Březen 2012

Návšteva planéty OX - 2. kapitola

31. března 2012 v 16:00 | Bocian |  Návšteva planéty OX
Opäť vám prinášam ďalšiu kapitolu mojej poviedky Návšteva planéty OX.

2. kapitola: Druhý deň na lodi Galaktik


Ráno som vstal o štvrtej. Prezliekol som sa do služobnej uniformy a s únavou na krku som sa vyplazil z izby. S istotou môžem povedať, že na Zemi v mojej posteli sa mi spí oveľa lepšie ako tu. Toto prostredie ma "vycuciava" zaživa. Mal som zlú náladu, ktorú potvrdzovala odpudivá tvár: ústa spustené až k brade, oči malé, prižmúrené, podliate krvou a pod nimi čierno-fialové kruhy. Ľudia by predo mnou utekali. Možno môj stav vyvoláva aj nezmierenie s opustením mojej rodiny alebo strach z objavovania. Premáhal ma hlad. Zvieranie môjho zmäteného žalúdka ma zaviedlo do špajzy s jedlom. Náladu mi ani omylom nevylepšila všade prítomná strava v tube. V ochabnutej ruke som stískal tubu. Neisto som čítal etiketu na potrave: "geneticky upravené, pomixované výživné jedlo". "To je lahôdka!" nahlas som konštatoval.

Prešiel som do hlavnej časti rakety. Všade na vôkol bola tma. V miestnosti svietilo iba biele svetlo. Vyvolávalo vo mne pocit, ako keď si v noci zažnem nočnú lampu (vrátane oslepenia svetlom a zívania). Na kreslách pri kormidle sedel Ján s takmer zamknutými očami a vedľa neho ešte unavenejší Michael. "Dobré ráno," hundravým tónom som pozdravil a poslal som ich vyspať sa. Ani veľmi neprotestovali. Usadil som sa do kresla a pomaly som odkrútil vrchnák z tuby. Vyvalila sa na mňa zvláštna vôňa mixovaných banánov. Kúsok žltej hmoty som si vtlačil do úst. Identifikoval som aj jogurt. Nebolo to najhoršie.

Po chvíli prišla Tatiana - mladá astronautka. Pozdravili sme sa a aj ona si sadla do kresla vedľa mňa. Boli sme ticho. Oči sme mali síce otvorené, ale naše mysle spali, preniesli sa do iného vesmíru. Ja som v tomto prázdne uvažoval o pokroku nášho sveta. V starých filmoch o vesmírnych misiách mali kozmonauti oblečené ťažké skafandre a v rakete nemali umelú zemskú príťažlivosť. Toto je niečo iné. Na našej vesmírnej lodi sa môžeme pohybovať normálne ako v našich príbytkoch. Naše oblečenie je ľahké, pohyb neobmedzujúce.

Otočil som hlavu k oknu. Hľadeli na mňa impozantné planéty, ležiace napospas vesmíru, ponorené v čiernom oceáne. Je to úchvatný pohľad. Nesmieme si prestať uvedomovať, aký je tento zážitok vzácny. To, že som tu nesmiem prijímať ako samozrejmosť.

Je úžasné zamyslieť sa nad tým, ako prechádzame okolo planét, mesiacov, meteorov a iných vesmírnych objektov. To, čo sme mohli spoznávať len z kníh a filmov, teraz vidíme v priamom prenose tu v tejto čierňave na ceste von z našej galaxie.

Letíme pomerne pomaly (o niečo pomalšie ako je rýchlosť svetla), z dôvodu šetrenia palivom. Zatiaľ sme neopustili Slnečnú sústavu. Práve pozorujem krásne sfarbenie Jupitera - plynného obra Slnečnej sústavy. Dobre je viditeľná aj obrovská škvrna na tejto planéte. Istotne by sa do nej zmestila aj naša milovaná Zem.

S Tatianou sme sa začali zhovárať o našom živote na Zemi Prežívala podobné pocty ako ja. No rozprávali sme sa aj o takzvaných mimozemšťanoch. Ja si myslím, že jestvujú. Tak, ako Európania nie sú jediný na Zemi, tak ani my nie sme vo vesmíre sami.

Po dvoch hodinách sa k nám pridala aj Olívia. Ako jediná bola plná síl. "Dobré ráno, ako ste sa vyspali?" podpichovala nás. "My dosť zle. Vstávali sme o štvrtej. Ale ty vyzeráš plná síl," podráždene a drzo odvetila Tatiana. S Olíviou sa veľmi nemajú radi. Ich konflikty boli očividné už pri práci na centrále. Keď sa stretnú väčšinou sa hádajú. No ich neustávajúci spor ma vôbec nezaujímal. Chcel som sa pustiť do práce na svojom počítači, keď vtom sa ku mne Olívia otočila a začala rozprávať: "Skoro som na to úplne zabudla. Dr. Makrel ma poprosil, či by sme sa tu nemohli o deviatej zhromaždiť. Mohol by si na to potom upozorniť aj ostatných?" "No samozrejme. Pán Makrel nám chce určite ukázať niečo zaujímavé," s elánom som nadšene odpovedal. Som nadšený z jeho úžasných, inovatívnych vynálezov. Sú úžasné. To on bol veliteľom týmu, ktorý sa najviac podieľal na výrobe tejto lode.

