Duben 2013

Vianočný čas 3

28. dubna 2013 v 18:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Dnes som tu s poslednou časťou poviedky Vianočný čas, ktorej predchádzajúce časti nájdete v rubrike: Krátke poviedky. Info k nej nájdete TU.

Nová nádej


Peter sa zobudil až na poludnie a to na veľmi zvláštnom mieste. Sedel v kresle na kolieskach a hlavu mal položenú na stole. "Do nezmyselnej metafory!" mierumilovne zanadával, keď sa prebral. "Snáď som si knihu uložil," naľakal sám seba, no po pár kliknutiach a prelistovaní, nielen, že sa upokojil, no ešte aj skontroloval, čo počas práce vykonal. Neveril vlastným očiam, keď zočil cez desať plných nových strán.
Stále unavený, lebo nepohodlie pri spánku ho ešte väčšmi vyčerpávalo, zišiel do kuchyne, pozdravil ženu a zapol kávovar. "Ty si včera celú noc pracoval?" vyčítavo sa spýtala Eva. "Áno," stroho odvetil Peter biely ako stena. "Vážne ti to za to stojí, pracovať dlho do noci?" "Eva, ja musím," pokojne objasnil. "Vieš, ak ide o splácanie domu, aj ja mám zamestnanie." "Nepotrebujem počúvať výčitky, som úplne vyčerpaný. Jednoducho toto dielo dokončím a potom už so sebou nenechám zametať," popri robení kávy odvetil a už aj sa zberal hore: "idem si trochu zdriemnuť a potom sa dám do práce." "Ak by ťa to zaujímalo, dnes sme mali ísť vyberať vianočný stromček," mierne podráždene oznámila spisovateľova manželka. "Dobre, môžeme hneď ísť, idem sa obliecť."
Onedlho nastupovala celá rodinka do auta. Aj napriek presviedčaniu sa Peter nenechal zlomiť, nechcel ukázať slabosť a napriek únave sadol za volant. Jeho telo zamdlievalo vyčerpaním, o mozgu radšej ani nehovoriac. Ten popri prestávkach, ktoré si dával počas rozmýšľania nad knihou, lebo inak by sa úplne zadýchal a odpadol, driemal koľko sa len dalo.
Našťastie sa počas cesty do miestneho záhradníctva nestihlo nič udiať aj napriek spomalenosti nielen vozidla. Miško, Lucia a Eva povyskakovali z auta a rýchlim krokom za hustého sneženia rútili sa do areálu. Peter sa vytackal z vozidla a nemotornou chôdzou ich hodlal nasledovať.
Napokon spolu prechádzali uličkami záhradníctva a obzerali sa po početne obsiahnutých vianočných stromčekoch. Hádam bolo dnes v záhradníctve celé predmestie. Bol problém dostať sa na potrebné miesto. Toto záhradníctvo má dlhoročnú tradíciu už od začiatku adventu porozmiestňovať rôzne Vianociam určené stromčeky po rozsiahlom areáli. Takže nájsť si ten najvhodnejší, najmajestátnejším a najkrajší bolo aj zábavou aj skúškou prežitia.
"Peter! Peter! Si v poriadku?" kričala Eva. Z ničoho nič sa stalo čosi nečakané. Peter pri prechádzke odpadol. Jeho telo ležalo nehybne na zemi. Ľudia stáli dookola a vzpínali ruky, bedákali, niektorí aj chlácholili vyplašenú Evu s deťmi. "Doneste rýchlo vodu!" ozval sa krik spomedzi davu.
"Už je ti lepšie?" pýtala sa Eva spisovateľa, ktorý na preglgnutie dúšku vody otvoril oči. Zoslabnutým hlasom oznámil, že je všetko v poriadku. Za pomoci láskavých mužov sa postavil a v sprievode rodiny, za podopieranie dobrovoľníkmi sa usadil v aute. Eva sa ešte raz uistila, či nie je potrebná lekárska prehliadka a napokon naštartovala auto.
Zanedlho už Peter ležal doma na gauči. Na stolíku stál poloprázdny pohár vody a na sporáku vrela voda na čaj. "Asi sa mi to stalo preto, že som okrem kávy nič od včerajšieho večera nepil a zle som spal," oznámil vyzvedajúcej Eve. "Za to môže tá kniha!" vyčítala mu. "Zavolaj redaktorke a povedz, že jednoducho nestíhaš!" navrhovala tvrdo. "Už len pár strán. Stihnem to akurát do termínu." Nakoniec sa manželia dohodli, že si dnes dá Peter pauzu a bude celý deň odpočívať.
Oddych a výdatný príjem tekutín veľmi prospeli nielen Petrovmu telu, ale aj jeho psychike. Počas ležania si stihol urobiť pár poznámok ku knihe. Pri prebúdzaní sa do nového dňa sa cítil v skutku výborne. Po dohode so ženou bol verdikt nasledovný: Peter bude pracovať na knihe počas dňa a v noci bude poctivo spať. Domácnosť však potrebovala stromček. Eva si aj napriek pracovnému dňu zobrala túto úlohu na svoju vlastnú starosť (vzala si voľno) a už okolo deviatej bol dom len Petrov. Ten nelenil, nevyužil chvíľku úplného pokoja na nič nerobenie, ale dal sa do práce na knihe. Za nedlho mu zazvonil telefón. Nemilosrdná redaktorka tlačila na spisovateľa ohľadom termínu. Dátum odovzdania nemal byť po novom na konci týždňa, ale už v stredu. Tak sa teda Peter dal horlivo do práce. O nedlho mu Eva telefonicky oznámila, že sa ešte zastaví v nákupnom centre.
Vonku bujaro snežilo. Obloha sa mračila na svet. Šero z oblakov zahaľovalo oblohu. Peter usilovne písal. Eva bola stále preč, deti sedeli v škole. Spisovateľ uponáhľano ťukal na klávesnicu div sa nezapotil. Na okamih sa odtrhol od samotného písania a s myšlienkami v plnom prúde napil sa čaju. Po včerajšom vyčerpaní ho dokázala únava ľahšie premôcť. Túto výhodu aj využila a Petra sa po chvíli naplno zmocnila. Všetko začalo nevinným zívaním, no postupne sa jej účinok stupňoval.
