Červen 2012

Ako sme žili

27. června 2012 v 17:00 | Bocian |  Bocian filozofom
Prvá so série letných úvah.

Ľudia sú už od pradávna spoločenské tvory. V minulosti, už na počiatku vzniku ľudstva, bola nevyhnutnosť žiť v skupine s dôvodu prežitia. Viac ľudí rovná sa väčšia šanca na život. V takýchto skupinách si jej členovia zadeľovali prácu: ženy varili, zberali plody, starali sa o ďalších nasledovníkov a muži lovili a chránili svoj klan pred šelmami a ďalšími nebezpečenstvami. Naši predkovia si pomáhali, lebo si uvedomovali vzájomnú závislosť. V takýchto rodinách, skupinách panovala hierarchia (spoločenské postavenie jednotlivých členov). Všetky tieto vymenované znaky viedli k vzniku štátov. Ako aj dnes, už vtedy dávno mali tieto staroveké štáty vodcu, ktorý spravoval svoju ríšu.
Štát je vlastne súhrn viacerých skupín - rodín, ktorých prioritou je prežiť. No tieto rodiny ochraňuje štát.

Ďakujem

25. června 2012 v 16:35 | Bocian |  Nástenka
Chcem sa vám prostredníctvom tohto krátkeho článku poďakovať za dobrú návštevnosť, ktorú bocianov blog má. Takže ďakujem, že navštevujete túto stránku. Vždy, keď dostanem nejaký dobrý komentár, tak so do mňa ako po energetickom nápoji, vleje plno energie, ktorú venujem písaniu.

Návšteva planéty OX - 12. kapitola

23. června 2012 v 16:00 | Bocian |  Návšteva planéty OX
Posledná kapitola!!! Dielo Návšteva planéty OX končí! Užite si túto rozlúčkovú kapitolu. Chcem vám ešte oznámiť, že toto moje dielo sa zapojí do literárnej súťaže.

12. kapitola (záver): Odlet

Nastal deň "D"! Všetci sme boli hore nezvykle skoro. Psychicky sme sa pripravovali na cestu domov. Poslednýkrát sme okúsili Majónsku stravu. Prezliekli sme sa do našich vesmírnych oblekov. S mimozemšťankou Ajnou, ktorej za mnoho vďačíme, sme sa premiestnili na miestne letisko, kde nám preparkovali našu loď. Bol som nervózny len o trošku menej, ako keď sme odlietali zo Zeme, lebo teraz sa vraciame domov a cestu, po ktorej pôjdeme už poznáme.
Na moje prekvapenie na letisko prišlo celé mesto. Všetci sa s nami chcú rozlúčiť. Dojalo ma to. Olívii vyhŕkli slzy z očí. Slzy dojatia, šťastia. Michael nestál pri nás, ale všetko pozoroval z riadiaceho strediska. Mali sme na ušiach pripevnené komunikátory, cez ktoré s nami práve on komunikoval.
Nastupujeme do našej lode. Prichádzame dnu a mne sa z hlavy vynárajú všetky spomienky z prvého letu... Smútok, napätie, dojmy z Galaktiku. "Ste pripravení?" opýtal sa doktor Michael. "Áno!" zborovo sme odpovedali. "V tom prípade ešte raz všetko skontrolujeme, a potom môžete vyraziť."
Sedeli sme na svojich miestach, pripútaní v kreslách a čakali sme, čo sa bude diať. Na monitore zabudovanom v palubnej doske sme pozorovali prácu majónskych expertov, ktorí usilovne pripravovali všetko pre naše bezpečie. Po piatich minútach sa ozval opäť Michael. Rozlúčil sa s nami, poprial nám šťastnú cestu a spustil odpočítavanie. Boli sme nervózni, ale zároveň som na našich tvárach videl aj veľkú radosť, že sa vraciame domov. Popri zvuku mojich myšlienok, som vzdialene počul aj odpočítavanie: "1, 0!" Do vzduchu nás vymrštila ohromná sila a už o pár minút sa planéta OX zdala veľká ako futbalová lopta.
Cesta prebehla priam výborne. Nenastali žiadne komplikácie. Dokonca ani pri čiernej diere sa nič podobné ako minule neudialo, lebo Aurixovia nám naplánovali okľuku okolo nej a ešte k tomu nám aj zosilnili obranný pancier proti jej účinkom, takže sme s ňou nemali žiadne problémy.
Po pristátí sa na nás ihneď vrhla tamojšia televízia. Stáli sme pred Galaktikom ako veľký a slávny hrdinovia. Vítali nás tisícky ľudí, ktorí nám po pristátí tlieskali a mávali. Privítali nás naozaj pompézne. Zvítali sme sa predovšetkým z rodinami. Neviete si ani predstaviť akí boli radi, že nás opäť vidia. Aj Dr. Michael sa s nami kontaktoval. Bol rád, že sme cestu prežili bez komplikácii.
No nečakajte žiadnu dovolenku! Hneď na druhý deň sme sa vrátili do práce. No ak sa mám priznať aj tam sme poriadne oslavovali. Veď sme my, ľudstvo výrazne prekročili naše možnosti a schopnosti. Život mimo Zeme jestvuje!
Hneď na ďalší deň sme dostali za úlohu pracovať na odbornej práci z názvom: "Návšteva planéty OX". Mala vychádzať z denníka, ktorý som viedol počas výpravy a z faktov o OX a jej obyvateľoch. Keď sa táto kniha dostane do predaja, určite si ju kúpte, lebo bude stáť zato!
Celá výprava nám poskytla zážitky na celý život. "Prišli sme, videli sme, zvíťazili sme!" Len ma trochu trápi a znepokojuje, že bývalý diktátor Aurixov ušiel. Dúfam, že nespôsobí ďalšie problémy.

