Listopad 2012

Samota: negatívna alebo príjemná?

29. listopadu 2012 v 20:42 | Bocian |  Bocian filozofom
Krátky článok k téme týždňa:
Keď mi niekto povie slovo Samota, moje prvé pocity sú negatívny. Vynorí sa mi človek bez priateľov, ktorý sa cíti ako jediný, kto prežil koniec sveta. No samota nie je vždy zlá, niekedy ju dokonca aj vyhľadávame (keď chceme premýšľať, možno keď sme smutní...).
Podľa môjho názoru sa význam tohto slova mení v prípade, že ho použijeme v spojení slova práca. Vtedy mi samota nanajvýš vyhovuje. Keď sa učím, neznesiem žiadny zvuk, rozptýlenie. Ale aj napríklad spisovateľ potrebuje samotu. Z vlastnej skúsenosti viem, že práca na nejakom literárnom diele obnáša hodiny samoty. Len autor a počítač. Niekto by si povedal: "Pre letné prázdniny! Ako ťa to môže baviť?!" Je to tak, že ja nie som veľmi spoločenský typ. Niekedy mám rád spoločnosť, ba priam ju vyžadujem, no počúvať len hlas vlastných myšlienok mi vlastne vyhovuje.
Myslím si, že v dnešnej dobe si budeme stále viac a viac priať, aby sme si našli čas na naše vnútorné ja. Doba je často nie veľmi ružová a útek pred tvrdou realitov je tiež podnet k samote (ujsť niekam preč od školy, práce, bežného života = povinností, starostí, myslím si, že by to každý rád urobil).
Po tomto článku zmením svoju prvotnú predstavu o slove samota. Predstavujem si ju ako krásnu lúku obklopenú listnatým lesom. Na zelenej tráve, ešte pokrytej rannou rosou, sedí človek a medituje nad filozofickými otázkami.

Bocian

Paródia na dovolenku

27. listopadu 2012 v 19:00 | Bocian |  Umelec Bocian
Opäť zneužívam dobrovoľnú domácu úlohu. Téma bolo napísať nejakú príhodu v súkromnom liste. Trochu som sa odviazal a napísal som, ako muž rozpráva svojmu kamarátovi príhody z dovolenky. Je to trochu prehnané, a preto to volám Paródia na dovolenku. Snáď sa vám bude páčiť:

List priateľovi alebo Paródia na ideálnu dovolenku


Ahoj drahý priateľ.
Píšem ti, lebo už niekoľko dní putujem po Taliansku a chcem ťa pobaviť mojimi každodennými príhodami. I keď by si si spočiatku myslel, že v tebe chcem vyvolať závisť, hneď pochopíš, že si na tom vlastne lepšie ako ja.
Už prvý deň našej cesty začal sa katastrofou. Prečo? Pretože deň pred tým si u mňa bol na návšteve. Ešte než sme minuli Bratislavu, zastavili ma policajti a po dychovej skúške som bol hneď o pár eur ľahší. Ďakujem. Pokračovali sme po rakúskych diaľniciach. Počas tých nekonečných hodín jazdenia po cestách medzi trávnatými kopcami sa mi hlavou mihali všelijaké myšlienky: "Ach, prečo som len nezostal doma. Snáď už sa konečne dostaneme na určené miesto. Ak ešte raz pôjdeme na pumpu, dám benzín zaplatiť žene." A tým sa pekný deň neskončil. Začalo sa stmievať a my sme ešte nedorazili do Bolzana (prvá zastávka). Samozrejme v tom má opäť prsty moja žena, ktorá sa tesne pred odchodom začala maľovať... asi už nemusím pokračovať. A bola to taktiež ona, ktorá ma milo prehovárala: "Tie dve hodiny ešte zvládneš!" Na ceste bola ďalšia hádka. Ako to dopadlo? Odmenou za to, že som ešte dve hodiny šoféroval, aby bola Linda šťastná bolo, že som v moteli spal na gauči.
Na druhý deň sme mali naplánovaný výlet do Milána. Odčinením mojich včerajších hriechov malo byť to, že mojej manželke kúpim všetko, čo jej na očiach uvidím. Po tomto dni musím skonštatovať, že moje dovolenkové úspory padli v boji s kabelkami, topánkami a všelijakým možným oblečením, ktoré by zdravého muža ani nenapadlo vyskúšať (a nie len preto, že to bolo ženské oblečenie). Okrem toho sme pri ceste z mesta módy uviazli vo veľkej zápche. Do Janova sme prišli asi až o polnoci. Namierili sme do dopredu objednaného hotela. Linda mala na prekvapenie veľa energie a do druhej si pri rozsvietenom svetle skúšala šaty, ktoré som jej kúpil. Nielenže som pre svetlo nevedel zaspať, ale ona odo mňa ešte aj očakávala, aby som jej oblečenie chválil a pozeral sa. Keď som jej milo povedal, že som po dlhej ceste naozaj unavený, urazila sa a do tretej som sa jej musel ospravedlňovať.
Počas tretieho dňa dovolenky som mal v úmysle prejsť sa po prístavnom meste Janov, v ktorom sme včera zakotvili, no moja drahá žena ma rýchlo ťahala preč a nútila ma, aby som nás čo najskôr dopravil do mesta Pisa. Ako mi názov napovedal, tešil som sa na pizzu. Hlad a túžba sa vo mne ešte väčšmi umocnili, keď som hodinu a pól strávil hľadaním parkovacieho mesta. Keď sme prišli na nejaké námestie (vraj sa volá Námestie zázrakov), vyhliadol som si peknú ani nie až tak preplnenú pizzeriu a tešil som sa na to, čo mám na talianoch najradšej. No moja turisticky zameraná, večne akčná manželka, ťahala ma k nejakej šikmej veži, ktorú ako kórejský turista nenásytne fotografovala. Keď jej bláznenie skončilo, navrhol som, aby sme išli na obed, no ona: "Už nemáme veľa času musíme sa ponáhľať, aby sme včas prišli do Ríma." Potom si spomínam len na ďalšie nekonečné hodiny strávené v aute. Večer, keď sme s najväčšou pravdepodobnosťou prišli do Ríma, nespomínam si už a nič. Asi som dostal niekoľko mikrospánkov. Ráno som sa zobudil v posteli ďalšieho hotela žiaľ bohu vedľa mojej ženy. Bol som rád, že som to po včerajšku prežil, i keď....
Štvrtý, piaty a šiesty deň sme strávili v Ríme. Popozerali sme si pár pamiatok (spomínam si už len na koloseum), navštívili sme Vatikán a pochodili sme po niekoľkých obchodoch (kde som zas kupoval drahé veci svojej žene). Posledný deň som predstieral nevoľnosť a kým moja manželka Linda išla večer do mesta, ja som zostal na izbe a pri dobrom talianskom víne som pozeral futbal.
To je všetko, čo sme zatiaľ prežili. Teraz nás čaká cesta domov. Neviem ako to prežijem. Táto dovolenka mi priniesla dve veci: prázdnu peňaženku a skúsenosti. Po tomto všetkom som dospel k záveru, že si nájdem lepšie platenú prácu a rozvediem sa! Určite mi moju krásnu dovolenku závidíš a ja sa ti vysmievam, že si zostal doma.

