Duben 2012

Minulosť

28. dubna 2012 v 20:03 | Bocian |  Bocian filozofom
Minulosť - to, čo bolo a už nie je. Život prináša výhry, sklamania, radosť, pády. Keď vás v minulosti niekto potkne, hrdo vstaňte, otvorte oči a kráčajte tam..... dopredu......... do budúcnosti. Minulosť tu je na to, aby sme sa z nej poučili, takže aj pri behu životom sa nikdy nezabudnite zastaviť a spomínať.


Oznam

28. dubna 2012 v 20:03 | Bocian |  Nástenka
Veľmi sa ospravedlňujem, no dnes nemôžem uverejniť nový diel mojej poviedky Návšteva planéty OX. 6. kapitolu totiž nestíham opraviť, no keď sa mi to niekedy počas týždňa podarí ihneď ju zverejním. Najneskôr túto kapitolu nájdete na Bocianovom blogu v sobotu v tradičnom čase 16:00.

Detektív Kimee a záhada miznúcich potravín 3

26. dubna 2012 v 17:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom

Horúca stopa


Potkaní detektív dnes nenavštívil myš, ale celý deň kul plány, ako odhalí zlodeja. Za hlbočiznej čiernej noci sa vykradol zo svojej pracovne a cupital k domu Pejkovcov. Tento krát však nevošiel dnu, ale schoval sa za krík, ktorý nehybne stál pred malým ľuďmi neodhaleným vchodom do domu. Kimeeho upriamený jastrabí pohľad smeroval na vchod a čakal. Zrazu sa niečo mihlo v tráve. Detektív vybehol spoza hustého porastu a zakričal: "Stoj ty nenažraný zlodej!" Zviera veľkosti potkana prudko narazilo do Kimeeho a rýchlo trielilo čo mu sily stačili. Detektív ho nasledoval.
Naháňačka neustávala. Obaja zúčastnení boli už na pokraji síl, no zlodej nie a nie vzdať sa. Keď sa už zdalo, že lúpežníka by usilovný detektív mohol dolapiť, vbehol do kanála a stratil sa Kimeemu z dohľadu. Detektív sa prepchal cez jednu z dvoch dierok na poklope kanalizácie. Ocitol sa v slizkom, vlhkom pavučinami pretkanom svete. Spadol do veľkej betónovej rúry. Úzky a slizký chodníček, na ktorý dopadol, sa tiahol kamsi do tmavého ďaleka. Vedľa neho sa pokojne hrnula masa špinavej páchnucej hnedo-čierno-zelenej tekutiny. Poviem vám, že nevyzerala lákavo.
Naháňačka pokračovala aj v kanáli. Potkan zločinec sa snažil zbaviť prenasledovateľa, no Kimee sa nedal. Zlodej zrazu zmenil smer a vyskočil na jednu krajnú tyč kovového klzkého rebríka. Problematicky sa vydriapal až na samotný vrch a znova sa stratil. Opäť sa vrátil do zemského sveta. Kimee sa šplhal za ním.
Potkaní detektív sa zrazu objavil na smetisku. V diaľke videl už len potkanov chvost, ktorý zaraz zmizol v kope odpadkov. Detektív vedel, že sa nachádza na nebezpečnom území. Smetisko je predsa plné iných nebezpečných potkanov. Kimee cupital veľmi opatrne. Išiel smerom ku kope smetí, do ktorých zlodej vliezol. Kimeemu sa na tvári zobrazil preľaknutý až na smrť vystrašený výraz. Otočil hlavu hore. Jeho najhoršie nočné mory sa vyplnili. Pred ním stály dve statné, vykŕmené mačky. "Kamže, kamže milý potkan! Čo nevieš, že toto je Ernestove teritórium! " s postupne vážnejúcou tvárou hovoril kocúr, "Nemám pocit, že patríš do potkanieho gangu. Sem majú iní vstup zakázaný!" Kimee bol nervózny. Na kocúrovu výzvu nereagoval. "No čo tu tak stojíš. Keď do piatich sekúnd nevypadneš, zožerieme ťa!" postrašil ho druhý kocúr. "A ty odkedy vieš počítať?!" podpichoval ho jeho spolu stojaci.
Kimee sa otočil a pomaly odišiel preč. Vzdal to. Alebo žeby nie? Vybral sa k miestnej potkanej polícii. Nachádzala sa o pár ulíc ďalej v podkroví jedného z domov.

