Únor 2013

21. storočie

18. února 2013 v 19:00 | Bocian |  Bocian filozofom
21. storočie je tu! Prišlo po 20, na udalosti bohatom, storočí. Ako každé obdobie v dejinách ľudstva nie je ani toto naše bez problémov.
Najprv by som uviedol pár pozitívnych faktov: Prišla éra demokracie (týka sa predovšetkým V Európy), éra výberu, možností - svoje myšlienky môžeme slobodne prezentovať (napr. na blog cz.), môžeme cestovať po celom svete. 21. storočie prinieslo aj rozvoj techniky. Internet spája celý svet, počítač uľahčuje prácu, tablet priniesol nový rozmer zábavy. Ďalej máme možnosť vyštudovať a získať dobrú pracovnú pozíciu (dávam do pozornosti slovo MOŽNOSŤ, lebo nie každý má dobré zamestnanie).

Problémy: Stále sú krajiny, kde moc skupiny potláča vôľu ľudí, kde mocní diktujú diktáty bezhlavo píšucim ľuďom. Kvôli rozmanitosti sveta, kde vznikajú spoločenské vrstvy, máme medzi tými 7 miliardami aj hladujúcich, večne smädných, ľudí žijúcich bez tepla domova. Na druhej strane, na vrchole spoločenskej pyramídy sú ropní magnáti a "podnikatelia", v ktorých rukách leží naša tmavá budúcnosť. Svetu vládnu tí, čo najviac ubližujú, tí, ktorí pokojne vyklčujú dažďový prales, tí ktorí stavajú ohyzdné mrakodrapy, aby mohli ešte z väčšej výšky hľadieť na chudobný ľud.
Okrem sociálnych problémov by som mal spomenúť aj rozvoj, či už dopravy alebo priemyslu. To spôsobuje ekologické problémy, ktoré sa nás stále viac a viac priamo týkajú: ropné škvrny, narušovanie ozónovej vrstvy, globálne otepľovanie, skleníkový efekt.
Ešte by som zabudol na vojny. Nie som v tom nejaký znalec, no stále sa hovorí o vyvíjaní atómových zbraní a o konfliktoch medzi Izraelom a Iránom a mnohými ďalšími štátmi. Najhoršie z pohľadu dôsledku, no zároveň dobré podľa mňa je, že dnes sú všetky krajiny poprepájané dohodami a sú všelijaké aliancie - NATO, EU a neviem ešte aké ďalšie, takže keby sa konala veľká vojna, týkala by sa celého sveta (aj dnes posielame naše jednotky do iných štátov).
Na záver by som ešte zmienil katastrofy, ktoré my nevieme ovplyvniť. Nedávno zasiahol Rusko meteorit a napáchal veľké škody. Na prekvapenie som pred touto udalosťou nezachytil vševediacich vedcov, ktorí by čosi také oznamovali. Prečo? Pretože vesmír je veľmi neprebádané teritórium, z ktorého sme my preskúmali, teda lepšie povedané skúmame len hranice.
To sú tak v skratke zosumarizované problémy, ktoré si ja práve v tento moment uvedomujem. No aj napriek tomu, že by som sa mohol skrývať po kanáloch a báť sa schúlený pod posteľou, snažím sa naďalej prežívať bez uvedomovania si reality...

Ach tie spomienky

11. února 2013 v 20:11 | Bocian |  Bocian filozofom
Ako to už býva zvykom, je tu nová téma týždňa a s ňou nový článok! Dnes sú témou spomienky. Môj názov prezrádza, že naozaj budem spomínať a to na nie až tak dávne časy, ktoré sa však mne zadujú ako nejasná, miznúca minulosť. Áno, hovorím o časoch, keď som ako sedem osem možno až desať, jedenásť ročný chlapec behal po uliciach, za letných dní a večerov liezol po stromoch a s úsmevom na perách som sa bicykloval. Mal som na ulici kamarátov a nič okrem môjho malého detského sveta som nevnímal. To idealizovane prežité obdobie však pominulo. Prešiel som z dedinskej školy na inú, ďalej od domova, pridali sa úlohy a postupne som strácal kontakt so svetom mimo domu. Okruh priateľov bol striktne školský. Tak sa raz stalo, že môj rozľahlý revír bol dobytý a ja som sa spokojne usídlil doma. Objavil som počítač a ďalej snáď nemusím pokračovať.
Dávne časy v snahe potlačiť vlastné vedomie pokladám za temné obdobie. V podstate sa to dá nazvať aj éra ignorácie problémov, vzdelania, následkov mojich činov. Preto si často-krát hovorím, že sa mi teraz, síce utiahnuto, viac menej doma žije lepšie.
To sú asi v skratke moje spomienky na minulosť. Asi ich vidím až moc veselé, v skutočnosti také neboli. Ja zatiaľ neviem posúdiť, či sa mi teraz žije lepšie ako vtedy, no istotne môžem povedať, že som mal bezstarostnejší život. V tomto období môjho bytia sa v škole venujem kamarátom a doma žiaľbohu učeniu a hlavne písaniu. A keď sa cítim osamelo, mám predsa skype.
V tomto článku som si chcel úprimne zaspomínať na moju minulosť a tiež som dúfal, že prebudím aj vaše detstvo.
Ináč ospravedlňujem sa za neaktivitu na blogu, no mám dosť práce s knihou. Uvažujem, že na ňu zverejním nejaké trajlery a pár úryvkov nech z nej aj vy niečo máte.
Písaniu oddaný Bocian.