Ináč tento článok je stým článkom, ktorý si na tomto blogu môžete prečíťať! Už som toho napísal celkom doť, nemyslíte.

Príbehy z pelechu - Duch psa z Charkovskej

25. listopadu 2012 v 19:00 | Bocian |  Príbehy z pelechu
Posledný z jesennej várky Príbehov z pelechu je tu! Snáď sa vám bude páčiť. Koniec príbehu je taký môj malý experiment, som zvedavý, čo naňho poviete.

Duch psa z Charkovskej


Bol krásny deň. I keď počasie bolo chladnejšie, jesenné, no atmosféra bola perfektná. Mnohí si pomyslíte, že sme neempatický, ba priam nechutní, no toto je náš najkrajší deň. O čom hovorím? O psovi, ktorý nás večne tyranizoval, niektoré mačka aj roztrhal a teraz je mŕtvy. Bol už starý. Otrčil kopytá. Áno, áno, aj ja si to hovorím, ako mohol otrčiť kopytá, keď je mŕtvy. No ostatné mačky ma uistili, že to je možné. A preto máme teraz oslavu pred jeho domom.
Je tu dnes veľa slávnych mačiek a kocúrov. Skoro ako keď sledujete v televízii Mačkar (mačací Oscar). Napríklad mačka, ktorá hrala v reklame na granule, alebo Mrauk, fantastický spevák. Fľakatý, mačka známa svojimi nečistými obchodmi, si pred domom krvilačného vlčiaka zriadil bar "U zdochliaka" "Jedno acidofilné!" vypýtal som si od Fľakatého (v poslednej dobe stále viac pijem).
Večierok gradoval. S príchodom mesiaca, ktorý jemne presvital cez husté mračná sme sa roztancovali a Mrauk so svojou skupinou začali hrať najväčšie hity: Myš na večeru, Raňajky z kontajnera, Túlavá mačka... Obyvateľom sa naša oslava nepáčila. Začali na nás kričať a mávať metlami. Nakoniec sme to rozpustili. Pár mačiek som odprevadil domov a napokon som sám, osamelý mládenec, kráčal po chodníku za chladnej noci.
"Charles kde si bol!" privítali ma slová majiteľa. "Na dobom večierku," odvetil som zatiaľ pokojne. "Už sa to nebude opakovať!" Závidí mi, jeho by na žiadnu oslavu ani nepozvali a rozhodne nepustili. Bol som unavený. Zjedol som za pár hrstí granúl, pozbieral som si ochabnuté končatiny a vo svojom pelechu som zaspal.
Druhý deň ráno sa niesol v znamení stereotypu. Opäť diétne raňajky (len päť prúžkov slaniny), pravidelná rozcvička (precvičenie labiek = zapnutie televízie), a potom pobyt vonku. Sadol som si na priedomie a kochal som sa okolím. "Ahoj Albert," pozdravil som priateľa, ktorý sa k môjmu rozjímajúcemu ja po chvíli pridal. Pribehol ku mne a vyplašene táral: "Charles neuveríš, čo sa mi včera večer stalo! Pokojne som spal vedľa majiteľky, keď som zrazu začul strašidelné hlboké zvuky. Hovorili: "Pomstím sa ti! Roztrhám ťa na malé jedno- hupky a potom si ich rozotriem na topinku!" Tak som sa zľakol, že som zaťal pazúry do lýtka mojej majiteľky. Tá sa rozhodla, že mi dá moje nechty vytrhať! Nie je to hrozné?!" "To, že si počul hlas, alebo tie nechty? To, že ti vytrhá pazúry ma veľmi netrápi a tie hlasy... asi si včera vypil veľa mlieka," upokojil som ho. "A vieš čo ešte! Od túlavých mačiek som sa dnes ráno dozvedel, že zmizla Gabriela!" hovoril Albert. "Kto je Gabriela? Tú nepoznám," nevedel som o koho sa jedná. "No veď práve!" Náš rozhovor týmto skončil. Také hlúposti. Ale poučil som sa, musím menej piť, lebo dopadnem tak ako Albert. Dnešný deň som strávil trochu pasívnejšie. Martinovi sa dnes výnimočne nechcelo pracovať, tak sme spolu pozerali nejaké filmy (ani neviem aké, lebo som spal). Nastal večer a Martin ma preniesol do spálne na môj pelech. Babrák jeden! Tak ma stlačil, až som sa zobudil!
"Pomstím sa ti!" zobudil som sa na hlboký hlas, ktorý sa mi... vyhrážal! "Roztrhám ťa na malé jedno-hupky..." "A potom si ich rozotriem na topinku" dopovedal som. "Áááááá!!!" uvedomil som si, čo sa deje. Ihneď som zobudil majiteľa. Ten si sadol na posteľ a zažal svetlo. V tom sa hlas vyparil. Majiteľ sa ma mrzuto spýtal, čo sa deje. Nechcel som ho zaťažovať, no od strachu som vyskočil na jeho posteľ a ľahol som si vedľa neho. Našťastie nemal dosť síl, aby ma hodil na zem.
Na ďalší deň som hneď po raňajkách a poraňajkovom zdriemnutí, išiel za Albertom a Frenklinom. "Albert nebol pod vplyvom mlieka! Aj mne sa vyhrážal ten čudný hlas!" začal som bez pozdravenie. "Aj mne!" pridal sa Frenklin. "Pýtali sme sa aj ostatných mačiek a ich tiež chodí strašiť... duch psa, ktorý predvčerom zomrel, a ktorého pohreb sme tak pompézne oslávili," hneď objasnil Albert. "Zhodli sme sa na jedinej veci. Musíme ísť za..." povedal Frenklin. "Vážne musíme ísť za ňou?" spýtal som sa s nechuťou. "Inú možnosť nemáme," konštatoval Albert. "V tom prípade som ochotný ísť!" ponúkol som sa. V očiach mojich dvoch priateľov som bol hrdina (aspoň som ním chcel byť). Išiel som sa domov trochu psychicky pripraviť.
Vedel som, že ak nás straší duch krvilačného vlčiaka, je toto jediná šanca. Vyšiel som von z bezpečia domu a kráčal som po hrôzostrašne prázdnych uliciach. Na konci predmestia týčila sa nádej. Starý drevený dom, drevená chatrč. Po rozbitej ceste vypodloženej plochými blokmi kameňov, pomedzi ktoré rašila tráva, som cez predzáhradku smeroval k domu. So strachom som zaklopal na dvere. Tie sa so škripotom a veľmi pomaly začali otvárať. Chlpy sa mi zježili, nohy roztriasli. Neisto som vošiel dnu. Moje biele labky našľapovali na starú drevenú podlahu, ktoré škrípala pod ťarchou mojich kostí. Z užšej chodby som sa dostal do otvoreného priestoru, obývačky. Pred krbom som zbadal toho koho hľadám. Na vysokom vankúši, ktorého dizajn pripomínal sedačku Martinovej babky, ležala stará šedivá mačka. Sadol som si pred ňu. "Dobrý deň," tváril som sa zdvorilo. "Zdravím ťa Charles," chrapľavo odvetila ležiaca mačka. "Potreboval by som ..." spustil som na rovinu. "Viem, čo potrebuješ," prerušila ma. "Nemali ste provokovať ducha toho psa! V jeho tele drieme diabol. Teraz na to celá mačacia ríša kruto doplatí!" dopovedala. "Zober si tento papier, choď domov a riaď sa na ňom napísanými pokynmi," vložila mi do labiek zožltnutý papier. Jeho starobylosť umocňovali obhorené okraje. Omnoho rýchlejšie, ako som prišiel, som vypochodoval von z domu hrôzy a vydal som sa na cestu domov. Začal som si čítať lístok. "Päť vajec, pol kilogramu múky, tri lyžice medu... Čo to je?! Recept na medovníky?!"
