Leden 2013

Medvedík - verný priateľ

28. ledna 2013 v 21:08 | Bocian |  Bocian filozofom
Ako malí sme mali všetci plno plyšovým hračiek, no jeden z nich (alebo určitá skupina) bol výnimočný. Vždy a všade nás sprevádzal, vedel nám vyčariť úsmev na tvári aj, keď ju zalievali slzy. Na tohto plyšáka sa po väčšine nezabúda.
Myslím si, že mnohí máme svojich obľúbených plyšákov pri sebe aj teraz. Prečo? Je to jednudoché. Narozdiel od živého zvieraťa nevyžadujú toľko starostlivosti, ani pozornosti. A jedného smutného dňa nás neopustia. Nemusíte byť majstry v zodpovednosti, aby ste mohli "chovať" plyšvého medvedíka. A narozdiel od živého človeka, ktorý by mu v priateľstve mohol konkurovať, no predsa nemôže, vám nemôže zlomiť srdce, zradiť vás. Znesie naše slzy, neutečie od nás pre výzor. Plyšový medvedík vás nezradí, neotočí sa vám chrbtom. Len, keď ho tak otočíte vy :) .
Krátky článok k téme týždňa od Bociana.
Ináč s knihou to ide pomaly , musím chodiť do školy a po večeroch nemám síl na písanie, ale pracujem, snažím sa.

Veľký Kimee - trailer

26. ledna 2013 v 21:55 | Bocian |  Nástenka
Pred zverejnením novej krátkej poviedky vám ponúkam stručný obsah diela: Poviedka opisuje život dvoch kmeňov: Kimelenov a Čikov, pre ktorých je jeden kanál primalý. Dôraz je kladený na Kimolenov, ktorých panovník je Veľký Kimee. Ako sa vyriešia spory týhto dvoch kmeňov?
Túto poviedku som napísal na počesť narodenín môjho už dvojročného potkana Kimeeho (ako môžte vidieť, inšproval som sa ním aj v poviedke v kategórii Detektív Kimee).

Info článok

22. ledna 2013 v 19:25 | Bocian |  Nástenka
Takže, som tu opäť s informáciami, ktoré sa týkajú tohto blogu. Začnem tým, čo si môžete prečítať: Na Bocianovom blogu bol minulý týždeň dozverejňovaný príbeh so starým známym hrdinom: kocúrom Charlesom s názvom Dobrodružstvo v hoteli (rubrika: Život kocúra Charlesa). Ešte pre tým som uverejnil 2. časť poviedky Krádež (rubrika - Krátke poviedky). To sú najnovšie diela.
Čo nás čaká? Koniec tohto mesiaca nebude ničím zvláštny, opäť sa vyjadrím k téme týždňa. Začiatkom februára vydám novú poviedku: Veľký Kimee, ktorú som napísal na počesť narodenín môjho potkana Kimeeho. Okrem toho plánujem napísať zrejme posledný príbeh do rubriky Život kocúr Charlesa - Charlesove narodeniny!
No a teraz veľká správa! Už minulý rok som začal plánovať, dokonca aj trochu písaťsvoju novú knihu! Volá sa Odvážny rytier a od dnes oficiálne rozbieham prácu na nej. No asi zarmútim, keď poviem, že sa ju nechystám zverejniť, teda možno a asi aj určite ju napokon zverejním, no najprv vám vysvetlím, aké s ňou mám plány. Uvedomujem si, že práca na nej mi zaberia strašne dlhý čas. Keď ju dokončím, dvesto krát prerobím a skontrolujem, plánujem ju poslať do niektorých vydavateľstiev. Moje umelecké :D dielo nikto neocení a chúďa zostane v priečinku v počítači. V takomto prípade ju chcem poslať na nejaké súťaže a napokon moju knihu zverejním na Bocianovom blogu. To je môj plán na najbližšie roky. Ešte chcem oznámiť, že kniha má 2 časti: minulosť, prítomnosť. Prvá kapitola opisuje dávnu výpravu a druhá čakanie na príchod nepriateľa a boj. Info o postupe na mojej knihe budem zverejňovať v hornom boxe - info panely.
No asi som vám zdelil všetko, čo som povedať chcel.
Majte sa, Bocian

Zmeny = hrôza

21. ledna 2013 v 20:56 | Bocian |  Bocian filozofom
Ach jaj, neznášam zmeny. Hovorím predovšetkým o zmenách v živote. Asi som ešte mladý a nič som nezažil, no aj ja si môžem dovoliť prehlásiť, že od dnešného sveta nemožno nič dobré očakávať. Práve preto zmeny rád nemám. Ale zas ako nad tým premýšlam, pár príjemnýh zmien som už vo svojom živote podstúpil a prežil som, možno ma aj potešili.
Som človek, ktorý má rád stereotipy, svoj pokoj. Teším sa keď každý deň ide v tú istú hodinu ten istý seriál. Ale nemyslím si, že to je úplne správne. Človek má byť pripravený na dobrodružstvo, na zmenu, nie byť rozhodený, keď nejaká nastane.
Každopádne musím konštatovať, že zmena je život. Bez zmeny by svet nebol tým čím je. A všetkým, ktorý ešte nemajú zmenofóbiu, prajem život bez strachu z neznámeho.
Ospravedlňujem sa za nezaujímavosť a krátkosť tohto chabého článku, no v škole mám každý deň testy a som vyšťavený.
Bocian.

Život kocúra Charlesa - Dobrodružstvo v hoteli 3

18. ledna 2013 v 18:00 | Bocian |  Život kocúra Charlesa
Nastali problémy! Ako hovorí príznačný názov poslednej časti Dobrodružstva v hoteli, dovolenka neprebehne len tak, bez komplikácii. Prečítajte si, čo vyvedie Charles a ako skončí po náročnej dovolenke.