"Stojí ti to za to?" vyriekol akýsi hrubý hlas, ktorého tvorca bol zahalený rúškom neviditeľnosti. "Čože?" preľaknuto vyslovil Peter len tak do priestoru. "Či má zmysel pracovať deň čo deň dlho do noci, netráviť čas s rodinou a žiť stále vyčerpaný," objasňoval hromový hlas, pričom sa obrysy jeho pôvodcu začali formovať v priestore izby. "Kto ste a ako ste sa tu ocitli?!" "Nevidíš, kto som?! Kto by už mohol byť tučný muž v červenej uniforme s čapicou s brmbolcom?" trochu pohŕdavo, že spisovateľ nevie vysloviť jeho meno povedal nielen na výšku veľký muž. "Hou hou hou!" zakričal. "Nič? Stále ma nespoznávaš?! Som predsa Santa Claus!" konečne sa predstavil muž. Peter sa len neveriacky zmetene pozeral na osobu, krútil hlavou, štípal sa na ruke a neveriacky si pretieral oči. "Prečo si prišiel... Santa?" neisto sa opýtal. "Prišiel som, lebo aj ja vidím, že máš problém. A to taký, že aj počas tohto čarovného času netráviš čas so svojimi najbližšími," oznamoval bradatý muž. "Zrejme máš pravdu. Hovorí mi to aj Eva. Mal by som svoju knihu dopísať v pokoji, nie v časovom strese. A predovšetkým by som sa teraz mal venovať rodine! Nemám právo ukracovať deti o Vianoce. Toto všetko je však daň za život, akým žijeme," vyhodnotil napokon skormútený spisovateľ. "Ak je tvoja kniha naozaj dobrá, nemusíš sa spoliehať na jedno vydavateľstvo," upokojoval ho Santa Claus. No skôr než stihol Peter vysloviť záverečný verdikt, začala sa postava opäť strácať. "Hou, hou, hou!" boli posledné slová, ktoré prišli do Petrových uší.
Spisovateľ otvoril oči. "Asi som si trochu zdriemol," konštatoval. "To bol ale zvláštny sen," pomyslel si a napil sa zo šálky s usmiatym a bradatým Santa Clausom.
Peter si však zo sna čosi vzal. Vypol počítač, obliekol sa a o pár minút sa prechádzal pred vchodom do miestnej základnej školy. Veľké vločky mu padali na hlavu a ramená. Nebyť čoskorého zazvonenia školského zvončeka, bol by Peter po krk v snehu. Miško a Lucia sa spolu s ostatnými deťmi zmiešanými z rôznych ročníkov vyvalili z úbohej budovy, ktorá sa div neprepadla pod samú zem.
Otec sa symbolicky objal s dvoma deťmi a spolu sa šťastne pobrali domov. Kráčali po vrstve snehu pričom sa len tak, pre zábavu, guľovali, hádzali po sebe guče vločiek. Krátka cesta sa tak pretiahla a kým sa trojica dostala cez prah domu, nielenže sa aj na hodinkách začalo stmievať, ale vyčkávala ich i Eva prekvapená z Petrovho počinu. Ten, akoby sa nič nedialo, pobozkal ju a spýtal sa, ako na obchôdzke pochodila. Mimochodom, pred domom stál prekrásny vianočný stromček, ktorý ona sama vybrala.
"Čo sa stalo?" spýtala sa manžela Eva. "Neviem, o čom hovoríš." nechápavo odvetil spisovateľ. "Prečo nepíšeš?" objasnila ďalšou otázkou. "Ahá, no má sa to tak, že som zmenil svoj postoj k práci. Nenechám vydavateľstvo, aby mi bránilo užívať si tie najkrajšie sviatky v roku!" zanietene hovoril. Petrova žena sa zmohla len na radostné objatie.
Po večery zavolal odhodlaný muž redaktorke a dohodol si s ňou stretnutie. Zbytok dňa sa Peter k počítaču už ani nepriblížil. Spolu s rodinou si pozrel večerný film a po uložení detí do postele sa aj on sám s Evou pobral na spánok.
Na druhý deň Peter na stretnutie meškal. Keď sa napokon do kaviarne dostavil, pozdravil už čakajúcu redaktorku, ktorá netrpezlivo sedela a pila kávu. "Dúfam, že meškáš kvôli svojej knihe. Neverím, že ju už máš, no v tom prípade neviem, prečo si sa chcel stretnúť. Nezabúdaj, že zajtra je termín odovzdania!" spustila monológ štíhla žena. "Kvôli knihe nemeškám. Som tu však ohľadom termínu vydania..." chcel pokračovať, no žena ho prerušila. "Termín je nemenný, zajtra ju chce môj šéf na stole!" zdôrazňovala. "O to ide," riekol Peter, vytiahol zmluvu zo svojej tašky hojdajúcej sa na jeho pleci a ... "Toto si myslím o vašom termíne dodania!" slobodo-myšlienkársky povedal a zdrap papiera pretrhol na dve polovice. Následne sa postavil a bez ďalších zbytočných slov odišiel, čím aj ukončil spoluprácu týchto dvoch subjektov.
Doma sa stretol s radosťou a hrdosťou svojej ženy a detí, ktorí sa v skutku potešili tomuto činu. Nasledujúce dni sa Peter nevenoval knihe, potreboval si po nútenej práci oddýchnuť. Celý čas až do konca vianočných prázdnin sa spisovateľ nepriblížil k počítaču. Celý ten čas si užíval s deťmi a s manželkou. No potom sa opäť, samozrejme v miernejšej podobe, vrhol k počítaču a za necelé dva týždne bolo dielo dokončené. Peter rozoslal rukopis do viacerých vydavateľstiev a čo sa nestalo? Ponuky sa len tak hrnuli.

