Červenec 2013

Príbehy z pelechu - Letná hypnóza

19. července 2013 v 18:00 | Bocian |  Príbehy z pelechu
Dnes je tu opäť kocúr Charles a prináša vám svoj vlastný príbeh s názvom: Letná hypnóza, ktorý patrí do diela Príbehy z pelechu (info). Úvodník k tomuto dielu nájdete po kliknutí na vyznačený odkaz na konci daného článku. Užite si Charlesove ďalšie dobrodružstvo a nech sa vám pri veľkom vystrašení nezježí srsť!

Letná hypnóza


V to teplé letné ráno ma až hlad vyhnal z pelechu. Na teplo som sa budil v noci niekoľkokrát, no napokon som vyhral a stihol som sa dobre vyspať. Počítal som s tým, že majiteľ, ranné vtáča, už dávno sedí na dvore, alebo drieme po raňajkách na gauči, takže ma jeho neprítomnosť v spálni nedokázala vyplašiť. Aj napriek zatiaľ slabým mráčikom sa Slnku darilo prežiariť vodnú paru, ktorá sa zoskupila do huňatej podoby.
Vytmolil som sa z pelechu a izby, akrobaticky skotúľal zo schodov a keď sa moje telo po náraze do dverí celkom zotavilo, vyrazil som na známu trať: "Smer kuchyňa!" Po mysli mi behalo, že by som mohol hulvátsky zvolať: "Kde je jedlo!", no po chvíli som na tento nápad zanevrel, lebo by sa nebodaj mohol môj majiteľ nahnevať a dať mi napríklad len jednu hrsť granúl! V kuchyni bolo ticho, len chrám jedla (chladnička mi nepríde dostatočne dôstojné pomenovanie) potichu priadol. Porozhliadol som sa, no nielenže som nezočil majiteľa Martina, ba dokonca ani moju modrú nerezovú misku! Pomyslel som si, či nebodaj neušla k zodpovednejšiemu konzumentovi, no radšej som túto hororovú scénu zavrhol a išiel preskúmať vedľajšiu obývačku. Prešiel som kuchyňu, poobtieral sa o skromný jedálenský stôl, dokonca som aj nakukol do izby, ktorej ja zvyknem hovoriť jedáleň, no ľudia ju nazývajú obývačkou, no nikde nič, ani miska, ba ani majiteľ. Čo by som teraz dal za pár mocných rúk, s ktorými by som si nasypal granulky, otvoril konzervu, alebo opiekol slaninku. Aká by len bola moja radosť, keby mi narástli flexibilné prsty na objednanie pizze.
Asi za dve hodiny (dobre, bolo to sotva desať minút, ale to hovorte môjmu žalúdku!) sa vo dverách zjavil sám môj záchranca, hrdina s dlhým plášťom, namysleným výrazom a v akejsi kombinéze (toto bola iba moja predstava majiteľa podnietená vysokým štádiom vyhladovania pri príležitosti jeho príchodu do domu a okamžitej snahe ukojiť môj apetít). No za spisovateľom a predovšetkým mojim majiteľom, vošli do nášho príbytku aj dve známe tváre, neželaný hostia. Môj milý majiteľ si so sebou priviedol návštevu v podobe pani Michaely a pána Jána, alebo pre nezainteresovaných, jeho "skvelých" rodičov. Len v skratke, majiteľovu mamu nenávidím. Toto slovo sa zdá prehnané a až nad mieru silné, no vyjadruje presne to, čo k tejto osobe cítim! Počas mojich obvyklých letných pobytov u tejto dámy, Martinovi neustále diktovala, ako by sme sa obaja mali stravovať! Okrem toho sama vyvárala skvelé dobroty, ktoré večer čo večer rozvoňali celý dom. Áno, toto by naozaj prospelo nášmu vzťahu, no len do chvíle, kedy sa nepostavila predo mňa a to neodolateľné jedlo. Vtedy vážne prelomila lávku mojej dobrej vôle. Samozrejme, cez ňu cesta neviedla, a tak som sa za pomoci majiteľa infiltroval do centra dianie a trochu si pochutnal. Ale dosť spomienok. Celé to tu rozprávam čisto na objasnenie našich "rodinných" pomerov (tisnú sa mi slzy do očí, keď si opäť premietnem tú zlobu, ktorou disponovala, keď mi zakazovala jesť).
