovali), sa zrejme zľakli mojich super-schopností a došlo u nich k samo roztopeniu, pretože pri púti krajinou, som nijakých zbabelcov nezočil.
Zostávalo mi nájsť majiteľa. To jediné ma delilo od zapnutia elektriny v celom dome. No kde je? Uniesol ho snehuliak do svojho snežného sídla? Porozhliadol som sa po okolí. Neprehľadné duny snehu, vločky a tma nezlepšovali moju beztak obmedzenú pozorovateľskú schopnosť. Intuícia mi však udala smer. Neváhal som a počúval som slová tej magickej tety, sprevádzajúcu všetkých super-hrdinov.
Brodil som sa snehom ako ruský ľadoborec (to by som sa ďaleko nedobrodil). Postupoval som, ako Amundsen pri dobýjaní južného pólu. Cítil som mrazivý mráz a ostrý šľah vetra. Nebyť teploty hlboko pod nulou, pot by zo mňa trešťal a nie len tiekol! Spopod nosa viseli mi čo chvíľa dva veľké cencúle... Hádam sa nemením na šablozubú mačku? Vari cestujem časom do Doby ľadovej?!
"Martin?! Čo ti to urobil?! Premenil ťa na veľkú ľadovú sochu, ktorú by si však rozhodne nik nepostavil do záhrady. Už nikdy viac svet neprečíta tvoje majstrovské diela," nariekal som. Ale ako tak nad tým uvažujem, je to skôr vykúpenie ako nešťastie. No to, čo najviac na srdci mi leží, ako si teraz zapnem tie prekliate poistky?! "Ó svätá pizzová trojka, vhoď mi prosím nápad ako levovi kus mäsa v zoologickej záhrade!" horekoval som a beznádejne vzýval najmocnejšie a jediné božstvo, svätú trojicu, Cesto, Pretlak a Syr. V tom čosi zasvrbelo ma v hlave. Najprv som myslel, že to sú blchy, no... Cítil som nápad! Bol tam a ja som si bol odhodlane istý, že prebýva v útrobách môjho zmrznutého mozgu. Zrazu som si opäť uvedomil, že v labkách bez citu vláčim poloplný hrniec. Ak voda ešte nestihla ochladnúť, mám šancu, že majiteľ vykvitne ako nejaký špeciálny druh škaredej orchidei. Ale ak voda už studenou sa stala, ešte väčšmi prispejem k jeho uväzneniu v ľade. Bez logického postupu, bez toho, aby som namočil do hrnca pazúr a okúsil ju, chrstol som ju rovno do Martinovej zmrznutej tváre a čakal na výsledok.
Čo sa to deje?! Stalo sa to, čo sa nestalo, pretože to jediné sa stať mohlo. Z hrnca vypadol na spiaceho spisovateľa a môjho majiteľa veľký kus ľadu! Zarazene som uvažoval, čo teraz, no ľad podal mi okamžitú odpoveď. Ten kusisko spôsobil reťazovú reakciu! Majiteľov zmrznutý obal sa roztrieštil na mnoho krištáľových úlomkov a ako zázrakom sa za východu Slnka, ktoré vďaka mrakom nebolo vidno, prebral k životu! Juchuchú! S ťažkosťami roztvoril viečka, pomaly vstal, ponaťahoval si stuhnuté údy a mlčky odkráčal domov. No ešte pred tým pozastavil sa v garáži, v mojom novom chráme zasvätenom bohyni Televízneho obrazu (práve som založil toto božstvo) a zapol tie zapeklité poistky!