Červenec 2012

Kvietkovci na dovolenke - 3. časť

30. července 2012 v 14:32 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Nakoniec som sa rozhodol, že Kvietkovci na dovolenke budú mať len 3 časti, zavíselo to totiž od záveru poviedky, ktorý som vymyslel tak ako som ho vymyslel a celkom sa mi páči. Keby ste si toto dielo prečítali napíšte mi komentár (obzvlášť na ten záver, ktorý tak ako som ho spravil, som ho spravil 1. krát). Z týmto dielom som sa mordoval až do teraz, tak dúfam, že sa vám bude páčiť.

Kvietkovci si užívajú dovolenku

Prišlo krásne ráno. Slnečné lúče zalievali krajinu ako more pláž počas prílivu. Na oblohe neplával ani jediný obláčik. Nebo bolo čisté, belasé. Priehľadné zeleno-modré more sa pomaličky vlnilo. Tu i tam vykuklo a osviežilo kamennú pláž. Len kúsok od brehu si v slanej vode žili svoj vzrušujúci život malé farebné rybky a čierni pichľaví ježkovia. Spoločnosť im robili zelené trsy rias, ktoré tancovali v rytme vĺn. Pláž bola dlhá a široká. Popri pevnine sa tiahla do nekonečnej dialky. Na spevnenej ploche na niektorých miestach stáli neroztvorené oranžovo-zelené slnečníky s rovnako sfarbenými lehátkami. Zopár ľudí sa pri východe Slnka prechádzalo popri žblnkajúcej vode.
Ostrý lúč Slnka zablúdil až k pasáži malých domčekov. Cez pootvorené okno drzo vošiel do izby. "Pavol, Pavol! Vstávaj! Musíme kúpiť raňajky a ísť na pláž, inak premrháme celý deň!" organizovala práve prebudená Mária svojim rozospatým hlasom. "Koľko je hodín?" šeptom zvolal hlas Pavla, ktorého žena nemilosrdne prebudila. "Desať!!!" preľaknuto oznámila. "Musíme rýchlo vstať! Nešli sme sem, aby sme tu vyspávali!" rozhodne zavelila hlava rodiny, ktorá sa ihneď zbavila ospalosti. Manželia vstali z dvojmiestne postele a zamierili do kúpeľne. "Ty zobuď deti a ja prebudím Alžbetu," rozdelila úlohy Mária. "Babička ma ráno predsa len uvidí radšej ako teba," neodpustila si pichľavú poznámku Mária.
Všetci sa napokon prebrali. Niekto úplne bez problémov a niekto s frflaním (narážam na Natáliu, ktorej sa vôbec nechcelo vstať z postele). "Keďže by sme si chceli dovolenku užiť a už je dosť neskoro, navrhujem, aby sme sa nezdržiavali nákupom raňajok, ale aby sme sa vydali na pláž a po ceste tam, sa zastavíme v nejakej pekárni. Určite tu nejaká je," plánoval Pavol. Zvyšok rodiny súhlasil. Trvalo ešte pol hodinu, kým sa všetci vychystali. Mama Mária musela natrieť deti opaľovacím krémom, čo sa vôbec nepáčilo dvojčatám a taktiež musela nájsť v napchatom kufri plavky pre deti a manžela (V niektorých prípadoch musím konštatovať, že aj Pavol sa radí k detskému osadenstvu).
Kvietkovci vykročili von z apartmánu. Plné očakávania zaostrili zrak a hľadali slanú vodu. "Kde je more?!" rozhorčene a prekvapene vyšlo z Alžbetiných úst. "Určite je za tými hotelmi," upokojoval svoju mamu Pavol. Mária mlčala. Dúfala, že má manžel pravdu, bola ochotná stáť vždy na jeho strane, ale zároveň vždy počkala, ako sa situácia vyvinie, kde sa nachádza pravda. A práve teraz jej tento zdržanlivý postoj padol v hod. Za prvou radou budov bola ďalšia a za ňou ešte ďalšia... "Pavol! Ja ťa asi pretrhnem! Raz za život idem na dovolenku a skončím sto kilometrov od mora! Viem, že si držgroš, ale toto je veľa!" babka sa veľmi nahnevala. "Mohla si si tú dovolenku zaplatiť sama!" reagoval Pavol, ktorý bol tiež nesmierne nahnevaný. "Mohol si si lepšie pozrieť, kde sa naše ubytovanie nachádza," poučovala Mária svojho manžela. "Prečo som povedala, to čo si myslím! Do slaniny! To som vôbec nechcela urobiť," vyčítala si v mysli Pavlova manželka. "Mária, nehnevaj ma už aj ty!" zahriakol Pavol svoju ženu. Bol z toho všetkého rovnako rozčarovaný ako aj ostatní členovia rodiny.
Natálii hádky rodičov vôbec nepokazili náladu, ba stal sa praví opak. Jej pery sa doširoka natiahli až jej z úst vykúkali zuby. "Čo budeme robiť?" spýtala sa s úsmevom, ktorý nikto nikdy nevidel. "Ty vieš aj rozprávať?" spýtal sa s predstieraným prekvapením Andrej, ktorý chcel staršiu sestru vyprovokovať. "Ja ťa tak zmlátim!" vyhrážala sa Natália a už aj začala naháňať súrodenca, ktorý sa smial a užíval si, že sa s ním sestre hrá. Adam stál na jednom mieste a počúval rodičov a babku, ktorí si lámali hlavy nad tým, ako vyriešia túto situáciu, kým okolo neho utekal Andrej s Natáliou v pätách. "Už mám dve kolá náskok!" oznámil Andrej bratovi, pričom sa rozosmial. "Poďme teraz na pláž, oddýchnime si, potom to vyriešime," navrhla Alžbeta. Manželia súhlasi. Veď čo iné im zostávalo.
V poslednom rade budov sídlila malá pekáreň. Vôňa čerstvo upečených koláčov prechádzala ku Kvietkovcom. Pavlovi stiahlo žalúdok. Hlad v ňom rozprúdil pudy. Tá krásna vôňa, ktorá mu vnikla do nosa, spôsobila, že sa muž správal ako žralok, ktorý zacítil krv. Túžil vrhnúť sa k tým pochúťkam a všetky ich zjesť, ale.... ale pred rodinou stál dav ľudí, ktorí tiež čakal na pečivo. Turisti boli spotení, niektorí tu iste stáli už od rána. Keď ide o jedlo Pavol nepozná brata, ani deti, ani ženu a ani mamu. Pavol sa k celej svojej rodine správal ako vlk samotár. Bol podráždený a nervózny. Kombinácia hladu a ďalších problémov mu značne nerobila dobre.
Rad sa posúval a pred Kvietkovcami stáli už len dvaja zákazníci. "Konečne!" zvolal Pavol. Posledný človek odstúpil od výdajného okienka pekárne. Nedočkavý Pavol otvoril ústa, aby vyriekol svoje túžby, ale.... Okienko sa zabuchlo! Pavlovi sa pred očami objavila červená hmla. Päsťou udieral do drevenej dosky, ktorá zakrývala otvor na vydávanie pečiva. Jedna časť dvierok sa otvorila. Na Pavla sa zadívala predavačka a rýchlo mu oznámila: "Je zatvorené!" Okienko sa opäť uzatvorilo. "Toto je určite nejaký žart!" nervózne sa usmieval Pavol. Chytil ho jemný tras. "Najeme sa na pláži, určite tam je nejaký bufet," upokojovala ho Mária. Pavol sa zamračil. "Vieš čo Mária?! Buď ticho. Neznášam tvoju zdravú hnusnú stravu, ktorú by nezjedol ani na smrť hladný potkan. A ty, Alžbeta! Tvoje urážlivé poznámky na moju osobu ma už poriadne hnevajú! Ihneď sa prestaň smiať Natália, lebo ti jednu "strelím"! V jedom kuse si nafučaná ako taká knedľa! Usmeješ sa iba vtedy, keď sa dostaneme do nejakých problémov! Mám toho všetkého plné zuby!!!" vrieskal Pavol ako zmyslov zbavený. Zjavne prišiel o nervy. "Idem sa pobaliť a zajtra odchádzam domov! Je mi jedno, či tu zostanete!" dodal. Vyzeral ako narkoman na liečení, ktorý má ešte k tomu aj besnotu. Pavol sa otočil a odkráčal smerom od pláže.