Vrátil som sa späť a podal som mačke lístok. "Prepáč. Toto je môj tajný rodinný recept na medovníky. Tento by mal byť správny," vytiahla si z vypelichaného kožucha nový, snehobiely papierik: "Tri vajcia, jeden kilogram múky, jedna lyžica medu.... áno toto je ten správny." Vzal som si recept a utekal som domov.
"Ahoj ty podradná mačka!" ozval sa odkiaľsi zvláštny hlboký hlas, podobný ako som počul v noci. Zastal som a poobzeral som sa okolo seba (Chcel som otočiť hlavu o stoosemdesiat stupňov, no nešlo mi to! Akoto, že to sovy vedia?!). "Technicky vzato som kocúr!" opravil som hlas. V tom sa spustil hrozný vietor a na nebi sa zjavil ohromný blesk, ktorý silno zadunel. "A.. a.. ale je to len ne.. nepodstatný detail," koktal som od... odvahy (teda vlastne to asi bol strach, ale nie je to jedno?!) . Zrazu sa predo mnou zjavil obrys psa. Toho psa, ktorý nás všetkých, kocúrov a mačky, tak nekonečne šikanoval. "Pamätáš si na mňa?!" povedal zúrivo vyzerajúci vlčiak strach naháňajúcim hlasom. "Zoznám sa s mojimi priateľmi! Muhahahá!!!" zvolal a hneď ako dopovedal, zadunel ďalší hrom. Okolo mňa sa začali vynárať siluety tých najhorších psov v histórii tohto predmestia. Vlčiaky, pitbuly, rotvajlery ... "Oou!" vzdychol som nahlas. "Pomsta bude sladká!" prehlásil mohutný vlčiak na čele tejto bandy. Všetky ostatné priesvitné telá psov začali štekať a zavíjať na Mesiac... počkať, veď bolo zamračené. "Nepovedal by som. Ja nie som veľmi sladký, som z mäsa, tuku a veľmi ťažkých kostí. No a možno vo mne nájdete aj kus pizze, ale určite bude rozožratá žalúdočnými kyselinami. To som počul v jednom dokumentárnom filme o jedle!" Psy sa na mňa začali zlostne mračiť, ceriť zuby a vrčať. Asi by som mal utekať (v každom príbehu mám bežeckú scénu... čo som Bolt?)
"Už nevládzem!" vzdychal som pričom som sa labkami držal za srdce (na ktorej strane je srdce?) "Tvoj koniec sa blíži" ozývali sa psy spoza môjho chrbta (Výnimočne to nebol môj žalúdok. Takéto strach naháňajúce slová hovorí, keď vynechám chod medzi raňajkami a desiatou.) Zrazu mi v hlave svitol nápad. Zadarmo im urobím exkurziu po mojom bydlisku. Odbočil som do zlej uličky, potom opäť do inej a takto som ich ešte párkrát povodil až sa zrazu duchovské "bububu" vytratilo. Ihneď som sa dostal domov. Vedel som, že mám málo času. Vzal som papier od mačky proročky a začal som študovať. Majiteľ už dávno spal, mal som od neho aspoň chvíľu pokoj.
Múku, vajcia a med som dal do jednej nádoby, pridal som k tomu pár kvapiek mlieka (Len pár! Musím si predsa nechať niečo aj pre seba!). V recepte ďalej stálo: "dva mačacie chlpy, jeden myší chvost a hrsť mačacích granúl". Zavrel som oči a vytrhol som si trs z môjho hodvábneho kožúška. Bolo to nepríjemné, no vedel som, že to musím urobiť. Ďalšiu obeť som podstúpil, keď som do zmesi pridal trochu svojich granúl (keď som z nich odsýpal, takmer som sa rozplakal). No a myšie chvosty... vybehol som cez zadné dvere von do záhrady, raz som zaryl labkou do zeme, na konkrétnom mieste a vytiahol som jeden myšací chvost (moje tajné zásoby). Všetko som to dal do nádoby, premiešal a divnú zmes, pripomínajúcu Martinov guláš, som vyvaľkal (Vitajte pri čítaní Charlesovho kurzu pečenia). V recepte sa písalo, že cesto mám vykrojiť do tvaru kosti a pri 180 °C dať piecť.
O dvadsať minút som z trúby vytiahol krásne, trochu smradľavé (to je asi tými chvostmi, boli trochu staré) kostičky. Chytil so do chňapky pekáč a vybehol som na ulicu. "Duchovia! Kde ste!" Vo vzduchu sa vytvorilo vír a predo mnou sa opäť objavila známa skupina psov. "Na udobrenie som vám upiekol psie sucháre," ponúkol som im. "Ochutnaj ich prvý!" rozkázal vlčiak so škaredým pohľadom. "Nie, nie, ja viem, čo v nich je.... teda, chcel som povedať, že to sú len pre vás, výborné, čerstvé sušienky," zazmätkoval som. "Naňho!" rozkázal vodca. "Prečo? Veď som vám napiekol, môžete si užiť pokojné Vianoce a nemusíte špiniť riad!" V tom psy zastali. Asi som ich mojou prirodzenou charizmou obmäkčil (alebo zacítili psie medovníky). Psy sa ako také divé psy (to mi nejako nesedí) vrhli na pekáč, ktorý som položil na zem pred nich. Hltavo sa napchávali mojim výtvorom, bol som hrdý (akoto, že ich mohli zjesť, veď sú to duchovia?!). Zrazu sa opäť z nebies vynoril vír a všetkých duchoch začal ťahať do svojho vnútra. Kým duchovia zmizli v portáli dúfam, že smerujúcim do pekla, zlovestne kričali a vyhrážali sa mi: "Možno si nás teraz prekabátil, no my sa vrátime!!!" Potom sa brána zavrela.
"To je všetko?! Týmto moje hrdinstvo končí?! To si naozaj nemohol vymyslieť niečo lepšie!" "Nenadávaj mi Charles, lebo ťa v ďalšom príbehu nechám dohrýzť psami!" "Už som ticho."