Čo bude s blogom?

19. června 2012 v 17:56 | Bocian |  Nástenka
Dielo Návšteva planéty OX tento týždeň končí. V sobotu o 16:00 zverejním poslednú 12. kapitolu tejto poviedky. Takže by bolo na mieste oznámiť vám, čo môžete počas prázdnin na bocianovom blogu čítať. Okrem Návštevy planéty OX mám ešte rozpracované 2 ďalšie projekty, ktoré ale nemám zatiaľ v úmysle zverejňovať, lebo sú v počiatočnom štádiu. Tento blog sa zameria na úvahy a krátke poviedky. Budem písať články k téme týždňa a ešte aj každý týždeň jednu úvahu na rôzne témy: národné, svetové, sociálne, prírodné... Dočkáte sa aj mnou sľubovanú poviedku: Kvietkovci na dovolenke, ku ktorej som sa zatiaľ nevedel dostať. Na mojom blogu nájdete aj vzdelávacie články z nášho sveta, ktoré vám rozšíria všeobecný prehľad. Môžem vám taktiež garantovať, že príbehy zo zbierky: Život kocúra Charlesa nezanikli!
Dúfam, že budete navštevovať tento blog aj naďalej. Bocian vám praje príjemné čítanie.

Návšteva planéty OX - 11. kapitola

16. června 2012 v 16:00 | Bocian |  Návšteva planéty OX
Predposledná kapitola je tu! Čoskoro sa dozviete na čo sa zameria tento blog po skončení Návštevy planéty OX!