Realita/ fantázia

4. února 2013 v 19:52 | Bocian |  Bocian filozofom
Realita, alebo život vo vlastnom svete? Myslím si, že nikto z nás nemá úplne bezstarostný život, plný radosti a šťastia z reality. Realita je v každom príbehu zápornou postavou, ktorú sa snažíme poraziť. A práve preto má každý tajnú cestu do vlastného raja. Tieto úniky začnú neškodne, no pri ľudoch s menším sebazaprením môžu prerásť na "psychiatrrickú liečebňu." Kútik našej fantázie, ktorý nám poskytuje bezpečie, azyl, nás svojím spôsobom zneužíva v nekalé úmysly a stále viac a viac presakáva laná krehkého mosta medzi svetom. Keď sa táto katastrofa udeje, vypneme počítač, alebo odložíme knihu (alebo fľašu vodky) (každý má iný spôsob úniku pred realitou) a vyjdeme do sveta. Najprv nás ochromia silné slnečné lúče, potom sa preľakneme okolia a nakoniec skončíme na gauči doma hľadením von z okna. Máme dvadsať fóbií, sme introverti a nevieme s nikým vychádzať. Väčšina z nás si asi túto katastrofu ešte neuvedomila. Pri takýhto únikoch však dochádza aj k vytvoreniu si závislostí (napríklad na počítačových hrách) a to je ešte horšie, lebo zo sveta fantáziu už nevieme ujsť.
Zrejme treba udržiavať rovnováhu a treba sa vediť odpútať z každého z dvoch svetov.

Ďalšia úvaha na tému týždňa od Bociana

Veľký Kimee

1. února 2013 v 18:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Stručný trailer/ obsah: TU!