Nastali problémy

V kuchyni, kde som sa nachádzal, bolo rušno. Personál nekoordinovane pobehoval po miestnosti. Na moje šťastie ma miestny ľudia považovali za ducha. Nepozorovane, držiac sa silnej vône šíriacej sa z veľkých hrncov, som prechádzal popri nábytku a rôznych pomôcok na varenie (dobre som ich poznal, občas, keď Martin zaspí pri pozeraní televízie, pozerám filmy o varení).
"Pre čerstvú polievku! Veď tu je mačka!!!" "Kde je?!" zdesene som zvolal na kuchára, ktorý niečo miešal vo veľkom hrnci. Aha! Tá mačka som ja!!! Na túto prevratnú myšlienku som prišiel, až keď na mňa hľadeli všetci ľudia v kuchyni. Vytvorili okolo mňa kruh a prísnym pohľadom na mňa, úbohého kocúra, hľadeli. "Musíme ho ihneď vyhodiť preč!" nemilosrdne navrhol kuchár s najvyššou čiapkou zo všetkých. Môj šiesty zmysel mi napovedal, že ak okamžite nezmiznem niečo sa mi stane. Zadnými nohami som sa chcel odraziť, no kvôli naleštenej dlážke som sa ani nepohol. Pustil som sa do behu. Ako splašený mustang som..... narazil do dvojkrídlových dverí! Brána von z kuchyne bola zavretá. S dverami som nevedel pohnúť. V zúfalstve som sa rozmraučal. Skupina kuchárov sa ku mne bez milosti rútila. V očiach im žiaril fakľa zla, mali hrôzostrašní výraz v tvári, vyzerali ako tí... ako tí zombíci v horore, ktorý Martin nedávno pozeral. Keby tu tak bol môj majiteľ. Určite by ich všetkých zmlátil, ale on sa musel ísť lyžovať! Prepadol ma hnev. Už sú skoro pri mne! Je po mne. A to som ani nestihol napísať svoj životopis! V tom, úplne nečakane a naozaj na poslednú chvíľu sa otvorilo jedno krídlo dverí. Do vnútra vbehol mladý muž v civilnom oblečení. "Nakúpil som všetky potrebné suroviny," vyhlásil. Skvelé! Bez váhania som skočil do malej škáry. Dvere sa už skoro zavreli. Našťastie som to stihol! "Ahojte neschopní ľudia! Na budúce, keď ma takto prepadnete, tak sa to pre vás neskončí dobre!" zakričal som pri úniku z kuchyne hrôzy. Spoza dverí som započul rozhovor: "Budeme tú mačku naháňať šéf?" "Nechajme to tak. Len nech sa nikto nedozvie, že bola v kuchyni!" "Hej, ja som kocúr!" ohradil som sa.Po takomto dobrodružstve sa ani nemôžete čudovať, že som unavený. Asi sa vrátim do našej izby a trochu si zdriemnem. Ale.... kde je naša izba?! Niečo sa mi vynára z pamäte! Keď sme nastúpili do výťahu...... Tretie poschodie! Áno. Bývame na treťom poschodí!Podišiel som k výťahu. "Otvor sa!" prikázal som. Nič sa nedialo. Čo teraz? Nie! Prečo ja! Pootočil som hlavou. Vedľa výťahu sídlili schody. Boli jedinou možnou cestou. Krok za krokom, packa za packou. Pomaly som sa šplhal hore. Tretie poschodie je určite vyššie ako Mont Everest. Nakoniec som vyšiel až na samú špičku nekonečne dlhého a strmého schodiska. Na samotnú hotelovú horu. Teraz predo mnou stála bojová úloha. Musím nájsť svoju izbu! Ale ako? Túlal som sa po chodbách. Hľadel som na drevené dvere, ktorými bola chodba posiata. "Čo teraz?" premýšľal som nahlas. Otvorené dvere! Vošiel som dnu. "ÁÁ!" zmňaukol som preľaknuto. Veľká teta v uniforme ma prekročila tak tesne, že ma skoro zašliapla! V tom sa otočila. Ajaj! "Mačka!!!" vypadlo z nej. Bez váhania ma chytila za kožu na krku. "To bolí!" oznámil som jej. Chcel som sa brániť, ale bol som bezmocný. V takejto polohe som nevedel urobiť nič. Niesla ma ako mačka svoje mladé. Držala ma ako nejakú kabelku! Bolo to ponižujúce. "Ja som si to tu zaplatil. Viete?! A očakával som trochu väčší komfort, ako je toto!!!" vynadal som jej. Upratovačka zbehla po schodoch na prízemie do haly, kde sídlila aj recepcia. "Kam ma to nesiete!?" kričal som. "Au!!!" Tá nemilosrdná obluda ma vyhodila pred hotel. Dvere sa zabuchli a ja som sa nevedel dostať dnu. Krutá zima mi prevŕtavala telo. Triasol som sa ako čínsky chocholatý pes. Ten malý bezsrstý potkan neznesie ani len letný vánok.Cítil som sa ako snehuliak, ako ľadová socha. Začínal som strácať vedomie. Oči sa mi zatvárali, telo som už ani necítil. No zrazu, keď to začínalo vyzerať naozaj zle... Známa silueta! Spoza hmli sa vynáral Martin. Teda hmlu som mal pred očami ja. Neuveriteľne som sa potešil. Zdá sa mi, že sa dal majiteľ do behu. Čoskoro bol pri mne. Bol som tuhý ako cencúľ, nevedel som sa ani hýbať. "Čo tu robíš Charles?!" vypytoval sa Martin. "Vyhodila ma sem upratovačka," odpovedal som z posledných síl. Majiteľ ma chytil a objal. "Asi si podchladený," oznámil mi. Prestával som ho vnímať. Zvalilo ma teplo. Asi sme vošli do vyhriateho hotela. "Stojte pane!" ozval sa ženský hlas. "Prepáčte, ale sem majú zvieratá vstup zakázaný!" povedala. "To som nevedel. Čo mám teraz robiť?!" "Musíte ho dať von!" rozkázala. Keby som vládal tak by som na ňu zasyčal! "To nepripadá v úvahu! Vonku je zima!" bránil ma majiteľ. "Je mi to ľúto, ale v tom prípade budete musieť odísť," chladne odvetila recepčná. "Kedy?!" prekvapene sa spýtal majiteľ. "Dnes!" povedala tak bezcitne až som na tele pocítil chlad. "To teda nie! Ja som už unavený z lyžovania!" namietal. "No dobre, ale keď nedáte toho kocúra preč, musíte zajtra hneď odísť!" zľutovala sa nad dvoma chudákmi.Prebral som sa až na izbe. Ležal