Samozrejme, že ako náhle som zbadal, že niekto vniká do našej prísne stráženej pevnosti, vzal som labky na ramená (Nie doslovne. Pripadám snáď niekomu ako gymnasta?!) a ukryl som sa na parapetu môjho obľúbeného okna v obývačke za čipkovanú čiastočne priehľadnú záclonu, odkiaľ som pozoroval návštevníkov. Už od začiatku sa mi čosi nezdalo. Pani Michaela len ticho stála a rozhliadala sa po priestore, čo nemáva zvykom, väčšinou už za takú dobu stihne všetko možné aj nemožné skritizovať, dať milióny zbytočných rád a niekedy sa aj chopiť práce, no teraz... Dokonca aj majiteľov otec držal bobríka mlčanlivosti (on síce veľa nerozpráva, ale teraz hovoril ešte menej, zrejme by som si trúfal prehlásiť ho za nemého). To je to správe slovo, nemota, obaja len nemo hľadeli po chodbe, nazerali do obývačky, zrakom zdolávali schodisko, zvedavo pátrali po kuchyne, pričom len natáčali hlavu. Zdalo sa, že niečo hľadajú!
Zakiaľ ich majiteľ, sám zmätený z chovania rodičov, vzal na prehliadku hosťovskej izby, ja som rýchlo vyliezol zo skrýše a ponáhľal sa venovať granulkám, ktoré sa medzi časom stihli v troche vody, ktorá bola v miske prítomná, úplne rozmočiť (Netuším, či si o mne Martin myslí, že už som kocúr na dôchodku, no tá voda a mäkké granule ma začínajú poriadne hnevať.).
Po dlhom a ešte dlhšom udomácňovaní sa v novom príbytku sa svedomitý synáčik rozhodol vziať rodičov na "veľmi náročnú" túru po predmestí a pravdepodobne aj neďalekom meste. Možno, že sa v pani Michaele, žijúcej na ďalekom vidieku, opäť preberie duch nákupnej maniačky z jej mladých čias, o ktorých mi zvykol Martin rozprávať a ja jeho zas sem tam počúvať (pri jedení pizze mi bolo vlastne jedno, či ma zaťažuje zbytočnými rečami).
Kým sa rodinka zabávala na vychádzke, ja som stihol vykonať plno užitočných úkonov. Nielen, že som sa po neskorých raňajkách vyvenčil (škaredé to slovo určené pre psov, ale mačací výraz na niečo podobné nepoznám), ba dokonca som si aj zdriemol v obľúbenom a jedinom kresle (s majiteľom oň vedieme sústavné boje).
Ale čo nevidiac prišlo spolu s majiteľom a rodičmi rušno, teda, nie, že by hluk robili návštevníci, tí stále mlčky stály a akýmsi čudným výrazom v tvári rozhliadali sa po izbách (opäť!). Začínalo ma to znepokojovať. Asi sa porozprávam s majiteľov, áno, ticho mám rád, no toto je zmena správania, ktorá ma dokázala dokonalo vyladiť z pôvodného životného štýlu. Vtom sa čosi udialo, čosi, čo by sa malo zapísať do hrubej a veľkej kroniky. "Kde je Charles?" monotónnym hlasom sprevádzaným tupým očným kontaktom s majiteľom sa opýtala žena kráčajúc po obývačke. Dámy a páni, ešte som nezažil, aby sa na mňa táto osoba opýtala bez sarkastického alebo panovačného tónu v hlase. Ale Martinova bezvýznamná odpoveď typu: "Niekde sa tu túla.", ju vôbec neuspokojila. Chcel som vyskočiť spoza operadla kresla, v ktorom som ležal a ktoré bolo k Michaele otočené chrbtom, ale na to by som podľa mojej charakteristiky mal byť predsa príliš lenivý.