Piatok sviatok

23. listopadu 2012 v 17:18 | Bocian |  Nástenka
Piatok je pre mňa ten najväčší sviatok. Keď po ďalšom dni prídem domov a zistím, že zajtra ma čaká sobota, to je ako tá najkrajšia báseň, obraz, hudba. Tento víkend je špeciálny a to tým, že v pondelok máme riaditeľské voľno (nie že by učitelia štrajkovali, ale majú nejaké školenia)!!! A ešte väčšmi máte dôvod na radosť, keď ako po 50. rokoch, príde uvoľnenie komunizmu. Áno, je to tak! Nabudúci týždeň konečne bez testov! No potom komunisti z Ruska na tankoch sa dostanú na územie ČSSR a príde tvrdá normalizácia.
Týmto článkom som chcel len povedať, že mám v podstate voľný víkend, takže sa budem naplno venovať písaniu. Konkrétne, chcem dokončiť 3. príbeh z pelechu.

To, čo potrebujem

19. listopadu 2012 v 21:33 | Bocian |  Bocian filozofom
Momentálne toho mám naozaj dosť: snažím sa dokončiť trojicu Príbehov z pelechu (to by ani nebol problém), no kazí mi to ŠKOLA!!! Tento týždeň je 5 dní hororu a šikany. Test každý deň, niektoré dni aj dva testy. Snažím sa to brať pozitívne, no učiť sa musím a čas zabitý nad zošitmi mi už nik nenahradí. Mal by sa zmeniť školský systém. Učitelia sú tu od toho, aby nám vedomosti predávali, nie aby nám nedemokraticky vnucovali učiť sa! Asi to ale nie je až také jednoduché....to však nie je k téme.
Chcel som vám týmto článkom len zdeliť, že potrebujem dlhééééééé prázdniny, teplý kúpel, pohodlné pyžamo, trochu dosť popcornu, postel, perinu a dobrý film v televízii. A takto by som chcel stráviť niekoľko dlhých dní. Ešte k tomu daždivé, chladné počasie a nič iné by som nepotreboval. To je však len krásny sen, sen podobný ako to, že sa stanem slávny spisovateľ (no, to je trochu pravdepodobnejšie :D (ani nie)).
Mnohí tvrdia, že šťastie = peniaze, no nie je to úplne tak (samozrejme, ľahšie sa plače v limuzíne ako na bicykli). Pre mňa by bolo šťastím to, čo spomínam vyššie, alebo to, keby sa mi podarilo dokončiť (teda vlastne začať písať) dlho plánovanú knihu, do ktorej sa zatiaľ bojím pustiť.
Každý má inak nastavené hodnoty, pre každého je dôležité a príjemné niečo iné, no ako hovorila moja matematikárka: "Buďte radi, že ste radi" a ešte: "Kalkulačka v skrínke ti je na nič a na to druhé".