"Nič si z toho nerobte, jeho to prejde," tichým vystrašeným hlasom upokojovala deti Mária sama neveriac svojim slovám. "Každopádne som rád, že na nás otec nepovedal nič zlé," potešil sa Adam a ťapol si s Andrejom.
Pavol blúdil po meste. Prechádzal ulicami. Reštaurácie sa zapĺňali hladnými turistami. Namosúrený dovolenkujúci natrafil na malú krčmu. Na čiernej tabuľke stáli dnešné jedlá a ich ceny. Tie Pavla upútali najviac. Odhodlane vkročil dnu. Siný dym z cigár a tabaku z fajok zasadil nefajčiarovi Pavlovi tvrdý úder. Otec, manžel a syn v jednej osobe kráčal k baru. Cestu lemovali masívne drevené stoly z tmavého dreva potreté ešte tmavším lakom. Za rovnakými stoličkami sedeli bradatí páni v slušných oblekoch popíjajúci kvalitný koňak. Pavol sa usadil na vysokej stoličke za nalešteným barom. Privítal ho ostrieľaný barman s nejednou vráskou na tvári. Muž bol mohutnej postavy, oblečený mal čierny smoking, spod ktorého mu presvitala biela košeľa, na krku mu visel motýlik. "Čo si dáte?!" hrubo sa spýtal. "Niečo čerstvé na jedenie a jeden..." Pavol sa zahľadel na policu plnú alkoholu: "A jeden koňak k tomu," nahlásil. Potreboval sa upokojiť. "Urob jednu polievku!" zakričal hostinský do kuchyne za barom. Zatiaľ zobral širokú oválnu fľašu s dlhým úzkym hrdlom a kvapku vzácnej tekutiny (o čom svedčí aj cena nápoja) nalial do guľovitého, širokého, ťažkého pohára na krátkej stopke. Pavol bez všetkej elegancie schmatol pohár a hnedo-zlatú tekutinu na samotnom dne nádoby "hodil do seba". Barman zatiaľ priniesol zákazníkovi tanier polievky, z ktorého sa ešte parilo. Pavlov nos pošteklila vôňa čerstvej zeleniny a mäsa. Aróma bolo oproti dymu, ktorý pokrýval celú miestnosť príjemnou zmenou. Rovnako ako pri koňaku ani teraz nemal vyhladnutý Pavol v úmysle vychutnávať si. Pevne uchopil lyžicu a ako s lopatou si nakladal zeleninový vývar do úst. "Vy ale musíte byť hladný," podotkol hostinský.
V krčme vládla atmosféra pivnice, v ktorej všetci diskutujú na rôzne témy. No zároveň aj kúsok elegancie. Pri jednom stole muži hovorili o politike, druhý stôl preberal jedlo a alkohol, ďalší debatoval o knihách a umení.
Deti, Mária a Alžbeta sa od pekárne presunuli na pláž. V stánku si kúpili zmrzlinu. Mária s babkou ležia na lehátkach a nechávajú sa masírovať slnečnými lúčmi, Natália sedí pod slnečníkom zahalená "od hlavy až po päty" a číta knihu. Adam a Andrej sa hrajú s loptou užívajúc si more. Všade naokolo behalo plno detí. Ľudia sa kúpali v slanej morskej vode, užívali si jej liečivú silu. Na každej tvári vládol úsmev, dokonca aj na Natáliinej sa zjavilo niečo, čo by úsmev aspoň pripomínalo. Ikeď boli Kvietkovci rozhádaní, snažila užívať si. Voda bola čistá a priezračná. Každá rybka a každá rastlina bola viditeľná. Teda bola by viditeľná, keby ryby neodplašili bláznivý turisti.
"Mária? Už som aspoň trochu hnedšia?" spýtala sa nedočkavá Alžbeta. "Ešte nie, veď sa opaľujete len chvíľu," odpovedala Mária. "Ale ja som všetkým v klube dôchodcov povedala, že pôjdem na dovolenku. A keď ma Zuzana neuvidí opálenú, nebude mi veriť!" nariekala babka. "Poznám svojho syna, určite ideme zajtra domov!" plakala ešte väčšmi. "Upokojte sa. Pavla to prejde a vy sa určite poriadne opálite," tíšila ju nevesta.
Slnko sa chystalo na spánok. Pomaly zachádzalo za veľké hory na obzore. Kvietkovci usídlení na pláži sa rozhodli ísť do apartmánu. V plavkách sa presunuli z pláže do mesta a odtiaľ až k ich vzdialenému bydlisku. Mária sa osprchovala. Čistou sladkou vodou zmývala posledné zbytky mora. Kým sa umyli aj ostatní, chystala hlavná kuchárka večeru.
Kde bol Pavol? Už sa vrátil z krčmy. Jeho návšteva mesta neskončila len pri jednom poháriku koňaku. Vypil ich asi päť. S točením hlavy a s motajúcimi sa nohami prišiel na apartmán a v spálni zaspal.
Natália, dvojičky, Mária a Alžbeta sa najedli. Pochutnali si na výborných celozrnných špagetách s domácou paradajkovou omáčkou. "Dnešný deň si zapamätajte! Porušila som svoje zásady. Na večeru by sa mali jesť bielkoviny a nie cukry, aj keď špagety sa radia do skupiny zložených cukrov, čo znamená, že energia, ktorú ich konzumáciou prijmete sa rozloží a neukladá sa do tukových zásob. Pri jednoduchých cukroch ako napríklad čokoláda, sa deje praví opak!" vykladala odborníčka na zdravú stravu. Pavol tvrdo spal. Vďaka alkoholu nepociťoval hlad.
Všade sa rozliehala tma. Pavol sa prudko strhol zo spánku. Zákerná nočná mora ho vytrhla z pokoja, zasadila mu úder do srdca. Posadil sa na kraj postele. Hlavu si oprel do rúk a premýšľal. V tom si jednu ruku uvoľnil a do dlane vzal malý mobilný telefón. V nastaveniach vypátral budík a nastavil ho na šiestu hodinu ráno.
"Crrrn!" zazvonil prístroj na nočnom stolíku. Pavol svižne vstal. Dúfal, že zvuk neprebudí ostatných spolubývajúcich. Rýchlo si navliekol kockované modro-biele trenírky, na zavalité telo si natiahol voľné biele tričko. Vyšiel zo spálne do veľkej spoločnej miestnosti, kde sídlila obývačka spojená s kuchyňou a jedálňou. Vedľa izby, ktorú obýval Pavol s manželkou stáli ďalšie dve miestnosti pre deti a ich starú mamu. Muž vstúpil do chodby, nazul si sandále a opustil apartmán.
Odhodlane zastal pri pekárni. Pri rovnakej pekárni, kde včera stratil nervy a vynadal svojej rodine. Rad ľudí zatiaľ nesiahal veľmi ďaleko, lebo Pavol vstal nezvyčajne skoro. Za chvíľu pristúpil k okienku a vypýtal si niekoľko sladkých koláčov a pár kúskov slaného pečiva. V pekárne predávali aj domácu šunku, ktorej Pavol nedokázal odolať. "Dajte mi z nej 40 dekagramov," rozkázal. Na váhe sa zjavila hmotnosť 50 dkg. "Dobre, nechajte to tak," uspokojil sa s väčším množstvom. Predavačka mu ponúkla aj vlastnoručne vyrobené maslo.
Pavol bol na ceste domov. obzeral si spustnuté mestečko takmer bez života. Sem tam po ceste prešla dodávka s tovarom, smetiarske auto zachraňovalo svet pred odpadom. Naskytol sa mu úplne iný obraz turistickej destinácie.
Do domu vstúpil s plnou taškou potravín. Všetci spali. Pavol vytiahol zo skrinky nad pracovnou doskou v kuchyni taniere. Na jeden naložil sladké pečivo, druhý prikryl čerstvou šunkou, na tretí poukladal malé bagetky a žemle. Na stôl položil maslo. Hneď by som sa do toho pustil.
Mária sa prebrala. Keď zbadalo lákavé raňajky, zobudila aj deti a svoju svokru. Všetci si bez slova posadali za drevený obdĺžnikový stôl. Pavol vstal zo stoličky. Otvoril ústa a zakoktávajúc sa spustil: "Za ten včerajší deň sa vám chcem ospravedlniť."