Návšteva planéty OX - 5. kapitola

21. dubna 2012 v 17:00 | Bocian |  Návšteva planéty OX
Dnes som sa s ďalším dielom Návštevy planéty OX oneskoril. V tejto kapitole dochádza k novým a napínavým udalostiam! Dúfam, že vás upúta bude sa vám páčiť.

5. kapitola: Nové objavy


Po vyčerpávajúcej ceste sme prišli až na koniec Mliečnej cesty! Pred nami sa naskytol obraz podobný našej slnečnej sústave (vesmír je veľmi monotónny). V mojom zornom uhle sa zobrazila majestátne sa týčiaca malá planéta zababušená v čiernej hmote. Nevedno prečo, no už z diaľky ma okúzlila. Rozhodli sme sa na nej pristáť. Vzniesli sme sa nad planétu a zapli pristávací režim. Galaktik sa zastavil a začal klesať. Pomaly sme prenikali tamojšou atmosférou. Pristáli sme.
Zrazu sme sa ocitli medzi zvláštnymi vysokými predmetmi, ktoré sa nejasne podobali na naše stromy. Modré a veľmi vysoké stĺpy držali oranžové až červené guľôčky. V špeciálnych oblekoch s kyslíkovými maskami od Makrela sme vystúpili z lode.
Gravitácia sa zdali byť podobná tej na Zemi. Doktor Michael okamžite odobral vzorky pôdy, kôry a lístia. Bol nadšený, že na nejakej inej planéta okrem Zeme jestvuje život. Celý bez seba pobehovala po krajine a vysmieval sa nám.
S dokorán roztvorenými ústami sme hľadeli na to všetko naokolo. Dovolil som si zariskovať a nezodpovedne som sa odtrhol od skupiny, ktorá si to ani nevšimla. Postupoval som týmto nezvyčajným "lesom", ktorý nebol veľmi rozľahlý, lebo po chvíli kráčania som bol na jeho konci. Vtedy som zbadal niečo nečakané. Predo mnou sa rozliehal múr. Bez rozmyslu som bežal späť zavolať posádku. Dorazili sme na miesto. Všetci boli z objavu priam preľaknutý. Rozhodli sme sa ísť popri múre. Konečne sme našli miesto, kde sa dalo cezeň prejsť. Nazreli sme do otvoru. "To je čo?!" spýtala sa Tatiana a skoro jej od údivu spadla sánka. Pred nami sa rozprestrelo veľké moderné mesto s mrakodrapmi o veľa vyššími ako sú na našej planéte. Ján sa neudržal a vyliezol z úkrytu, ktorý nám múr poskytoval. Všetci sme naňho kričali, snažili sme sa ho zadržať. Z ničoho nič sa k nám rozbehli zvláštny tvorovia! V prudkom zvrate situácie som si ani nestihol tie nanajvýš čudné bytosti prezrieť. Potom si pamätám už iba, ako nás obkľúčili a niečím zvláštnym ožiarili.