17. november

17. listopadu 2012 v 22:35 | Bocian |  Bocian filozofom
Zabúdame. To je skrátka tak. A ešte väčšmi zabúdame na veci vypočuté na veci, ktoré sme si nemali možnosť prežiť. Takouto udalosťou je aj 17. november 1989. Mnohí sme možno tento deň v kalendári prehliadli. Mňa samého napadlo napísať článok o tejto udalosti až po vypočutí si reportáže v rádiu. Mrzí ma to. Myslím si, že táto udalosť si zaslúži honosné oslávenie.
Čo sa vlatne vtedy stalo? V českom hlavnom meste pochodovali študenti z úmyslom hájiť svoje práva, vyjadriť nesúhlas s neslobodou, ktorú niesol režim komunizmus. Reakcia? Násilné rozohnanie, zbitie obuškami. Toto bola len čerešnička na torte. Táto udalosť spustila vlnu protestou, ktoré napokon donútili komunizmus opustiť našu krajinu. No a keď už som na českom blogu, nedá mi nepovedať, že 17. november, tento veľký dátum, sa viaže k spoločnej histórii Česka a Slovenska, k bývalej ČSSR.
Prečo je táto udalosť tak významná? Je škoda, že sa staršej generácii nedarí zdeliť posolstvo tohto kľúčového dátumu aj dnešným generáciam. Som si istý, že to, čo po spomínanom dni nasledovalo bolo ukážkov, že nie sme len biele ovce v košiari. Tehdajšia generácia ukázala, že v jednote je sila, že sa vieme zomknúť a povedať si ďosť!
Napokon sa nám, dnes už dvom národom, podarilo zvrhnúť komunizmus a nastoliť demokraciu. Mnohí tvrdia a ja si to tiež myslím, že to nie je najideálnejší režim, ale oproti tomu, čo tu bolo a čo tu mohlo byť, je to systém práv, slobody a názorov. Cestovať, pociťovať slobodu zo všetkých strán je dnes takmer samozrejmosť. Vtedy nebolo. A to si musíme uvedomiť.
No a nazáver.... Dnes je doba sťažností a nespokojnosti. No stále si ľudia nevedia presadiť svoj názor. Možno to je preto, že nie sme až tak zomknutí, spojení jedným veľkým cieľom.
(http://www.mladiliberali.sk/wp-content/uploads/2011/11/revol.jpg)

Príbehy z pelechu - Choroba túlavých mačiek

16. listopadu 2012 v 20:00 | Bocian |  Príbehy z pelechu
Už som sa bál, že tento príbeh neopravím. Kým som sa dal do 4 strán opravovanie, zúfalo som ležal na gauči. Ale keby som vám to nesľúbil, asi by som sa do toho vônbec dnes nepustil a opravil by som to neviem kedy. No napokon som si sadol k notebooku a začal som si príbeh čítať. Celkom ma to bavilo :D (ja som ale narcis). Za chyby sa ospravedlňujem. Snáď sa vám príbeh bude páčiť. Tu máte moju prácu:

