Listopad 2013

"Môj kamarát"

5. listopadu 2013 v 20:15 | Bocian |  Umelec Bocian
Tak a škola opäť padla vhod! Téma tohto polroku na delených hodinách slovenčiny je charakteristika. Prvá možnosť na precvičenie si charakteristi sa naskytla v podobe témy: Môj kamarát. Činil som sa a niečo aj vyprodukoval (dal som si záležať). Čo ma veľmi potešilo a musím sa neskromne pochváliť, v škole zožal úspech! Hádam sa bude páčiť aj vám:
(Len tak mimochodom, celé priateľstvo je fiktívne.)

Môj všedne nevšedný kamarát


Neúprosne som si razil cestu plným autobusom smerujúc k stroju na označenie lístkov. Ponorený do seba samého a vlastných starostí i radostí, ani som si nestihol všimnúť, že v ceste mi stojí na prvý pohľad nenápadná, priemerne vysoká postava, zrejme mužského pohlavia. V zápale brodenia sa davom, vrazil som jej do chrbta a oboch nás tak prebral do reality. Ospravedlnil som sa, natiahol ruku a spokojne som ukryl cestovný lístok v kapse bundy. Nevedno prečo, no osoba, ktorú som pred zlomkom chvíle vyrušil zo stavu pokoja sardinky v prepchatej plechovke, sa so mnou bez okolkov či ostychu dala do reči. Na podrobnosti si žiaľ nepamätám, no hádam, že už po formálnom zoznámení, sme si našli hŕstku spoločných tém a v preplnenom autobuse sme sa pustili do nenútenej debaty. Vtipne znie historka o zoznámení v MHD, no zrejme náhoda podnikla čosi na vlastnú päsť. Dnes, s odstupom pár rokov, si dovolím prehlásiť tohto muža za svojho kamaráta.
"Nesúď knihu podľa obalu," vravieva sa v spojitosti s predsudkami, ktoré sú v dnešnej dobe častokrát masívnejšie a katastrofálnejšie, než realita sama býva. Ani môjho dobrého kamaráta neradno posudzovať podľa nezaujímavej škrupiny, pod ktorou však drieme zaujímavá osobnosť. Stačí ju vytrhnúť spopod všednej periny a ona v celej svojej majestátnosti rozprestrie krídla. Tmavohnedé vlasy dostatočne dlhé na rozstrapatenie v spojení s bledou pokožkou a vysokou štíhlou postavou navonok reprezentujú môjho kamaráta. Oči má, ako sa nazdávam, hnedé, nos veľkosťou i tvarom akurát pasujúci k pretiahnutej tvári. Väčšinou nosieva obyčajné jednofarebné tričká, z ktorých mu na chrbte pretŕčajú lopatky. Na svoju výšku je až príliš útly a pôsobí trochu zanedbane, no zdanie niekedy klame!
Od povrchného a teda nepodstatnejšieho opisu môjho dobrého kamaráta, prejdem k pointe istotne každého človeka na Zemi, k tomu, čo ukrýva vo svojom vnútri, čo môže, ale nemusí ukázať svetu. Na prvý pohľad, už podľa príbehu nášho zoznámenia, mohlo by sa zdať očividné, že osoba, ktorú tu popisujem, výrazne trpí extrovertnou povahou. Usúďte sami, že nie je načisto obvyklé spontánne sa zarozprávať s cudzincom. Ale opäť sa jedná len o prvoplánové prerieknutie. Svet nie je len čierny, ani čisto biely. Ľudská povaha pozostáva zo širokého spektra momentálny nálad a postojov, ktoré v danom okamihu vyformujú povahu. Môjho kamaráta by som najlepšie popísal ako človeka balansujúceho na hranici dvoch extrémov, ako extrovertného introverta. Po pridaní štipky nestabilnej živelnosti a nevypočítateľnosti sa z neho stáva dokonalý všedne neobyčajný človek.
Veľakrát vídam ho utiahnutého, akoby uboleného od rán pre mňa neznámeho pôvodu. Pri našich rozhovoroch vyplynulo, že si priveľmi nepotrpí na prehnané pochvaly, teda nehýri egoizmom a vonkoncom niet uňho ani chýru po namyslenosti. Takže jednou vetou, skonštatoval by som, že sa jedná o skromný typ homo sapiens sapiens. No naopak, keď je v nálade, čosi výrazne podarilo sa mu v škole, či v živote (navštevuje prvý ročník ekonomickej fakulty), srší vtipom a kvalitným humorom a pre cudzieho neznámeho okoloidúceho môže sa zdať pyšný a sebestredný. No ja poznám ten život vzkriesajúci prameň a viem, že má skrátka dobrú náladu. Táto druhá stránka sa mi niekedy zdá otravná, pretože je sprevádzaná zhubnou urozprávanosťou a teda môže dôjsť k nebezpečnému stretu, kedy on sa raduje a moja osoba života banuje. Niekedy mi pomôže zlepšiť môj stav, inokedy mu dám košom a pohrdnem jeho vtipom. Môžem však svedčiť, že vo väčšine prípadov je viac menej nenápadný, možno v najostrejšom zmysle, uzavretý k svetu. Táto povaha mi vonkoncom neprekáža, pretože predo mnou si zachováva svoju sebaistotu.
Všimol som si na ňom, že sa snaží za každých okolností rozhodnúť "správne". Do popredia kladiem úvodzovky pri slove správne, pretože nik netuší, ktorý smer zavedie nás k vytúženému cieľu a pre každého sú hodnoty nastavené inak. Môj kamarát si na riešenie tejto dilemy našiel istý konkrétny spôsob. Stal sa realistom. Niekedy sa však natoľko zamotá vo vlastnom bludisku, že skĺzne do roviny pesimizmu, z ktorej sa len ťažko vyslobodzuje, ba povedal by som, že má vlastnosti tekutého piesku.
Snažím sa, čo najpresnejšie rozpamätať sa, čo bolo prvotným impulzom pre vznik komunikácie medzi nami dvomi. Hádam, že to bola jeho celková rozhľadenosť a bohaté vedomosti s hlbokými koreňmi, v ktorých sa ho snažím už dlho neúspešne predstihnúť, no on ma vždy prekvapí nejakým novým faktom, ktorý si potajme zaznamenám, aby som nepôsobil prehnane ohúrený. Nerád zachádza priveľmi do konšpiračných teórii a statočne aj za cenu hádky bráni svoj názor, že fakty sú jedinou cennosťou a jediným odrazovým mostíkom k poznaniu. Žiadne prízemné klebetenie od neho teda nemôžem očakávať. Je trochu pragmatický, no zvykol som si a v podstate to potajme obdivujem. Rád sa učí o vesmíre, či zvyškoch prírodných krás na našej planéte, čo máme spoločné, ale je rozhľadený aj v iných smeroch.
Komplikovaná to jeho osobnosť. Ale ako predsa každá. Na záver ešte úsmevne spomeniem čosi, čo za to rozhodne stojí. Pri ukončení každého jedného rozhovoru, či stretnutia, vravieva jeden a ten istý výrok, ktorý pre mňa najviac vypovedá o jeho charaktere. "Život je ako psia miska," povie filozofickým vážnym tónom. "Z čoho tak usudzuješ?" automaticky ba stereotypne, no vždy so záujmom reagujem, pričom on, nehľadiac na moju otázku vyhlási: "Keď z nej doješ, zostane špinavá!"