"Kde to sme?" omámene som sa spýtal ostatných, aj keď bezvýznamne. "Zrejme nás uspali a tu nás uväznili," povedal ospalým hlasom Michael. Keď som sa poriadne prebral, všimol som si, že sme v nejakej neveľkej klietke. Bola zhotovená zo zvláštnych lúčov. Keď jedno z miestnych stvorení, ktoré stálo pri našej klietke zbadalo, že sme sa prebudili, zavolalo k nám nejakú ďalšiu bytosť.
Všetci obyvatelia planéty boli menšieho vzrastu asi 130 cm. A mali zelenkavú farbu pleti s občasným zmodraním. To som si stihol všimnúť na našich únoscoch. Tvor sa k nám približovala a keď bol pri nás povedal: "Zdravím vás obyvatelia Zeme. Prečo ste sem prišli?" "Ako to, že viete hovoriť našou rečou?" spýtal sa doktor Michael. "Ja som sa pýtala prvá!" odbil ho obyvateľ zjavne ženského pohlavia. "Boli sme sem vyslaní zo Zeme. Zúčastnili sme sa veľkej vesmírnej výpravy," odpovedal som jej. "Ja som sa vašu reč naučila na mojom trojročnom pobyte na Zemi. Tu som odborníčka na vašu históriu, kultúru, politiku, faunu, flóru....., skoro všetky jazyky." "To je neuveriteľné, ako ste sa to všetko naučila?" opýtal sa Ján. "My Majóni sme veľmi učenlivý národ," s potešením mu odpovedala. "Tak nás už pusťte sme tu v miery!" poprosil som ako sa sama predstavila majónku. "To nebude jednoduché. Musím to vysvetliť nášmu náčelníkovi. Ešte som vám zabudla povedať, že tieto masky tu nepotrebujeme. Náš vzduch obsahuje kyslík podobne ako váš."
Nakoniec nás pustili. Zoznámili sme sa s miestnymi a mohli sme pokračovať v skúmaní planéty, ktorej Majóni hovoria OX. Tá žena, ktorá s nami komunikovala sa volá Ajna. Rozprávala nám o všetkom. Napríklad sme zistili, že ich svet je rozdelení na dva národy Aurixovia a Majóni. Na Aurixou si musíme dávať pozor, panuje u nich diktatúra a sú veľmi krutý a bojovný. S Majónmi majú stále spory. Zaujímavé je, že zemská kôra je celistvá, oceány nepoznajú, majú len jazerá (ktoré sú hnedej farby a hovoria im "vasne") a rieky.
Ešte v ten deň sme sa aj s majónskymi vedcami pustili do opravy komunikátora v našej vesmírnej lodi. Keď sa o tomto dozvedia ľudia!