Vianočný čas 2

26. dubna 2013 v 18:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Pokračovanie poviedky Vianočný čas je tu opäť. Info k tomuto projektu nájdete TU.

Príhoda s neposedným telefónom


Na druhý deň, keď deti odišli na výpravu do školy a žena išla do práce, Peter ešte spal. V jeho hlave sa odohrával fascinujúci dej, pri ktorom sa do mozgu vlievali nové myšlienky, ktoré spisovateľovo podvedomie ochotne vítalo. Vďaka očakávanej bujnej fantázii sa z prostých viet rodili úžasné živé obrazy premietané priamo na mieste. Zrazu sa začali z Petrovho čela tlačiť drobné kvapky studeného potu. Jemný dážď prerástol v lejak a zrazu bol límec Petrovho pyžama pokropený mnohými kvapkami. "Musím pracovať!" vytrhli ho nahlas vyslovené slová zo spánku. Preľakol sa, utrel si čelo o tričko a stále neprebrato, omámene vstal.
Nikto okrem spisovateľa neobýval biele múry. Unavený pracant zišiel dole drevenými schodmi do kuchyne, zapol stroj na kávu a zatiaľ, kým sa kávovar činil, si vytiahol z chlebníka šišku. Na sklenený tanier si položil včerajšie raňajky a chlipkajúc horúcu kávu jedol. Keď si z tváre zotrel poslednú kvapku vanilkovej plnky, chytil šálku s nápojom a pobral sa do obývačky. Každoranný rituál vyvrcholil zapnutím televízie. Potom sa už nechal Peter unášať prúdom meniaceho sa obrazu. Kvôli včerajšej prebdenej noci mužove viečka oťaželi a pochovali nádej na doobednú prácu.
Peter sa na poludnie prebudil na pocit hladu. Dom bol stále prázdny. Spisovateľ vstal z gauča. S privretými očami a mľandravou chôdzou prešiel ku chladničke, vytiahol z nej včerajšie špagety a znudene vyzerajúc ich vložil do mikrovlnnej rúry. Po skvelom gurmánskom zážitku a štvrťhodinke oddychu sa konečne dostavila inšpirácia aj čas na kreatívnu činnosť (nie, nemyslím ležanie pred televíziou). Peter sa pobral do pracovne. Krajina posypaná ligotajúcim sa bielym zázrakom z neba, ako koláče múčkovým cukrom, pôsobila priam romanticky. Len veľmi pozorné oko videlo presvitanie škridiel ostatných striech. Tráva hanbila sa za svoju zelenosť, holé konáre tešili sa spoločnosti. Takýto pohľad mohol si Peter naplno vychutnávať počas okamihu štartovania počítača. Potom sa na obrazovke zjavil portál do inej dimenzie. Petrova kniha bola ďalším svetom, ktorý stálo za to navštíviť.
Čas strávený s knihou ubiehal až šokujúcu rýchlo, zanedlho už do domu vchádzala Eva, ktorá svoj príchod pompézne oznamovala hlasným zvolaním. Peter bol však natoľko ponorený vo vlastných slovách, že sa nevedel vynoriť a nadýchnuť sa.
Takto čas plynul. Deň po dni Peter pracoval od poobedia do neskorej noci, niekedy až do druhého dňa. Hárkov pribúdalo, textom sa to len hemžilo, no slávny román spisovateľa nie a nie priblížiť sa ku koncu. Petrova práca stávala sa závislosťou, nehovoriac o tom, že začínal pociťovať, že nepíše z vlastnej túžby a chute, no z prinútenia. To sa samozrejme odzrkadlilo aj v samotných vetách, ktoré by mali povznášať dušu čitateľa. Tým, že ich autor vydá na pospas osudu, má vyjadriť vlastné cítenie, no takouto prácou sa deje, len zúfalý opak spejúci k záhube dobrej literárnej myšlienky.
V takomto stereotypnom režime sa to tiahlo až do začiatku decembra, kedy sa rodina pripravovala na Vianoce. Veľký adventný kalendár visel hneď prvého decembra na stene domu. Peter s Miškom mali za úlohu vyzdobiť dom, Eva s Luciou robili cesto na chutné koláče, ktoré mal Peter tak rád. Toto sa odohrávala jedného pekného zasneženého sobotného poobedia. Spisovateľ sa od decembra prestal svedomito venovať dlhočiznej knihe, čo bolo síce pochopiteľné, no pre čoskoré odoslanie do vydavateľstva aj trochu nezodpovedné.
Výzdoba strechy svetielkami bola prvá úloha na zozname. Peter zdolával drevený rebrík, na ktorý spisovateľov syn ani nemohol pomyslieť, lebo sám horolezec pochyboval o jeho bezpečnosti. Malý Miško teda statočne držal drevené dosky, aby sa nebodaj pod takou ťarchou nerozpadli. Peter si ešte k tomu niesol hore aj škatuľu ozdôb. Keď bol muž vo výške, v ktorej by mu jeho strach už nedovoľoval liezť vyššie, chystal sa preliezť na šikmú strechu. No predtým musel vyložiť hore škatuľu. Načiahol sa a... "crrrrrn!" Z ničoho nič začal spisovateľov telefón zúrivo rinčať. No v tom sa stalo čosi prekvapivé. Teda prekvapený bol obzvlášť Peter. Namiesto toho, aby telefón ignoroval, zdvihol, alebo vypol, ten dotieravý zvuk vystrašil ho v tej situácii natoľko, že začal balansovať na rebríku. Nakláňal sa, vystieral ruky a vydával preľaknuté zvuky. Miško sa na svojho otca, ktorý túto úlohu vôbec nezdolal s eleganciou, len vystrašene prizeral.
Po okamihu zápasenie s neposednou rovnováhou sa napokon spisovateľovo telo ustálilo a on s bušením srdca a roztrasenými kolenami zliezol na zem, ktorú div nevybozkával. Až, keď poveril svojho syna úlohou mlčanlivosti: "O tomto sa mama nemusí dozvedieť, dobre? Akurát by mala zbytočné vrásky...," vytiahol telefón a chystal sa prekliať vyrušujúceho. Kliatba padla na redaktorku. Peter ihneď vytočil číslo. "Volali ste mi?" spýtal sa očakávajúc dopredu jasnú odpoveď. "Áno, chcela som vedieť, ako pokračujete s knihou. Viete, že budúci piatok máte termín odovzdania," oznamovacou vetou a so značným znepokojením upozorňovala spisovateľa redaktorka. Peter na tento nešťastný dátum úplne zabudol. Vnoril si ruky do vlasou a pomaly ukončil rozhovor s poslom nepríjemných noviniek slovami: "Do piatka to máte v e-maily."
Po telefonáte sa Petrovi úplne vymazali spomienky na nedávnu udalosť. Vyliezol na rebrík a bez slov rozvešiaval ozdoby. Až k večeru sa mu podarilo dozdobiť poslednú hranu strechy. Na vyzvanie Evy oznamujúcej večeru, zliezol Peter dole a s Miškom pár minút obdivovali práve zapnuté svetielka. Jedno vedľa druhého vyžarovali červené, modré, oranžové, žlté svetlá, blikali a obzvlášť efektne dotvárali atmosféru blížiacich sa Vianoc.
Napokon, keď si aj naše dve aktérky ženského zastúpenia obzreli výzdobu, všetci spolu a hlavne s chuťou zjedli večeru. Peter sa opäť musel ospravedlniť zo spoločne tráveného večera pre knihu a obzvlášť pre termín jej dodania. Zavrel sa v pracovni a bez okolkov sa dal do písania. Celý príbeh bol dôkladne premyslený, stačilo ho len vychrliť dostatočne rýchlo.
Hodina po hodine plynuli a plynuli. Zrazu si Peter uvedomil, čo sa deje. Po polnoci sedel s piatou šálkou studenej kávy za počítačom namiesto toho, aby sa pripravil na ďalší pekný deň poriadnym spánkom. V tom ho však zamrazilo pri pomyslení na splácanie hypotéky a zabezpečenie kvalitného žitia. Odhodlane sa pustil opäť do práce. Myslel si, že je to tak správne. Že to dlží luxusu akým žije s rodinou.