Po večeri, ktorá pozostávala z objednaného jedla, pretože pani Michaela vraj nestihla nič ukuchtiť a všetci vieme, ako sa to má s mojim majiteľom, bol pestrý kultúrny program zostavený z pozerania filmu. No nedá mi nevyjadriť sa k jednému z piatich najkrajších období dňa. Toho večera pizza nepošteklila ma na jazyku, ten babrák sa zrejme chcel pred rodičmi vytiahnuť a akoby sa mi chcel pomstiť za to, že som sa celé poobedie vyvaľoval v kresle (ako sa o tom dozvedel?!) objednal v posvätný piatok, pizzový sviatok (síce jeme pizzu deň čo deň, ale v piatok mi chutí najviac), nejaký výplod ázijskej kuchyne, ktorá teda mne absolútne nevonia a ani mi nie je po chuti zahryznúť sa do nevábneho pikantného mäsa s kary omáčkou. Zostal som teda na sucho, teda tak to povedať nemôžem, pretože mi môj drahý majiteľ zas a znova nalial do misky ku granulkám aj hnusnú studenú vodu z vodovodu! Ospravedlňujem sa ak zniem zatrpknuto, ale koľko nástrah ešte musím prekonať, aby som sa pokojne a predovšetkým spokojne najedol pizze vo svojom kresle pri pozeraní televízie a komandovaní majiteľa?!
Ako som už spomínal, v televízii bujne prebiehali scény, ktoré som len ležérne vnímal, lebo väčšinu času som usilovne trávil večeru a pripravoval sa na raňajky, ktoré ako dúfam, budú o veľa bohatšie než dnešná strava. No po celý čas večernej rodinnej idylky, ktorá odohrávala sa za zamračenej tmavej noci, sa na mňa pani Michaela s manželom nepríjemne pozerali. Ich neustále pozorovanie ma začínalo dosť rozptyľovať pri činnosti, takže ak budem ešte ráno sýti, niekto konkrétny si to poriadne odnesie! Možno na to vplývaj aj stupňujúci sa dej mierne strašidelného psychologického hororu, možno sem tam prítomný blesk či hrom, alebo len ich nepríjemný pohľad, ktorý, keby som ich lepšie nepoznal, napovedal by mi, že som na zozname čakateľov na vraždu. Pri pomyslení na to, aj mne, nebojácnemu hrdinovi, zježila sa srsť, no len tak trošku, nenápadne, aby som náhodou nevyvolal veľký záujem okolia. Za krátko obaja rodičia vstali a s nemou tvárou pri prehodení slov: "Sme unavení, pôjdeme spať," pobrali sa do hosťovskej izby na poschodí. Zostali sme s majiteľom sami, tak ako to vždy bývalo, ako to mám najradšej. Starí mládenci na gauči pri dobrom filme. Nebudem opäť opakovať, že pizza by bolo v takejto situácii viac než vhodná. Čo už s tým narobím. Ale majiteľ zrejme tiež nechcel ponocovať a pri jeho odchode vyzval na spánok aj mňa. "No dobre, ale moc zábavy s tebou nie je!" privolil som napokon a pobrali sme sa do spálne. Ja samozrejme do mäkučkého pelechu a on do svojej postele.
"Pomoc! Zachráňte ma! Pomoc!" s týmito slovami prebral som sa uprostred noci. Bol som zadýchaný, spotený a na tvári mi panoval vystrašený výraz, ešte viac zúfalý, ako pohľad topiaceho sa mačaťa. Zobudil som sa na hroznú nočnú moru, ktorej podrobnosti mi hneď po otvorení vlhkých očí unikli z mysle, za čo som bol vlastne aj rád. Inštinktívne som vyšiel z pootvorenej izby, potreboval som sa prevetrať. Prechádzal som sa po úzkej chodbe pred izbami na pochodí dvojpodlažného domu. Spálňa, pracovňa, malá kúpeľňa... míňal som miestnosti až som dokráčal k poslednej, k hosťovskej. Vstup bol podobne ako na našej izbe mierne otvorený. Zvedavo som nezrel cez medzeru medzi zárubňou a dverami. Miestnosť hýrila tichom a prázdnotou! "Kde sú Ján s Michaelou?!" spýtal som sa po šepky do vetra. V tom som sa ohromne mykol ba priam vyskočil takmer až k stropu! Srsť sa mi naježila najväčšmi ako vládala. "Hlúpy hrom!!!" zagánil som z plných pľúc. Uprostred toho strašidelného ticha a tmy, nazerajúc do prázdnej izby, ma úder blesku a jeho následné hlasné zrúknutie dokázal nepríjemne prekvapiť a tak vystrašiť, že som dychčal ešte niekoľko minút.