11. kapitola: Posledný deň

V meste sú veľké oslavy. Aj keď je celé zničené, ľudia konečne vyšli do ulíc a všetci sa radujú. Ten zbabelý diktátor nám síce ušiel, ale podarilo sa nám oslobodiť Aurixov a aj oni sa s nami tešia. Trochu ma mrzí, že sme sa osláv nezúčastnili, ale Ajna nám to zakázala a odviedla nás domov. Všetci sme od únavy padli na postele a za sekundu sme spali. Vôbec mi neprekážali výbuchy ohňostrojov a hlasný krik ozývajúci sa z ulíc.
Ticho. Taký pokoj a harmónia zaliali moje šťastné srdce. My sme vyhrali. Naše trápenie už skončilo. Vstal som ako prví. Užíval som si to nádherné ráno. Hneď na to sa zobudila aj Ajna. Chvíľu sme sa rozprávali o našom triumfe. Všetci ostatní ešte ležali na dne priepasti hlbokého spánku. Zrazu Ajne zazvonil komunikátor. Krátko sa v majónskej hatlanine rozprávala s osobou. Hovor ukončila slovami: "Peka ka de na". "Volal náčelník. Chce sa s vami stretnúť," povedala následne po telefonáte: "Máme prísť na hlavné námestie o druhej." "Nevieš, čo potrebuje?" opýtal som sa. "Má to byť prekvapenie," ihneď odvetila naša priateľka. "Prekvapenia nenávidím," nešťastne som dodal.
Moji priatelia sa konečne prebudili. Oboznámil som ich s našim programom. Do druhej hodiny sme mali voľno. Najprv sme ešte trochu oddychovali v Ajninom príbytku, neskôr sme išli na prechádzku po OX. Chcel som sa rozlúčiť s touto krajinou. Koniec nášho pobytu sa nedočkavo blíži.
Už nastal čas. Čas, kedy sa musíme vypraviť na hlavné námestie. Všetci šiesti sme opustil dom našej hostiteľky, priateľky. Cesta netrvala dlho. Čo chvíľa vstupovali sme na otvorenú plochu, nad ktorou sa vznášalo pódium. Okolo vznášajúcej dosky sedelo veľa Majónov. Sadli sme si teda na zvyšné voľné stoličky a čakali sme, čo sa bude diať ďalej. Námestie sa stále plnilo a podľa mňa sem behom pár minút prišli všetci zvyšní občania mesta. Celé námestie bolo napchané a všetci pozorne čakali, kto sa zjaví na pódiu.
O chvíľu zo zákulisia vystúpil náčelník a vítal svoj ľud. Všetci boli nadšení, tlieskali a vykrikovali pre mňa nezrozumiteľné heslá. Na námestí zavládla radosť. Náčelník potom utíšil divákov. Niečo povedal. Po jeho slovách vstal za veľkého potlesku generál armády, Majón, s ktorým sme diskutovali o stratégiách a spolu s ním sme dobyli územie Aurixov. Táto veľmi významná osobnosť vyšla po schodíkoch na vznášajúcu sa dosku. Premiér - náčelník mu pogratuloval a do ruky mu vložil sošku.
"Ahá, takže sme boli pozvaní na predávanie cien za porazenie Aurixov!" nadšene mi pošepkal už skoro vyliečený doktor Michael s paličkou v ruke. Bol smutný, že musel kvôli zraneniu odstúpiť z boja.
Opäť prehovoril premiér. Ajna nás následne postrčila. Všetci sme pochopili, že máme ísť na pódium. Oxania opäť začali tlieskať. V tom sa stalo niečo neočakávané: "Ď.. Ď.. Ďakujeme vám za vaš.. š.. u účasť a pomoc v boji," koktavo, z maximálnym úsilím vyriekol premiér. Bolo vidno, že ho naša reč vyčerpala. Mal som z tohto všetkého veľmi dobrý pocit. Hneď po svojej prvej vete v jazyku pozemšťanov nám náčelník odovzdal ceny. Diváci spustili mohutný a silný potlesk. Za tých veľkolepých ovácii sme opustili pódium a sadli sme si na miesta.
Ocenili aj Ajnu za to, že sa nám venovala a starala sa o nás. No a nakoniec ešte niekoľko účastníkov boja. Potom nasledoval, ako to u nás nazývame: kultúrny program. Bol som rád, že sme ho mohli vidieť, lebo sme spoznali ich tradície a typickú kultúru. Veľmi zvláštne, no krásne tance a piesne nás sprevádzali v najbližších hodinách.
Keď program skončil, vrátili sme sa k Ajne domov. Chystali sme sa na cestu domov. Áno už je to isté. Zajtra odchádzame! Boli sme tu už dosť dlho. Spoznali sme nový svet a pomohli sme miestnym obyvateľom. To je omnoho viac, ako sme od tejto misie očakávali. Veď na začiatku sme ani nevedeli, že mimozemšťania existujú a teraz sú to naši priatelia.
"Takže toto je naša posledná noc na planéte OX," prehlásil som. "Moja nie...," nečakane prehlásil Dr. Michael. "Ti tu chceš zostať?" s údivom sa spýtala Tatiana. "Áno. Na Zemi ma aj tak nič neviaže. Tu som si už vybavil prácu vo výskumnom ústave a Ajna povedala, že môžem bývať u nej. Bude lepšie, keď budem na tejto planéte pôsobiť ako veľvyslanec zo Zeme. "Dobre. V rámci nášho mimozemského programu budeme v kontakte," povedal som zmierene s jeho rozhodnutím. No bolo mi to veľmi ľúto. Doktora Michaela mám veľmi rád.


