Září 2012

Je mi to jedno - ľudia

28. září 2012 v 17:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Hnevajú vás ľudia, ktorý vravia: "Je mi to jedno" "To sa nejako vyrieši" ?! Mňa teda áno. Ku všetkému pristupujú ľahostajne, nie sú zodpovedný. Myslím si, že ľudia, korím je všetko úplne ľahostajné si ani nemôžu nájsť pravých priateľov, lebo sa na nich nedá spolahnúť. Viem, viem, je to ich vec, oni to budú mať ťažké. Lenže keď je takýto ľahostajný aj váš kamarát?! Nemôžte sa naňho v ničom spoľahnúť, či už v školských veciach - práca na nejakom projekte, ale aj v súkromí. Z časti je takáto ľahostajnosť dobrá: napríklad je vám jedno, keď vás niekto ohovára (toto je môj nedostatok, všetko beriem veľmi vážne) Čo už s tým narobím, my tých druhých asi nezmením, to môžu le oni sami. Vždy je čas na zmenu.

Je mi to jedno - život

26. září 2012 v 17:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Život máme len jeden. Teda možno existuje aj nejaký život po smrti, no o tom nevieme. Ten krátky čas, ktorý prežijeme na tejto planéte si musíme v skutku vážiť. Mali by sme ho prežiť tak, aby sme s ním vždy boli spokojní. Mali by sme sa snažiť dosiahnuť všetkých našich cieľov. A preto sa nezaoberajme hlúposťami, nezaťažujme sa maličkosťami, ale každý deň prežime ako by bol náš poslední, lebo nikdy nevieme, čo sa môže stať. Žime podľa našich predstáv, nie podľa toho ako by sa to malo, ako to hovorí nejaký "predpísaný" manuál. Nehovorím, aby sme porušovali predpisi, alebo robili iným zle, alebo hazardovali so životom, práve naopak, život si musíme vážiť, no zároveň ho prežime tak, aby keď raz budeme zomierať, sme si mohli povedať: Neplýtval som tými rokmi, ktoré som mal k dispozícii.
Ako tento článok súvisí s témou týždňa? Práve tými maličkosťami, hlúposťami, ktoré by nám mali byť ukradnuté a ktoré nám ten život dokážu často znepríjemniť.

Prekvapenie

22. září 2012 v 11:38 | Bocian |  Nástenka
Hoci som človek, ktorému, čo i len malé prekvapenie dokáže spôsobiť vrásky na čele, príjemným prekvapeniam sa nebránim. A práve teraz sa mi jedno obzvlášť pekné prekvapenie stalo: Môj blog je medzi 17, z ktorých sa vyberie 5 do finále súťaže blog roka.
Len tak, úplnou náhodou som klikol na článok Zaujalo nás - literatúra na stránke blog.blog.cz. Zo záujmom som si prezeral zoznam blogov, vôbec som sa nenazdával, že by sa tam práve môj mohol objaviť. A vtedy to prišlo. Pomaly sa odkrýval názov môjho blogu. Zostal som sedieť s otvorenými ústami a hneď na to prišiel výbuch radosti. Neverím, že by som sa dostal do top 5, ale som presvedčený, že aj toto je veľký úspech pre môj malý blog.

Mačky z Charkovskej

21. září 2012 v 19:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Teraz vám predstavým asi prvú poviedku, ktorú som napísal. V podstate to je opis prostredia, v kotorom žijem, očami vrabca Galilea, ktorý si slobodne lieta po svete. Ako sa dočítate, máva problémy s mačkami. A ešte jedna poznámka: mačka Ťapa je moje domáce zviera, kucúr Šťastko sa tiež vyskytuje na ulici, kde bývam (len má iné meno) a Charles je vymyslený (asi ho poznáte).