Detektív Kimee a záhada miznúcich potravín 2

19. dubna 2012 v 17:00 | Bocian |  Bocian spisovateľom

Takmer pristihnutý


Kimee sa pustil do vyšetrovania. Vypočul si výpoveď myši a ihneď ju nasledoval do domu Pejkovcov. Manželia práve neboli doma, takže mal potkan "voľné ruky" vo vyšetrovaní. Vyškriabal sa na linku a preskúmal miesto činu. "Takže tu včera večer ležalo mäso," nahlas uvažoval a ukladal si fakty: "Predvčerom tu bol syr. Hm... Určite to je sériový zlodej. Možno ich je aj viac. Ak môžem, rád by som tu zostal dnes cez noc," dokončil dedukciu Kimee. "Samozrejme. Len sa musíš skryť, keď prídu Pejkovci," súhlasila myš.
Modrú oblohu opäť zatienila tma. Bola pripravená uschovať zločiny v tieni noci. Bojazliví zlodeji povyliezali z dier a pripravujú sa na zlé skutky. Detektív striehne v kuchyni, schovaný za smetným košom. Dlho sa nič nedialo. Potkanovi sa už začali zatvárať oči pod ťarchou ochabnutých viečok. Myš už dávno spala ako aj Pavol s Michaelou.
Šušťanie! Kimee spozornel a snažil sa zaostriť zrak na kuchynskú linku. Bolo to márne. Jediné, čo videl, bola malá silueta. Z toho mohol detektív usúdiť len to, že sa jedná a nejaké zviera približne jeho rozmerov. "Myš, myš! Vstávaj!" snažil som sa ju zobudiť. "Čo sa deje?!" rozospato odvetil drobný hlodavec. "Bol tu ten zlodej! Veľkosťou bol asi medzi mnou a tebou. Musel sa sem dostať cez nejakú dieru. Musím preskúmať stopy, no je tma," potkan dohovoril a vyliezol na kuchynskú linku. Dúfal, že slabé svetlo, ktoré dopadá z Mesiaca osvetlí stopy. "Sú tu cítiť piškóty," vetril detektív Kimee. "Aha! Tu sú omrvinky!" radostne oznámil Kimee.
Zrazu sa na schodoch zaplo svetlo. Zívajúci Pavol sa blížil do kuchyne! Detektív zostal v šoku. Uvedomoval si, že muž ho môže zabiť. "Musím rýchlo zmiznúť! Po obede prídem," rozlúčil sa Kimee s myšou a pustil sa na útek. "Rýchlo vbehni sem!" radila mu myš. "Potkan!!!" na celé hrdlo skríkol majiteľ domu. Na šťastie ho už nedolapil. Detektív zmizol v diere a preľaknuto utekal kade ľahšie.
Vystrašený potkan vliezol do svojej kancelárie za skriňou v garáži rodinného domu. Bol celý rozrušený. Veľmi sa zľakol. Pavol ho mohol zabiť. S búšiacim srdcom sedel v pracovni a uvažoval nad prípadom miznúcich potravín u Pejkovcov. Po dlhšom čase, keď sa tep jeho srdca spomalil, sa rozhodol opäť navštíviť svojho klienta.
"Ahoj myš. Prišiel som preskúmať stopy. Sú ľudia doma?" opýtal sa vyšetrovateľ. "Nie. Išli kúpiť pasce!!!" zdesene mu odpovedala obyvateľka domu. "Neboj sa vyšetrím tú záhadu!" sebavedome dodal potkan, nevnímajúc tú hroznú správu, ktorou ho myš privítala.
Kimee neváhal. Hneď vyliezol na linku v kuchyni a išiel si prehliadnuť stopy po včerajšej krádeži. "Sú tu vidieť ešte nejaké zostatky po omrvinkách," skonštatoval a nasledoval slabú stopu. Pás piškótového prášku však viedol len k maličkej diere, ktorou myš a detektív chodili do domu. "Je to potkan alebo myš!" oznámil myši nové závery detektív Kimee.
Myš bola preľaknutá zo situácie, ktorá nastala. Nejaký neznámi hlodavec sa zakráda do jej teritória a kradne jej jedlo priamo spod nosa a kvôli tomu sú po celom dome rozmiestnené pasce, naplnené samými dobrotami. "Ako mám pri každom výlete zo svojej skrýše odolávať syrovému pokušeniu!!?" bedákala deprimovaná myš. Detektív zatiaľ vypočúval všetkých potkanov v okolí: "Kde si bol včera v noci?!" pokladá otázku s jasným cieľom. "Zakrádal som sa pri odpadkoch a hľadal som si obživu," s čistým svedomím, no hanblivo odvetil vypočúvaný potkan. Kimee sa pousmial. Dokonca až tak, že mu dlhé ostré žlté zuby vyliezli z úst. Naposledy sa takto usmieval za čias, keď ešte pracoval ako policajný vyšetrovateľ. Teraz sa ho chytila výborná myšlienka, ktorá sa ho držala ako kliešť.