Veľký Kimee


Tiché cupitanie malých nožičiek napovedalo jedno. Kimolenskí prieskumníci behali v tmavých a smradľavých chodbách kanála a objavovali nové možnosti tajných ciest a úkrytov. Špinavá srsť potkanov Veľkého Kimeeho vypovedala o nie veľmi voňavej a náročnej práci tejto roty.
Kým časť Kimolenov skúmala zákutia kanála, náčelník Veľký Kimee bol vo svojom kráľovstve a dohliadal na prácu zberačov jedla, ktorí ustavične nosili nové a nové zbytky. Mocný Kimee sa pripravoval na ťažké časy, ktoré neobchádzali len jeho ríšu. Blížila sa zima a okrem toho musel kimolenský národ čeliť aj hrozbe zo strany Čikov. Medzi týmito potkaními klanmi panovala veľká nenávisť a konkurencia v hľadaní potravy.
Veľký Kimee je nástupcom na tróne po svojom otcovi. Už rok panuje nad podzemnou ríšou, ktorú nazval Národ Kimolenov. No Veľký Kimee musí okrem prirodzených predátorov bojovať aj so susedným kmeňom. Ten nesie meno Čikovia. Vodcom tohto kmeňa je jeho bratranec, Čiko.
"Ale, ale, kto sa to ukázal v našom teritóriu!" Kimolenská rota pohybujúca sa v najtmavších zákutiach kanála zastala. "Čikovia!" oznámil veliteľ prieskumníkov koho práve pred sebou zočil. "My sme vám neprišli kradnúť zásoby. Len robíme prieskum okolia," obraňoval sa veliteľ. "To sú obyčajné výhovorky! Nehovorte mi, že ste prehliadli hranicu!" útočil veliteľ zboru pohraničiarov. "Nechceme robiť konflikty, jednoducho odídeme preč," upokojoval ho trochu so strachom veliteľ. "Ale to takto nepôjde!" vyhrážal sa nepriateľ. Spoza chrbta veliteľa vypochodovali dva mocné svalnaté potkany a nenávistne hľadeli na pohraničnú rotu. "Nebojte sa Čikovia, spory čoskoro skončia. Tak ako aj váš národ!" odvážne prehlásil veliteľ prieskumnej roty. Tá sa otočila a vrátila sa späť do ríše kimolenov.
"Klaniam sa pred vami, Veľký Kimee. Vrátili sme sa z prieskumu," oznámil veliteľ. "Objavili ste nejaké nové zákutia?" pýtal sa náčelník. "Áno, pár skrýš sme našli, no máme zlé správy. Nevšimli sme si hranice a vstúpili sme na územie Čikov," s ľútosťou a strachom povedal veliteľ. "To hádam nie! Vieš, čo to v týchto napätých časoch môže znamenať?!" "Chceli nás napadnúť a zajať, no Fred a Frank ochránili rotu." "To nie je dobré. Čiko určite zúri. Vstup na územie je vážnym porušením zákonníka, ktorý fungoval už za čias môjho pradeda," zúril náčelník sediaci na tróne a počúvajúc veliteľa prieskumníkov. Zberači jedla zatiaľ stále nosili stravu do skladu vedľa hlavného nádvoria.
"Bantán! Okamžite zvolaj jednotky. Až do odvolania musia byť stále priravené!" rázne rozkázal generálovi armády, druhému najmocnejšiemu potkanovi ríše. Veľký Kimee bol nepokojný. Prechádzal sa po nádvorí okolo trónu a očakával najhoršie. Stmievalo sa, čo pre potkanov neznamenalo nič dobré. Každý deň bol pre náčelníka len držaním narezaného povrazu.
"Náčelník, náčelník, stalo sa niečo hrozné!" zadychčane, oznamoval zberač potravy: "Časť zberačov zajali!" "Dnes to už horšie byť nemohlo," pomyslel si Veľký Kimee. "Kto? Čikovia?" vyzvedal. "Horšie, mačky!" To bola naozaj hrozná správa. "Bantán!" skríkol náčelník tak, že ešte ďaleko v dutinách kanála sa ozýval jeho hlboký hlas. "Okamžite vyšli časť armády do nadzemského svete. Poriadne sa pripravte, zberačov zajali mačky!" dokončil rozkaz Veľký Kimee. "Ale na mačky musím zobrať čo najväčšiu a najsilnejšiu časť jednotiek," konštatoval generál Bantán. Náčelník si len povzdychol a povolil Bantánovi, aby vzal koho potrebuje.
Armáda na čele s generálom sa po klzkom zhrdzavenom rebríku vyšplhala až k svetu ľudí a cez dve malé otvory v kanálovom poklope prekĺzla na pozemský svet. Armáda vedela, kde majú mačky svoju centrálu. Nenápadne, skrčení popri stenách budov, prešli k starej zrúcanej stavbe. Jej múry boli odraté až na tehlu, z okien zostali len otvory. Bantán s armádou vošiel dnu. V slabom svetle pouličnej lampy prenikajúceho do budovy sa zjavili obrysy dvoch statných mačiek, ktoré strážili Kimolenov. Bantán naznačil prstami dva smery. Armáda sa rozdelila a v tých najtmavších kútoch prešla k mačkám. "Na nich!" Zavelil generál. Niekoľko desiatok potkanov sa vrhlo na strážcov a pár vyslobodzovalo zberačov z klietky, kde boli nedôstojne uväznení. Dve mačky boli úplne zasypané odhodlanou armádou. Keď bola rota zberačov vyslobodená, dali sa všetky potkany na útek.