Mačky z Charkovskej v očiach vrabca Galilea

Vrabec Galileo


Prelietaval som si zo stromu na strom a zachytával som jemný teplý vánok. Sadal som si z jedného mohutného konára na druhý a pozoroval som šťastných ľudí, ktorí sa hrali, rozprávali, alebo len posedávali a vychutnávali si atmosféru teplého večera. Vzduch voňal po rozkvitnutých kvetoch, ktorým teplé slnečné lúče dodávali život. Sýto červené zapadajúce Slnko sa na nás usmievalo a povzbudzovalo nás do ťažkých chvíľ. Deň nemohol byť krajší.
Sadol som si na hrubý konár a odpočíval som. Zrazu som začul známi zvuk! Šuchot v lístí, ktorý sa ozýval zozadu a šepkal mi známe varovanie. V poslednej chvíli som preletel z konára na vyšší. Videl som ,ako po mne skočila tigrovaná mačka. Stotina sekundy. Moje vypilované reflexy, šiesty zmysel mi zachránil život. Mačka sa ma snažila ešte zasiahnuť labou, no situáciu som už mal pod kontrolou. Známa tvár na mňa zasyčala a nahnevane zoskočila zo stromu. Pozerajúc sa na mňa podliezla bránu svojho domu a stratila sa z dohľadu. Bol som rád, že som ju takto nahneval a že som si zachránil život, no ešte stále mi v hrudi silno bušilo moje malé srdce a od strachu som sa nemohol ani pohnúť. Ešte niekoľko minút mi trvalo, kým som sa odhodlal zamávať krídlami.
Tieto mačky sú hrozné. Oblasť, ktorú som tak básnicky, romanticky popisoval je mojím revírom. Stretávam sa tu s nimi pravidelne. Krvilačné šelmy! Napriek tomu, že im ich majitelia dávajú žrať dvakrát denne, musia stále ohrozovať nás, úbohé vtáky. Mačku, ktorá na mňa pred chvíľou zaútočila dobre poznám. Volá sa Ťapa. Nečudujem sa, prečo jej dali jej majitelia také meno.

Mačací svet


Ako zvyčajne som si lietal po Devínskej Novej Vsi. Vdychoval som čerstvý vzduch a hľadal som si niečo pod zobák. Bol som ešte trochu unavený. Sadol som si na neďaleký múrik, aby som si trochu oddýchol a načerpal nových síl do celého dňa.
Ah, zasa tu sú tie mačky! Neznášam ich. Pri pohľade na veľkého čierneho kocúra, ktorý sa vyvaľoval na prázdnom pozemku v tráve, sa mi vrátil ten hrozný zážitok zo včera. Ihneď som rozprestrel krídla a usadil som sa na bezpečnejšom mieste. Keď už som sa tak dobre usadil, rozhodol som sa, že tú šelmy budem chvíľu pozorovať.
Tomuto kocúrovi som dal prezývku "Šťastko", lebo vždy, keď ma chcel uloviť môj šiesty zmysel ho prekukol a ja som sa ledva, ledva zachránil. Je to typický lovec samotár.
To je hrozné. Ďalšia mačka! Našťastie tento je neškodný, lenivec jeden. Jediný dôvod prečo sa namiesto chôdze negúľa je ten, že by si mohol zašpiniť ten svoj biely "hodvábny kožúšok". Ledva dýcha. Dobre, že nedostane infarkt. Čo nevie prejsť z jednej strany cesty na druhú! Tuším, že sa volá Charles. Počul som raz jeho majiteľa, ako naňho volá: "Charles, večera!" V tej chvíli sa ako tornádo vrútil do domu a ja som ho už len cez sklenené dvere videl, ako sa napchával svojimi fajnovými granulami až mu ušami liezli.
Charles sa doplazil k čiernemu kocúrovi a sadol si vedľa neho. Ani jeden si ma nevšímal. Vyzeralo to, že tá guča chlpov otravovala čierneho kocúra a ten sa asi nahneval, lebo sa postavil a začal sa pomaly vzďaľovať preč. Zrazu sa na mňa Šťastko pozrel. V očiach sa mu zjavila lovecká iskra. Spozornel som a uvedomil som si, že lepšie bude, keď odletím. Nechcem čeliť zbytočne ďalšiemu nebezpečenstvu.
Uletel som. Chvíľu som sa zabával lovením potravy. "Och! Zas mi len tak, tak ušla. Už som ju skoro mal, muchu jednu." To nie je žiadna hračka uloviť takú muchu. Najlepšie sa lovia ráno, keď sú ešte unavené, no vtedy som unavený aj ja.
Prvá ulovená mucha ma dostatočne zasýtila, takže som si opäť išiel oddýchnuť. Tento krát som si sadol na strechu budovy starej už zrušenej školy, ktorú som ešte, keď fungovala vždy rád pozoroval. Každý deň sa tam niečo dialo a ja mám veľmi zvedavú povahu.
Zo zanedbávanej strechy pokrytej zostarnutými škridlami som okrem nemalého školského dvora videl aj domy v šírom okolí. Tá devínska je ale veľká. A ako tak pozerám cez školský dvor sa prechádzajú dve mačky! A jedna z nich je dokonca tá, čo ma včera chcela zabiť! Ťapa jedna. Prechádzajú sa po tráve ako také kráľovné. Istotne si brúsia pazúry na nejakého úbohého vtáčika. Mali by sedieť vo vezení!!!
Poznám aj tú druhú. Je trochu bojazlivá. Raz, keď som ju zbadal prechádzať sa po ceste, spomenul som si koľkokrát ma už skoro tie mačky zabili, a tak som sa vtedy nahneval, že som sa strmhlav v plnej rýchlosti spustil priamo na ňu a ona sa tak zľakla, až sa naježila a vyskočila dva metre do výšky, no keď to urobila, zľakol som sa zas ja a hlavou som narazil do pouličnej lampy. Potom som na chvíľu zamdlel, no kým sa ku mne stihla priblížiť rýchlo som uletel.