Svetlo - Slnko

18. dubna 2012 v 18:39 | Bocian |  Vedátor RNDr. Bocian
Svetlo - úžasné, magické, mocné. Svetlo prináša život, vie vyčarovať úsmev na tvári. V Škandinávskych krajinách, kde majú nedostatok svetla, páchajú ľudia samovraždy. No, kto nám svetlo dáva? Nemám na mysli umelých sprostredkovateľov ako napríklad žiarovky, alebo ich ekologických bratov - žiarivky. Chcem vyznať vďaku Slnku. Náš verný strážca na nás zodpovedne dozerá. Jeho teplé lúče majú nadprirodzení účinok. Naša malá planéta krúži okolo tohto obra s priemerom 1,4 milióna kilometra (na porovnanie Zem má priemer 12 756 kilometrov). priťahovaná gravitáciou. Táto žerava guľa je 4,6 miliardy rokov stará. Od Zeme je vzdialená 149,6 milióna kilometrov. Povrchová teplota je 5500 °C a teplota v jadre je neuveriteľných 15 miliónov °C.
Fakty som čerpal z úžasnej encyklopédie Vesmír.

Záchrana Indiánov a odvážny šerif 2

18. dubna 2012 v 18:06 | Bocian |  Odvážny šerif

Železnica do zabudnutia


Jan a Norbert vedeli, že kovboji prinášajúci smrť sa vrátia. Na druhý deň, ešte s prebúdzaním kohúta, sa valili pláňami tiahnucimi sa kam len oko dovidí. Šerif bol odhodlaný chrániť indiánov vlastným telom. No nemal v úmysle bojovať sám. Okrem oddaného Norberta chce Jan vyzbrojiť aj mužov z kmeňa Hax.
Šerif všetkým mužom schopným boja rozdal zbrane a za tlmočenia náčelníka, vysvetlil indiánom dôvod napádania belochmi. Okolo osady sa utvorila stráž. Všetci pevne stískali v rukách revolveri a pušky. V napätí čakali na nasledujúce udalosti.
Zrazu sa niekoľko metrov od obydlia indiánov zdvihol šedo-hnedý oblak. Kúdol prachu sa stále približoval k Haxom. Pomedzi kaktusy a suché kríky, po zosušených steblách trávy z posledných síl cválali smädné vyčerpané kone. Unavené na smrť na svojich chrbtoch viezli krvilačných banditov!!! Ľudia s cieľom vyzabíjať iných ľudí! Kam sa to svet rúti!
Už z diaľky bolo počuť hlasné výstreli divokých barbarov. Bolo vidnu len obrysy banditov, no ich náboje dolietavali do tábora. Nepriateľov bola asi dvadsať. Jan, Norbert a indiáni začali tiež strieľať. Z koní padali prvé obete. No aj na druhej strane nezostal kameň na kameni. Banditi zoskočili z koní. Začala sa ostrá výmena nábojov. Belosi sa hádzali na zem, schovávali sa za kríky. Zo zbraňami vedeli zaobchádzať šikovnejšie ako indiáni, no bolo ich menej. "Boom, boom, boom!" ozývalo sa zo všetkých strán. Zdalo sa, že boj bude nekonečný.
Jan vyskočil spoza dreveného suda. Hodil sa na pravú stranu. Počas letu trikrát vystrelil s revolvera. Norbert stál za vysokým totemom, v pravú chvíľu sa vyklonil a puškou vystrelil na nepriateľa. Z pušky banditov sa ozval osudový výstrel. "Nie!" skríkol Jan. Guľka zasiahla náčelníka. Jeho telo padlo na zem. Prach sa rozvíril. Na chvíľu nebolo nič vidno. Šerif sa nehneval. Ešte silnejšie stisol v spotenej dlani revolver a bezmyšlienkovito strieľal. Prach upadol a viditeľnosť sa zlepšila. Na bojisku stál nebojácny Jan a pred ním posledný bandita. Šerif nabil zbraň bez váhania vystrelil. Náboj vpálil mužovi do srdca. Jeho tvár bola smutná, prekvapená, na veky mŕtva.
Boj bol vyhraný! Na strane indiánov však padli veľké obety. Jan mal rozpačitý pocit. Tešiť sa z potlačenia zla, alebo smútiť, pre mŕtvych. Pre náčelníka bol zorganizovaný dôstojný pohreb. Život sa stal opäť bežný. Nikdy nebude bezpečný, alebo predvídateľný, ale po udalostiach, ktoré priniesol boj, bude aspoň na chvíľu pokojný.