Krása

15. června 2012 v 17:36 | Bocian |  Bocian filozofom
Krása! Ah.... Nemám rád ľudí, ktorí určujú ostatných podľa vonkajšieho výzoru. Krása nie je len vzhľad, ale znamená oveľa viac: činy, správanie. No v dnešnej dobe ľudí nezaujíma vnútorná krása, ale výzor. Miera povrchnosti v týchto časoch nemá hraníc. Odsudzovať niekoho pre to ako vyzerá?! To je hrozné.
Ja osobne neuznávam súťaže krásy, ktoré sú presne zamerané na jednu jedinú vec: vonkajšiu krásu! Povolanie modelka by malo rýchlo zmiznúť zo sveta. Ženy sú schopné pre VONKAJŠIU krásu robiť tie najväčšie hlúposti.

Krása je to, čo máme v srdci. Nebuďte povrchní!

Návšteva planéty OX - 10. kapitola

9. června 2012 v 16:13 | Bocian |  Návšteva planéty OX
Ako sa vyvinie vojna na planéte OX?!

10. kapitola: Koniec ťažkých časov

Nasledujúci deň nás nezavolali do služby, ba dokonca si aj Ajna zobrala voľno. Ráno sme si rozprávali "zážitky" z boja a neskôr sme išli za Michaelom do nemocnice. Vyzeral dosť zle. Jeho pleť mala chorú bielo-zelenú farbu. Rozprával nám, že má veľké bolesti. Bolo mi ho veľmi ľúto. Neviem si predstaviť, keby v boji zahynul. Lekári nám povedali, že tu už dlho nemusí zostať.
Od Dr. Michaela sme sa s Ajnou vybrali na ministerstvo "Himli" čo po majónsky znamená obrany. Tam sme riešili vojnové stratégie. Premýšľali sme, ako zabrániť Aurixom k ďalšej expanzii. Neskôr nás minister zaviedol do vojenského skladu, kde sme si vybrali ďalšie zbrane na boj.
Večer sme sa spojili s Makrelom a ostatnými pozemšťanmi a rozprávali sme im o situácii na planéte. Veľmi sa o nás strachujú. Dohodli sme sa, že keď skončí vojna vrátime sa domov.
Ráno sme sa zobudili do nepokojného dňa. Skôr, než sme si niečo stihli zajesť, asistentka ministra obrany nás povolala na boj. Aurixovia sú vraj v plnej zbroji a putujú do mesta. Rýchlo sme sa preobliekli do bojového oblečenia. Schmatli sme zbrane. Ajna nás ihneď zaviezla pred kasárne. S ďalšími jednotkami nás previezli na miesto určenia. Opäť začal krutý boj. Bojoval som zo všetkých síl až ma začalo ťažiť svedomie. "Veď ja som vrah," pomyslel som si v duchu. Uspokojil ma pocit, že bojujem za dobrú vec. Bojujem za ľudské práva a za demokraciu.
Bolo približne popoludnie. Už od rána nemilosrdne zápasíme. Začínam na sebe badať únavu, no zároveň sa mi zdá, že sme Aurixov začali utláčať a centrum boja sa presunulo na hranice. "My to vyhráme!" povedal som si na povzbudenie. Ešte dnes sa skončí táto strašná vojna.
Rozmýšľať, ako môžu Olívia a Tatiana takto udatne a neúnavne bojovať. Počínali si výborne, hádam lepšie ako ja. Ján zabíjal nepriateľov hlava nehlava a aj, keď sme už bojovali štyri hodiny bez prestávky, vôbec sa nezdal vyčerpaný, práve naopak.
Oblohu zatemnili čierne mraky. Krajina sa zahalila plášťom čirnym ako sama noc. Obvykle mi takéto počasie neprekáža, ale keď sa zhoršili viditeľnostné podmienky, boj to skomplikovalo.