Tak to sú ony


Tak takéto mám s tými mačkami skúsenosti. Mnohokrát ma skoro pripravili o život, no vždy ma Pán Vrabec (1) zachránil. Nerozumiem, ako ich niekto môže mať za domáce zviera, veď sú to potomkovia nebezpečných a krvilačných šeliem. Ten dnešný svet je obrátený na ruby!
1 - Boh vo vrabčom svete

Verím na víly?

17. září 2012 v 19:44 | Bocian |  Bocian filozofom
Táto téma je veľmi zaujímavá. Nikomu nechcem kaziť ilúzie, ani nejak kritizovať jeho názor, ale ja si rozhodne myslím, že víly, tak ako aj iné nadprirodzené bytosti nejestvujú. Je to len výplod našej v skutku bujnej fantázie.
A tu sa vynára náboženstvo. Rozhodne proti nemu nič nemám, ale nie som veriaci. Podľa môjho názoru, sa ľudia už od pradávna museli na niekoho obracať so svojimi problémamy, niekomu dôverovať, veriť v krajšiu budúcnosť. Aj dnes sme v podstate rovnaký. S mojimi kamarátmi sme tiež diskutovali na tému boh a prišli sme k záveru, že veriť v boha môže znamenať aj veriť v nás, a boh je len nejaké pomenovanie. Určite každý verí v seba samého.
Boh ako stvoriteľ Zeme - to asi nie, ale boh ako moje zvyšky sebavedomia, dôstojnosti, úcty k samému sebe, to asi áno. To je moja tória, moja viera.
No a ešte k tým vílam. Nepite už tie čistiace prostriedky! :D Ale nie. Ja na to neverím. Podobnými bytosťami a nadprirodzenými javmi (ako napr. duchovia) si len chceme vysvetliť veci, ktorým zatiaľ nerozumieme, nie sme dosť vyspelí.

Strach

16. září 2012 v 18:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Poviedka Strach je tu. Je dosť krátka, preto ju publikujem len v 1 diely. Dúfam, že vám z nej naskočia zimomriavky!