Kvietkovci na dovolenke - info

28. července 2012 v 13:19 | Bocian |  Nástenka
Všimol som si, že pri 1. aj 2. časti Kvietkovcov na dovolenke sa nezobrazujú celé úvodné vety (aspoň mne v počítači). Písal som v nich informácie o termínoch zverejnenia ďalších častí. Poviedku Kvietkovci na dovolenke som rozdelil na štyri celky (možno budú nakoniec len tri, ešte neviem). Prvé dva som zverejnil v sobotu a stredu, tretiu časť, kvôli tomu, že nestíham, zverejním asi až v nedelu o 16:00 (Prečo nestíham? Lebo som lenivý! Moja morálka spadla až na dno Grand kaňonu).

A ešte na záver mierny opis diela Kvietkovci na dovolenke:
Hlavnými hrdinami tejto poviedky sú členovia rodiny, ktorá sa volá Kvietkovci. Tento harmonický názov je myslený ironicky. V skutočnosti je život tejto rodiny pravým opakom. V poviedke som využil všetky svoje skúsenosti s ľuďmi a ich charaktermi. Ale dá sa povedať, že vlastnosti postáv sú v diele mierne "pritiahnuté za vlasy".
Poviedka sa snaží poukázať ako si nevážime jeden druhého, ako sa k sebe navzájom správame. Samozrejme som sa túto tému snažil znázorniť takou.... povedal by som zjednodušenou a príjemnou formou.

Kvietkovci na dovolenke - 2. časť

25. července 2012 v 16:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Druhý diel Kvietkovcov na dovolenke. Zatiaľ neviem, kedy bude pokračovanie, skúsim ho do soboty spraviť. Vychutnajte si pravú rodinnú atmosféru s našou rodinkou.