Prečo práve ja?!

24. dubna 2013 v 19:20 | Bocian |  Bocian filozofom
Ach áno, toto je tá slávna veta, ktorú si každý z nás určite raz povedal. Je to akési plačlivé vyjadrenie, že život sa k nám zachoval nespravodlivo. U mňa je najčastejšie omieľaná predovšetkým, čo sa týka školy, lebo na veľké šťastie nemám nejaké katastrofálne reálne problémy (klop, klop, klop).
Rozmýšľal som, kto to má štatisticky v dnešnom svete najhoršie. Môj rebríček je asi takýto: Európa, Amerika, Austrália, Ázia, Afrika. Takto ja vníma úroveň života na Zemi. Príde mi zvláštne, že aj dnes, v dobe veľkolepého rozvoja, je obrovský rozdiel medzi, povedzme Fínskom a napríklad Somálskom. Nie je nespravodlivé, že kolíska života, Afrika, je dnes bez vody a jedla, kým my, Európania, vozíme sa na autách od výmyslu sveta? A tu ma to zavádza k jednej téme a tou sú kolónie. Hovoríme si, že vďaka Kolumbusovi bola v roku 1492 objavená nová zem plná nových plodín a nerastných surovín. No Amerika bola plná nielen surovín, vďaka ktorým rástol obsah peňaženky obchodníkom, ale aj plná ľudí, rovnakých ľudí akými sme my. A čo s nimi Kolumbus urobil? Využíval ich, zotročil ich a takmer vyhubil. Keď už vtedajší svet omrzeli Indiáni, zašli do Afriky a navozili si pár černochov, akoby to ani neboli živé bytosti.
Síce neviem, ako toto súvisí s témou týždňa, ale nejako mi to pri písaní napadlo. Asi som tým len chcel povedať, že vždy víťazí ten schopnejší a silnejší, svet nebude nikdy spravodlivý. A keď si budeme nabudúce hovoriť "Prečo práve ja?!" pomyslite si, že v tom určite nie sme sami.
Bocian

Vianočný čas 1

24. dubna 2013 v 18:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Mám taký pocit, že sme si túto zimu málo užili :D Snehu bol nedostatok a tým pádom bola aj celá Vianočná stmosféra na figu, a práve preto vydávam túto poviedku - aby sme si poriedne užili Vianočnú atmosféru. Viac už hovoriť nebudem. (o tejto poviedke sa dozviete viac TU)