Čas plynul rýchlo a deviata hodina prišla ako na koni. Z izieb som "vyhnali" pána Michaela a Jána, ktorí boli ešte veľmi ospalí. Všetci sme sa zhromaždili v hlavnej miestnosti. S očakávaním sme hľadeli na obrazovku v palubnej doske. Obraz sa zapol a my sme videli tvár pána Makrela. "Zdravím vás posádka. Zvolal som vás sem, aby som vám predstavil nový vynález." doktor Makrel vytiahol zvláštnu masku a pokračoval v rozprávaní: "Je to táto maska. Keď pristanete na cudzej planéte budete zrejme potrebovať kyslík. Tie staré masky majú limitovaný obsah nám vzácneho plynu, no nové spotrebúvajú oxid uhličitý, ktorý vydychujete a premenia ho na kyslík." "Takže sa môžeme neobmedzene pohybovať," doplnila ho Tatiana. "To je skvelé!" potešil som sa. "Tieto masky máte v sklade pri ostatnej výstroji." "Ďakujeme doktor!" zborovo sme vyriekli. "Nemáte začo. Je to moja práca... Počkajte chvíľu. Áno. Dobre pane odkážem," rozprával Dr. Makrel s iným mužom. "Dostal som príkaz oznámiť vám, že máte spustiť maximálnu rýchlosť so šetriacim programom. Doktor sa s nami rozlúčil a kamera opäť zhasla. Posadil som sa do kresla a spustil som určenú rýchlosť podľa pokynov. Ostatní sa zatiaľ išli pozrieť na nové masky. Raketa zrýchlila tak prudko, až ma odhodila do smerom dozadu ako nejakého papierového panáčika.

Nevydržal som. Rýchlosťou geparda som utekal na obhliadku Makrelovho vynálezu. Masky sú veľmi pekné. Majú veľmi jednoduchý a moderný dizajn. Celý tento zázrak pozostáva len z bieleho kelímku, ktorý sa nasadí na ústa. Je to veľký krok pre rozvoj vedy.

Auto pilot je stále zapnutý. Nikto nemusí kormidlovať. No obávam sa, že v tomto nevyspytateľnom tichom svete sa skôr či neskôr bude musieť Ján ujať vesmírnej lode.

Nastal čas obeda. Všetci sedíme v hlavnej miestnosti pri kormidle, jeme výživu v tube a pijeme energetické nápoje. Únava nás už opustila. Rozprávame sa, pozeráme von oknom, premýšľame. "Nachádzame sa medzi Neptúnom a Plutom. Za chvíľu opustíme Slnečnú sústavu!" nadšene upozornil doktor Michael. Nálada sa nám vylepšila, prvá etapa cesty je za nami, no zároveň si uvedomujeme, že vstupujeme do nepreskúmaného sveta. Do útrob našej galaxie zatiaľ vyslali len prieskumné sondy a my máme ísť dokonca ďalej.

Z ničoho nič sa mikrofón zabudovaný v palubnej doske rozoznel.

Život kocúra Charlesa - info1

30. března 2012 v 20:03 | Bocian |  Nástenka
Dodatočne vás chcem oboznámiť s hrdinom príbehov so všeobecným názvom: Život kocúra Charlesa. Tento článok je niečo ako Charlesov profil:

Kocúr Charles býva v peknom dome na ulici Charkovská. Tento kocúr má svojský pohľad na život, myslí si, že sa všetko točí okolo neho. Charles so svojim majiteľom spisovateľom zažíva dobrodružstvá bežného života. Je mierne kritický, hlavne čo sa týka svojho majiteľa. Nenávidí psov a ľudí, ktorí mu zakazujú jesť.

Postupne na tomto blogu budem zverejňovať ďalšie a ďalšie príbehy z kocúrovho života. Príbúdať budú každý pondelok o 17: 30. Mám pripravené aj špeciálne diely, ktoré sa týkajú nejakého známeho sviatku alebo obdobia. Poteším sa vašim inšpiračným návrhom a pripomienkam :-)

Strach

29. března 2012 v 19:33 | Bocian |  Bocian filozofom
Bola až záhadne tmavá noc. Nebo na nás zosielalo ostré žiarivé blesky. Hrôzostrašné hrmenie sa ozývalo mestom. Veľké a studené dažďové kvapky dopadali na betónovú zem. Obuté som mal kožené topánky, ktoré mi premokali v kalužiach vody. Bežal som tmavými ulicami mŕtveho mesta. Lemované boli až nezvyčajne podobné starodávne domy. V domoch sa nesvietilo. Na vôkol nik, kto by ma zachránil. Ani len potkan neprebehol cez cestu. Moje vystrašené oči, unavené nohy, trasúce sa ruky. Hnal ma kamsi na koniec sveta. Kto? No predsa on! Držal sa mi v pätách, prenasledoval ma. Stiahol moju slabú dušu do svojho sveta. STRACH!
Sám neviem, čo ma viedlo k napísaniu týchto riadkov. Môj pokus o napísanie strašidelnej poviedky sa zvrtol na takúto úvahu, zamyslenie. Chcem týmto textom demonštrovať nebezpečenstvo spôsobené našim vlastným strachom.

My a naša planéta - neekologický Dubaj

28. března 2012 v 15:00 | Bocian |  Ekológ Bocian
Ako som to napísal aj do môjho profilu, zaujímam sa o životné prostredie a trápia ma problémy Zeme. Preto píšem články o ekológii, v ktorých sa snažím poukázať na správanie ľudí k našej planéty. Na Bocianovom blogu sa sem tam objaví článok, patriaci do seriálu My a naša planéta, ktorý sa zaoberá našim vzťahom k Zemi. Dúfam, že vás táto problematika zaujme a aj vy sa nad ňou začnete zamýšlať.