som na posteli. Cez telo som mal prehodenú perinu. Ešte stále mi bola zima. "Idem na večeru. Na zemi je miska z vodou a pár granúl, ktoré som vzal. Musíš odpočívať," ozval sa Martinov hlas. Opäť som zaspal."Charles, už som tu," pošepol mi môj majiteľ, ktorý sa práve vrátil z večere. "Večera bola úžasná. Výborné predjedlá, hlavné jedlá a o dezertoch ani nehovorím!" rozplýval. "Prečo mi to všetko hovoríš, chceš aby som ti závidel?" vyčerpaný som povedal Martinovi. "Charles, niečo pre teba mám!" zvolal majiteľ: "Do vrecka na saku som si vložil igelitové vrecko a niečo z večere ti v ňom nesiem!" Martin zapátral v bočnom vrecku športového saka. O chvíľu z neho s veľkým úsmevom vybral kúsok koláča!!! Jupí! Hneď som sa prebral, no pri pokuse vstať, som len bezbranne padol na posteľ. Ešte než mi majiteľ podal zákusok, vzal misku vody a dal mi znej napiť. Moje vyschnuté hrdlo osviežil prúd vlažnej tekutiny bez chuti. Potom som sa už naplno venoval darčeku. Tou pochúťkou bol zrejme koláč s jablkami a škoricou, čo som hneď na začiatku rozpoznal podľa prenikavej skvelej vône.Oťaželi mi viečka. Telo mi spútala únava. Dorazila aj bolesť svalov a triaška. Celé telo bolo v plameni, no zrazu som pocítil chlad. Zima a teplo sa striedali ako ročné obdobia. Pomaly som zaspával."Charles! Je ráno a my musíme vyraziť na cestu," prebudil ma majiteľ z hlbokého spánku. "Kým si spal, naraňajkoval som sa a zniesol som kufre do auta. Priniesol som ti niečo pod zub. Je to šunka a nejaký syr." Kým som jedol majiteľ mi rozprával svoje príhody: "A vieš čo?! Tá odporná recepčná ma donútila zaplatiť aj za ostatné dni, ktoré sme tu mali byť. Keď som jej povedal, že by som tu rád zostal do konca pobytu, povedala mi, že keď sa neprestanem hádať, dá mi zaplatiť pokutu za to, že som ťa sem vzal! Už sem v živote nepôjdeme!" Tieto slová mi zneli ako krásna hudba. Martin ma vzal do náručia, vyšiel z izby a nastúpil do výťahu. Po príchode do hotelovej haly sa nenávistne zamračil na ženu za dreveným pultom a spolu so mnou vypochodoval von z budovy. Opatrne ma položil na predné sedadlo nášho malého auta. Nasadol na miesto vedľa mňa a naštartoval vozidlo. Cesta bola pokojná. Teda aspoň pre mňa, lebo som ju celú prespal. Unavené oči som otvoril len, keď Martin odstraňoval z pneumatík reťaze. Vraj už ich nepotrebujeme, lebo ideme na diaľnicu. "Už sme doma!!!" zvolal majiteľ. Ihneď som sa prebral zo spánku. No cítil som sa veľmi zle. Túžil som rozbehnúť sa do domu a oblizovať podlahu, ale pri pokuse zoskočiť zo sedadla sa mi roztriasli nohy, podlomili sa mi a ja, neborák, som skončil rozpľasknutý na ceste. "Čo sa deje Charles?" spýtal sa preľaknutý majiteľ. "To určite kvôli tej hnusnej tete, ktorá ma vyhodila von!" žaloval som. Martin neváhal. Hneď, ako vyhodil kufre z auta, zamkol dom. Ja som sa medzi tým pomaly plazil k vstupným dverám. Môj majiteľ ma schmatol a opäť ma vyložil na spolujazdcove miesto. "Kam to ideme?" spýtal som sa zoslabnuto a vyčítavo. Martin mlčal. Mračiac sa krútil volantom. "Nemal som tým hlupákom z hotela nič platiť! Mal som na nich zavolať políciu! Určite ťa oni vyhodili von," majiteľ bol nešťastný a nahnevaný zároveň. "Ale neboj sa Charles! Veterinár ťa dá do poriadku," dúfal majiteľ. "Veterinár?!!! Niééé!!!" plakal som zdesene. Martin zaparkoval pred bielou budovou. Na stene s dverami stál nápis: "Veterinárna ambulancia". Keby som mal viac síl, hneď by som vzal nohy na plecia. Martin ma vytiahol z auta. Mykal som sa s úmyslom vyslobodiť sa. "Nerob drahoty Charles," upozornil ma majiteľ a pevne ma stisol. Vošiel do ambulancie. V čakárni bolo prázdno. Poviem vám, jediné, čo by mi teraz chýbalo je, aby na mňa štekal nejaký hlúpy pes! Majiteľ nedočkavo zaklopal na biele dvere, ktoré sa hneď otvorili. Zjavil sa v nich môj veterinár, ktorý ma týral ešte keď som bol malé mačiatko. "Dobrý deň pán Čiap!" pozdravil a pustil majiteľa do miestnosti. "Bodrý deň doktor," "Čo Charlesa trápi?" spýtal sa. "Boli sme spolu na dovolenke. Bol som sa lyžovať a keď som sa vrátil sedel Charles pred hotelom v snehu a zime. Odvtedy stále spí a má problém hýbať sa. "Nehýbe sa ešte viac ako zvyčajne?" zavtipkoval lekár. Tak by som ho poškriabal, keby som mohol. Ani môj majiteľ nebol pobavený. V očiach mu plápolal strach. Starostlivý Martin ma položil na stôl potiahnutý čiernou gumou. Veterinár ma prehliadol. Len, aby mi... "Teraz Charlesovi odmeriam teplotu." Modlil som sa, aby nenastal tento okamih. Doktor vytiahol dlhý teplomer... "Auuuuuu!!!" mraučal som o život. "Má zvýšenú teplotu," konštatoval môj lekár. "Zrejme prechladol. Musí ležať. Dám vám jedny tabletky, ktoré mu budete dávať do jedla," povedal doktor diagnózu, kým ja som sa spamätával zo zákroku.
Hádajte, čo robím. Áno správne, ležím na majiteľovom kresle a pozerám televíziu! Viete, čo je na tom najlepšie? Že mi Martin nemôže hovoriť, že som lenivý, nič nerobí, mám zlú životosprávu a podobné "keci". No dobre, musím oddychovať, aby som vyzdravel a aby som mohol ležať bez toho, že by ma bolelo celé telo. Prajem si príjemné nič nerobenie.