Choroba túlavých mačiek


Zas sú tam! S príchodom noci sa ako upíry vynárajú túlavé mačky. Už samotný názov nesvedčí o ničom bezpečnom. Sú to mačky, ktoré sa buď narodili na ulici, alebo ich ľudia vyhodili do nehostinného sveta samostatnosti. Typovali ste správne, vyhýbam sa im. Nie sú z mojich kruhov a vedia byť nebezpečné pre spoločenské, priateľské domáce mačky. Práve pre to nechodím večere von. Panuje legenda, že mačky, ktoré večer vyšli von sa už nikdy nevrátili domov! Vraj ich túlavé mačky naučia zlému chovaniu!!! Ale už sa nebudem strašiť. Idem pozerať televíziu. Opäť nejaký horor.
Neviem, čo na tom filme, ktorý sme včera pozerali, bolo strašidelné. Mne sa veľmi páčil, len majiteľ sa chvel ako konár na strome. Volal sa: "Mačky ovládli svet". Spočiatku sa to vyvíjalo tak, že si ľudia zobrali domov mačky. Tie ich postupne začali ochočovať ľudskú rasu, až sa napokon ľudia stali otrokmi mačiek, ktoré ich s bičom v ruke nútili nosiť im jedlo. Počas celého filmu na mňa majiteľ divne zazeral a keď som zamraučal s úmyslom spýtať sa ho prečo ma sleduje, mykol sa akoby som mu dával elektrické šoky.
Rozhodol som sa ísť na prechádzku. Cez mačacie dvierka som vyšiel von z domu a vychutnával som si ten krásny pohľad... na parapete našej susedy stál čerstvý koláč. Usmieval sa na mňa a túžobne mi kýval: "Zjedz ma!" volal. "Čo si vypil skysnuté mlieko?!" nečakane sa objavil môj sused Albert a spýtal sa. Do ružičkovej kapusty! Mal by som sa naučiť hovoriť si svoje myšlienky v duchu a nie nahlas! No ale vrátim sa ku koláču. Tenké prúžky vône sa vlnili v rytme slabého vetra a stúpali do nebies. S Albertom sme sedeli a obdivovali koláč na druhej strane ulice. "Ako ho vezmeme?" snažil sa naplánovať únos Albert. "Netuším, stará pani Grožniarová nás určite sleduje z okna," šepkal som. Zrazu sa spoza kríkov vynorila známa mačka, kocúr Frenklin. "Ahoj Frenklin!" spoločne sme privítali nášho kamaráta. Reakcia Frenklina však bola prekvapujúca. Otočil sa a poctil nás svojim nahnevaným mrzutým pohľadom. Vyskočil na parapet, zhodil plech s koláčom na rovnomerne postrihanú trávu (Martin vraví, že ju Grožniarová kontroluje pravítkom). V mačacom svete sme veľmi priateľskí a pohostinní (teda aspoň ja som rád, keď sú ostatní priateľskí a pohostinní). Takže v zmysle tohto motta sme pribehli k vysloboditeľovi koláča, no ten na nás kruto zasyčal. S Albertom sme ustúpili. "Čo sa deje?!" zvolal som naňho. Frenklin opäť hlasno zasyčal a vyceril na mňa zuby. V očiach mu prebehla diabolská iskra. Môj kamarát začal s vycerenými tesákmi pristupovať ku mne. "Čo to je s tebou?!" vyzvedal som. Frenklin sa stále približoval. Začal som utekať. Albert ma nasledoval. Keď sme opäť boli na druhej strane ulice, dal nám ten podivne správajúci sa kocúr pokoj. "To je zvláštne," konštatoval môj spoločník. "Frenklin bol vždy poslušná domáca mačka. Niekedy bol trochu nenažraný (nie viac ako ja, nikto nie je viac nenažraný!), ale nikdy by sa takto nesprával k iným mačkám. Albert pritakával. Sledovali sme Frenklina, ktorý sa napchával koláčom. Ach ako som mu... vôbec, ale absolútne vôbec nezávidel. "Bodaj by ho rozbolelo brucho!!!" poprial som mu dobrú chuť.
Pobral som sa domov. Ľahol som si na gauč a zaujal som polohu majiteľa počas práce, akurát noviny v labkách mi chýbali. Napodiv som čoskoro zaspal. Asi o desiatej v noci ma čosi vytrhlo z ríše snov. Zvalil som sa z gauča. Môj pohľad sa tiahol hore po schodisku, ako pomýlený vodopád stúpal na prvé poschodia. Z Martinovej pracovne vyžarovalo žlté svetlo. Počul som škrabot. Niečo ako ja keď driapem gauč, aby som upútal majiteľovu pozornosť. Rozospatý som vyskočil na parapet okna orientovaného do ulice v obývačke. Natočil som hlavu s úmyslom dovidieť k vchodovým dverám. Tam som zočil čosi nečakané, nie čosi, ale kohosi. Na vstupné dvere zúrivo škriabal Frenklin. Uvažoval som, že výjdem za ním von, ale začínal som brať do úvahy jeho správanie dnes doobeda a aj to, že v noci sa so zúrivou tvárou dobýja do môjho príbytku. Jeho oči boli akoby vyrezané na halloweenskej tekvici s účelom všetkých vystrašiť. Bál som sa. Pretrel som si zrak. Stále som pred vstupnými dverami videl svojho priateľa, ktorý sa ako zmyslov zbavený snažil preškriabať dvere. Čo je hladný? U mňa sa takéto správanie prejavuje, len keď som už nanajvýš hodinu nejedol (to by už vyšetrovala aj organizácia Práva zvierat). S predstavou, že sa jedná len o halucinačné stavy, spôsobené nadmerným požitím mlieka, som sa pobral hore schodmi do spálne, kde je aj môj pelech. Ľahol som si a čoskoro som zaspal.
Zobudil som sa unavený tak ako nikdy. Celú noc mnou driasali nočné mory, prenasledovali ma mačky a chceli ma uhryznúť, alebo tak nejako. Ale únavu som premohol a deň som začal ako vždy zdravo. Vyskočil som na gauč... to nie je všetko! A so všetkým vypätím síl som siahol po ovládači. O chvíľu, keď Martin vstal (lajdák jeden, čo ja už som všetko stihol), chystal som sa pokračovať v zdravom dni, ktorý som dnes vyhlásil. Môj lenivý majiteľ mi dal len päť plátkov slaniny, čo som považoval za diskrimináciu, no neskôr som mu bol vďačný, lebo s prázdnym bruchom som išiel na lov. Čerstvé mlieko, ktoré skoro ráno rozvážajú sa len tak nevinne povaľuje pred prahmi domov a čaká, kým si ho prevezmú ešte spiaci ľudia, no ako vraví porekadlo "Komu sa nelení, tomu sa zelení" ani ja som nelenil a jednu fľašku po druhej som zhadzoval a čakal prípadné kvapky možno, keď sa nádoba s pokladom rozbije, aj na kaluže mlieka. Nakoniec som však nebol zelený, ale aspoň som dohnal to, čo mi majiteľ pri raňajkách odoprel.