Zlý termín


"Tvoja kniha sa šéf-redaktorovi veľmi páčila," oznámila spisovateľovi redaktorka sediaca oproti nemu . "To je výborné. Slová na papier skáču sami od seba," potešil sa Peter, spisovateľ, ktorý napísal už nejednu knihu a teraz sedel v kaviarni s redaktorkou. "To som rada. Daj sa do práce, lebo termín máš jeden mesiac," oznámila stroho. "Žartujete?! Veď ste mi práve teraz potvrdili osnovu. Mám napísanú sotva jednu kapitolu!" s rozčarovaním rozprával Peter. "Tak to ťa nebudem zdržovať, daj sa do toho!" zopakovala dôrazne. Vieš, šéf-redaktor chce ten tvoj román zahrnúť do Vianočnej meno," kolekcie. Z toho bude toľko peňazí a predovšetkým to preslávi tvoje snažila sa ho upokojiť vysoká štíhla čiernovláska v stredných rokoch. "Urobím, čo je v mojich silách. Myslel som si, že po tých dvoch projektoch, bude tento sprevádzaný pokojom." "Spisovatelia tvojej kategórie musia tvrdo pracovať.
Obaja ukončili nepríjemne zakončený rozhovor. Redaktorka zaplatila aj za Petra, ktorý vypil jednu šálku kávy, nasadla do auta a vrátila sa do práce. Peter prešiel pár krokov k rodinnému domu ponorenom v húfe budov na predmestí. Odomkol si dvere nového príbytku, ktorý si s manželkou, dcérou a synom kúpili zo zisku z poslednej knihy a vstúpil dnu. Ešte stále žialil nad časovým zhonom. Obyčajnú čiernu bundu si oprášil od malých vločiek poletujúcich okolím aj napriek tomu, že v kalendári vládol začiatok novembra a zavesil ju na háčik vo vstupnej chodbe. "Už si doma?" milým hlasom vítala manžela Eva. "Áno drahá," "Ako dopadlo stretnutie?" konverzovala na diaľku. "Musím knihu dokončiť do 10. decembra," prešiel rovno k veci Peter. Manželka ho poľutovala, no nič viac, ako nespokojnosť prejaviť nemohla.
Deti sa o nedlho vrátili zo školy. Malá šesť ročná Lucia prichádzala v sprievode deväť ročného Miška. Zo školy chodili pešo, bez sprievodu rodičov. Petrova a Evina výchova k samostatnosti zapríčinila, že deti vedeli ísť aj vrátiť sa zo školy pár ulíc od domu samé.
Peter vyšiel po schodoch na poschodia a zavrel sa v peknej útulnej pracovni. Na konci miestnosti stál veľký písací stôl, nad ktorým bolo okno s výhľadom na záhradu. Po ľavej strane od dverí sa popri stene tiahol menší dvoj-gauč, kde spisovateľ vymýšľal námety na knihy. Oproti nemu visela na stene veľká magnetická tabuľa popísaná slovami a nápadmi. Spisovateľ si sadol do pohodlného koženého kresla, otvoril laptom a po pár kliknutiach ukazovala obrazovka virtuálny papier. Peter si letmo zbehol už napísaný text až sa dostal na čisté miesto. Na znak premýšľanie sa zahľadel von z okna a rukou si prešiel holú bradu. Potom položil prsty na klávesy a začal písať.
Čas plynul o to rýchlejšie, že sa Peter venoval nadovšetko najobľúbenejšej činnosti. Nebyť okna s bledým dreveným rámom ani by si nevšimol, že sa stmieva a sneženie stále pretrváva. Práve, keď si toto uvedomoval a prvý krát po hodinách práce si dával pauzu, ozvalo sa duté klopanie. Dvere pracovne sa dokorán otvorili a spisovateľ zbadal postavu ženy s táckou v ruke. "Viem, že máš veľa práce a už je neskoro, preto som si hovorila, že si určite unavený," súcitne povedala a na stôl mu položila šálok horúcej kávy. "Ako sa ti darí?" spýtala sa starostlivá Eva. "Pár strán som už napísal a popravde som si ani nevšímal hlad s smäd. Ďakujem," odvetil. "Za chvíľu je večera. Potom príď," vyzvala Petra manželka. "Rád."
Zanedlho sedeli všetci spolu za jedálenským stolom a na tanieroch mali naložené voňavé pečené kura s ryžou. "Aký ste mali deň, deti?" pýtal sa otec. "Celý deň sme sa učili a ešte sme aj dostali veľa úloh," sťažoval sa Miško plačlivým tónom. Debata po celý čas plynula v takomto i v inom duchu, všetci sa spoločne rozprávali. Len náš spisovateľ sa zdal akýsi tichší. Peter si veľmi večeru nevychutnával jeho nedočkavá povaha ho nútila dať sa do práce na knihe. Každou minútou, keď nepísal, si predstavoval ako pred ním redaktorka trhá kus papiera, ktorý ich zaväzuje.
"Ďakujem za večeru, bolo to výborné. Teraz sa však musím dať do práce. Totižto deti, moju novú knihu musím stihnúť do veľmi skorého termínu, takže teraz budem večne zavretý v pracovni," oznámil Peter, odložil tanier do umývačky riadu a opäť vyšiel po schodoch do svojej izby. Zavrel dvere a sadol si k počítaču. Káva, ktorá do momentu pitia vychladla, poslúžila aspoň ako budík pred zákernou únavou. Zrýchlila jeho myšlienky do bežného stavu a spisovateľ mohol opäť výkonne písať. V súbore sa hromadili písmenká, vety, strany. Sám Peter bol prekvapený koľko sa toho pri efektívnom využití času dá stihnúť. Kruhy pod očami spôsobili, že jeho tridsiatnicka tvár zostarla minimálne o desať rokov.
"Buch, buch!" ozvalo sa dunenie o drevené dvere. "Nechce už ísť spať?" zaklopala a spýtala sa žena. Manžel otočený chrbtom ticho prikyvoval. "Za chvíľu," nakoniec odvetil a tým aj naznačil, že je Eva nevítaná osoba. Bolo asi jedenásť hodín v noci. Kvôli mračnám a stálemu sneženiu nebolo vidno romantický mesiac, no za bielym štítom skrýval sa okrúhli žlto bielo žiariaci disk. Okolo dvanástej počítač sám od seba zapípal. Zdalo sa, že dáva používateľovi signál: "Choď už spať!", no v skutočnosti len oznamoval, že sa takmer vybila baterka. Za svetla slabej stolnej lampy, ktorej teplé žlté svetlo dopadalo na klávesnicu, sa Petrovi nechcelo pátrať po nabíjačke. Aj tak usúdil, že hodiny odbili neskorú hodinu a on by to nemal preháňať. Dokument uložil a počítač vypol. V tom si uvedomil, že sa ešte nestihol osprchovať. Rýchlo sa našampónoval, polial vodou ako izbový kvet, prezliekol do pyžama a umyl si zuby. Potom pomaly, potichu potiahol za kľučku dverí a jemne našliapaval na drevenú podlahu spálne až k svojej strane postele. Víťazoslávne si ľahol, prikryl sa príjemnou perinou a skôr, ako by ste stihli žmurknúť, ho prelomil pán únava spolu s pánom spánkom.