Život kocúra Charlesa - Dobrodružstvo v hoteli 2

15. ledna 2013 v 18:00 | Bocian |  Život kocúra Charlesa
Pokračovanie príbehu v hlavnej úlohe s kocúrom Charlesom Dobrodružstvo v hoteli!

Charles v hoteli, Martin na lyžiach

Išlo sa nám už celkom pokojne. Auto najnižšou rýchlosťou brázdilo zasnežené, ľadom pokryté cesty. Vďaka reťaziam by sme sa podľa Martinových slov nemali šmýkať. "Za chvíľu sme v cieli!" nadšene zvolal Martin. Boli sme vysoko v horách, ak nie ešte vyššie. Zrazu sme vstúpili do dediny. Vyzerala v skutku rozprávkovo. Celý kraj, všetky strechy, autá takmer nebolo vidieť. Schovávali ich haldy bieleho trblietavého snehu. Veľmi sa mi to páčilo.
Po chvíli prechádzania ulicami sa pred nami objavila asi päť poschodová budova. Kopce snehu sa šplhali skoro až k oknám prvého poschodia. Bol to hotel, ktorý mal predstavovať náš prechodný domov. Vďaka šeru, ktoré začalo vládnuť nad dňom, vynikli vianočné svietidlá, ktorými bol celý hotel zvonku omotaný. Zaparkovali sme na parkovisku pred hotelom. Majiteľ zatiaľ nechal v aute svoje lyže. Zobral náš kufor a nemalými dvojkrídlovými dverami vstúpil na hotelovú recepciu. "Čo si želáte?" spýtala sa Martina pani v bielo-modrej uniforme. "Mám tu objednanú izbu na menu Martin Čiap." "Áno. Je to izba číslo 320," oznámila recepčná. Majiteľ ma pripol na vôdzku, aby ma mal pod kontrolou. Nastúpili sme do výťahu a vyviezli sme sa na tretie poschodie.
Naša izba je celkom veľká. Z veľkých okien, ktoré sa tiahnu až k podlahe vidíme priamo na svah. Je tu aj obývačku s pekným trojvankúšovým gaučom a s televízorom! V spálni je veľká mäkká posteľ. Izba je biela. Iba sme tam sa na stene zjaví nejaký väčšinou s lyžiarskou tematikou. V podstate mi to tu vyhovuje. Musím sa ale ešte spýtať, či majú aj službu "jedlo do postele" ako som ju ja nazval. Doma sa ju snažím zaviesť, no majiteľ nie a nie jej prísť na chuť. Videl som to v nejakom filme: Muž si objednal všelijaké jedlá a obsluha mu ich doniesla priamo k posteli! To je geniálne!
Martin si obliekol slušnú modrú košeľu z dlhými rukávmi a oblekové nohavice. Takto oblečeného som ho videl len raz v živote - keď si išiel prevziať cenu za spisovateľa roka. To dokazuje, že toto je veľmi luxusný hotel. V tom prípade sú len dve možnosti: buď si na tento hotel šetril celý svoj život, alebo mu peniaze dali rodičia. Prikláňam sa k tej druhej. Keby mal toľko peňazí, už dávno by mi kúpil najväčšiu pizzu na svete.
No naozajstné prekvapenie prišlo až po vstupe do jedálne. Okrem toho, že celá miestnosť voňala všakovakými dobrotami, v jej stred visel krásny krištáľový luster. Mám dve základné potreby: mať plné brucho a žiť v prepychu. Preto neviem, čo ma potešilo viac. Asi to jedlo.
Bolo vidno, že majiteľ nemal chuť byť šetrný. Objednal si fľašu nejaké špičkového a drahého vína (ako sa misám pochválil). Obsluha v smokingoch mu nosila taniere plné pochúťok. Raz sa mu tanier prekypoval voňavými a ešte chutnejšími špagetami karbonara, inokedy sa mu na porcelánovom skvoste kopili chutné stredne prepečené stejky. V pohári mal stále naliate víno.
Večera sa pri našom stole skončila dosť neskoro. Majiteľ mal v sebe už toľko alkoholu, že ukončiť naše obžerstvo musela až obsluha hotela, ktorá sa jedáleň chystala zavrieť. Môj opitý majiteľ sa riadne potácal na ceste k výťahu. Keby ste videli, čo v ňom stváral. Predviedol moderný tanec, ktorý mi pri podlomení jeho nôh začal pripomínať breakdance. Do izby sa napokon dostal. Tam sa vyzliekol z formálneho oblečenia a ako mŕtvy padol na posteľ. Ja som sa spokojne vo svojom pelechu skrútil do klbka a šťastný s plným bruchom som zaspal.
Ráno bolo krásne a aj hlučné. Vonku snežilo, pokojne plachtiace vločky dopadali na zasneženú zem. Majiteľ chrápal až sa obrazy triasli. Vyzeral tak zúbožene, že som sa nad ním nakoniec zľutoval a nechal som ho spať. Ale čo raňajky! Predsa len ho radšej zobudím. Myslím, že bude stačiť, zľahka skočiť na jeho nafukujúce sa brucho. "Charles!!!" Nehovoril som to. Martin sa pozrel na hodinky. "Čo si ma nezobudil! Mačka jedna. Musíme sa poponáhľať! Za chvíľu končia raňajky!" "Pre boha len to nie. Ponáhľaj sa!" súril som uponáhľaného majiteľa. Na jednu z mojich piatich najobľúbenejších častiach dňa sme sa dostali včas. Čakal nás takzvaný bufet voľného výber alebo skôr "švédsky stôl". Jednotlivé stoly "pretekali" šunkou, syrom, pečivom a koláčikmi. Samozrejme som si vybral čerstvé koláčiky. Na raňajky mám najradšej sladké.
Vyšli sme z jedálne do veľkej haly. Potom sme vošli do výťahu a vyviezli sme sa na naše poschodie. Martin už začal snívať o lyžovaní. Prišiel do izby a začal sa chystať. Lyžiarska výstroj je veľmi komplikovaná. Pri tempe jeho obliekania budem v jeho spoločnosti ešte dlho.
Napokon som získal svoju vytúženú samotu. Pozrel som sa do okna v izbe. Videl som plytký krátky svah, na ktorom sa bude Martin určite lyžovať. Môj pozorný zrak naďabil aj na neho samého. Stál pred hotelom a snažil sa pohnúť. "Nejako ti to nejde!" bezcieľne som naňho s posmechom kričal. Po chvíli u mňa upadol záujem pozerať sa na môjho zúfalého majiteľa. Ľahol som si na posteľ a ako to mám vo zvyku, schrupol som si. Viete, že mačky v priemere spia desať hodín denne! Ale ja som odhodlaný vylepšiť ho, a preto pilne spím niekedy aj celé dni.
Prebudil som sa. V zámku dverí zarinčal kovový kľúč. Preľakol som sa. Rýchlo som s bušiacim srdcom zaliezol pod posteľ. Do nášho apartmánu vstúpila stará zvráskavená žena. Súdiac podľa šiat to bola upratovačka. Mierne pootvorené dvere ma vyzývali k zlému činu. Čo by som robil tu!? Skrýval by som sa pred ňou? Chyžná navštívila kúpeľňu. Využil som príležitosť. Tíško ako myš som vykĺzol spod postele von na chodbu s ďalšími izbami. Na moje veľké nešťastie som sa nevedel dostať do výťahu, no naďabil som na schodisko.
Horko ťažko som zišiel dole na prízemie. Zacítil som úžasnú vôňu paradajok a mäsa. Tá úžasná imaginárna reťaz ma ťahala kamsi do neznáma. Zastavil som sa až po páde späť na Zem. Až keď som hlavou narazil do dverí. Pevná brána, za ktorou sa nachádzalo vysnívané jedlo. Odskočil som od dverí. Tie sa zrazu dokorán otvorili a z miestnosti vyšiel neznámi muž. Spoza zatvárajúcich sa dverí vyšla neuveriteľne silná a lákavá vôňa. Nerozmýšľajúc som vbehol dnu.