Záchrana Indiánov a odvážny šerif 1

16. dubna 2012 v 17:00 | Bocian |  Odvážny šerif

Útok na červených bratov


Za čias, keď sa Európania usádzali na amerických prériách a bojovali s indiánmi o pôdu, vzniklo jedno malé mestečko. Toto mesto s názvom Zlatokopovo stojí na vyprahnutej prérii, na vysušenej tráve. Na východe, tam, kde vychádza symbol života, sa týčia mohutné, vysoké Skalnaté vrchy. Smerom na západ vidno len nekonečne dlhé, pusté roviny. Pri Zlatokopove sídlia bohaté, zlatom sršiace bane. Takže toto meste je útočiskom pre baníkov, takzvaných zlatokopov. Hlavnú ulicu mesta lemujú bary, reštaurácie, motely..., no a samozrejme nesmiem zabudnúť na policajnú stanicu. Ostatné uličky (nie je ich veľa) sú posiate domami pre baníkov a ostatných obyvateľov. Poriadok v meste stráži udatný a odvážny šerif Jan s pomocníkom Norbertom. Dnes bol v Zlatokopove pokojný pomalý deň. Slnko spaľovalo všetko, čo mu prišlo do cesty. Vzduch sa nehýbal. Ani najjemnejší vánok, ktorý by mohol vytrhnúť mestečko z horúčavy, sa neodhodlal. Šerif Jan chrápajúc sedel na stoličke vo svojej kancelárii. Istotne navštívil krajinu snov, no v tom dobehol na policajnú stanicu zadýchaný Janov pomocník. "Norbert! Čo tu robíš toľko hluku?!" skríkol naňho čerstvo prebudený šerif. "Jan, Jan!" vykrikoval: "Z údolia našich červených priateľov sa rozlieha streľba. Šerif neváhal. Ihneď vyskočil na nohy a schmatol svoj vyšúchaný hnedo-kožený opasok, v ktorom verene čakal revolver. Strážcovia zákona vybehli zo budovy. Obaja svižne vyskočili na dvoch tátošov priviazaných pred policajnou stanicou a cválali na pomoc. Kone s hlasným dupotom kopýt brázdili na prach vysušenú pôdu a nebojácne sa hrnuli do dobrodružstva. Indiánska dedina Haxov s množstvom tee-pee sa rozliehala neďaleko od Zlatokopova. Jan mal s indiánmi veľmi dobré vzťahy a chránil ich. Šerif s Norbertom uviazali kone k uschnutému stromu. Rýchlim krokom smerovali na miesto činu. Počuli hlasné strieľanie sprevádzané výkrikmi. "Stoje a odhoďte zbrane!" zvolal Jan na skupinu belochov. Šerif namieril svoj nablýskaný kovový revolver na piatich kovbojov, ktorí strieľali po indiánoch. Muži sa pousmiali a spustili streľbu. Náboje lietali do všetkých strán. Jan a Norbert sa ocitli pod priamou paľbou. Šerif sa bál, aby nepostrelil nejakého indiána, no vedel, že musí zasiahnuť. "Boom!!!" Guľa s Janovej zbrane si našla nositeľa v jednom z banditov. Správne namierená strela prerazila kožené nohavice a zaryla sa útočníkovi do nohy. Postrelený muž prudko padol na zem. Nehybne ležiac kričal: "Hej Georg, Jerry, Tom, Mike zachráňte ma!!!" Jeho druhovia si ho nevšímali. Po chvíli vzájomného boja piati banditi zmizli. Zrejme nechceli dopustiť ďalšie straty. No niečo mi napovedá, že súboj sa neskončil. Keď sa vyprázdnilo bojové pole, vrhol sa šerif na postreleného muža, ktorý sa na vyprahnutej pôde váľal v kŕčoch. Jan ho ešte väčšmi pritlačil k zemi a pri pohľade na zakrvavených indiánov sa spýtal: "Prečo?!" jeho slová boli plné smútku a zároveň aj hnevu, zvlhli mu oči. "Norbert, priviaž ho k stromu," rozkázal šerif. Jan spolu s Norbertom pristúpili k náčelníkovi miestneho kmeňa. On jediný vie po anglicky. "Hneď, ako sa vrátime do Zlatokopova, k vám privolám lekára," utešujúc oznámil šerifov pobočník. Pri odchode Jan dodal: "Nebojte sa. Ochránim vás," vyriekol veľmi pokorne a so zármutkom odvážne slová. Všade dookola bolo plno zranených a mŕtvych. Šerif spolu so svojim pomocníkom sa vrátili späť na stanicu. Samozrejme aj so zajatcom. Zadržanému mužovi najskôr zabezpečili zdravotnú starostlivosť a potom ho v cele vypočúvali. Zo začiatku sa mu "ťažko vyjadrovalo", no Jan už stratil trpezlivosť. "Nikto nemá právo zabíjať iných!" s krikom povedal a plný adrenalínu celou silou udrel uväzneného muža. Šerifova ruka preletela mužovým lícom. Jeho hlava sa prudko otočila a z pier sa mu vyvalila krv. "Prečo ste zabíjali Haxov?!" spýtal sa Norbert. Vystrašený a roztrasený bandita viac nechcel klásť odpor: "No dobre teda. Úloha zabiť indiánov prišla z najvyšších miest. Práve ich obydlím ma viesť železnica," vysypal zo seba väzeň.