Život kocúra Charlesa - Prekvapujúce prekvapenie

22. dubna 2013 v 17:00 | Bocian |  Život kocúra Charlesa
Ako som sľúbil, tento týždeň bude aktívnejší! Preto som nelenil a dal som sa do práce. Napísať práve tento príbeh som zamýšľal už dávno, no až teraz som si na to našiel čas. O čo ide? O posledný príbeh kocúra Charlesa! Zrátal som ich a aj s týmto ich už máme 8! Je to narodeninový diel s príznačným názvom: Prekvapujúce prekvapenie. Rozhodne si ho prečítajte a rozlúčte sa s touto skvelou postavou inšpirovanou mojim obľúbeným Garfieldom (pripomienka: jedná sa o môj oddychový projekt, nie je to nič vážne, preto môžu byť niektoré prvky neoriginálne: napr. hlavná postava)

Prekvapujúce prekvapenie


Dnes je veľmi špeciálny deň. Je to už 5 rokov, čo moje chlpaté lapky kráčajú po svete, čo môj oceľový žalúdok zdoláva pizzu. Pre prípadných psov, ktoré by si mohli vypočuť môj vzrušujúci monológ, len polopatisticky vysvetľujem, že mám narodeniny!
Momentálne začína jar, vonku všetko kvitne, čo ma veľmi teší, lebo po dlhej zime, počas, ktorej som takmer zmrzol (ako som vám opisoval v mojom rozprávaní o lyžovačke), mi prospeje trochu slnečných lúčov, ktoré aj stromy prinútili k životu.
Nebojte sa, nie je príchod nového ročného obdobia žiadnym dôvodom k meneniu starých zvykov. Naďalej budem dodržiavať rannú rozcvičku s ovládačom na gauči, nevzdám sa mojich diétnych predsavzatí v podobe len úbohých piatich kúskov opečenej slaniny. Ale čo na sebe zmením to je moja dospelosť. Viete, mám už päť rokov, to je niečo úplne iné ako keď som mal štyri, teraz je čas dospieť! Hlúposť. Všetko zostane pri starom.
No ale aby som vás dlho nezaťažoval úvodným slovom, prejdem na tú dôležitú časť môjho rozprávania a tou sú ... darčeky! Tieto narodeniny čakám, že sa Martin predvedie. Budem sa tváriť, že o ničom neviem. Na celý deň sa vyparím a večer: "Prekvapenie!" zvolá majiteľ s veľkou pizzou v náručí a nejakým skvelým darčekom. Toto je moja skromná predstava. Nikomu to neprezrádzajte, no v skutočnosti čakám trochu viac.
"Pekný deň predo mnou," tak som charakterizoval s očakávajúcim úškrnom situáciu hneď po prebudení. Vonku usilovne svietilo štrbavé Slnko, rozvoniavali čerstvé kvety obsypané včelami a zúrivo štebotali vtáky, ktoré zrejme nepoznajú, čo je to rušenie nočného pokoja. No a čo, že je už ráno, tým ľúbozvučným štebotaním iste provokovali každú mačku z predmestia. Martin niekam zmizol, po pravde ani neviem kam, no vzhľadom na to, čo od neho dnes očakávam sa o to nemienim zaujímať.
Keď som začul úbohý žalúdok mrzuto sa sťažujúc na osamelosť, hneď som zhodil rannú ospalosť a zbehol som do kuchyne. Na moje sklamanie stála na dlažbe len miska plná granúl. Bral som to ako dlhodobo premýšľaný taktický ťah od môjho majiteľ, lebo on by mi toto za nijakých iných okolností nespravil. Po chudobnom naplnení huňatého bruška som sa vydal na príjemnú prechádzku v prírode. Uvážil som, že ak pôjdem pomalým tempom nespálim tak veľa kalórii, takže by prechádzka bola zlučiteľná so životom.
Počas cesty som stretol pár známych kocúrov a mačiek z okolia. Nik mi z nich nepodal labku, ani nedal darček, a dokonca sa neodhodlali ani zaspievať mi oslavnú pieseň. Ahá! Je to viac ako jasné, majiteľ ma chce zneistiť, všetkých ich určite pozval na poobednú oslavu. Nechcel som ich veľmi zdržiavať, aby sa mohli poriadne pripraviť.
Po dlhšej dobe som sa vrátil k domu. Keďže som ešte nezbadal Martinove auto, rozhodol som sa, že sa pozriem k susede, či mi pripravila nejaký chutný koláčik na parapet, no aj keď som niekoľko krát pozorne obišiel jej dom a poviem vám, že moje labky plakali únavou, nič a ešte asi päť ráz nič som nezbadal. Žeby aj ona bola pozvaná na moju oslavu?
Napokon, okolo druhej hodiny poobede, som z poza kríku, v ktorom som sa skrýval (netuším prečo), zazrel majiteľove auto. Zotrval som v skýši a pozoroval som ho. Martin niesol záhadnú tašku plnú nákupu, čo bolo dobré znamenie. Počkal som dostatočne dlhý čas, aby všetko stihol pripraviť. Bolo by to voči jeho snahe nepekné, keby som tam teraz, v období príprav vtrhol a odhalil to "prekvapenie".
V kríkoch som pobudol ešte nejaký ten čas, hlavne preto, že som zaspal. Po odpočinku som sa rozhodol vojsť do domu. Obloha stále netmavla, takže som usudzoval, že som dlho nespal, ale majiteľ mal už dosť času, viac čakať nemienim. Netrpezlivo, no zároveň pokojne, ako by sa nič nemalo diať som prechádzal cez cestu (keby ma náhodou majiteľ pozoroval). Prekĺzol som mačacími dvierkami do vstupnej chodby. Všade bolo ticho a pokoj. Predo mnou stálo schodisko a dve odbočky: do kuchyne a do obývačky. Išiel som do miestnosti s gaučom. Nikde nikoho. "Určite sú schovaní v kuchyni!" povedal som sám pre seba šepotom. Zakrádal som sa do mne najmilšej miestnosti.
"Som doma!" zakričal som pričom som sa vrútil dnu. "Ahoj Charles, kde si sa celý deň túlal?" privítal ma majiteľ. "Kde je pizza a darčeky?! Kde čaká húf gratulantov?!" nahnevane, no stále s kvapkou nádeje som sa pýtal majiteľa konzumujúceho čudný pokrm z plastovej misky. "Si hladný Charles?" zareagoval majiteľ zjavne nerozumejúc mojim ostrým otázkam. Zúfalo som dobehol k chladničke, na ktorej bol magnetkou uchytený papierový kalendár. "Chceš niečo z chladničky?" nechápavo vyzvedal. Keď som neprestával so škriabaním na čarovnú skriňu, vstal a prišiel ku mne. Môj hlúpy majiteľ sa pokúšal otvoriť chladničku, no ja som mu to nedovolil. Až po niekoľkých minútach si môj majiteľ všimol, že labkou ukazujem na kalendár.
"Ahá! Charles, ty máš dnes narodeniny!" vyrozumel aj bez toho, že by to bolo napísané, za čo ho obdivujem, no veľmi sa naňho hnevám. "Hlboko sa ti ospravedlňujem, úplne mi to vyletelo z hlavy. Čo keby sme si to vynahradili. Večer objednám pizzu a pozrieme si dobrý film," navrhol. "No dobre teda, bude mi to musieť stačiť."