Kvietkovci vyrážajú


Ako to už raz býva, prišlo ráno. Pre našich Kvietkovcov nastal dôležitý deň. Dnes by mali vyraziť pre niektorých členov na vysnívanú dovolenku. Mária na poslednú chvíľu balí kufre. Všetci ostatní spia.
"Pavol! Pavol!" kričala zaneprázdnená matka a manželka stojaca nad manželskou posteľou. "Čo je?!" ozval sa ospalý a nahnevaný hlas. "Musíš zobudiť deti! Ja balím veci na dovolenku," vysypala na práve prebudeného manžela. "Za chvíľu," zahundral a otočil sa na druhý bok. Mária zistila, že tadiaľto cesta nevedie. Vybehla zo spálne a ako tornádo vletela do prevej detskej izby. "Andrej? Adam?" zvolala prekvapene. "Tí uličníci! Opäť sa niekde schovávajú!" povedala si ich mama len tak pre upokojenie. Bez klopania vtrhla aj do ďalšej miestnosti. Pod perinou sa skrývalo chudé telo Natálie. "Vstávame! Keď budeš takto vyspávať prídeme do Tahaja až v noci!" pokúšala sa zobudiť dievča. "Ja nikam nejdem!" ozvalo sa z postele. "Ale ideš! Inak sa môžeš rozlúčiť so svojou televíziou!" vyhrážala sa Mária. Natália ihneď roztvorila oči a zdvihla trup. "To nemôžeš!" zúfalo nariekala. "Môžem! Ale keď pôjdeš na dovolenku, tak nemusím." Už o čosi miernejším tónom odvetila Natáliina mama. "Dobre teda!!!" zlostne zafučala dcéra. "Mrzí ma, že pre teba tá hlúpa škatuľa toľko znamená," poznamenala Mária a vrátila sa do spálne chystať batožinu.
Mária vošla do spálne. Rozhodla sa, že už viac nebude trpieť manželove vyspávanie. Podišla k nemu ako prefíkaná mačka bez akéhokoľvek náznaku útoku, a potom skríkla: "Okamžite vstaň!!!" Aj napriek tomu, že bol Pavol ponorený v spánku tak hlboko ako vo svojej vani, otvoril oči ako vyplašený syseľ a zhíkol: "Čo to máš za móresy takto ma zobúdzať! Vieš, že si musím oddýchnuť pred vyčerpávajúcou cestou!" vynadal žene. Mária sa opäť obrátila ku kufrom. "Pre dusenú brokolicu!" zvolala od vyplašenia. Nie je sa jej prečo čudovať, veď z kufra na ňu hľadeli dve malé deti. "Adam! Andrej!" Dvojičky vybehli z bunkru a bežali k to vie kam.
Batožina stála pred vchodovými dverami. Všetci raňajkovali bielkovú praženicu s celozrnným rožkom "Aspoň, že to je praženica," upokojoval Pavol seba a aj ostatných spojencov, čo sa týka stravovania. Opäť zaneprázdnená mama stála v kuchyni a pripravovala desiaty pre stále hladnú rodinu. "Už by sme mali vyraziť, chcem si užiť Slnko. Čím viac sa opálim, tým viac mi budú v klube dôchodcov závidieť," hovorila Alžbeta. Boli dve veci, ktoré ju dokážu vyslobodiť z rokliny pesimizmu a to: obľúbená telenovela a chválenie sa. Inka bola stále zatrpknutá, na všetko frflala.
Kvietkovci sa nakoniec vymotali z domu. Pavol zľahka potočil kľúčikom v zapaľovaní. Auto začalo kašľať, kýchať, chrčať, vydávalo pestrú škálu zvukov. Našťastie však motor naskočil, v kapote čosi zadrkotalo a vozidlo plne naložená batožinou sa dalo do pohybu. "Tešíte sa?" spýtala sa Mária dúfajúc, že si na dovolenke trochu odpočinie. "Áno!!!" ozvalo sa skupinový zvolanie. Nositeľ jediného hlasu, ktorý nebol počuť, práve so slúchadlami v ušiach počúval hudbu. Presne tak. Bola to Natália.
Auto prechádzalo labyrintom ciest predmestia. Kým sa naša rodinka dostala z mesta ubehla dobrá hodina. Veľké modré auto pripomínajúce dodávku brázdilo upravenú diaľnicu. Vodičovi udrel do ucha nepríjemný piskľavý zvuk: "Dupni na plyn! Pozri, každý ťa predbieha. Keby si ma pustil k volantu, ja by som ti ukázala, ako sa má šoférovať," vyčítala mu mama. "Musím sa sústrediť! Nehuč na mňa, lebo ťa vysadím!" odpovedal namosúrený Alžbetin syn.
Hlad po raňajkách prinútil Kvietkovcov zastaviť pred motorestom a skonzumovať desiatu. Auto sa taktiež potrebovalo nasýtiť. "Ideme do vnútra?" potešila sa Alžbeta. "Ale mami, prečo by sme míňali peniaze za drahé jedlo, keď máme desiatu zo sebou," vysvetľoval Pavol, ktorý nechcel minúť ani cent na viac. "Tak poďme aspoň na WC," prosíkali dvojčatá. "Za to sa určite platí!" namietal otec. "Ale Pavol! Keď musia, tak musia!" obhajovala Mária práva svojich detí. "Ja si idem sadnúť do auta," zamrmlala sestra dvojčiat a bez váhania vytrhla kľúče z otcových rúk. Zvyšní členovia rodiny mierili k rozľahlej peknej budove obkolesenej stromami, kvetmi a kríkmi. Z každej strany sa z budovy aj do budovy hrnuli davy ľudí. "Držme sa pokope!" zavelila ustráchaná Mária a ihneď schytila svoje dve malé deti za ruku. No na toto mali Adam a Andrej "alergiu". Bol to podnet na útek. Andrej, ktorý bol vždy o trochu neposednejší než Adam sa pozrel na svoje dvojča. Na brata žmurkol, to bol jasný signál. Obe deti sa začali trhať s matkinho zovretia. "Slobodaaaa!" zvolali zborovo pri úteku. Mária v mysli preklínala tých dvoch chuligánov. Nevedela, čo bude teraz robiť. Srdce sa jej rozbúchalo, začalo ju bolieť brucho.