Dnes som na ulici počas dňa nestretol žiadnu mačku, nechcelo sa mi chodiť za nimi k cintorínu a do iných okrajových častí, kde sa väčšinou stretávajú. Mal som chuť byť sám, pobral som sa k miestnemu malému obchodu. Dostal som filozofickú náladu, ponoril som sa do svojho vnútra a zamýšľal som sa nad otázkami ľudstva. Skrátene som hypnotizoval výklad plný dobrôt. Sem tak, keď niekto vyšiel z obchodu, nasadil som psie oči a hľadel som ľudom až do srdca, teda nie do toho pravého, ale do toho citového. Viete koľko námahy ma stálo vcítiť sa do hlúpeho psa?! Ľudia dnes naozaj nemajú pochopenie pre ťažko pracujúcich. Hovoríte si: "Prečo nejdeš dnu?!" To nie je také ľahké, predavač si na mňa od akcie v 2009 dáva dobrý pozor. Ach to boli časy.
Svet svetla plynule tmavol. Zamieril som k domu. Hneď pred dverami som našiel svojho majiteľa. Zamykal dvere. Oblečený mal oblek a pod sakom bielu košeľu (povedať o jeho vkuse, že je podľa minuloročnej módy, by bola pre minuloročnú módu tvrdá urážka). "Kam sa chystáš?" spýtal som sa. "Charles, ty si už tu! Dnes idem na večeru s vydavateľom. Mám podpísať zmluvu! Nastanú skvelé časy!" výskal Martin. "Skôr svetová pohroma! Celý svet bude čítať tie tvoje braky," chcel som ho nahnevať.
Rozhodol som sa, že sa ešte domov nevrátim a vychutnám si večer strávený vonku. Kráčal som po tmavých uliciach, osvetlených slabým svetlom pouličných lámp. V tom som čosi začul. Obzrel som sa. Spoza kríkov sa vynoril Albert. Potešil som sa, že nebudem sám. Pozdravili sme sa. "Poďme sa pozrieť do tmavej ulice pri starej reštaurácii," navrhol statočne môj spoločník. "Pre najlepšiu pizzu! Čo blázniš?! Tam sa predsa stretávajú túlavé mačky!" ustráchane som oponoval. "Bojíš sa?" provokatívne sa spýtal "Áno!" prudko som odvetil. "Mačky z Tomovej bandy vraveli, že niečo večer majú. Neboj sa! Buď konečne kocúr s veľkým K a poď sa tam pozrieť!" "Keď tam naozaj nebudú..." pripúšťal som možnosť výletu.
"Ach ja hlupák!" nadával som si v hlave. Blížili sme sa k uličke. V okolí vládol smrad rozkladajúcich sa tiel potkanov a myší. Všetko tu bolo vlhké, porastené plesňami. Vzduch sa ťažko dýchal. Vošli sme dnu. Ešte než som si stihol užiť pocit, že som tu bol, myslel som na to, ako rýchlo ujdem preč. "Staň sa aj ty túlavou mačkou, Charles!" podozrivým, zježenú srsť vyvolávajúcim hlasom navrhoval Albert. "Nie, ja som spokojný, že som domáca mačka," zatiaľ pokojne som odpovedal. V tom sa naplnili moje najhoršie predstavy. Spoza tmavých kútov začali vystupovať mohutné svalnaté telá túlavých mačiek!!! "Pridaj sa k nám! Pridaj sa k nám!" skupinovo ma vyzývali. Ich hlas znel ako hlas psychopata z hororových filmov. Bol som obkľúčený. Aj napriek veľkému strachu som zachovával chladnú hlavu (chladná bola, lebo bola už dosť veľká zima). Mačky sa ako steny v dobrodružnom filme začali približovať. Všetky bez výnimky Alberta a aj Frenklina, ktorého som si všimol, vycerili hrozitánske zuby a nasadili diabolské oči. V tom som našiel kľúč k úniku. Z jednej steny vytŕčala železná tyč. Ako olympijský víťaz v skoku som sa odrazil od zeme a ako opičia mačka som sa po tyči prehupol von z obkľúčenia. Teraz nasledoval beh. Od temnej uličky stál môj príbytok pomerne ďaleko. Musel som dlho bežať. A mať ešte k tomu v pätách bandu mačiek, ktoré vás chcú zabiť nie je prechádza záhradou plnou ruží (teda vlastne vzhľadom na moju výšku by prechádza záhradou ruží bola tŕnistá a bolestivá). Napokon som sa dostal do domu. Celý zadýchaný som zatarasil mačacie dvierka a hodnú chvíľu som sa v predsieni vydýchaval. Začul som nepríjemný škrabot a zúrivé mraučanie mnohých mačiek. Chvíľu sa dobýjanie utíšilo, no potom začalo nielen spred vchodových dverí, ale aj zo strany bočného vchodu a dokonca aj spoza dverí do pivnice! Bál som sa. Netušil som, čo budem robiť moji priatelia sa obrátili proti mne a nepriatelia priam šaleli túžbou dolapiť ma.
V tom som začul z hora mraučanie. "Charles! Rýchlo poď sem. Už som sa zbavil tej hroznej choroby, musíme sa spolu brániť." Bol to hlas Frenklina. "Ako si sa tam dostal a akej choroby?" pýtal som sa z prízemia. "Tvoj majiteľ nechal tvorené okno do pracovne, tak som sem vyliezol po strome. Choroby túlavých mačiek. Keď túlavé mačky pohryzú domácu, začne sa dobrá poslušná mačka meniť na zhypnotizovanú potvoru, ktorej ciel je uhryznúť čo najviac mačiek. Cez deň sa to prejavuje len zlým správaním ku všetkým ostatným, no v noci nakazené mačky posadne diabol. Choroba im prerastie cez hlavu. Keď túto chorobu dostaneš, začneš sa správať zle aj k svojmu majiteľovi a ten ťa vyhodí na ulicu!" vysvetľoval. "Jeho slová zneli vierohodne, neznel ako nakazené monštrum. Vybehol som po schodoch k nemu.
"Ááá!!" Zrazu sa na mňa vrhlo plno beštii. Frenklin ma vodil za nos! "Nechcem byť túlavá mačka! Pomóóóc!!! Volal som najprv len sám pre seba, no potom už aj nahlas. Niekoľko ostrých vycerených zubov sa blížilo k môjmu krku! "Skončím, ako hnusná všivavá pouličná mačka! Bez svojho majiteľa, bez pelechu, bez pizzi!!!" nariekal som, pričom sa mi slzy potokom liali z očí (toto pri písaní pamätí vynechám). Moje zúfalstvo sa ani nedá opísať. Už som pociťoval dych smrti na mojom krku..... "Charles, Charles, zobuď sa!!! Niečo zlé sa ti snívalo. Celý si sa triasol a mraučal!" "Čo sa to deje?!" zmätene som sa spýtal majiteľa. "Neboj sa, to bol len sen! Všetko je v poriadku. Práve som sa vrátil z večera s vydavateľom, keď som ťa našiel. Triasol si sa ako keby si mal blchy v kožuchu a mraučal si ako keby si dve hodiny nejedol," dopovedal majiteľ. "To bol len sen?!" stále zmätene som sa pýtal. "Mám dobrú správu! Tú zmluvu som podpísal! No do mesiaca musím dokončiť knihu."