Myšlienkami som sa vrátil späť k vojne. Postupne som sa prebojovával ďalej a ďalej. "Au!" skríkol som nahlas, keď mi aurixský vojak zasekol do ramena. Pár kvapiek krvi. Nevadí! Ja bolesť prekonám! Pokračoval som v boji za slobodu. Aurixom ubúdali sily celkom rýchlo a na našu stranu sa stále hrnuli nové jednotky. Dostali sme sa pred veľký palác, ktorý patril aurixskému diktátorovi. Mohutné, veľkolepé sídlo bolo istotne najkrajšou budovou na celom území Aurixov a bolo pred ním najviac vojakov. Ostatné domy boli škaredé a ošarpané. Úplne iné ako v krajne Majónov.
Zrazu nad našimi hlavami preleteli vojenské vesmírne lode a zhodili bomby na ten veľký palác. Ozval sa strašný výbuch a na minútu sa všetko zahalilo do prachu. Bolo počuť len krik a vlastnú bolesť. Prach sa postupne usadil. To, čo kedysi vyzeralo ako palác, teraz sa podobalo skôr na starú neopatrenú zrúcaninu ešte staršieho hradu. Pred tou zrúcaninou bolo plno mŕtvol a aj niektorí naši vojaci boli zranení, niektorí žiaľ mŕtvy. Vyzeralo to tak, že sme Aurixov utlačili.
Od generála sme dostali rozkaz vbehnúť do diktátorovho sídla a vypátrať samého "šéfa zla". Postupne sme sa všetci premiestnili do budovy. Rozdelili sme sa: ja a moja posádka spolu s niektorými vojakmi sme išli do podzemia a zvyšok sa vybral prehľadať prízemie a to, čo ostalo z ďalších poschodí. Opatrne sme sa pohybovali po nekonečných chodbách. Pociťoval so veľký stres až som sa skrz na skrz spotil.
Vojaci zastali. Majón prstom ukázal na dvere a hneď na to ich otvoril. Odtiaľ viedlo schodisko smerom dole. Jeden za druhým sme potichu kráčali po kamenných kvádroch. Keď sme boli už na konci, započul som hlasy. Asi nikto z nás už nemal pochýb, že tu sa skrýva ten zbabelec.
Náš ďalší postup bol jednoznačný. Zídeme dole a spustíme paľbu. Otvorili sme dvere. Pred nami sa rozliehal obraz rozsiahleho priestoru, ktorý strážili vojaci. Našťastie ich tu nebolo tak veľa ako nás. Išli sme stále ďalej a ďalej. Členovia nepočetnej skupiny Aurixov stále padali na zem. Pred nami sa týčili opäť ďalšie dvere. No boli pevné, mohutné a zrejme aj napustené elektrinou. Dvaja vojaci sa predne postavili a spoza pása vytiahli zbrane. Prekážka sa rozletela na malé kúsky.
Máme ho! Stál v miestnosti, do ktorej sme sa práve dostali. S veľkým úsmev na nás hľadel. Bol nízkeho vzrast a sako, ktoré mal oblečené mu kontrastovalo s pleťou. Kapitán dal povel na zatknutie. Diktátor niečo zamrmlal. Olívia nám to pohotovo preložila: "Mňa len tak ľahko nedostanete!" Zrazu sa okolo neho obohnal oblak dymu a keď sa rozplynul nebol tam. Rýchlo sme vybehli von z budovy. Na oblohe bola veľká vesmírna loď, ktorá vzápätí odletela. "Asi sa teleportoval na tú loď," povedala Tatiana. "Ušiel nám!" sklamane a nahnevane skríkol Ján.