Keď som sa upokojil a celé moje telo spolu s rozbušeným srdcom a vystrašenou huňatou srsťou vrátilo sa do normálneho stavu, neprekonal som nával zvedavosti a hnaný otázkou "Kam sa tí dvaja podeli?" vošiel som dnu, do ich krátkodobej spálne. Prázdna izba nebola ani pri najmenšom ničím zvláštna. Ustlaná posteľ a pár kufrov na zemi vo mne síce vyvolávali nezvyklé pocity, ale myslím, že inak je všetko v poriadku. "Tresk!" zabuchli sa dvere sprevádzané ešte hlasnejším buchotom ako nedávny blesk. Vystrašený, no navyknutý z nedávneho zážitku, som sa otočil o stoosemdesiat stupňov a vycivene hľadel na... Michaelu a Jána! S tupými nemými pohľadmi stáli v izbe. Vyzerali presne ako v jednom filme, myslím, že sa nazýva "Epidémia". V ňom niekto hypnotizoval ľudí a zneužíval ich na svoje účely. Áno, presne tak vyzerali, akoby boli zhypnotizovaní!
Celý môj zážitok menil sa o to rýchlejšie na nočnú moru, o čo sa celá situácia s prostredím stupňovala. Po okne tiekli kvapky letného a silného dažďa ozývajúce sa klepotom na streche, blesky tu i tam cez okná ožiarili hororovú scenériu, hromy divo sprevádzali to, v čo dúfal som, že je snom. Roztrasený som stál uprostred miestnosti a hľadel na desivých ľudí , ktorí namiesto prívetivých očí hľadeli na mňa len očným bielkom. "Tvoj čas sa blíži!" niekoľkokrát zopakovali obaja nepríjemne monotónnym a strašidelným hlasom. "Čo sa vám to stalo?! Prosím preberte sa!" mňaukal som na nich z plných síl. Na to pani Michaela vytasila z vrecka ostrý nôž z lesklou čepeľou a Ján sa ku mne s natiahnutými rukami, akoby ma chcel chytiť, približoval. Snažil som sa zachovať chladnú hlavu a vyriešiť túto krízovú situáciu (V skutočnosti som len bojazlivo stál a opakoval si tú istú formulku: "Nech je to len sen, nech je to len sen!" Dokonca som sa pri zúfalom pokuse prebrať poškriabal pazúrom). Po chvíli premýšľania, kým sa ku mne pán Ján dostal, som obratne skočil pod posteľ (plán A bol postaviť sa mu zoči-voči, ale B mi pripadá hrdinskejšie). "Nám neujdeš! Osudu sa nevyhneš!" vrhla sa majiteľova matka na zem a šmátrala s nožom pod posteľou. "To má byť nebodaj pokus o morbídnu báseň?!" konštatoval som s pokojom v hlase (dobre, dobre, nanajvýš tak vo svojej mysli, v skutočnosti som sa stále triasol pod posteľou, keď už na tom záleží). "Kde je Martin?! A čo to má za rodičov?! Tí nie sú dvakrát milovníkmi mačiek," sťažovačne som volal o pomoc.