Rebelia - úspech na blogu cz?!

15. listopadu 2012 v 19:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Ako som v minulom čláku písal, som hanblivý a bojím sa prezentovať, no tomu je koniec! Od teraz sa nebudem báť vysloviť to, čo chcem. V tomto článku chcem vyjadriť svoj slobodný názor na blog cz. Začnem niekoľkými lichotivými slovami: možnosť, vďaka, šanca, príležitosť, ponuka. Blog cz nám zadarmo poskytuje možnosť realizovať sa v nekonečnom svete internetu. Je to samozrejme skvelé a za to im odomňa patrí vďaka. No teraz tie nelichotivé slová. Na facebooku som "lajkol" stránku blog cz. Pravideľne sa tam vyskytovali reklami v podobe odkazov na autorský klub blogu cz. Niekoľko-krát som si prečítal pár komentárov a hneď som sa vžil d problematiky. A samozrejme súhlasím. Blog cz podporuje len blogy, ktoré patrie do akéhosi klubu vyvolených, klubu, ktorý sa zjavne týči na samotnej hore Olymp. No dostať sa do tohto klubu nie je vôbec ľahké. Mnohý písali a ja som na ich strane, že by mal blog cz podporovať práve tých neznámych, tých, ktorých kvalitný blog leží pohodený v tmavom kúte zabudnutia. Sem tam ho niekto opráši, no prach padá rýchlo a stále. Komentár samotného admina fb stránky blog cz sa nesie v duchu, že oni práve chcú podporovať členov autorského klubu. Ak sa tento článok dostane až k vrchnosti, tak tej odkazujem .... otvorte oči, tým že niekto vstúpil do autorského klubu, sám prešiel cez bránu slávy, pomôžte kvalitným blogo, ktoré čakajú na otvorenie hrobky, v ktorej aktívne driemu.
Konečne mám dobrý pocit, že som si povedal, čo chcem!

Moja osobnosť

12. listopadu 2012 v 20:08 | Bocian |  Bocian filozofom
Ako to už väčšinou býva, snažím sa pravideľne písať články k téme týždňa a tie zväčša zaraďujem do rubriky: úvahy. V tomto dúfam zaujímavom článku vás škojem, zaskočím, možno .... prekvapím. Prezradím vám niečo so svojho súkromia, niečo o mne! Ono by sa to asi aj patrilo, keď už je téma týždňa Moja osobnosť.
Blog je jednou z mojich mnohých tvárii. Na blogu sa prejavujem ako "veľký spisovateľ", píšem ako som zaneprázdnený, ako na nič nemám čas, a ako počas každej voľnej sekundy píšem (aspoň takto to vnímam ja). V skutočnosti to až tak veľmi nebýva. Samozrejme, mám produktívne dni (ako to bolo počas jesenných prázdnin), no častejšie, obzvlášť počas školy, využívam voľné minúty oddychoom pred TV. Moje vzrušujúce príbhy sa žial bohu odohrávajú len v mojej hlave. Žiaľ bohu sa (samozrejme len v období testov, ktoré je ale stáke) venujem učeniu. Úlohy mi tiež dávajú čo preto. Takže zateľ som písal, že som lenivý a miestami, sme tam, málokedy, pracovitý.
Ďalšie vlastnosť, ktorou trpím je, že som pedantný. To v mojom prípade znamená, že keď sa raz za rok odhodlám, že si upracem izbu, alebo, že urobím dobrý skutok, povisávam, tak to musí byť dôkladné (aspoň tak, aby som ten bordel nevidel). Ale prejavuje sa to aj pri písaní a aj pri blogu a to tak, že vo všetkom musím mať poriadok, všetko musí byť roztriedené a... no to už nie je tá pedantnosť, to je skôr to, že rád kategorizujem a škatuľkujem, jednoducho všetko musí byť zarovnané, nič, nikto, nesmie vyčnievať.
No a teraz to na čo naozaj nie som pyšný a to moja hanblivosť a ustráchanosť. Tieto veci mi komplikujú život viac ako keeď mi práve nejde internet, no to zas nie :D Problém je v tom, že ja si aj vymyslím skvelú odpoveď, prezidentský prejav, sebavdomý sloh o ľudských právach, no bojím sa ho prezentovať. Ide však aj o to komu. Kríza nastáva v momente, keď je okolo mňa viac ako päť známych ľudí. Taktiež čím ďalej, tým viac si začínam uvedomovať, aké následky budú mať moje skutky, a preto je nespočetne veľa vecí, z ktorých mám strach.
To je niečo o mne. Samozrejme mám aj iné tváre, ale toto sú také, ktoré sa prejavujú najviac. Celkom dlhý článok ako tak pozerám, snáď vás nebude nudiť.
Za chyby sa ospravedlňujem, no nechcelo sa mi to kontrolovať.

Vznik človeka

12. listopadu 2012 v 17:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Opäť zneužívam dobrovoľné úlohy. Tento krát sme na fyzike dostali úlohu napísať 100 slov na tému Vznik človeka. Opäť ma to potešilo. Takéto úvahy vediem aj so svojimi kamarátmi. Tak tu ju máte:

Vznik človeka


Tému: vznik človeka nevedia na sto percent vysvetliť ani vedci a už rozhodne nie ja, laik. Ale osobne sa prikláňam k evolučnej teórii, i keď ako som sa mohol z projektu Počiatok dozvedieť, má veľa nedostatkov. No zatiaľ to je jediná vedcami uznávaná teória. V poslednej dobe sa však začínam zamýšľať aj nad inými spôsobmi, ako mohlo toto všetko vzniknúť. Keď si zoberieme do úvahu, že my, ľudia sme na toľko vyspelí, že sme dokážeme dohnať tento svet k záhube, začínam pochybovať o prirodzenom výbere. Nie že by sme boli silnejší, ako iné stvorenia, alebo odolnejší voči prírodným podmienkam, ale máme zbraň, ktorá nás zásadne odlišuje od ostatných a to mozog, ktorý pátra po zlepšeniach, neriadi sa pudmi. Je naozaj možné, že nás niekto navrhol, naprogramoval, ale ak je rozumnejší ako my, vie, že nás musí čoskoro zničiť. A tu máme dátum 21.12.2012. Podľa máyskeho kalendára má nastať veľká zmena. Je to záhada. Podľa môjho názoru nevieme o svete takmer nič. Zatiaľ stále verím vo vedeckú teóriu evolúcie, no som prístupný aj iným názorom.