Život kocúra Charlesa - základné info

22. dubna 2013 v 15:15 | Bocian |  Nástenka
Tento článok vznikol len pre objasnenie o čom je dielo: Život kocúra Charlesa. Plánujem tekéto info články písať ku všetkým dielam, pri ktorých to pokladám za potrebné.
Život kocúra Charlesa je môj postranný projekt, ktorý vznikol už pri písaní knihy Návšteva planéty OX. Sú to príbehy kocúra Charlesa zo všetkých ročných období. Hlavnou postavou je kocúr Charles, ktorý je inšpirovaný Garfieldom a jeho majiteľ: Martin. Spolu zažívajú dobrodružstvá bežného života. Martin je vždy zaneprázdnený spisovateľ bývajúci na pokojnom predmestí. Charles má zo všetkého najradšej jedlo, obzvlášť pizzu a nenávidí psov a ľudí, ktorí mu zakazujú jesť. Myslí si, že sa všetko točí okolo neho, je tak trochu egocentrický a namyslený.
Toto dielo nepokladám za perspektívne už kvôli podobnosti s Garfieldom. Vzniklo čisto pre moje odreagovanie sa pri práci na vážnejších projektoch.

Kvet

19. dubna 2013 v 19:17 | Bocian |  Bocian filozofom
Pri slove kvet moju dušu napĺňa akýsi pokoj. Zrejme pramení z toho, že kvet mi okamžite evokuje obraz lúky v slnečných lúčoch s množstvom farebných lupeňov, ktorých stonky sa topia v sýto zelenej tráve. Kvet je pre mňa aj synonymom pre niečo pekné, pretože produkty prírody sú to najkrajšie, čo na našej upadajúcej planéte máme.
Mám odpor ku kupovaniu rezaných kvetov, lebo mi príde ľúto, že po celú dobu, čo zdobia naše príbytky ich vlastne pozorujeme pomaly umierať. Kvety sa mi skrátka páčia viac vo voľnej prírode. A tu mi napadá jedna vec, ktorá stojí za zmienenie a tou je zeleň v mestách. Sám bývam v meste a ako sa tak pozerám okolo seba, všetky úbohé stromy lemujúce cesty plné áut, zakrýva špina a zlé prostredie. Namiesto farebných parkov, máme parky plné odpadu. Ako sa tam dostal? To je niekto až tak lenivý, že nevie prejsť o ten jeden krok viac a odhodiť prázdnu fľašu do koša?! Tomuto zmýšľanie nerozumiem. Je to ako keby ste sa sami bodali nožom. Mali by sme sa zamyslieť, či zvíťazí pohodlnosť a zavalia nás haldy odpadu, alebo chceme hľadieť a kráčať po krásnych lúkach a prechádzať sa v čistých lesoch.
Dnešný článok k TT bol trochu slabší, no na oplátku opäť sľubujem väčšiu aktivitu. V poslednej dobe som sa blogu vôbec nevenoval. Potreboval som si dať malú pauzu, oddýchnuť si a načerpať chuť a inšpiráciu. Budúci týždeň to bude v škole nenáročné, takže budem pracovať. Mám pripravené jedno prekvapenie, ale to až budúci týždeň.
Pekný víkend,
Bocian

Anjel

1. dubna 2013 v 18:42 | Bocian |  Umelec Bocian
Je to tu opäť. Na hodine slovenčiny pola zadaná zaujímavá úloha. A to napísať sloh vo forme listu o stretnutí s nejakou očarujúcou bytosťou. Trochu som sa uvoľnil a za včerajšej noci som čosi vyprodukoval.
Podobné slohy (myslím, že všetky sú zo školy) som zaradil do rubriky Slohy.