Mária s manželom a jeho matkou sa dostali do motorestu. Nastala bojová porada. Ako prvá prišla s návrhom babka Alžbeta: "Ja navrhujem, aby ste moje vnúčatá išli okamžite hľadať, kým ja si dám kávu," povedala a rýchlim krom predbiehala zahraničných dôchodcov, ktorí smerovali ku kávovaru. "Tak je to na nás!" prehlásila Mária. "Rozdeľme sa!" povedal Pavol. "Dobre, ja prezriem WC a časti, ktoré budú po ceste," navrhla nešťastná mama. "Ja pôjdem na opačnú stranu. Prehľadám jedáleň," ponúkol sa Pavol.
Ubehla pol hodina. "U mňa nič!" povedala Mária manželovi. Stretli sa na tom istom mieste, kde sa aj rozišli. "Ani u mňa," prežúvajúc nezrozumiteľne povedal. "Ty ješ?!!!" vyčítavo sa spýtala manželka. "Vieš, ako som tak pátral, zbadal som hamburger a uvedomil som si, že som dosť hladný," vykrúcal sa. "Ach jaj, poďme za babičkou, možno ich videla," so sklonenou hlavou navrhla Mária. Pár prišiel k malému stolíku. V pohodlnej stoličke sedela spokojná babička. Pohľad rodičov na Alžbetiných spolusediacich bol šťastný, prekvapený, no zároveň veľmi nahnevaný. "Adam, Andrej!!!" vykríkli. "Tí dvaja anjelikovia tu pri mne sedia celý čas, ako ste dakde zmizli. Sú takí milí," pochválila babka svojich vnukov. "To si nám nemohla zavolať, že sú pri tebe!" zlostil sa Pavol. "V zahraničí sú hovory drahé, na čo by som míňala peniaze," pokojne povedala.
Kvietkovci sa vrátili do auta, kde ich privítala hádam ešte nahnevanejšia Natália: "Kde ste tak dlho boli!" spýtala sa. "Andrej s Adamom nám ušli," oznámila Mária s pokazenou náladou.
Pavol naštartoval automobil a dobrodruhovia sa opäť vydali za dobrodružstvom. Boli asi v tretine cesty. Najstaršie dieťa Pavla a Márie spalo s hlavou opretou o okno, dvojičky sa mrvila na sedadlách a babička vedľa nich túžobne sledovala krajinu. "Z časových dôvodov musíme vypustiť obed!" vyhlásil Pavol, ktorý vedel že ho čaká ďalšia žemľa. Jeho manželka len súhlasne pritakávala. "Ale my sme hladní!" ozvalo sa dvojhlasné zvolanie Adama a Andreja. Babička sa len pousmiala a z kabelky vytiahla veľkú mliečnu čokoládu. "To im vážne chcete dať?! Viete koľko to obsahuje tuku a cukru! A to ešte nehovorím, že to škodí zubom!" namietala Mária. "Ešte, že som zbalila zdravé a chutné ovocné tyčinky," s úsmevom na perách ponúkla alternatívu a už aj ju podala deťom. Alžbeta sa však nedala odbiť a tajne odlomila každému jeden riadok pochúťky.
Slnko vystriedal v práci Mesiac. Veľký kruh pripomínal vianočnú oplátku. Do belasej farby, ktorú mala obloha počas celého dňa sa primiešala čierna. Kvietkovci zívali od únavy, teda okrem dvojčiat, ktoré vystriedali Natáliu v spánku. Pred zrakmi Kvietkovcov sa zjavil veľký bilboard, na ktorom stálo: "Vitajte v Tahaji, v raji piesku, mora a alkoholu".
Rodinné auto prechádzalo ulicami naplnenými hotelmi, reštauráciami a obchodmi. Všade svietili nápisy, ulice aj bary sa hemžili zabávajúcimi sa ľuďmi. Mária bola nadšená, Pavol s babičkou už zas tak veľmi nie. "Ja nemám rada toľko ruchu!" vyjadrila svoj názor Alžbeta pri pohľade von z okienka v automobile. Pavol teraz musel dopraviť svoju posádku bezpečne k apartmánu, kde majú byť ubytovaní.
"Je to jasné! Zablúdil si!" povedala babka Pavlovi. "Nie mami! Nezablúdil som!" bránil sa syn: "Len hľadám náš apartmán." "Dvadsaťpäť minút?!" nedočkavo útočila Alžbeta. "Toto mesto je veľmi veľké," vykrúcal sa Pavol. Do auta prenikali lúče svetla z pouličného osvetlenia. Zrazu sa Kvietkovci ocitli mimo večerného ruchu. Pavol zastavil auto. Navôkol stáli rodinné domy. Ulice sa nehemžili zabávajúcimi sa dovolenkármi, ba práve naopak. Jediné, čo naznačovalo, že rodina neprišla do mesta duchov, bolo svetlo vychádzajúce z obydlí. "Priznaj si to Pavol, zablúdili sme," uznala babkinu pravdu aj Mária. "Pozriem sa do mapy!" prišiel Pavol s riešením. "Myslím, že by to mala byť Letná ulica," pátral v rozľahlom plagáte: "Už viem, kde to je!" zvolal.
Auto opäť prekonávalo uličky. Napokon zastavilo. "Konečne! Dorazili sme na miesto!" víťazoslávne zvolal Pavol vyčerpaný šoférovaním. Zo zadného sedadla sa ozval tichý namosúrený šepot: "Už bolo načase," "Natália!" napomenula Mária svoju dcéru. Zrejme nechcela Pavla nahnevať hneď na začiatku dovolenky. "Ale Mária, čo sa Pavla zastávaš! Určite by som tu bola skôr aj pešo," zhodila svojho syna Alžbeta. Zozadu auta sa ozval piskľavý chichot dvojčiat. "Nikto ti nebránil ísť pešo. Aspoň by som si ušetril nervy," zamrmlal si potichu, len tak pre seba zmorený šofér. "Vystúpte z auta posádka!" s posledným elánom, ktorý v ňom driemal vyzval rodinu Pavol. Dvere na aute sa roztvorili dokorán. Dvojčatá povyskakovali von, Natália sa nedurdene vyšuchtala, babka sa ledva zdvihla zo sedadla, Mária jej musela pomôcť. Muž činu, Pavol trochu nemotorne vyskočil na nohy a ihneď si ponaťahoval stuhnuté končatiny.
Kvietkovci vôbec nevnímali, kde sa nachádzajú, ani kde sú ubytovaní. Pavol vylovil kľúče od prízemného apartmánu zo schránky pred ním. Všetci sa bez váhania vliali do dovolenkového domova.