Neekologický Dubaj:

Mesto Dubaj poznáme ako moderné a luxusné mesto, ktoré sa nachádza na Arabskom polostrove v štáte, zvanom Arabské Emiráty. Toto mesto bolo vybudované za posledných 5 rokov a je známe aj ako mrakodrapov. Predstavte si koľko stojí ich osvetľovanie.
Dubaj by sme mohli označiť ako ekologickú katastrofu. Je to mesto vybudované na púšti. V ohavnom žrútovi sa nachádza aj najvyšší mrakodrap na svete. Momentálne je v tomto meste 15% zo všetkých žeriavov. Nachádza sa tam aj 300 umelo vytvorených ostrovov v tvare Zeme. Každý takýto ostrov stál približne 30 miliónov amerických dolárov! Na to, aby v Dubaji mohli mať nejakú zeleň, spotrebovali veľké množstvo vody.
Dubaj je mesto, ktoré vlastnia šejkovia a tí doňho investujú veľké peniaze. Vracia sa im to vďaka cestovnému ruchu.
Nemali by sme na toto mesto hľadieť, ako na mesto snov. O pár kilometrov ďalej ľudia zomierajú na nedostatok vody a jedla. Na vybudovanie týchto miest sa spotrebuje veľa vody, elektriny a peňazí.
zdroj: ppt prezentácia o Dubaji

Ja - existencia

27. března 2012 v 19:05 | Bocian |  Bocian filozofom
Kto som? Čo tu robím? My ľudia máme vo zvyku nadraďovať sa nad ostatné živočíšne druhy, no prečo? Kvôli mozgu! Je to zdroj našej inteligencie. No podľa môjho názoru nás privádza do záhuby. Pred tisícimi rokmi na planéte, ktorú sme nazvali Zem, žili ľudia, ktorých prioritov bolo zabezpečiť obydlie a potravu. Mám pocit, že dnes sa odvraciame od týchto cieľov a žijeme vo vlastnom svete. Vytvorili sme si vlastnú bublinu problémov.
Keď sa na našu Zem pozriem z nadzemskej perspektívy, vidím, že jednotlivec má význam obyčajného mrauca (nechcem mrauce urážať), žije si vo svojom obydlí a prežíva. Má to význam? Planétu Zem sme si jednoducho privlastnili! Ostatných utláčame a my bezvýznamne dominujeme.
Možno sme na Zemi náhodou, môžno sa to dá vedecky dokázať a možno sme len bábky v rukách niekoho iného. Musíme však naše privilégia príjimať s pokorou a zamyslieť sa....
Touto úvahou som chcel predstaviť svoje myšlienky, ktoré si v mnohom navzájom odporujú a sú rozpačité. Nechcem nikomu vštepovať svoj názor. Zamyslite sa nad touto témou, zaujíma ma aj váš názor.

Život kocúra Charlesa - 1. príbeh

26. března 2012 v 17:23 | Bocian |  Život kocúra Charlesa
Dnes na svoj blog uverejňujem prvý príbeh zo svojej zbierky poviedok o kocúrovi Charlesovi: Život kocúra Charlesa. Už na Vianoce 2011 som uverejnil špeciálny diel kocúra Charlesa: Charlesove Vianoce. Uvedomujem si, že tieto príbehy sú pri najmenšom inšpirované Garfieldom, no písal som ich len pre zábavu.