"V živote kocúra však príde deň, kedy musí ukázať svetu, že si vie poradiť s dvojicou zhypnotizovaných šialencov, ktorí sa ho pokúšajú zabiť!" riekol som hrdinským hlbokým hlasom a vyzval som tak svojich sokov na boj. Rozbehol som sa, prebehol medzi šmátrajúcimi štyrmi rukami, odrazil sa od drevenej podlahy a ako superman v známom komixe, dopadol som na okennej parapete. Pani Michaela a Ján pohotovo vstali a smrtonosným pohľadom vykročili ku mne. Hrdinovi môjho formátu nebolo viac treba. Opäť som sa celou silou odrazil, vymrštil svoje svalnaté telo, ukradnuté Adonisovi a ladne som pristál, pričom som stihol labkami zatiahnuť kľučku dverí. Tie sa otvorili a kým sa prenasledovatelia stihli spamätať z môjho akrobatického umenia, či možno dokonalej postavy, ja som už utekal po chodbe pred izbami.
"Majiteľ môj, zobuď sa! Martin! Martin! Vstávaj! Zachráň ma!" volal som o pomoc, nariekal som a pri tom z celej sily škriabal na spálňové dvere, ktoré sa medzi tým stihli zavrieť, takže som sa nemohol dostať k majiteľovi. Ján s manželkou vybehli z izby a náhlili sa za mnou. Keď som zočil ich strašidelné pohľady, chôdzu, ten naleštený nôž, srdce mi bilo ako tie hromy. To ma však hnalo ešte k usilovnejšiemu škriabaniu, čoskoro by z našich pekných drevených dvier zostalo len špáradlo, nebyť... "Martin!" skríkol som už len pri tom, čo som začul pohyb v izbe. Svetlo sa rozsvietilo, dvere sa rozleteli a tí dvaja nešťastníci, ktorí stáli za nimi, ležali na zemi, ochromení prudkým nárazom.
Konečne som si vydýchol, majiteľ vyšiel von a keď videl moje veľké vyplašené oči, pohotovo ma chytil na ruky a začal ma utešovať. Potom si však všimol dolámaných rodičov, ktorí sa začínali pomaly zviechať. "Čo sa vám pre duseného králika stalo?!" vyľakane vyzvedal majiteľ a ich syn. "Po pravde ani nevieme. Asi sme námesační," opäť hovorila za oboch pani Michaela (vidno, že ju náraz dal do poriadku) a pri tom sa rozpačito smiala.
Napokon sa všetko normálne zakončilo (normálne je pri aplikácii na môj život veľmi relatívne slovo). Hypnóza nárazom do rozškriabaných dverí, za ktoré mi mimochodom majiteľ stihol poriadne vynadať, zmizla, ako ja po zacítení majiteľovho kulinárskeho umenia. Áno, môžete ma právom ľutovať, dnes majiteľ pre všetkých varí obed. Neviem, čo to je, no ani sa nemienim pokúšať to zistiť. Zajtra vraj návšteva odchádza! Už mi začína naozaj vadiť. Najprv ma chcela posadnuto zabiť a teraz zas a znova začína pani Michaela so svojimi diétnymi hlúposťami. Ale zajtra večer budeme už len my dvaja, teplá syrová pizza a dobrý hrôzostrašný film! (I keď, ako tak premýšľam, toho strašenia je na mňa v poslednej dobe až príliš, asi prejdem na komédie).

Pokušiteľ pokúša

19. července 2013 v 17:51 | Bocian |  Bocian filozofom
Po dlhšej dobe píšem opäť k téme týždňa. Prišlo mi vhodné vyjadriť sa, keďže som zočil konečne trochu filozofickú tému. Ale už dopredu sa obávam, či nebude môj článok len plný prázdnych fráz a definícií, lebo mi zatiaľ nič konkrétne neprichádza na um.
Je jasné, že v preklade znamená Zakázané ovocie čosi nedovolené, neprístupné, niečo, čo má za úlohu vzbudiť v nás, ľudských bytostiach, pokušenie. Zrejme sa nenájde nikto natoľko duševne silný, aby všetkým nástrahám pokušiteľa odolal. Každý sa už asi niečím viac, či menej závažným v tomto zmysle previnil. Či už zjedol čerstvo napečené koláče, na ktoré mu mama zakázala čo i len pozrieť, alebo počas diéty zhltol misu sladkostí. Samozrejme sú aj oveľa vážnejšie nástrahy, ktoré nedozretej hlave nedajú pokoj.