Kvietkovci na dovolenke - 1. časť

21. července 2012 v 16:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Prvá časť Kvietkovcov na dovolenke je tu. Druhý diel nájdete na bocianovom blogu už v stredu v tomto istom čase (o16:00).

Harmonická rodinka


Bol pekný slnečný deň. Na oblohe ani jediného mraku, ktorý by chcel prekaziť Slnku plány. Ulice malého predmestia boli všedné, koniec koncov také, aké boli vždy. Na lavičkách umiestnených pri verandách domov sedeli spiaci dôchodcovia, na ceste sa bláznili malé deti, užívali si voľné dni. Tu i tam prebehol z jednej strany ulice na druhú neposlušný pes, pred domom sedela lenivá mačka a každému dávala najavo, že chce pokoj. Rozžeravená žltá guľa, ktorá sa nám vysmievala z oblohy opekala asfaltové cesty a zohrievala strechy áut zaparkovaných pri rodinných domoch. Predzáhradky typických, ničím neobyčajných domov s tradičnými, šikmými strechami, boli upravené, niekedy spoza hustej zelenej trávy vytŕčali farebné kvety a súmerne ostrihané kry.
Práve na jeden z mnohých domov som uprel svoj zrak. Niežeby bol niečím zvláštny, to ani náhodou, vyzeral ako každý iný, ale predsa len nebol taký všedný. Neozýval sa z neho bežný hluk pokojnej rodinnej atmosféry, ale kričala z neho disharmónia, chaos. Nahliadol som dreveným oknom dnu a vtedy sa situácia objasnila. Tu predsa bývajú Kvietkovci!
"Pavol! Pavol!" vykrikovala stará babka svojim zoslabnutým hlasom spoza múrov izby. "No čo je mamy! Nevidíš, že mám práve dôležitú prácu! Ten futbal sa predsa sám nepozrie!" Odvrkol babičke jej štyridsať ročný syn. "Ach Pavol, ty si taký leňoch!" "Mamy teraz nemôžem, zavolaj Máriu." "To asi ťažko, je u kaderníka. Ty ani nevieš kam chodí tvoja žena!" "Ani ona nevie, kde sa túlam po večeroch." "Ale vie, všetci to vedia! Sedíš predsa v krčme a nadájaš sa nejaký alkoholom!" Ich rozhovor prerušilo buchnutie dverí. Z malej chodby sa ozval ženský hlas: "Už som doma!" oznámila Mária s novým účesom na hlave. "Už bolo načase Mária moja milá," radostne ju privítala babka Alžbeta: "Potrebovala by som s niečím poradiť. Neviem, ktorý klobúk si mám zobrať," "Žartuješ?!" ozval sa Pavol z obývačky rozčapený v kresle pred televízorom. "Kvôli takejto hlúposti som skoro vstal z kresla!" frflal. "Ty by si kvôli mne z toho kresla nevstal. Ja si už dlhú dobu falošné nádeje nerobím," reagovala mama hádam toho najlenivejšieho muža v histórii lenivých mužov.
Mária vošla do obývacej izby, aby sa zvítala so svojim manželom. "Ahoj miláčik. Á! Čo to máš na hlave?" spýtal sa preľaknutý Pavol s očami vypúlenými ako syseľ. "To je účes podľa najnovšej módy," namyslene odvetila Mária. Pavol sa neudržal, nechcel svoju manželku uraziť, no jej hlava vyzerala smiešne. Na jednom mieste jej vlasy stáli dupkom hore, ako keby ju zasiahol elektrický prúd a na druhom zas vyzerali, ako by jej po čiernej štici prešla kosačka. Vzorný manžel sa začal smiať až mu skoro tučné brucho prasklo. Mária sa urazila. Nadurdene odišla do kuchyne.
Nastal čas večere. Postupne sa všetci členovia rodiny stretli pri šesť miestnom jedálenskom stole. Pavol, ako "hlava rodiny" zaujal miesto za vrchom stola. Z jednej strany vedľa neho sedela jeho mama, z druhej bolo miesto rezervované pre variacu Máriu. Zvyšné stoličky patrili deťom. Kým na vlas rovnaké dvojičky, Adam a Andrej už netrpezlivo sedeli, pätnásť ročná Natália len pomaly kráčala do jedálne. "Predpokladám, že si zas pozerala do televízora!" vyhrešil ju Pavol, ktorý sa snažil pôsobiť aspoň trochu autoritatívne. "Ako by si ty robil niečo iné," drzo odvrkla Natália. Výmenu nahnevaných pohľadov otca a dcéry prerušila Mária: "Podáva sa večera!" pyšná na seba samú zvolala. "To bude zas nejaká gebuzina," šťuchol do Adama osem ročný Andrej. Adam súhlasne prikývol. Pavlovi v hlave prebiehali myšlienky na šťavnatý steak s hranolkami. Vzorná mama (aspoň, čo sa stravy týka) položila svoj výtvor doprostred dreveného stola. "Čo to je?" vyzvedala babka. "To sú dusené kuracie prsia s varenou zeleninou!" hrdo sa pochválila Mária. "Nebolo to isté včera?" opatrne sa spýtal Pavol. Ani náhodou nechcel uraziť svoju ženu. "Nie, včera boli varené kuracie prsia s dusenou zeleninou," miernym a stále sebavedomím tónom odpovedala Mária. "Dnes som to prehodila, skúšam, čo vám bude viac chutiť," dodala. Potláčajúc svoje úplne iné chute cítil muž s tromi ženami na krku a dvoma neposedníkmi, potrebu jedlo pochváliť: "Je to... je to výborné," povedal prehĺtajúc zdravú večeru.
Na šťastie všetci prežili. Mama Mária uložila dvojičky, ktoré túžili stráviť večer pozeraním futbalu s otcom, spať. Natália ihneď po večery odišla do svojej izby a zvyšok večera bola nezvestná. Babka sa tiež odobrala tam, kde má najväčší pokoj a večer strávila sledovaním telenoviel. Kým sa Mária sprchovala, Pavol trónil v kresle s očami na obrazovke.
"Čo pozeráš?" prekvapila svojho muža ekonómka a ešte aj žena v domácnosti. "Áááá! Ty si sa už osprchovala?" s veľkou rukou na srdci dychčal pracovník vo vydavateľstve. "A čo to máš na tvári? Vyzeráš ako mimozemšťan," odvážil sa Pavol. "To je krém proti vráskam!" podráždene upokojila Mária svojho štyridsať ročného muža. "Pusti program "Ceruzka" o pól deviatej púšťajú môj obľúbený film," skúšala Mária milo. "Ale ja som chcel pozerať futbal!" prosíkal Pavol. "Futbal si môžeš pozrieť aj zo záznamu!" naliehala zívajúca žena. Pavol sa podvolil. Vedel, že jeho manželka čoskoro zaspí a ako sa vraví: Keď žena zaspí, muž môže pozerať futbal!!!