Bývam na Charkovskej ulici


Opäť obyčajné škaredé slnečné ráno. Takéto dni nenávidím. Všade je teplo a ja so vo svojom hrubom bielom kožuchu veľmi potím. Ešte k tomu mi aj pĺzne moja hodvábna srsť! Tam odkiaľ pochádzam takéto dni nepoznáme. Až tu som sa dozvedel, že desať stupňov nad nulou nie je tropické horko.
Práve som vstal z môjho mäkkého pelechu v majiteľovej spálni. Nachádza sa vedľa postele. Môj majiteľ dosť chrápe, takže sa veľmi nevyspím. Ten lenivec ešte tuho spal a ja som bol hladný. Táto ťažká choroba mi spôsobovala, že v bruchu mi škvŕkalo ako v rybníku plnom žiab.
Pripravil som sa na okamžité obsadenie postele. Vytrčil som svoj tučný zadok, vzápätí som sa zadnými nohami odrazil a ako zajac som vyskočil do majiteľovej postele. Prišiel som k nemu. Chrápal na celú spálňu až ma odfukovalo na koniec postele. Začal som mu prešľapávať po jeho pomerne tučnom bruchu (samozrejme, že môjmu sa nič nevyrovná) až sa mi doň zabárali labky. To vždy zaberie, no teraz ma jemne rukou odhodil na druhú časť matraca. Tak toto nepomohlo. Ďalší z mojej zásoby nápadov bolo oblizovať jeho tvár. To zaberie! Mojim drapľavým jazykom ho určite prebudím. No konečne! Zabralo to! "Charles zase si ma zobudil a určite kvôli jedlu! Ty pažravé kocúrisko!" nahnevane skríkol môj majiteľ. Vstal z postele, zložil perinu a drevenými schodmi zišiel dole na prízemie domu. Ja som mu bol stále v pätách.
Tak som sa tešil na svoje raňajky, že som skoro vrtel chvostom ako tie otravné psy. Naše cesty sa rozišli v tom momente, keď on išiel do kúpeľne a ja som svoje nohy namieril do kuchyne. Začal som hlasno mraučať pri nádobe so svojimi granulami. Mal som chuť rozhrýzť ju, aby som sa dostal k tomu pokladu. Môj majiteľ Martin vyšiel z kúpeľne, vytiahol si jedlo z chladničky, a potom mi konečne nasypal plnú misku granúl. Pahltne som zhltol obsah svojej misky. Raňajky som zvládol. Už sa teším na obed, keď si majiteľ objednáva pizzu a podobné delikatesy.
Po chlebe so salámou a maslom si majiteľ zapol televíziu a sadol si do môjho obľúbeného kresla, kde v jeho prítomnosti nemôžem nikdy sedieť. V mojom mäkkom kresielku sa rozčapený s úsmevom na tvári rozvaľoval a popritom si pochlipkával z kávy. Ja som sa k nemu pridal, vyskočil som na sedačku a odpočíval som.
Práve je osem hodín. Vždy o tomto čase sa Martin odoberie do svojej pracovne a vyjde až okolo obeda. Je spisovateľ. Ešte predtým ma však vypustí von. Aby som nenarobil nejakú neplechu. Asi si myslí, že by som sa mu vymočil do topánok. Čo som nejaký pes?!
Prechádzal som sa po našej záhrade. Samozrejme prechádzkovým tempom. Nepatrím k tým detinským neohrabancom, ktorí sa ženú za každým vtákom alebo muchou. Ja som veľmi slušný, vychovaný a možno trošku pohodlný kocúr.
Bývam na predmestí vo veľmi slušnej a krásnej štvrti. Máme dobrých susedov. Teta Grožniarová mi vždy na okne nechá koláč, no nerozumiem prečo, keď na parapete nájde prázdny plech vykrikuje na celú ulicu. Je zvláštna. Stále nadáva môjmu majiteľovi. Kým neprestane na okne nechávať koláče, je všetko v poriadku. Takže na susedov sa nemôžem sťažovať. Nikto nemá pred domom plot a to je dobré, lebo si môžem chodiť kam chcem a môžem sa rozprávať s "dedinskými mraukármi". Túto prezývku som obyčajným mačkám dal preto, lebo stále mraučia. Ale nežijú tu len samé mačky. Na mojej ulici je aj jeden veľký vlčiak - postrach ulice, no on je našťastie uviazaný na reťazi. Od mačiek klebetníc som sa dopočul, že keď bol ešte túlavý pes, za deň zožral tri mačky a ako dezert si ulovil drozda! Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa vyslobodil. Ja sám ho chodím provokovať tak, že by mi to potom dosť spočítal a ja sa chcem dožiť aspoň svojich ďalších narodenín, lebo Martin mi vtedy kúpi dve veľké pizze a urobí veľký večierok. Teda aspoň tak urobil minule.