Návšteva planéty OX - 4. kapitola

14. dubna 2012 v 16:00 | Bocian |  Návšteva planéty OX

4. kapitola: Nástrahy čiernej diery


Vesmírna loď postupovala rýchlo vpred. Ján kormidloval a ja som sa snažil aj s pánom Michaelom nadviazať spojenie so Zemou. Po chvíli márnych pokusov sa k nám pridala aj Olívia. Gentleman Michael mi potichu pošepkal do ucha: "Tá nám tu už tak pomôže!" z jeho hlasu bola cítiť nervozita a podráždenosť. V zmysle hesla "spojme hlavy dokopy" sa nakoniec do práce zapojila aj Tatiana. Pri jednom malom zariadení sme stáli štyria a vyzerali sme ako poriadny hlupáci. Ján sa neudržal a začal sa na nás smiať, mal dôvod. Tlačili sme sa, nevedome sme sa odstrkovali, narážali sme do seba, všetci naraz sme strkali prsty do pokazeného zariadenia. Všetko bolo márne. Hordy času stráveného nad zúfalou snahou niečo opraviť boli na vždy stratené!
Blíži sa prvá náročná skúška, ktorú na nás vymyslel krutý vesmír. Podľa plánu cesty sa blížime k jadru Mliečnej cesty. To znamená len jedno: čierna diera! Makrel samozrejme opevnil Galaktik izolačným štítom, ktorý vychádza z matematických výpočtov, no táto oblasť ešte nikdy necítila ľudskú prítomnosť.
Čas plynul a my sme sa stále približovala k obávanej čiernej diere. "Podľa mojich výpočtov by sme mali čeliť nepriateľovi presne o polhodinu. Je čas spustiť únikový režim," navrhol Dr. Michael. Ján stlačil špeciálne tlačidlo, navrhnuté presne na túto situáciu a loď začala pomaly odbočovať z pôvodnej trasy. "Asi práve teraz sme pri čiernej diere," oznámil som. Na palube bolo ticho. Všetci váhavo sedeli a čakali, čo sa stane. Loď sa zrazu celá zatriasla ako pri zemetrasení! Galaktik sa úplne vychýlil zo svojej dráhy a priblížil sa k obrovskému pozorovateľnému čiernemu fľaku, ktorý nenásytne hltal všetko naokolo. "Čo sa to deje?!" spýtala sa doktorka Olívia. Jej hlas znel vystrašene a slová boli sprevádzané panickým krikom. "Zrejme následok čiernej diery, loď sa nakláňa smerom k nej!" s presvedčením som povedal. "Nemaj strach!" povzbudzoval ju kormidelník, ktorého hlas tiež neznel najpokojnejšie. Následne prudko pridal a potočil kormidlom. Snažil sa loď vyrovnať a vzdialiť sa od dosahu ohrozenia. Nedarilo sa mu to. Nevedeli sme sa odtrhnúť z pôsobiaceho poľa čierneho víru, ktorý nás stále viac priťahoval. Točili sme sa do kruhu okolo čierneho pažravca. Na palube vládol chaos.
Sediac pevne pripútaný pri Jánovi som zahliadol gombík, pod ktorým ležalo slovo: "stabilizátor". Bez váhania som ho stlačil. V okamihu sa Galaktik začal vyrovnávať! No stále nás očakávala čierna smrť s dokorán roztvorenými ústami. Pilot zatiahol rýchlostnú páku na maximum. Rýchlosť 500 000 km/s ma úplne zatlačila do kresla. Pomohlo to! Opäť nastalo ticho.
Atmosféra sa uvoľnila. "Hurááá!!!" nadšene všetci zvolali. Ušli sme preč z priameho dosahu čiernej diery. Boli to jedny z najhorších minút môjho života. Nikomu sa ešte nepodarilo odhaliť tajomstvo týchto vírov. Keby sme tam vkĺzli boli by sme možno navždy stratený.
Teraz si musíme oddýchnuť. Je už večer. Prvý krát sme išli spať všetci naraz. Našu loď sme zakotvili na pokojnom mieste. Vesmír by v najbližších kilometroch nemal mať pripravené ďalšie nástrahy.
Misia pokračovala podľa plánov. Vysokou rýchlosťou sme sa blížili do cieľa preskúmať svet za Mliečnou cestou. Stále sme premýšľali a hádali sa o možnom mimozemskom živote. Naše názorové rozpory sprevádzajú celú výpravu. No všetko sa uvidí. Veď pre to podnikáme túto nebezpečnú púť.

Novinky - 14. 4. 12

14. dubna 2012 v 10:46 | Bocian |  Nástenka
Tento pondelok o 17:00 (16.4.12) na môj blog vypustím prvú z dvoch častí krátkej poviedky Záchrana indiánov a odvážny šerif. Druhý diel si môžete prečítať v stredu (18.4.12) v rovnakom čase. Túto poviedku nájdete v novej rubrike: Odvážny šerif, kde dúfam, že sa časom vyskytnú aj ďalšie príbehy.