Ruža s veľkými tŕňmi

14. ledna 2013 v 20:27 | Bocian |  Bocian filozofom
Čo tým chcel básnik povedať? Myslím si, že táto téma týždňa, nám zvestuje, že žiaden náš čin nie je bez následkou, nič nemá len jednu stranu, to čo je navonok krásne môže schovávať ostré tŕne. To sú len moje vyloženia tejto témy.
Hmm... o čom by som mohol písať. Uvažujem.... a mám to! Po chvílke ticha som vymyslel námet. Pre tých, ktorým už ekologické problémy našej Zeme lezú krkom, oznamujem, že tento článok (i keď by mohol) sa nebude týkať znečisťovania!
Budem písať o ľuďoch, o tom ako sa správajú. Ľudia sú už od pradávna vynaliezaví, no s tým že rastú ich schpnosti, rastie aj ich sebavedomie a namislenosť. O tom asi nikto pochybovať nebude. Keď nás niekto chváli, v niečom sa nám darí, stávame sa namyslení. To je len úvod k podstate.
Morálka tohto sveta, nás, ľudí, bude a bola pod bodom mrazu. Sme neohľaduplní, majetnícki, sebeckí (česť výnimkám). Človek si jednoducho háji svoje vlastné záujmy. Nehovorím, že je to dobré a ani zlé, no chcem konečne prejsť k tej ruži. V dnešnej dobe sa väčšina ľudí snaží byť sebestačnými, no stávajú sa výnimky! Niekedy potrebujeme poradiť, pomôcť. A práve vtedy, pokiaľ žiadame o pomoc človeka, ktorý vám nemá prečo poradiť, sa premieňame na líšky, napodobňujeme psie oči, hráme sa na hladné mačky. Možno si náš objekt pomyslí, že nám na ňom žáleží, že chceme byť kamaráti, no akonáhle dostaneme svoje, odkopneme ho ako (nechcem použiť frázu: prašívý pes) toxický odpad. Takí vieme byť.
Týmto článkom som len chcel upozorniť na upadajúcu, teda lepšie povedané, už upadnutú morálku v spoločnosti a na medziľudské správanie.
Bocian

Život kocúra Charlesa - Dobrodružstvo v hoteli 1

11. ledna 2013 v 18:00 | Bocian |  Život kocúra Charlesa
Určite mnohí z vás možno už počas Vianoc alebo jarných prázdnin odchádzajú na dovolenku. Aj ja sa chodievam lyžovať, no veľmi v láske to nemám. Ani kocúr Charles sa nepotešil, keď mu jeho majiteľ oznámil túto správu. Akou pohromou skončil Charlesov pobyt v hoteli? Prečítajte

Čo nás na ceste postretne?