Normálnosť

7. června 2012 v 17:19 | Bocian |  Bocian filozofom
Čo považujeme za normálnosť? Myslím si, že v dnešnej dobe to znamená: správať sa tak ako ostatní, čiže nevyčnievať z kolektívu. No podľa mňa byť normálny znamená, správať sa tak, aby sme sa nemuseli hanbiť za naše činy.
Chcel by vám povedať, aby ste sa nesnažili dostať sa do nejakej skupiny ľudí, s ktorými nemáte nič spoločné. Buďte sami sebou! Mám jedného spolužiaka, ktorý len kvôli tomu, aby si získal priazeň kolektívu, robí hlúposti. To nie je správne!
Nenechajte sa ovplyvniť zlými ľuďmi!

Návšteva planéty OX - 9. kapitola

2. června 2012 v 18:42 | Bocian |  Návšteva planéty OX

Konečne prichádza ďalšia kapitola Návštevy planéty OX!

9. kapitola: Krutá vojna

Vojenský transportér zastavil. Vojaci, s ktorými budeme chrániť Majóniu vystúpili z vozidla. Nasledovali sme ich. Pomalými krokmi sme vystupovali z vozidla. Navonok sme vyzerali hrdinsky, no naše srdcia boli hlboko vystrašené. Báli sme sa ešte viac, ako keď sme nastupovali do našej vesmírnej lode.
Naozaj je potreba bojovať?! Keď sa aj takýto vyspelí národ púšťa do krvavých stretov... ach. My, bytosti premýšľajúce sa našimi činmi vyženieme až na okraj hlbokej priepasti. Potom si uvedomíme, čo konáme?! Neviem. Bojovať však musím. Cítim sa byť za to zodpovedný.
Mali sme oblečené špeciálne obleky, ktoré by nás mali chrániť pred smrtiacimi lúčmi. Tvár mi chránil priesvitný kryt, vychádzajúci z ochrannej prilby. V rukách som stískal lúčovú zbraň.
Našou úlohou je likvidovať nepriateľské pešie vojská a zamedziť im vniknúť na majónske územie. Smerom vpred, proti nebezpečenstvu pochodovalo asi dvadsať majónskych vojakov. My, piati úbožiaci, sme sa vliekli popri nich. Brodili sme sa tým istým lesom, v ktorom nás pred niekoľkými dňami Aurixovia zajali. V lesíku bolo vlhko. V ušiach mi znel hluk vŕzgajúcich topánok, zabárajúcich sa do pôdy presiaknutej vodou. Napätie bolo silné, ako lano priviazané k plotu, ktoré sa zúfalo snažím pretrhnúť. Zrazu, úplne nečakane sa na nás spoza húštiny vynorila skupina aurixských vojakov. Hlasné bojové agresívne pokriky zavalili okolie. Preľaknuto som stlačil spúšť na zbrani. Všetci začali strieľať. Telo Aurixa padlo. Aj na našej strane vznikali obete. Boj pokračoval, streľba taktiež neutíchla. No druhá, temná strana bola v značnom oslabení. Posledné streli vyleteli z našich zbraní... Cez prvú skupinu vojakov sme sa prebojovali. Skrz hranice viedla cesta. Práve sme vošli na nepriateľské územie.
Pomaly sme sa pohybovali po "aurixskej pôde". Pred nami sa týčila vysoká budova s malými otvormi určenými na nič iné len na zbrane. Iba navrchu budovy boli o niečo väčšie okná. Z okienok sa vysunuli zbrane. Lúče nás začali ostreľovať. Nič iné, ako uhýbať sa nám nezostávalo. Jeden z Majónov s veľkou zbraňou vystrelil na budovu. Mierne ju to poškodil. Hneď na to na nás spoza budovy vybehli roboty. Zľakol som sa. A nebol som sám. Roboty boli malé a vyzerali, ako trpaslíci v brnení. No vôbec neboli takí smiešni, ako by sa pozorovateľovi zdalo. Ich oči získali diabolskú farbu. Krvavá červená farba očí, ktoré neboli nevinné, priateľské, ale práve naopak! Z očných buliev pod vysokým tlakom vystreľovali malé guľôčky, ktoré pri dopade vybuchli. Skupinová paľba všetkých týchto robotov nás donútila k streľbe. Na počiatku sa naše činy nestretli s očakávaným výsledkom, no postupne sa roboty začali rozpadávať. Ako som si stihol všimnúť, záhadný Aurix nás z vrchného okna budovy sledoval.