Drahý priateľ,
Keďže sme si v poslednej dobe zvykli posielať si listy a zrejme to je kvôli vzájomnej vzdialenosti ten najvhodnejší nápad, chcem ti v tento neskorý večer napísať, čo sa mi pred pár dňami udialo.
Vonku v ten deň pršalo. Tma bola temnejšia ako noc počas novu. Na hviezdy, ktoré by aj tak zakrýval bežný smok, nebolo vidno pre husté oblaky. Domov ma nič neláka. Obývať jeho tmavé pusté izby je skôr utrpením. Preto sa teda do môjho veľkého prázdneho sídla nehrniem s toľkou náruživosťou ako každý jeden obyvateľ Anglicka po pracovnej dobe.
Sedel som v kancelárií, ktorú som si svojou pracovitosťou aj právom zaslúžil. Podpisoval som listiny, čítal aktuálne listy, prehliadal nemiznúce kopy papierov. Popri monotónnej práci pil som studenú kávu, ktorú som si musel sám uvariť, lebo aj sekretárku vyhnal neskorý čas domov. Intenzívne som teda popíjal tú čiernu tekutinu veriac, že je to jediná nádej, ako sa udržať v stave bdenia. Bolo by to aj vyznelo, že mi chutí, no každý glg bol trpkým sklamaním a prehltnúť ho bolo až utrpenie, ktoré by nezdolal hoci kto.
Nemusíš sa obávať, že ti píšem list len o mojich pracovných zvykoch a rutinnom živote. Tým som ťa dostatočne zaťažil v predchádzajúcich listoch. Asi by sa aj patrilo ochutnať tú horúcu kašu, okolo ktorej stále poskakujem.
Ako som tak pracoval, začala ma prepadať únava. Nie, ani káva nezabránila tomuto procesu. Viečka ťaželi stále viac a viac, mozog prestával byť sústredený. Sotva som stihol prejsť na neďalekú pohovku, únava zvíťazila. Hlava zvalila sa na stôl z masívneho tmavým lakom ošetreného dreva. Ruky a prsty sa uvoľnili, listiny z nich elegantne vykĺzli a plachtili k dlážke.
No zrazu som čosi zočil. Nezdalo sa mi, že by som pri tom spal, no túto vidinu si inak vysvetliť nedokážem. A to aj preto, že sa nechcem označiť za pomäteného blázna. Moje oči zazreli doposiaľ čosi nevidené. Žena v bielych voľných šatoch pristúpila ku mne. Rúcho sa jej vlnilo v ľahkom teplom vánku, ktorý zalieval moju dušu spokojnosťou. Na tvári pocítil som teplo Slnka. Žena mala snehobielu tvár, prívetivé modré oči a očarujúce vlasy akoby zo samého zlata. V žiari slnečných lúčov ligotali sa ako kvapky rannej rosy v čerstvom Slnku. Ruky mala vystreté, smerovali ku mne. Mal som pocit, že ma chce objať. Celé toto zjavenie pôsobilo na mňa upokojujúcu, príjemne. Nikdy predtým som necítil toľkú harmóniu, radosť a bezpečie. Myslel som si, že ja to anjel, ktorý ma prišiel vyslobodiť z tohto pochmúrneho sveta. Rozbehol som sa smerom k stvoreniu, na ktoré sa nedalo vynadívať, no vtedy.... Otvoril som oči a zbadal som listiny na zemi a čas na veľkých hodinách.
Domnievam sa, že mi nebolo dožičené dotknúť sa samej dokonalosti pre moju nedočkavosť. Odplašil som ju mojou náruživosťou po lepšom živote. Bojím sa, že nič podobné moje oči už nestretnú. Táto skutočnosť desí ma najviac, lebo snaha opísať moje pocity počas toho sna, je len chabým pokusom. Musel by si to prežiť, aby si aspoň tušil, ako som sa cítil. Myslel som si, že dokážem nemožné, že dokážem zmeniť svoj život.
S týmito slovami sa s tebou lúčim drahý priateľ. Zistil som, že mi priam trhá srdce, keď musím rozprávať o tom nebeskom stretnutí. Praj mi, aby sa mi to stalo opäť a ešte niekoľko ráz. Aby som bol konečne šťastný.
Skoro napíš úryvok zo svojho prežívania. Snáď ho nájdem v kope listov.
Charles

Vianočný čas - info

1. dubna 2013 v 18:30 | Bocian |  Nástenka
V minulom info článku som spomínal, že mám rozpracovanú jednu predvianočnú poviedku. Jendá sa o taký kratší projekt, ktorý mal slúžiť na uvoľnenie popri vážnemu prístupu k Odvážnemu rytierovi. Nechcem tvrdiť, že táto poviedka je "vrcholom mojej doterajšej tvorby", práve naopak. Je to čisto písané pre moje vlastné potreby a poviem pravdu ani námet nie je nijak veľmi originálny.
Chcel som ju urobiť čo najkratšiu, no trochu sa mi to vymklo spod kontroly a vznikla 8 stranová poviedka. No, ale o čom vlastne je? S úsmevom musím povedať, že som písal o písaní :D . Hlavným hrdinom je spisovateľ Peter, ktorý má nevýhodnú zmluvu s vydavateľstvom. Tá ho zaväzuje k dokončeniu knihy za veľmi krátky čas. Aby bol dej zaujímavejší, začína práve obdobie adventu, kedy sa rodina vystupujúca v tomto diele pripravuje na Vianoce. Peter postupne zisťuje, že prácu nestíha a jeho usilovnosť ho doženie až k odpadnutiu. Raz sa však v sne stretne s ....., ktorý mu zmení pohľad na prácu a ukážemu cestu z bludiska.
Rozhodne si dielo prečítajte (dnes večer ho opravím a o termíne vydania ešte napíšem na blog (horný box)). Určite sa poteším vašim názorom. No berte toto dielo za takú moju oddychovku. A ešte som zabudol. Prečo vydávam predvianočnú poviedku teraz, na jar. No, po prvé je na to celkom vhodné počasie a po druhé vám chcem trochu pripomenúť tie pekné vianočné časy :D .
Bocian