Keď odbije dvanásť, majiteľ sa vyšuchce z pracovne, otvorí dvere a zavolá ma. Vtedy sa rozutekám ako také pobláznené mača a správam sa horšie ako besná mačka, ktorá je na smrť hladná. "Objednaj pizzu, objednaj pizzu!" mraučím Martinovi pod jeho nohami. "Ticho Charles, snažím sa objednať pizzu!" skríkol na mňa majiteľ. Áno! Hurá! Moje prosby boli vypočuté. Predsa len sa dočkám toho božského daru, ktorý treba ctiť a vážiť si ho.
Majiteľ si zapol našu veľkú televíziu a opäť mi obsadil moje obľúbené kreslo. Bol som taký šťastný, že mi to ani nevadilo. Opatrne som vyskočil na kreslo, prešiel som do Martinovho lona, schúlil som sa do klbka a ľahol som si. Od šťastia som začal priasť.
O polhodinu zazvonil zvonček! Tak som sa zľakol, že som naježene vyskočil a vystrčil pazúry, ktoré sa môjmu majiteľovi zaťali do nohy. Martin od bolesti tiež vyskočil z kresla a zhodil ma na zem. Vyšiel von z domu. Asi päť minút bol vonku a s niekým sa rozprával. Ja som zatiaľ napäto čakal, čo sa stane. Bude pizza, alebo na mňa majiteľ poslal odchyt zvierat? V tom sa spoza dverí vyvalila vôňa čerstvej pizzi - vôňa zapečeného syra a paradajkového pretlaku. Oh to je moja obľúbená!!! Rozbehol som sa smerom k majiteľovi. Papuľku som mal plnú slín a celý som sa zalizoval. Martin po vstupe do domu odložil to voňajúce jedlo na stôl a išiel na záchod. Takáto nováčikovská chyba! To som od neho nečakal. V mojej rodnej zemi hovoria: ber, keď môžeš. Ihneď som využil Martinovu neprítomnosť, vyskočil som na náš drevený stôl a ako pri love som sa zakrádal za mojou korisťou.
"Aké je tvoje posledné prianie?" milo som sa pokrmu opýtal. "No nič aj tak ťa musím zjesť." Packou som si otvoril škatuľu a pustil som sa na obed. Kusy pizzi a kvapky paradajkového pretlaku lietali okolo mňa o ofŕkali celú kuchyňu. Syr sa naťahoval ako žuvačka. To je božské jedlo. Dnes sa im naozaj podarila. Celá táto scéna vyzerala ako z hororového filmu.
"Nie!!! Čo to robíš!!!?" skríkol majiteľ, keď vyšiel z kúpeľne. "Ja som úplný hlupák, ako som si mohol myslieť, že to nezožerieš!" nadával zároveň mne aj sebe. "Aspoň sa na mňa pozeraj, keď s tebou hovorím!" skríkol na mňa namosúrený majiteľ. Vynoril som hlavu z pizzi, ktorá už dávnu nevyzerá ako by mala. Opustil moje jedlo a podišiel som ku kobercu, aby som si doň mohol utrieť papuľku. "Toto si prehnal! Najprv mi zožerieš obed, a potom si utieraš ten tvoj pysk do môjho koberca?! A von!!!" Schytil ma a vyšmaril na dvor. Nevadilo mi to. Aj tak som sa už najedol. Síce by som si teraz radšej pospal v našom chladnom domčeku, ale nevadia mi ani kachličky v tieni, na ktorých sa v týchto tridsaťpäť stupňových horúčavách dobre schladím.
Chvíľočku som si pospal a teraz som opäť plný síl. Skúsim sa dostať dnu. Možno mi už majiteľ odpustil. Prišiel som k dverám a začal som škriabať na sieťku proti hmyzu. Martin si zatiaľ váľal šunky na gauči a čítal noviny. Keď započul, ako sa dobýjam do domu, ihneď vstal. Potešilo ma to. Začal som mraučať, aby som zdôraznil svoje trápenie. "No tak na to zabudni. Veľmi si ma nahneval. Za trest dnes budeš spať vonku a na večeru dostaneš len polku konzervy!" "Niééé!!! Prečo len polku konzervy!?" nariekal som. "Tým mraučaním ma neovplyvníš!" Definitívne zahubil moju nádej na celú konzervu, odohnal ma preč a zabuchol dvere.
Nastal čas večere. Majiteľ vyšiel z domu a priniesol mi polku konzervy vytlačenej na miske do miestnosti na vonkajší nábytok, kde mám aj svoj pelech. Bez pocitu viny tam misku hodil a odišiel. Ja som cez malé vyrezané dvierka vošiel dnu a svoj pokrm som rýchlo a bez váhania zhltol.
Noc som prežil bez problémov. Teda vlastne som ju prespal v svojom vonkajšom príbytku. Ja som hovoril, že nie som ako obyčajná mačka. Mačky sú v noci aktívne, no s plným bruchom sa predsa pohybovať nedá. Asi si teraz poviete, ako môžem mať plné brucho len z polovice konzervy, no ja sa vám priznám: lovil som hmyz. Myslím si, že lovec som celkom šikovný.
Ráno už bolo všetko opäť na poriadku. Martin ma pustil dnu a odpustil mi aj môj "hriech". Ja si nemyslím, že som urobil niečo zlé. Takže som sa dobre naraňajkoval a teraz môžem spať až do obeda.