Strach

Bola noc. Ako každý deň aj dnes ma práca pohltila ako vír nevinnú rybársku loď, takže som sa z kancelárie dostal až teraz. Za mesačnej noci som kráčal po vydláždenom chodníku, vychutnával som si tak žiadaný pokoj, smeroval som domov. Zrazu niečo, respektíve niekto pretrhol puto pokojnej noci. Neznáma postava prebehla okolo mňa, pričom vyplašene kričala: "Zachráňte sa!" Predpokladal som, že nositeľom hlasu bol muž, veľmi vyplašený, dalo by sa povedať, že až na smrť vydesený muž. Nemal som chuť a ani odvahu zastaviť ho. Jednoducho som to nebral vážne. Pokračoval som v ceste.
Prišiel som až k môjmu neveľkému starému domu, ktorý som nedávno kúpil od dcéry istého pána Frida, ktorému patril, no žiaľ zomrel. Veľký, zhrdzavený kľúč som vtesnal do kľúčovej dierky a niekoľkokrát som ním potočil. Mal som zaužívaný zvyk zamykať na niekoľko zámkov. Stisol som kľučku na kovovej bráne. Tá sa so škripotom otvorila. Prešiel som cez malú predzáhradku až k vstupným dverám. Cez staré drevené dvere, ktoré by už bolo na čase vymeniť som vkráčal do haly môjho domu.
Na druhý deň, už skoro ráno, bol som na ceste do kancelárie. Keď som sa konečne usadil v kresle vzal som zo stola noviny, ktoré ma tam čakali. Moju pozornosť upútal hrubo napísaný titulok: "Starosta je nezvestný! Príšera v meste!" Čítal som ďalej. "Podľa očitých svedkov starostu usmrtila záhadná príšera v ľudskej podobe. Telo sa však nenašlo." Pokýval som hlavou. "To sú úplne hlúposti," pochybovačne som vyriekol nahlas.
Deň ubehol rýchlo. Obzvlášť preto, že som mal práce až nad hlavu. Opäť som sa domov vracal až neskoro večer. Na druhý deň ráno, siahol som po čerstvých novinách. Po prečítaní titulku som sa pozastavil, zmraštil som obočie a podrobne som si prečítal príslušný článok. "Ďalšie obete! Záhadná príšera vyčíňala aj včera večer. Traja navzájom neprepojení občania sú nezvestní. Niekoľko svedkov potvrdilo a s hrôzou opísalo príšeru," prečítal som nahlas. Na konci úvodnej strany bol zoznam obetí. "Emily Fridová!" To je predsa tá žena, ktorá mi predala dom.
Teraz aj mne, takému odporcovi mágie, nadprirodzených javov a podobných hlúpostí naskakovala husia koža. "V našom meste je netvor, ktorý zabíja ľudí?!" s odporom som si povedal v hlave. Nechcel som tejto myšlienke uveriť.
Prišiel večer, čoraz pravidelnejší čas môjho odchodu domov. Keď som vyšiel von, prekvapil ma silný dážď a blesky sprevádzané hlasne bubnujúcimi hromami. Vydal som sa mojou typickou cestou. Podrážka kožených topánok klopkala po dlažobných kockách pokrývajúcich cesty aj chodníky. Kráčajúc popri budovách zacítil som dotyk. Vystrašil som sa. Búrka len posilňovala môj strach. Prudko som sa otočil. Vtom sa moje napäté telo uvoľnilo. Na pleci ležala ruka môjho kolegu, priateľa. "Prišiel ma pozdraviť," usmievajúc som si opakoval v hlave, smial som sa nad svojou doteraz neprejavenou paranojou a strachom. Asi som naozaj prepracovaný.
Blížil som sa k môjmu domu. Prekvapil som sa. Pred bránou som zbadal nízku postavu. Prišiel som k bráne, podišiel som k osobe. Začul som smiech. Nepríjemný, ostrý, mrazivý smiech. "Ty!" vydal zo seba človek zahalený v tme. Ustúpil som. Osoba urobila krok vpred. Slabé, žlté svetlo dopadalo na práve odhalenú tvár. Mlčal som. Tvár bola plná jaziev, vrások, škrabancov. Oči boli zakalené, pretkané prúdmi červených cievok. Hlava bola holá, bez jediného vlasu. Zľakol som sa, trochu som ustúpil. Muž sa opäť priblížil ku mne. Ešte väčšmi som sa vystrašil. Nehybne som stál a hľadel som na mužove telo. Ruky mal zviazané zvieracou kazajkou. Pevne mu obopínala telo. Tá hrôzu naháňajúca osoba sa stále zvláštne usmievala, škerila. "Toto je môj dom!" skríkol muž. Ten človek sa stále usmieval. Jemne sa chvel, stále sa približoval ku mne. V tom ho opäť zahalila tma, no ja som cítil hrôzu. Ako by ma tá osoba v hlave vraždila, tak podivne som sa cítil. Teplý dych bol stále intenzívnejší. Cítil som z neho smrť, pomätenie. Akoby ma chytila. Na svojich bokoch som cítil ruky, ktorá ma priťahovali k tomu monštru. Začal som rýchlo ustupovať. Pustil som sa do behu.
Utekal som až kým sa Slnko vychádzajúce spoza obzoru nevyškriabalo na oblohu. Vtedy som zastal. Poobzeral som sa okolo seba. Bol som v inom meste, pri iných budovách, na cudzej ulici. Tam som aj zostal. Ani po rokoch som sa do svojho rodiska a bydliska nevrátil. Od toho zážitku som prehnane paranoidný, mávam záchvaty strachu. Často sa zobúdzam na nočné mory.