Vianoce sa už skončili, dokonca som sa spamätal aj s búrlivých osláv Nového roka. Verili by ste tomu, že Martin nezomrel, iba išiel von z tými kamarátmi vypúšťať rakety? To bola príčina všetkého toho zmätku a strachu. Martin stále nie a nie prestať vymýšľať hlúposti.
Teplota sa z mínus päť znížila na mínus desať a stále klesá. Z neba padá nový a novší sneh. Keď bude takto snežiť ešte dva dni, nedostaneme sa ani z domu. Začína to tu vyzerať ako na Sibíri (to viem z jednej reportáže, ktorú ukazovali v správach). A práve pre tieto "skvelé podmienky" (ako hovorí môj majiteľ) na zimné športy sa Martin rozhodol ísť na lyžovačku! Martinova noha sa už na nešťastie uzdravila, a preto sú moje šance na strávenie pokojných sviatkov márne. Jedine... že by som mu ublížil! Nemôžem byť až taký zlý! Nie, že by sa mi odchod z milovaného domova páčil, ba dokonca by som s tým súhlasil. To určite nie! Ja sa najradšej držím svojho rajónu. Svoj dom neopúšťam len tak pre nič za nič, kvôli nejakej dovolenke. Nanajvýš odídem, keď ma majiteľ zoberie na obed. No v tomto prípade mám len dve možnosti. Buď pôjdem s majiteľom, alebo ma niekomu dá. Určite si vyberám možnosť číslo jeden. Nielen preto, že som na Martina zvyknutý a k cudzím ľuďom by som ani za svet nevkročil, ale môj majiteľ mi sľúbil, že sa ubytujeme v nejakom skvelom hoteli so samými lahôdkami.
Majiteľ behá po celom dome a hľadá ma! Ja som sa schoval pod posteľ. Prečo? "Kde si Charles?! Ukáž sa! Nemôžeš ísť so mnou kým si tento sveter neoblečiem." Pre toto! Ja nie som nejaký šašo! Nebudem si na svoju krásnu srsť dávať nijaký hnusný sveter. "Okamžite sa ukáž! Tam kam ideme je veľká zima. Ten sveter si musíš obliecť!" hľadajúc ma kričal majiteľ. On sa asi zbláznil. Načo mám teda tento hrubý kožuch! Veď pochádzam zo severu. Z nehostinnej a chladnej krajiny! Ja si na seba sveter nadám za žiadnu cenu!
Majiteľ sa nakoniec nado mnou zľutoval. Zrejme preto, že som po celý deň spod postele nevyliezol a keď som sa išiel navečerať on už zabudol, kde sveter položil. Snáď porozumie tomu, že mačky môjho druhu sú do zimy ako stvorené. Nech si dá ten sveter on! Mimochodom, večera mi veľmi chutila.
Dnes je plánovaný odchod ne dovolenku. Majiteľ ešte včera všetko zbalil. Dnes sme sa skoro ráno naraňajkovali a nastúpili sme do naloženého auta. Ľahol som si na svoje miesto spolusediaceho a uložil som sa na spánok. Majiteľ naštartoval zmrznuté auto a hneď z neho aj vystúpil. Škrabkou odstránil vrstvu ľad z predného skla. Martin vycúval z parkoviska pred našim domom. "Smer: hotel "Zimný raj"! Čas: osem hodín ráno," hlásil majiteľ. Cesta by mala byť dosť dlhá. Martin hovoril, že pôjdeme cez vysoké hory, kde je veľa snehu.
Vyšli sme z nášho predmestia a už hodinu ideme po diaľnici. Sem tam okolo nás preletí nejaké auto, ale inač ale dlhá pustá rieka asfaltu. V diaľke sa črtajú obrysy špicatých končiarov. Hory sa k nám rýchlo blížia. Skoro tak rýchlo, ako ma premohlo škvŕkanie v bruchu. Začínam sa oňho báť. Čo, keď sa mu niečo stane! Čo keď sa niečo stane mne!!! Veď hlad je hrozná choroba! "Martin zastav v nejakom motoreste," prosím svojho majiteľa. "Nie si hladný? Ja už aj som. O päť kilometrov bude motoreste, môžeme si tam dať niečo pod zub," čítal mi Martin myšlienky. Sme celkom podobný, až na to, že on sa stále púšťa do vecí, v ktorých je nešikovný a ja ho v tom povzbudzujem.
Martin otočil volantom a auto zabočilo na odbočku k vysnívanému domu jedla. Vošli sme dnu do celkom peknej, na bielo zafarbenej budovy z názvom: "Úkryt snežného muža" Ihneď mi môj plochý nos pošteklila vôňa čerstvo napečených koláčov. Martin si ich rýchlo zopár pobral a usadil sa pri stole. Sadol som si vedľa neho a čakal som, čo dá mne. Ušiel sa mi kúsok koláča, ktorý mi majiteľ odlomil. Mňam! Výborná tvarohová chuť mi zlepšila náladu a posilnila ma k ďalšiemu spaniu.
Opäť sme na ceste. Začíname vstupovať do hôr. Naše auto, ako skúsený horolezec zdoláva staré cesty. Vďaka, lepšie povedané, kvôli stálemu stúpaniu mi zaľahlo v ušiach. Ďakujem ti pekne nadmorská výška! Cesta bola čím viac belšia. Príchod snežnej prehánky bol očakávaný podobne ako pot stekajúci po Martinovej tvári. Pri pohľade von z okienka auta a na zdesenú tvár majiteľa som sa začal báť aj ja. Za normálnych okolností by som sa takejto búrke potešil, ale teraz... Martin znížil rýchlosť automobilu na polovicu. Veľmi pomaličky a bez brzdenia sme smerovali nahor. Trieska v prste, čo trieska, žihadlo osy! Tak nás prekvapila ostrá zákruta pred našimi zrakmi, nemilo, bolestivo, hrôzostrašne. Majiteľ sa snažil ešte spomaliť, aby predišiel šmyku, no ako náhle pootočil volantom, auto sa začalo nekontrolovateľne šmýkať smerom k zvodidlám. Martin mlčal. Celý spotený, ustráchaný točil volantom. Oči mu ako hmla zatemnil strach. Nič nepomáhalo. Auto sa stále posúvalo k zvodidlám. Prežijeme to? Veľmi sa bojím. Jediné k čomu som sa zmohol bolo ľútostné mraučanie.
Ozval sa plechový rachot. Náš dopravný prostriedok sa oprel o kovové zábrany. Nastala chvíľa ticha. Brzdy, na ktoré majiteľ z posledných síl šliapol hlasno zaškrípali. Majiteľ sa rýchlo prežehnal. Tento jeho skutok mi spôsobil ešte väčšie obavy, keďže môj majiteľ nie je veriaci. Zaťal som zuby, vystrčil som pazúry, naježil som si srsť na chrbte. Nehybne, strnulo som očakával, čo sa udeje.
Nič. Auto zastalo. "Slááva!" ako jedným hlasom som s majiteľom zvolala. Našťastie sa nám nič nestalo! Boh pizze a aj iní bohovia dobrého jedla teraz stáli pevne pri nás. Majiteľ omámene vystúpil z auta. Cez okno som videl ako sa potáca (vyzeral ako opilec). Dokonca sa zdalo, že sa snaží bozkávať zem. Asi dvadsať minúť vonku majstroval okolo nášho nezničiteľného auta. "Namontoval som na kolesá reťaze. Teraz by sme sa už nemali šmýkať. Autu sa skoro nič nestalo!" radostne zvolal: "Máme šťastie, že nás zachytili zvodidlá!" celý šťastný oznámil môj znovuzrodený majiteľ.

Najobávanejší živel!

7. ledna 2013 v 22:01 | Bocian |  Bocian filozofom
Ak sa nemýlim, v našom svete existujú 4 živly: oheň, voda, vzduch, zem. No ja viem ešte o jednom! Človek! Keď preletíme cez bublinu, ktorej hovoríme život jednotlivca, život ľudí v štátoch až poslednou, život všetkých ľudí na Zemi, hľadíme práve na našu planétu z vesmíru. Až vtedy môžeme chápať človeka ako živel (Spoločnosť Bocian s.r.o. sa ospravedlňuje v prípade, že niekto nerozumie jej kecom a nenesie žiadne následky v prípade, že na tento text hľadíte s otvorenými ústami).
No chcem vám oznámiť moje fascinujúce zistenie! Človek vie nie len ničiť, zabíjať a pochovávať, ale dokáže aj tvoriť!!! Vie nakresliť krásny obraz, vie napísať dojímavý román, vie skomponovať nežnú hudbu... dokáže staviať veľkolepé budovy a vymýšľať inteligentnú techniku.

solarnekolektory2_01.jpg (222×90)
http://www.slnecnykolektor.sk/images/solarnekolektory2_01.jpg

http://www.abcinterier.sk/images/sab/46_veterne_elektrarne_1.jpg
(ilustračné obrázky)

Myslím si, že všetci, ktorí do teraz len využívali, by mali začať poskytovať a pomáhať, lebo práve teraz nás naša Zem potrebuje a teraz sa ešte ako tak dá prekonať znečistenie, ktoré okolo nás vládne. Zobúdzajme sa každý deň do krajších zajtrajškou! Poznáte to príslovie o ohni: "Je to dobrý sluha, ale zlý pán." To isté si určite hovorí naša planéta o nás.