Návšteva planéty OX - 1. kapitola

24. března 2012 v 16:00 | Bocian |  Návšteva planéty OX

1. kapitola (Úvod) : Odlietame

Všetci nás nazývajú hrdinovia. Ako jediní sme mali tú odvahu, pustiť sa do najťažšej úlohy našich životov. Naše počínanie znamená veľký skok pre vedu a možno aj pre ľudstvo. Môžeme zapríčiniť revolúciu v doterajšom žití, môžeme sa na veky vekov presláviť. Musíme však hrdo reprezentovať našu rodnú zem!
Už v minulosti sa vedcom podarilo vyvinúť rýchlosť väčšiu akou sa šíri svetlo. Od tých čias sa rozbehla masívna šnúra medziplanetárnych letov. Stále väčšmi sa rozvíjala otázka mimozemského života. Práve preto sa už pred dvomi rokmi začal budovať tím odborníkov a kozmonautov. A nás si vybrali ako posádku na dlho pripravenú a očakávanú výpravu. Na cestu za prah našej Galaxie!
Žiaden človek sa nikdy nevydal do takého nebezpečného a neprebádaného prostredia, aké vyjadruje nikomu neznámi šíry vesmír. Predstavujem si ako sa pred dávnymi a ešte dávnejšími rokmi naši predkovia plavili po mory a objavovali neznáme miesta s neznámymi obyvateľmi. Snažím sa stotožniť naše plány s objavmi pradávnych moreplavcov.
Aby sme mohli podstúpiť spomínanú výpravu, musíme sa patrične pripraviť. Vykonali nám veľké množstvo testov. Absolvovali sme dlhý a náročný tréning. No a teraz už nastal náš čas. Ukážeme ľudstvu poklady vesmíru.
Už je to tu! Navliekame si elastické uniformy. Napasovaním na moje nie najvypracovanejšie telo, mi nepridalo na sebavedomí. No asi to nie je vina úboru. Vypustili nás z centrály. Hrdinskými krokmi sme kráčali po vzletovej dráhe vesmírneho strediska. Okolo nás nezadržiavajúc emócie stáli naši priatelia a rodiny. Stále väčšmi sme sa blížili k impozantnej vesmírnej lodi Galaktik. Hrdo sa týčila na svojom mieste a čakala na svoju príležitosť. So slzami som objal svoju ženu i deti. V smútku mi napadali samé pesimistické myšlienky. Možno sa už nikdy nevrátime. Sú nám poskytnuté pokročilé technológie, ktoré nám budú pomáhať pri putovaní, no vesmír je nevyspytateľný a nás môže hocikedy neplánovane zasiahnuť smrť prinášajúci asteroid. Potom nás už z večného sveta zabudnutia nikto nevyslobodí.
Na tejto misii sa zúčastníme piati: ja - kapitán posádky, mladý pilot Ján, Dr. Olívia, astronautka Tatiana a odborník na mimozemský život - Dr. Michael. Všetci tu na Zemi máme svoj život. A je nám za ním smutno. Na svojich kolegoch vidím, že sú nervózny a neistý, no tvária sa dôstojne, hrdinsky.
Postupne sa približujeme k výťahu a pocit strachu sa u mňa strieda s pocitom napätia. Vždy, keď sa otočím, vidím svoju rodinu. Svoje deti a manželku. Stoja vedľa vedcov, našich priateľov a ostatných rodinných príslušníkov. Usilovne nám mávajú na rozlúčku. Sú na nás iste hrdý.
Oblial ma studený pot. Cítim, ako by som mal každú chvíľu odpadnúť. Zapchali sa mi uši a rozostril zrak. Cestovná horúčka ma zaliala do pevnej bubliny, z ktorej niet úteku. Moje srdce sa snaží z celej sily dostať z môjho hrudníka. Pomaly nastupujeme do malého výťahu, ktorý nás má priviesť k vstupu do lode Galaktik. Vo výťahu sme ticho. Nikto ani nemukne, no každému sa istotne v hlave hmýria myšlienky o ceste. V nepriestrannej škatuli sú len telá s kamennými tvárami s neprítomným pohľadom. Konečne sme vystúpili z malého rýchlovýťahu. Cesta v ňom sa však zdala nekonečná. Posledný krát sme všetci na rozlúčku zakývali malý ľudom stojacim pevne na zemi, ktorí nám na oplátku tiež mávali a neskôr začali aj tlieskať. Slzám sme sa nevyhli. Otočili sme sa a pomaly sme vstúpili do vesmírneho korábu.
Galaktik je veľmi priestranný. Každý tu máme svoju vlastnú izbu, ba dokonca sa tu nachádza moderne vybavené laboratórium. V hlavnej miestnosti sa nachádza riadiaci pult, kreslá, sedačka. Máme ešte pár minút na odklad vecí a usadenie sa v celkom pekných a pohodlných kreslách, umiestnených pri riadiacej doske.
Sadli sme si a pripútali sme sa. Cez monitor umiestnený na palubnej doske sme sledovali vedcov v základni. Z palubnej vysielačky sa ozval dispečer: "Usaďte sa v kreslách a pripútajte sa prosím. Za chvíľu začneme odpočítavať do štart." Napätie stúpalo, ruky sa mi potili. Moja pokožka dostala farbu čerstvej bielej omietky. Asi po piatich minútach sa znovu ozval hlas dispečera: "10, 9, 8..., všetci, ktorí sa podieľali na tejto výprave si obhrýzali nechty, modlili sa, alebo len sedeli s mŕtvym výrazom v tvári. Vo vzduchu bolo cítiť vzrušenie. "4, 3, 2, 1, ŠTART!!!" dokončil dispečer. Celá raketa sa začala triasť. Ohromné plamene ošľahali zem. Naša loď sa začala pomaly dvíhať k oblakom. Z okienok sme videli mohutné pruhy vyzrážanej pary, tiahnuce sa za Galaktikom.
Postupne sme prelietavali jednotlivými časťami atmosféry. Cesta von z nášho vzduchového obalu by mala byť rýchla a bezpečná. Ihneď ako sme sa dostali do bezpečnej vzdialenosti od Zeme, ozval sa nám opäť dispečer: "Gratulujem prešli ste skrz atmosféru. Môžete sa odpútať. Prajem vám veľa šťastia a príjemný let." Po zaznení jeho posledných slov sme sa odpútali a preniesli sme sa do nového života. Zo všetkých opadla prvá nervozita a až teraz sme sa zvítal.
Za nami čoraz viac zaostávala Zem. Približovali sme sa k Marsu - červenej planéte. Pozorovateľné boli aj jeho dva mesiace Phobos a Deimos. Zrazu sa Ján nečakane spýtal: "Myslíte si že vôbec nejaký mimozemský život existuje? Nie je táto výprava za jeho hľadaním zbytočná?" Odborníka Michaela to veľmi pobúrilo a nahnevalo. Rozhodol sa pustiť sa s pilotom do konfliktu. V skutočnosti nikto nebol tak presvedčení ako on. "Ty neveríš mojim, ale aj ostatným projektom zaoberajúcim sa touto problematikou?! Chceš vyvrátiť moju teóriu života mimo Zeme?! Myslíš si, že ocenenia dostávam pre nič za nič!?" Je to uznávaný vedec a na túto tému by vedel diskutovať hodiny. "Nie, to by som si nedovolil, len mám určité pochybnosti." Ich rozhovor pokračoval ďalej a mňa už nezaujímal. Hodinky ukazovali čas: "22: 00 pozemského času" V lodi bol zapnutí auto pilot. Pre každý prípad mali dvaja vždy zostať pri kormidle. Dnes to bol práve Dr. Michael (starší muž okolo päťdesiatky) a jeho oponent Ján (mladý pilot slúžiaci v armáde). Bol som už veľmi vyčerpaný. Vošiel som do malej a útulnej izby a zvalil som sa na mäkkú posteľ. Ihneď som zaspal.