Jediné, čo vás pred pokušením obráni, je pevná vôľa a snaha eliminovať možné lákadlá. Nešťastníkov, ktorí ľahko podľahnú, kvôli nedostatku sebadisciplíny mi je trochu ľúto a i keď v primárnom merítku sa nazdávajú, že tým, že si dopriali, sa nič vážne nestalo, má to dlhodobé následky, nie len týkajúce sa danej veci, ale aj také, že si sami svoju slabú vôľu odolať ešte väčšmi oslabujú. Predsa len mi napadol jeden pekný príklad odolnosti. V poslednej dobe som si zamiloval seriál Teória veľkého tresku, ktorý určite väčšina z vás pozná, takže pokojne môžem pokračovať v myšlienke. Jedného rána sa Sheldon prebudil a vo svojej kuchyni zočil Penny, ako pripravuje francúzske toasty. Aj napriek tomu, že ho ich omamná vôňa láka, nepodľahne a keďže má ovsené (alebo cereálne, neviem) ráno, zahodí ich do koša :-D Tomu hovorím pevná vôľa, i keď u Sheldona to skôr súvisí s prísnym režimom a dodržiavaním rutiny.
Takže trénujte vôľu a zbytočne nepodľahnite! (ale zas niekedy si treba trochu dopriať, nie?)
Užívajte si prázdniny!

Bocian

Príbehy z pelechu - info

18. července 2013 v 14:19 | Bocian |  Nástenka
Takže, počas prázdnin som zatiaľ na šťastie nestihol padnúť tak hlboko do priepasti lenivosti. Aj napriek nepretržitému voľnu, som zapracoval a už teraz, začiatkom voľna, je badateľný výsledok v podobe letného Príbehu z pelechu. Väčšina z vás zrejme netuší, o čom tieto krátke príbehy sú a práve preto, než nový príbeh vydám, chcem objasniť pár faktov.
Príbehy z pelechu vznikli popri písaní príbehov Život kocúra Charlesa (info, príbehy), v ktorom môj vymyslený kocúr spolu so svojim majiteľom prežíva bežné dobrodružstvá. Podstata projektu Príbehy z pelechu je nasledovná: hlavný hrdina z predchádzajúceho diela tu rozpráva strašideľné príbehy viažuce sa k rovnakému prostrediu a predovšetkým postavám (kocúr a majiteľ). V každom príbehu sa zjaví nejaké monštrum, s ktorým si musí kocúr Charles, ktorý sám seba štylizuje ako nebojácneho hrdinu (presný opak jeho pravej osobnosti), poradiť. Čiže v skratke - Život kocúra Charlesa je akoby reálna biografia tohto kocúra a Príbehy z pelechu sú fantaziine výplody jeho bujnej predstavivosti.
Prvé tri príbehy vyšli počas minulého Halloweenu a nájdete ich TU. Kompozícia celého diela je taká, že počas jesene som napísal špeciálne až tri príbehy (kvôli Halloweenu), v ostatných ročných obdobiach vydám však len jeden príbeh. Ten letný, ktorý som už vytvoril, vyjde zajtra o 18:00! Koniec projektu predpokladám niekedy po Veľkej noci, vzhľadom na to, že plánujem ešte jeden extra bonusový diel.

Na záver ešte oficiálny úvod do letného obdobia s kocúrom Charlesom:
Letná búrka:
Aj počas najhorúcejšieho ročného obdobia sa nad pokojným predmestím obývaným mnou, známym hrdinom, kocúrom Charlesom, zjavia búrkové mraky. A keď sa ešte nebodaj rozprší, potom je už len otázkou času, kedy povstane nové monštrum. Daždivý večer sa nikdy nezaobíde bez prímesi strachu a hrôzy, nikdy neprebehne podľa mojich lenivých predstáv. A namiesto pojedania pizze a pozerania klasických hororov s majiteľom Martinom, musím vždy zachraňovať svet.