Ďalší článok, ktorý má za úlohu šíriť posolstvo o ekológii.
Bocian

Krádež - 2. časť

4. ledna 2013 v 19:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
2. a posledná časť poviedky Krádež.

Človek s hrbom

Strieborné auto zastalo pred budovou školy. Predné spolujazdcove dvere sa pomaly, neisto otvárali. Športová topánka dopadla na asfaltovú cestu. Po chvíli sa z auta vymanil Peter. Mysliac si, že pomalou chôdzou oddiali príchod vyučovania, kráčal žiak ku škole. Po vstupe do budovy ho privítala známa tvár staršej ženy, ktorá sedela za pultom a hľadela do neveľkého tabletu. Peter sa vzdialil od recepcie. Oblúkom okolo nej prešiel veriac, že neupúta jej pozornosť. Nikdy si nemohol byť istý, kto je zlodej, koho vtedy zbadal a kto jeho.
Dnes bol pre Petra špeciálny deň, urobil veľké rozhodnutie. "Nikto si nevie dať rady s tým zlodejom a ja cítim, že som mu na stope. Nesmiem túto príležitosť zahodiť," uvažoval. Do triedy ešte pred začiatkom vyučovania vošla triedna učiteľka a sprudka spustila: "Dnes odpadáva hodina informatiky. Spadla školská sieť. Ak v tom má prsty niekto z vás, tak sa radšej hneď priznajte!" Z jej hlas bol nervózny, určite to bolo podmienené aj udalosťami, ktoré sa v týchto dňoch dejú. Petrovi to už bolo jasné. Človek s hrbom v šatke za to môže!
Informatika bola posledná hodina, takže žiaci 9.B dnes opustili školu skôr. Až na Petra. Ten sa rozhodol prichytiť zlodeja, pomstiteľa, priamo pri čine. Žiak premýšľal nad možným páchateľom. Prvé miesto v kategórií hlavný podozrivý získala mrzutá recepčná, ktorá práve, keď Peter pozoroval zlodeja, nesedela na recepcií. Ďalší na rade bol Petrov telocvikár, ktorý sa veľmi zvláštne zatváril, keď zbadal na dverách kabinetu papierik zo znepokojujúcim nápisom. Peter podozrieval aj správcu školskej počítačovej sieti, ktorý zároveň učí informatiku, pretože sa pochopiteľne vyzná v počítačoch a sieť by teda mohol zničiť. K dokonalosti mu nechýba ani motív: prednedávnom sa začalo diskutovať o zneužívaní informácií o žiakoch a učiteľoch, ktoré boli v databáze. Riaditeľ ho chcel vyhodiť, no napokon sa nenašli priame dôkazy voči nemu a škola nenašla nikoho iného. Posledný, nad kým žiak detektív premýšľal, je upratovačka. Stará zhrbená pani, ktorej nízky plat a možnosť dostať sa do všetkých miestností v škole by mohol znamenať pomstu.
Peter sa vykradol z triedy. Po schodisku zišiel dole na recepciu, kde stále sedela recepčná. Žiak sa učupil za stenu tak, aby ho žena nevidela, poobzeral sa okolo seba a ostražito pozoroval. Jeho očakávania sa po pár minútach naplnili. Recepčná vyložila na pult ceduľu: Hneď prídem, zatiahla harmonikové mrežované dvere, ktoré chránili policu s potravinami pre žiakov a opustila svoje pracovisko. Peter sa bez váhania vydal za ňou, no venoval jej mierny náskok, aby ho nebodaj recepčná neodhalila. Tá sa presunula do druhého krídla školy, kde za bielou stenou zmizla. Žiak chvíľu počal a potom sa pustil do riskantného činu. Zašiel za roh. Jeho zraku neunikol kúsok nenápadnej blúzky, ktorá sa opäť stratila sa kovovými skrinkami na prvom poschodí školy. Peter vystúpil po schodoch na poschodie zafarbené na žlto, no hľadaná žena, istotne s úmyslom nekalého činu zmizla, pomyslel si Peter. "Urči sa prezlieka do rúcha zločinu," prehnalo sa jeho mysľou.
Žiak zostal stáť na chodbe. Z ničoho nič začul slabý hluk. Zvuk doviedol detektíva k pootvoreným dverám jednej z tried. Jeho zvedavosť mu nedovolila nenazrieť dnu. Pritlačil sa k zárubni a jedno oko priložil do štrbiny. Človek s hrbom! Ten podlí zlodej chodil po triede a prehrabával sa v školských taškách žiakov, ktorí mali zrejme telocvik. Peter videl páchateľa len zozadu, takže nevedel posúdiť, kto je ten človek. Opatrne pootvoril dvere ešte viac a vložil do nich svoj telefón. Bol veľmi nervózny, kolená sa mu triasli presne tak, ako keď pred pár dňami odpovedal z biológie a v bruchu sa mu odohrávali krvilačné bolestivé súboje, ktoré tu vládli hlavne pred písomkami. Každú chvíľu sa chcel otočiť a ujsť preč, no niečo ho držalo a nechcelo pustiť.
Triaška mu postupne napádala celé telo. Dostala sa aj do rúk, ktoré sa teraz chveli, ako by chytil elektrický drôt. V tom sa stalo čosi, čo Petrovi prinieslo pohromu. Jeho nepokojné, nervózne ruky neudržali telefón, ktorý s dostatočným hlukom na odhalenie dopadol na zem pokrytú linoleom. V tej chvíli sa osoba otočila a Peter zazrel jej chudú postavu a tvár. Nepriehľadná šatka, ktoré pevne obopínala hlavu postavy sa spoločne s čelom zmraštila. "Čo tu chceš?!" vykríkol človek nepríjemným škrekľavým hlasom. Peter, i keď sa práve triasol ako somár z rozprávky "Oslík otras sa", zaznamenal, že s najväčšou pravdepodobnosťou zločincom nie je muž.