Objednávková literatúra

20. července 2012 v 20:20 | Bocian |  Nástenka
Prichádzam s novým nápadom. S objednávkovou literatúrou! Tento nápad som mal už skôr a zatiaľ som ho realizoval len na svojej rodine, ale teraz si môžete objednať poviedku už aj vy, návštevníci môjho blogu.
Predstavím vám kategórie:
Ako som už povedal, objednať si môžete poviedku žánru: fantasy, sci-fi, zo života (nebudú vystupovať nereálne postavy) a s historickým motívom.
Táto možnosť slúži pre ľudí, ktorí hľadajú originálny darček pre známych, alebo chcú mať vlastnú na mieru robenú poviedku.
Keby ste o takú to službu mali záujem napíšte mi mail na adresu: literaturabocian@gmail.com. Následne vám pošlem dotazník, kde si vyberiete, akú poviedku chcete, na akú tému, do kedy ju chcete mať hotovú a aj kontakt na vás.
Garantujem vám, že táto služba je zatiaľ bezplatná.

"Som jednoducho smoliar"

18. července 2012 v 16:00 | Bocian |  Umelec Bocian
Spomenul som si, že raz sme mali v škole napísať rozprávanie na tému "Som jednoducho smoliar". Výnimočne som otvoril skriňu zo školskými zošitmi a vyhrabal som svoj zošit. Svoje rozprávanie som našiel. Vytvoril som pre toto dielo rubriku Slohy, kde budem zverejňovať nejaké krátke opisy, alebo rozprávania, ktoré mi prídu na um.

Tak tu ho máte:
Strhol sa prudký požiar. Plamene sa šplhali vysoko k nebesám. Neúnosné teplo sálala z ohavného, pekelného ohňa. Sám diabol rozlomil zemskú kôru a panoval nad úbohou prírodou.
Bezmocne som stál a hľadel som na horiace stromy, všetku tak krvopotne pestovanú úrodu a na moju milovanú drevenú chatu. Pomoc už bola na ceste. Plný zúfalstva som siahol po plastovom vedre s vodou, ktorú som vylial na prvý strom, ktorý som na svojej záhradke zasadil, na svoju obľúbenú slivku.
Konečne! Hasiči dorazili k mojej záhrade. Podľa hustého kúdola dymu nemohli moju obhorenú drevenicu prehliadnuť. Ihneď povyskakovali z auta, schytili hrubé hadice a masívnym prúdom vody hasili oheň. So spaľujúcimi plameňmi bojovali ešte pol hodinu. Hotovo! Keď chaos upadol, vynorila sa z dymu zhorená záhrada a ešte černejší polo rozpadnutý domček. Pre pohľade na moje tak dlho budované hospodárstvo sa mi tisli slzy do očí.
Medzi tým prišli na miesto činu aj policajti. Muž v zelenej uniforme s odznakom pripnutým na náprsnom vrecku pristúpil ku mne. Vypytoval sa ma na príčiny požiaru. "Pálil som lístie, keď v tom sa zdvihol vietor a rozniesol požiar po celom pozemku," vysvetlil som zarmúteným hlasom so sklonenou hlavou. Policajt neprejavoval žiadny súcit, práve naopak: "Hádam viete, že pálenie odpadu je trestný čin," konštatoval bez náznaku empatie.
Ach jaj! Ja som ale smoliar! Nielenže som prišiel o svoj majetok, ale ešte som musel platiť vysokú pokutu.

Optimizmus v dnešnej dobe

17. července 2012 v 8:56 | Bocian |  Bocian filozofom
V dnešnej dobe je optimizmus veľmi dôležitý. Z každej strany sa na nás valia problémy osobné, národné, globálne. Bez optimizmu by sme si mohli rovno uviazať slučku na krk, alebo skočiť z okna. Ja sa snažím byť optimista hlavne, čo sa týka mojich osobných problémov. Ikeď niekedy mám pesimistickú náladu, ale ja to volám skôr, že som realista.
Niektorí ľudia hovoria, že treba vždy počítať s tou najhoršou možnou variantov. Myslím si, že človek má byť šťastný a veselý. Keď má niekto nejaký problém nemali by sme mu povedať, že to bude ešte horšie, ale mali by sme ho naopak utešiť.
V mojich článkoch o ekológii nechávam prevládnuť moje pesimistické (realistické) ja, lebo v prípade takýchto problémov strácam nádej na zmenu. Ale keď sa to vezme tak celkovo, som optimista. Aj v mojich dielach to dávam najavo. Nemám rád smútok a smutné veci.
Takže buďte optimisti, obzvlášť v dnešnej dobe.

Novinky - 15. 7. 12

15. července 2012 v 22:49 | Bocian |  Nástenka
Už od Veľkej Noci som vám sľuboval poviedku Kvietkovci na dovolenke. Teraz, cez prázdniny, som sa tomuto dielu začal venovať intenzívnejšie (v podstate som sa mu cez školský rok vôbec nevenoval). Opäť ako väčšinu svojich diel som si aj toto rozkúskoval na kratšie časti. Keď budem pracovať takým tempom ako teraz, mohol by som prvú časť zverejniť už v najbližších dňoch. Neviem zatial povedať konkrétny termín, ale hovorím: čoskoro.
A pravdu povediac, nemám veľa síl a času venovať sa úvahám. Chcem si aj trochu oddýchnuť a keď si poviem, že idem písať tak ma zasypú iné literárne projekty.
Možno sa zdá, že som trochu ako naši politici: sľuby, sľuby, sľuby, ale ja sa naozaj snažím, lenže mi to nejde veľmi rýchlo.

Mám svoj sen

14. července 2012 v 16:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Mať sny je veľmi dôležité. Myslím si, že každý o niečom sníva. No je deprimujúce, keď sa nám naše sny nesplnia. Ale som presvedčený, že keď pre svoj sen spravíme všetko, čo sa dá, splní sa. Ja v to dúfam a verím. Aké sú vaše sny? Môj hlavný, najväčší sen je stať sa známym a dobrým spisovateľom. A myslím si, že pre to robím všetko, no čaká ma ešte veľmi dlhá a náročná cesta. Ale môžem prehlásiť, že pre tento sen spravím čokoľvek!
Je tu o niečo menší a veľmi príjemný sen. Sen, ktorý sa mi už teraz plní sú prázdniny. Sníval som o nich celý školský rok a teraz sú tu! Každý deň sa zobúdzam s pocitom úplnej slobody. Žijem sen. Síce ešte niesom veľký a slávny spisvateľ, ale pracujem na tom.
Takže snívajte a nezabudnite, že nádej nikdy nezomrie!