Facebook

16. září 2012 v 14:17 | Bocian |  Nástenka
Facebook. Dlhú dobu som o tejto sociálnej sieti pochyboval, bál som sa. Nakoniec, po presvedčení mojich kamarátov som si založil profil. Postupne som si popridával svojich spolužiakov, kamarátov, starých spolužiakov... a môžem povedať, že je to výborná vec. Vidíte, čo sa "vo svete" deje, máte prehľad, sledujete, čo sa komu páči. Vďaka nemu som sa zoznámil s mnohými ľuďmi. Nastáva tu však isté riziko - únik osobných údajov, internetová šikana a podbne, veď sú toho plné správy. Ja to riešim tak, že nezverejňujem osobné fotky a všetko, čo by mohlo byť zneužité proti mne.
A konečne prejdime k podstate veci. Aj Bocian má od dnes svoju facebook stránku- http://www.facebook.com/pages/Bocian/519337651413054 . Bude na nej informovať o nových poviedkach, poprípade pridávať články a zaujímavé fotky. Tak lajkujte!

Novinky - 14. 9. 12

14. září 2012 v 16:48 | Bocian |  Nástenka
Opäť je tu piatok, obľúbený sviatok.
Víkend sa začína a ja som prežil už 2. školský týždeň. Dokonca sa mi podarilo aj niečo napísať. Napísal som krátku strašideľnú povidku, ktorá sa volá Strach. Zmysel v nej si musíte nájsť sami a pre každého bude v niečom iný. Je písaná psychologicky, čo v mojom prípade znamená, že skutočný príbeh diela musíte objaviť vo vašej mysli. Dnes som ju dokončil ešte ju musím opraviť. Keď budem mať zajtra čas, tak ju v nedelu publikujem.

Charakter človeka

11. září 2012 v 20:43 | Bocian |  Bocian filozofom
Krátky článok k téme týždňa:

Ľudí je na svete 7 miliárd a všetci sú rôzny. Všetci sú originálny. Každý sa správa inak, inak reaguje na určité situácie. Hovorí sa, že peniaze ničia charakter. Stretol som sa aj s tým, že niekto povedal: nie peniaze ničia charakter, ale vtedy sa prejavý pravá tvár človeka. Ťažko povedať. Všetci sme rôzny. Myslím si, že moc ovplyvňuje chovanie človeka a s mocou súvisia aj peniaze. Väčšinou to je tak (aspoň vo filmoch), že chudobný sa dostane k peniazom, alebo k moci a zmení sa k horšiemu. Myslím si, že to závisí od povahy, neháčme všetkých do jedného vreca. Každopádne sa nazdávam, že pravý charakter sa prejavý v krízových situáciach. Či už, keď sa do nejakej dostanete vy, alebo ten človek sám.
Medzi nami žije plno ľudí. Niektorí sú dobrí, niektorí zlí. Ale my si vyberáme, s kým sa budeme priateliť.

Škola, škola, škola

7. září 2012 v 19:44 | Bocian |  Bocian filozofom
Piatok poobede, čas, nak ktorý sa teší asi každý žiak, študent, "dospelák", čo pracuje. Tento týždeň bol v našej škole iba úvodný, no ja už teraz cítim únavu, vyčerpanie, mám celej školy plné zuby. Úlohy s,e zataľ nemali a ja si ani nechcem predstaviť, že ich začnem dostávať. A o testoch ani nehovorím... Človek by sa z toho mohol zblázniť. Mám z celého tohto sveta zmiešané pocity. Všetci vám hovoria, že učenie je dôležité a..., ale potom príde pesníčka: Žijeme len raz a vy začnete uvažovať, či sa tie sa chcete zbaviť povinností. Tažko hľadať pravdu, vysvetlenie, ba dokonca riešenie. Pravda je len jedna a to: život je o peniazoch. Žial bohu je to tak a asi sa to ani nezmení. Ale to som trochu odbočil.

2 rými o škole:
Na budúci týždeň začína sa makať,
To nebude ako do teraz, stále sa len flákať.
Škola dovalí sa v plnom prúde,
potom uvidíme, čo s nami bude.

A na záver aspoň pre mňa dobrá správa: Dokončil som Život kocúra Charlesa! Kompletne, definitívne! Najbližši sa môžte tešiť na Halloweensky diel.