"Filip pozor!" zakričal na mňa Dr. Michael. Lúč mi preletel tesne okolo hlavy! Náhle jeden náš majónsky spojenec padol na zem. Bol mŕtvy. Zahynul pod silou lúča, ktorý mal patriť mne. Opäť som sa vnoril do výčitiek svedomia. Michael videl moju zarmútenú tvár, prišiel ku mne a potľapkal ma po pleci. "Netráp sa pre to Filip. Vojna prináša obete," snažil sa ma utešiť, no ja som namietal: "Ale ten lúč mal patriť mne!" oči sa mi utopili v slaných slzách.
Opäť sme putovali s úmyslom nájsť nepriateľa. Čím ďalej sme išli, tým som mal väčší strach. Zneďaleka sme počuli zvuky. Nejaké zvláštne šuchoty sa šírili stále z bližšej vzdialenosti od nás. Všetci sme s nachystanými zbraňami čakali, čo sa stane. Pred nami sa vynoril jeden z vojakov priateľského národa (Majón) a začal sa zhovárať s veliteľom našej jednotky. Na to na nás Majón kývol rukou a celá naša skupina išla za ním. Nastúpili sme do obrneného transportéru. Po ceste nám Olívia, ktorá sa začala učiť Majónsky jazyk, tlmočila čo hovoril vojak. Vraj potrebujú náš oddiel v centre bitky, lebo je už veľa vojakov zranených a mŕtvych. Vozidlo nás doviezlo na určené miesto. Mesto, ktoré bolo doteraz krásne, moderné a bolo v ňom veľa zelene, je teraz celé zbombardované a bez života. "Ach jaj. Prečo som sem musel ísť!?" vyčítal som si v duchu.
Pomaly a potichu sme nasledovali nášho generála. V rukách sme mali nachystané zbrane a na hlavách upevnené helmy. "Sme na mieste," povedal som svojmu týmu. Generál hlasno zakričal a všetci sme sa rozbehli do boja. Začal som s paľbou. Vyzeralo to na nekonečnú vojnu. Na všetkých stranách pribúdali stále nový vojaci, ktorí nahrádzali tých zranených.
Zrazu som počul hlasný a bolestivý výkrik. Otočil som sa a videl som postreleného Michaela, ležiaceho na zemi, ako sa k nemu blíži Majón, aby mu do tela strelil smrteľnú ranu. Rozbehol som sa za ním pomôcť mu. Skočil som na zem vedľa neho a vystrelil som po nepriateľovi! Padol. Chytil som Michaela pod pazuchy a ťahal som ho preč z bojiska. Vytočil som núdzové číslo. Záchranka hneď prišla a odviezla doktora. Okamžite som sa vrátil späť a začal som bojovať. "Za Michaela!!!" skríkol som rozzúrený na plné hrdlo.
Napokon sa nám po troch hodinách podarilo časť aurixskej armády poraziť a zbytok sa stiahol. V pokoji sme sa mohli rozísť. Samozrejme, že všade boli vojaci a čakali na odplatu Aurixov. Ale Aurixovia si na strategických miestach Majónie založili tábor. No kým oni nezaútočia na nás, tak ani my vykonávať útoky. Smutná správa je, že Michael je vážne zranený a musí byť hospitalizovaný, no na šťastie leží v nemocnici, a nie v provizórnych stanoch, kde by oňho nebolo až tak kvalitne postarané.