Život kocúra Charlesa - Piatok 13. - 2. časť

13. července 2012 v 18:00 | Bocian |  Život kocúra Charlesa
Ako strávi Charles piatok 13.?

Nešťastie?


Otvoril som oči. Do spálne prenikalo slabé svetlo. Vyskočil som na nohy a podišiel som k francúzskemu oknu. Vonku stále usilovne pršalo. Môj pohľad smeroval na veľkú posteľ. Je prázdna! Cez otvorené dvere som vybehol von (len pre ozrejmenie, ja nebežím, toto slovo som použil len pre zdôraznenie situácie) a cez úzku chodbu pred izbou som dobehol k schodom. "Upps!" Zlý krok! Kotúľal som sa po schodoch ako sud plný vína. Martin mi hovoril, že keď sa budem prejedať tak, nebudem hodiť, ale budem sa gúľať. Jeho slová sa naplnili! "Boom!" hlavou som narazil do vstupných dverí, ktoré sa nachádzajú oproti schodisku. "Charles? Ty si už vstal?" ozval sa majiteľov hlas z kuchyne. Tackavou chôdzou som podišiel k nemu. "Ty máš dvojča?" opýtal som sa Martina. Majiteľ aj so svojim dvojčaťom predo mňa položili dve misky! Nie, asi sa mi len točí hlava. "Vieš, čo je dnes za deň?" spýtal sa ma majiteľ s hrôzou v hlase: "Piatok 13.," oznámil ustráchane. "Deň nešťastia!" vyriekol. V tej chvíli sa vzduchom mihol veľký blesk. "Ale prosím ťa! Ty veríš na také hlúposti?!" vyčítavo som naňho hľadel a krútil som hlavou.
Ako každý deň, aj dnes som sa výdatne najedol. Potreboval som sa vyvenčiť. Vyskočil som na kuchynskú linku a pozrel som sa von z okna. Dážď ustal, ale obloha sa stále mračila. Cez malý otvor v zadných dverách som prekĺzol von. Vyvenčil som sa. Takéto počasie sa mi veľmi páči, preto som sa rozhodol, že sa trochu prejdem (samozrejme veľmi pomalým tempom). Kráčal som po ulici. "Kvap!" z vysokých stromov na mňa padali studené kvapky vody.
"Vrrrrr! Vrrrr!" "Čo to je?! Ten zvuk mi je nejaký povedomý!" mraučal som. Otočil som sa. Ale nie! Pár metrov za mnou sa zjavil statný pes! Zavalitý človek nízkeho vzrastu sa celou silou vzpieral svojmu ťahajúcemu sa "miláčikovi". Veľa priestoru na premýšľanie som nepotreboval. Podobne, ako keď dostanem pred ňufák misku so žrádlom, tak ani teraz neváham. Využijem situáciu. Zadné aj predné nohy sa dali do pohybu. Brucho zaostávalo. Spoza chrbta som počul nepríčetné štekanie a vrčanie. Z diaľky sa ozýval zúfalý krik psovho majiteľa. Tá ozruta bola zjavne silnejšia ako jej pán.
Srdce mi bušilo ako nikdy. Už nevládzem utekať. Viem! Mohol by som sa vyšplhať na nejaký strom, ale šplhanie nie je moja silná stránka. Áno, áno, kocúr, ktorý sa nevie šplhať po stromoch?! Ale ja som veľmi zdomácnený. Čo teraz?! Pes mi už dýcha na zježené chlpy. Zrazu sa mi vynoril nápad v hlave. Je riskantný, ale keby som utekal naďalej chytil by ma a už by som sa asi viac nenajedol. "3, 2, 1," odpočítaval som v hlave: "TERÁÁZ!" Otočil som sa. Chlpy na chrbte sa mi zježili ešte viac. Vyceril som zuby a hlasno som zasyčal. Pes sa mierne pozastavil, možno sa aj trochu zľakol, ale útok nezastavil. Natiahol som packu a vytiahol som pazúry. Moja odplata smeroval na pre psa veľmi citlivé miesto. Na ňufák! Pes zastal a bolestne zakňučal. Rýchlo sa otočil a rozbehol sa k pánovi. "Áno, presne tak, utekaj a už sa neotáčaj!" vyhrážal som sa mu. "Porazil som ho!!!" tešil som sa nahlas. Bol som famózny. Ani na chvíľu som o sebe nepochyboval. Strach som zahnal do kúta! O tomto raz poviem svojim deťom, teda ak nejaké budem mať.
Pobral som sa domov. Chcem osláviť svoj triumf pri miske granúl. No v tom sa čosi začalo diať. Z neba sa opäť spustila letná sprcha. Bol som dosť ďaleko od domu. Dážď ešte väčšmi zosilnel. Ihneď som úplne premokol. "Do nekvalitných granúl!!!" zanadával som. Musel som sa schovať. V takomto počasí sa nemôžem vydať na cestu. Vbehol som pod strom.
Dážď mierne ustal. Na zem dopadali už len malé kvapky. Znova som sa pokúsil dostať sa domov. Pomaly som kráčal popri ceste. Všade bolo vlhko. Vzduchom sa šírila vôňa vlhkej hliny a trávy. "Čvach!" Po ceste prefrčalo auto. Na moje nešťastie prešlo cez veľkú špinavú kaluž. Voda vyšplechla a skončila na mojej hlave! "Toto je snáď ten najhorší deň zo všetkých," vymňaukol som nahnevane.
Konečne som sa doplazil k nášmu domu. Cez zadné dvere som vkĺzol dovnútra. Prišiel som až do kuchyne a začal som mraučať. Majiteľ si ani nevšimol, že som bol celý deň vonku. Z obývačky sa ozval jeho hlas: "Vydrž Charles, za chvíľu som tam!" Martin ma nakoniec vypočul. Všimol si, že som na kosť premoknutý (obdivujem jeho pozorovateľské schopnosti) a doniesol mi uterák. "Charles, prosím nehnevaj sa na mňa, ale nejako sa nám minuli granule," potichu povedal. "Čože?! Ty žartuješ?!" mraučal som naňho. Toto je môj najhorší deň! Prekliaty piatok 13.!