Návšteva planéty OX - info1

24. března 2012 v 6:27 | Bocian |  Nástenka
Už dnes si na bocianovom blogu môžete prečítať prvú kapitolu môjho zatiaľ najdlhšieho diela: Návšteva planéty OX! je to sci-fi poviedka. Nechcem vám prezrádzať napínavý dej poviedky, no určite si ju prečítajte! Každý týždeň zverejním jednu kapitolu.

Novinky - 23. 3. 12

23. března 2012 v 19:13 | Bocian |  Nástenka
Bocianov blog sa opäť prebúdza! V tento deň som uverejnil dva články. Priebežne budem na túto stránku uverejňovať ďalšie diela. Už v priebehu víkendu sa môžte tešiť na novú poviedku!

Krutý gang a odvážny šerif

23. března 2012 v 19:09 | Bocian |  Odvážny šerif
Za čias, keď sa Európania usádzali na amerických prériách a bojovali s indiánmi o pôdu, vzniklo jedno malé mestečko. Toto mesto s názvom Zlatokopovo stojí na vyprahnutej prérii, na vysušenej tráve. Okrem toho, že sa nachádza ďalej od východného pobrežia Ameriky ako ostatné mestá, sídlia vedľa neho aj bane. Takže v tomto meste bývajú baníci, takzvaní zlatokopovia. Hlavnú ulicu Zlatokopova lemujú bary, potraviny, motely..., no a samozrejme nesmiem zabudnúť na policajnú stanicu. Ostatné uličky (nie je ich veľa) sú posiate domami pre baníkov a ostatných obyvateľov. Poriadok v meste stráži udatný a odvážny šerif Jan.

Dnes bolo v Zlatokopove obzvlášť teplo. Slnko ešte väčšmi vysúšalo úbohú prachovú zem. Všetci, ktorí mohli, sedeli v bare a pili. Aj kone sa nenásytne nadájali vodou z korýtok pred budovami. Všetci sa snažili nájsť si úkryt pred spaľujúcim zabijakom. V Zlatokopove bolo také teplo, že obraz krajiny sa zo všetkých strán vlnil teplom. Hustý opar z tepla sa vznášal vzduchom.

Zrazu sa niekoľko metrov od mesta zdvihol prachový oblak. Kúdol prachu sa začal približovať k Zlatokopovu. Pomedzi kaktusy a suché kríky, po zosušených steblách trávy z posledných síl cválali smädné vyčerpané kone. Unavené na smrť na svojich chrbtoch viezli.... banditov!!! Známy gang, ktorý viedol zločinec Frank sa rútil do nič netušiaceho Zlatokopova. Pustošili už aj v iných mestách. Teraz chcú vyčíňať tu!

"Kam pôjdeme najskôr Frank?" nedočkavo sa spýtal vodcu gangu jeden z jeho poskokov. "No predsa do baru!!!" natešene odpovedal Frank. Banditi vtrhli do prvého baru na hlavnej ulici. Sebavedomý šéf gangu prišiel k barmanovi, chytil ho pod krkom a "požiadal" ho o dvojitú whisky. "Môžeme chlapi!!!" zavelil Frank. "Boom! Boom! Bank!" hlasné výstrely dopadali všade naokolo. Banditi strieľali hlava nehlava. Ľudia si ľahli na zem. Vystrašene si zakryli hlavy a bojazlivo čakali, čo sa bude diať ďalej. Odvážny muž v červenej kockovanej košeli zastrčenej v hnedých nohaviciach s klobúkom na hlave sa opito zahnal päsťou. Snažil sa zasiahnuť Franka, no nemotornosť spôsobená alkoholom, zavinila že spadol na zem. Šéf gangu sa uhol, vytiahol revolver a niekoľkýmiranami zastrelil udatného muža. "Toto sa vám stane, keď nám budete klásť odpor!!! Je to jasné!!?" postrašil vystrašené dámy s úzkymi korzetmi a podnapitých pánov Frank. Banditi si zobrali pár fliaš alkoholu a strieľajúc vyšli z baru. V nekontrolovateľnom divokom strieľaní pokračovali na hlavnej ulici.

"Šerif Jan, nemali by sme ísť na obhliadku mesta?" pýtal sa unudený šerifov pomocník Norbert. "Všetci sú v baroch. Na obhliadku pôjdeme až večer." Hneď, ako šerif dopovedal, sa v kancelárii zjavil vystrašený a rozrušený muž. Podarilo sa mu vedľajšími uličkami dobehnúť na policajnú stanicu. "Šerif!!! Šerif!!! Rýchlo bežte na hlavnú ulicu! Sú tu banditi!" kričal vystrašený človek. "Hneď tam ideme!" Šerif si zložil nohy zo stola, vystrel si ruky, aby si ich trochu rozcvičil a svižne vyskočil na nohy. Spolu s Norbertom vyšli z kancelárie a išli smerom k baru.

"Stojte! Už ani krok!" Jan odvážne varoval gang. Banditi sa pousmiali a začali strieľať ako o život. Jan a Norbert sa ihneď skryli za drevené stĺpy pri verande jedného motela. "Keď poviem teraz, začneme obaja strieľať na banditov," riadil Norberta šerif. "Boom! Boom!" Jan s Norbertom začali strieľať. Gang, ktorý bol v počte piatich mužov mal značnú výhodu.