Žena zašmátrala vo vrecku tmavého odevu. "Ak niekomu povieš, čo si tu videl zastrelím ťa!!! Vyhrážala sa pričom rešpekt vzbudzujúcou zbraňou mierila na roztraseného žiaka, ktorý v náručí strachu pomaly zamdlieval. Peter si uvedomoval, že toto nie je hra na detektíva. Jeho prirodzené pudy mu kázali zachrániť sa, ujsť. Žiak, ktorému teraz naozaj išlo o život nevzdoroval. Začal ustupovať a keď sa žena nepohla vrtko sa otočil a utekal. No podlá zlodejka vedela, čo žiak videl, čo má nahraté. Nechcela ponechať svoj osud náhode, chcela bez ujmy dokončil svoj zlovestný plán. Dala sa do behu. Peter sa po chvíli utekania zadýchal. Ako gepard, ani on nebol bežcom na dlhé trate. Zastal na konci chodby a aj keď akokoľvek chcel, cítil, že nádej ho opúšťa. Z časti zo zúfalstva a strachu, z tej druhej z vyčerpanie, podlomili sa mu nohy a on na kolenách opierajúc sa rukami o zem čakal na svoj osud.
"Vstaň!" rozkázal prísny hlas. Peter za pozviechal zo zeme. Žena, ktorá ho medzi časom dobehla ho schmatla za rameno a pritláčajúc mu hlaveň zbrane do chrbta, dotiahla ho do malej miestnosti vedľa záchodov, kde boli odložené čistiace prostriedky. "Čoskoro prídem," s tajomnom, čo sa bude diať vyriekla a chladne sotila Petra, ktorý zatiaľ upadol takmer do bezvedomia do miestnosti tak, že narazil do steny, od ktorej jeho nevládne telo dopadlo na dvere a zošuchlo sa na dlážku.
Trvalo to asi pol hodinu, kým sa Peter prebral. Bolela ho celá dotlčená schránka, najme hlava. Chvíľu mu trvalo pokiaľ si našiel cestu k sebe samému a uvedomil si, kde je a kto ho uvrhol do zajatia. Jeho prvá reakcia bolo panikárenie. Zaťal päste a vyplašene búchal na dvere. Zrazu sa spoza dverí ozval zvuk. Kľúč zarinčal v kľúčovej dierke. Potom sa dvere otvorili... Stále mierne omámený dobitý žiak vo dverách zočil neželanú tvár. Žena útlej postavy so šatkou na tvári chladno-krvne schmatla Petra za tričko zakrývajúce nedokonalú postavu a vytiahla ho zo skladu. "Tvoje dni sú zrátané! Nemal si byť zvedavý. Možno mi neuveríš, no je mi to ľúto. Nemala som inú možno ako kradnúť. Nerobím to len pre pomstu. Doma mám dcéru s vnučkou a manžela bez práce," ženin hlas sa chvel ako Petrove telo. Pod šatkou jej z očí unikali malé nenápadné slzy.
Žena vytiahla zbraň a namierila ňou na Petra. Ten sa však prejavil, ako majster úniku. V sebe-obrane kopol ženu do píšťaly. Tá hlasno zhíkla, pustila zbraň a poranenú nohu si obopla rukami navlečenými v čiernych rukaviciach. Peter teraz urobil skutok, ktorým rozlúštil záhadu nad záhady. Otázka: "Kto je páchateľ?" ležala pri nohách šikovného žiaka detektíva. V nepozornosti chytil šatku a potiahnutím ruky vyriešil tento prípad. V tom si spomenul na telefón vo vrecku, ktorý stále verne nahrával všetko, čo sa udialo. Vytiahol ho a namieril ho na tvár ženy. "To... to ste vy?!" povedal prekvapeným, trochu sklamaným hlasom. Peter sa hneď po odhalení dal na útek. Páchateľka si ešte držala nohu, zakiaľ Peter vykĺzol zo školy a s prestávkami poklusom smeroval k zastávke autobusu, ktorý ho mal doviesť k teraz ešte väčšmi vytúženému domu. Keď bol konečne vo svojej izbe, sadol si na posteľ a z toho všetkého sa ešte hodinu spamätával. Potom si ľahol a premýšľajúc zaspal.
Ráno bol Peter ešte stále vystrašený. Než začalo vyučovanie, vystúpil z maminho auta a vošiel do školy. Chcel sa stať chameleónom alebo mravcom, ktorého si nikto nevšimne. Pridŕžal sa stien a skrčený vystúpil po schodoch, prezul sa a vstúpil do triedy, kde už sedelo pár spolužiakov.
So žalúdočnou nervozitou sedel na svojej vyhriatej stoličke až do obednej prestávky. Až vtedy sa odhodlal odhaliť identitu páchateľa učiteľom. Neisto vkráčal do zborovne. "Dobrý deň pani učiteľka, chcel a mal by som vám niečo ukázať," odhodlane povedal, vytiahol telefón z vrecka nohavíc a našiel ono video. Najprv pustil učiteľke prvú časť, kde tmavá postava prehľadávala tašky študentov, a potom preskočil až k veľkému odhaleniu. "Pre pána riaditeľa! Tou zlodejkou je upratovačka?!
Za pár minút už Peter sledoval z okna zborovne prichádzajúce auto polície s húkajúcou sirénou. Traja policajti vystúpili z auta a vtrhli do školy. Od učiteľov dostali jasné inštrukciu, kde upratovačku nájdu. Detektív Peter, riaditeľ, učitelia a zástup žiakov zostupovali do vestibulu, kde policajti odvádzali vráskavú upratovačku so šedivými vlasmi. Hrbila sa a mala vychudnutú postavu. Z nekalých skutkov ju prezrádzali diabolské, no zároveň smutné oči. "Pracovala som pre vás pätnásť rokov a odmenou mi bola minimálna mzda! Keď som žiadala o zvýšenie, dostala som len vyhrážky vyhodením!" kričala, akoby ju opúšťali zmysli.
Sprievod na čele s policajtmi a zadržanou upratovačkou vyšiel von zo školy. Mladý detektív stál pred trojposchodovou budovou a premýšľavým, hlbokým pohľadom hľadel na vzďaľujúce sa auto polície. Všetci žiaci i učitelia ho obletovali ako nenásytné včely kvety na lúke, tľapkali ho po pleci a zahŕňali ho lichotivými slovami. Peter sa sem tam na niekoho bezvýznamne usmial, no mysľou bol neprítomný, preniesol sa do vlastného sveta myšlienok.