Medzi tým, ako sa uskutočnilo veľké vyslobodenia, sa pred bránami Kimolenskej ríše zjavil posol. "Bol som vyslaný samotným Čikom Mocným. Môj národ vám vyhlasuje vojnu. Armáda je už na ceste. Čiko mocný vám odkazuje, že prekročenie hraníc bola posledná zdochlina, ktorá padla za obeť neriešením našej situácie. Len vojna ukáže, kto má právo zaujímať miesto v tomto kanáli," rozprával posol až do chvíle, keď sa pri ňom zjavil Fred a Frank. Tí ho neľútostne chytili a vyšmarili čo najďalej od teritória. "Uzavrite všetky brány, ukryte samice a mláďatá!" dával pokyny Veľký Kimee. "Čikovia tu sú každú chvíľu. V hrade zostalo len pár vojakov. Kým sa Bantán s armádou nevráti, musíme odolávať útoku spoza múrov."
"Stojíme pred bránami!" vyriekol hlas generála armády Čikov. "Vzdajte sa a otvorte ich!" ozvala sa prvá výzva. Z druhej strany sa šírilo len ticho. Pred hradbami stáli zvyšní vojaci a prieskumná rota pripravená chrániť Veľkého Kimeeho. Spoza brány prepuklo dunenie. Armáda sa pustila do ríše kimolenov.
"Náčelník, brána už dlho nevydrží," oznámil jede zo strážcov. "Musíme len dúfať," prehlásil Veľký Kimee na pokraji úpadku mysle. Inokedy by jeho slová zneli pokorne, no teraz ich sprevádzala atmosféra zbabelosti. "Zaprite sa o bránu!" prišiel so zúfalým návrhom náčelník. Potkany cítili, že náporu Čikov dlho nevydržia. Veľký Kimee sedel na tróne a hľadel na tragické predstavenie.
V tom veľká sila odhodila Kimolenov od hradieb. "Zničte to tu dobýjať!" zaznel radostný rozkaz Čikského generála, ktorý so svojou armádou prenikol do ríše Veľkého Kimeeho. Kým skupina potkanov bojovala s presilou, tri potkany sa postavili pred náčelníka. Skupina zvyšných potkanov sa čoraz viac poddávala silnej armáde nepriateľa. Kimoleni ranení padali na zem. Vojaci, i keď nie v plnom počte prebojovali sa k Veľkému Kimeemu a trojici hrdinských potkanov. "Bráňte náčelníka!" odhodlane z ľahkomyseľnosťou pre svoj vlastný život vykríkol jeden z obrancov.
Kráľ teraz vedel, že nádej sa akoby vzďaľuje, uteká na koniec sveta. Vstal z trónu, zhodil si z hlavy korunu a odviazal plášť s malými kúskami syra, ktoré boli vyšité na modrom podklade. "Ochránim našu ríšu!" zvolal sám pre seba i pre troch bojovníkov. Na strane Čikov bolo hádam aj dvadsať potkanov odhodlaných bojovať. Táto bitka bola už teraz prehratá.
Štyria poslední začuli cupitanie mnohých nôh... Vojaci spolu s prieskumnou rotou! Áno, vrátili sa podporiť náčelníka, brániť ríšu. Ako jeden prúd vody spustili sa po rebríku do kanála a spoza trónu, bojiska, vynorilo sa niekoľko desiatok, odhadujem tak najmenej tridsať potkanov. Či už vojaci, či prieskumníci, všetci sa dali do boja. Bojaschopných vojakov na strane nepriateľa rýchlo ubúdalo. Videl to aj Čiko na konci armády, ktorý sa niesol na nosidlách, na ktorých vyzeral ako socha Herkulesa. No jeho doterajšia sláva a radosť spôsobená vyhrávaním sa obracala. Nová strana mince je tu.
"Dosť!!! Stiahnite sa!!!" zakričal Čiko z plného hrdla. "Skončite boj!" tiež rozhodol Veľký Kimee. Bitka ustala. Vojaci boli v strehu. Čakali ako rozhodnú bratranci. "Tento boj nikam nevedie," konštatoval Čiko. "To prehlasuješ až teraz?! Ak sa dobre pamätám, napadol si ma ty!" "To preto, že si vtrhol na moje územie!" bránil sa Čiko. "To boli len prieskumníci, urobili to nechtiac! Ver mi. Nechceme vyvolávať vojny," miernym hlasom hovoril náčelník Kimolenov. "Musel som nejako vyriešiť naše dlho trvajúce spory," vysvetľoval Čiko. "V kanáli je miesta dosť," navrhol svojim spôsobom Veľký Kimee mier. Čiko súhlasil. "A teraz opusť Ríšu Kimolenskú!" poslal svojho doterajšieho nepriateľa preč z teritória náčelník Veľký Kimee.
Kimoleni sa neuzmierili s Čikmi. Ich spolunažívanie v kanáli bolo aj naďalej sprevádzané napätím, no obe strany vedeli, kde je ich miesto. Čikovia sa držali vo svojom kráľovstve a skúmali územie rozliehajúce sa na východ a Kimoleni osídľovali západ kanála. Veľký Kimee si však s Čikom stále nevedel podať ruku, hľadel naňho ako na zradcu, keď poškvrnil rodinné puto a súperil s ním.