"Aúúúú!!! To strašne bolí!" zavýjal práve postrelený Norbert. "Vydrž to!" chlácholil ho šerif. Bol teraz veľmi rozzúrený a presnosť jeho striel sa zlepšila. Za chvíľu padol na zem aj jeden z nepriateľskej strany. Jan ho zabil. Frank sa spolu už len s tromi mužmi otočil, naskočil na koňa a než odcválal zo Zlatokopova zakričal: "Ja ťa dostanem šerif!!!"

Hoci sa zdalo, že v mestečku je pokoj, všetci ľudia boli vo svojich domoch. Báli sa. Odvahu ísť sa zabávať nabralo len pár nebojácnych, životom ošľahaných mužov. Po meste sa prechádzal Jan. Norbert sa akcie nezúčastnil. Bol postrelený. Nebolo to veľmi vážne, ale Norbert sa musel uzdraviť. Jan celú noc hliadkoval a čakali na Frankov gang. Banditi sa ale neukázali.

Začalo svitať. Slnko sa pomaly šplhalo nad široké Skalnaté vrchy na západnom pobreží kontinentu. Zrazu sa ozval výstrel. Hluk sa šíril niekoľko metrov od tábora. Vychádzal spoza malého kopca, kde boli bane. Jan sa rozbehol smerom k zvuku revolvera. Jan si ľahol na vrch malého kopca a začal sa plaziť nadol. "To nie! Zabili indiána z rodu Akčuovcov!" rozhorčene hovoril sám pre seba šerif. Jan vyskočil zo zeme a zakričal: "Ani hnúť!!!" Frank sa zasmial. "Čo tu chceš ty úbožiak?!" položil vodca gangu rečnícku otázku Janovi. "Prečo zabíjaš indiánov!?" obvinil Franka šerif. "Stál nám v ceste," s ľahkosťou odvetil Frank. "Toto je už priveľa!" rozzúril sa Jan: "Nemôžeš sem len tak prísť a vraždiť ľudí! Vyriešime to hneď tu! Navrhujem čestný revolverový súboj." Frank súhlasil. No Jan si neuvedomoval, čo urobil. Frank je výborný strelec a takto už mnohých pokoril.

Obaja sa otočili chrbtami. Stáli od seba na vzdialenosť piatich metrov. Za opaskom mali obaja nabitý revolver. Klobúky ich chránili pred slnkom. Frank cmúľal v ústach čerstvo odtrhnuté steblo trávi. Na krku mal priviazanú hnedú šatku. Telo mu pokrývala stará čierna vyšúchaná košeľa. Vyblednuté hnedé nohavice mu zvieral tmavohnedý opasok so zlatou prackou. Jan vyzeral podobne. Jeho šaty však boli v rôznych odtieňoch hnedej. Vedľa náprsného vrecka sa mu leskla vždy naleštená zlatá šerifská hviezdy.

Jeden z Frankových mužov zakričal "Teraz!" Obaja súperiaci sa otočili. V okamihu šéf gangu vystrelil. Cielene zasiahol Janovu ruku. Šerif nestačil vystreliť. Z ruky mu vypadol kolt a on sám sa zmietal vo veľkých bolestiach. Potoky krvi mu stekali na vyschnutú zem. Slnkom zmorená tráva sa zafarbila na krvavo. Jan bol porazený. Frank odložil zbraň. Prišiel až k bezmocnému Janovi a odsotil ho na suchú hlinu. "Vieš Jan prečo som sa stal týmto? Takí ako ty ma tu za čias veľkej kolonizácie nechali napospas osudu. Mali sme potýčku s indiánmi," Frank si rozopol košeľu a nad krvácajúcim Janom spomínal ďalej: "Do tohto ramena ma viackrát trafili šípom," vodca banditov ukázal na dlhú jazvu na ramene. "Všetci odišli! Ja som tam ležal, krvácajúci na zemi, obklopený indiánmi. Vieš ako som sa z toho dostal? Dal som im alkohol a moje zbrane. Vďaka tomu som tu!" Frank uzavrel svoj monológ. Namieril zbraň na telo šerifa, ktorý mal úplne bielu tvár. Frank sa mu chystal udeliť rozhodujúcu ranu. "Boom! Bank!" ozvali sa výstreli spoza kopca. Všetci Frankovi muži padli na zem. Jan využil príležitosť. Spoza opasku si vytiahol nôž. Pozbieral všetku svoju zvyšnú silu a hodil ho Frankovi priamo do srdca.

"Norbert!!!" šťastne zvolal Jan: "Kamarát môj. To ty si ich zabil?" prekvapene, ale s istotou sa spýtal. "Pochybuješ o tom?" hrdinsky odvetil šerifov záchranca. Norbert zdvihol Jana zo zeme. Ten podišiel k Frankovi. "Nabudúce si vyber iné mesto! Teraz ti urýchlim smrť. Boom!!!" Frank bol mŕtvy spolu so svojimi poskokmi.

Zlatokopovo bolo opäť pokojné. Ľudia sa zase zabávali a baníci ťažili. Mesto sa rozrastalo a bohatlo. Jan s Norbertom každý deň dozerali na poriadok. Ich skutok sa rýchlo rozniesol po celej Amerike. Keďže bol Frank medzi banditami uznávaný, nik kto by chcel zabíjať ľudí, alebo lúpiť si nedovolil do Zlatokopova prísť.