Chladé noci

20. prosince 2011 v 18:01 | Bocian |  Bocian spisovateľom
Tábor:
Stál som na vrchole malého trávnatého kopca a pozoroval som zapadajúce slnko, ako uteká za vysoké zasnežené hory na obzore a oblohu zalieva krvavým svetlom s nádejou na prežitie pri prichádzajúcej tme. Aj nepriateľský hrad v doline zaspával, netušiac hrôzy, ktorá ho čoskoro pohltí. Úbožiaci.
Mal som ľahké látkové oblečenie, cez ktoré mi prefukoval studený jesenný vietor. Celý som sa chvel zimou, no hlavne vyčerpanosťou a strachom. Nohy sa mi podlamovali pod mojim ťažkým telom, chceli si ísť oddýchnuť, ale ja som ich stále trápil. Moje srdce udieralo zatiaľ pokojne, no na dlho tak nezostane. Musím sa psychicky pripraviť na náš boj, nebude to ľahké. Ďalšie zabíjanie, opäť boj o prežitie.
Po zotmení som sa odobral do svojho stanu v provizórne vytvorenom tábore, dúfajúc, že noc neprinesie dážď. Ľahol som si na tvrdú a studenú zem a prikryl som sa hrubou teplou prikrývkou. S plnou hlavou myšlienok a pocitov som sa pokúšal zaspať.

Boj:
Žalúdok mi zvieral strach a pocit viny, no bol som odhodlaný zvíťaziť. Rozhodol som sa, že pre svoju vlasť urobím aj nepríjemné veci. Neviem, čo očakávať od súperov, ale budem bojovať do poslednej kvapky mojej krvy. Lebo keď zomriem, nebudem zbabelec, ale odvážny vojak, ktorý zahynul pre svoju zem.
Pred útokom si nás ešte zavolal náš vodca. Všetci sme sa ešte neozbrojení a nepripravení stretli pred táborom. Vodca nám dodal trochu motivácie: "Chcem vám len povedať, že nebojujete pre mňa, ale pre seba, svoju rodinu a pre našu vlasť, takže bojujte do posledných síl, do posledného muža!" Jeho slová zneli ako kvapky vody, ktoré som doslova hltal ako smädný na púšti. Jeho prejav vyznel odhodlane a hrdo. Potom nás poslal vyzbrojiť sa a osedlať kone.
Pomalými krokmi som vošiel do stanu. Ľahký a pohodlný odev som nahradil tvrdým pokrytím tela a kovovou helmou. Zobral som si svoj luk so šípmi a šabľu a s pocitom neohrozenosti som sa dostavil pre svojho vytrvalého a verného priateľa, ktorý na mňa nedočkavo čakal v stajni. Svojho koňa som osedlal a pripravil. Vyviedol som ho zo stanu pre kone a nasadol som naňho. Docválali sme k miestu, kde som včera večer unavený stál a premýšľal. Čakal tam už vodca a zopár ďalších bojovníkov. Kým prišli ostatní členovia výpravy ubehlo aj pár minút ticha a strachu. Konečne prišli. Náš vodca sa ešte stále pozeral kamsi do diaľky. Na tvári mal zamyslený výraz a oči plné obáv.
Zrazu skríkol: "Do útoku!!!" Všetci popohnali kone a tie sa ako splašené rozbehli dole svahom smerom na kamenný hrad. Celá zem sa chvela nie len napätím, ale aj ťarchou našich vyzbrojených tiel. Stále sme sa približovali k pevnosti a mne sa vytrácal strach pri pomyslení na to bohatstvo, aké iste vlastnia Európania.
Je to tu. Náš veliteľ nám dal znamenie. Vytiahol som si z púzdra na chrbte luk a jeden šíp. Zatiaľ čo môj verný a udatný kôň cválal ja som rýchlo šíp zapálil a pod správnym uhlom som ho vystrelil na hradisko chránené vodnou priekopou. Vojaci, ktorí sa o nás dozvedeli pri našom hlučnom zostupe z tábora, vyšli hore k strážnym vežiam hradu a začali nás tiež ostreľovať šípmi. Proti našim, ale nemali veľkú šancu. Nepriateľskí vojaci postupne padali z hradieb pod nátlakom našich zbraní.
Pred hradom sme zostali stáť. Začal sa krutý boj. Naše šípi porážali súperov a ich jediný tromf bola zatiaľ nedobytá pevnosť. Bojovali sme stále ďalej. Pripadalo mi to ako nezmyselná výmena šípov. Sedeli sme na koňoch pred vodnou priekopou, vyhýbali sme sa a stále sme strieľali ohnivé šípi. Naša stratégia bola však prepracovaná. Keď výrazne oslabíme našich súperov, vrhneme sa po rebríkoch na hradby a odtiaľ ich už porazíme ľahko.
Teraz som už necítil strach. Adrenalín v mojej krvy mi zaistil pomyselnú nesmrteľnosť. Odhodlane som strieľal a uhýbal som sa, no stále som čakal na vpád do vnútra hradieb.
Áno! Signál zaznel a traja vojaci priložili k hradbám rebríky. Zosadol som z koňa a vrhol som sa hore po rebríku. Popri lezení som schoval luk a z poza opaska som si vytiahol svoju krásnu, lesklú a riadne nabrúsenú šabľu. Moja opora pri najväčších prekážkach. Táto kúzelná zbraň ma chráni pred strachom a dodávala mi silu a odvahu.
Vyskočil som na hradby. Hneď sa na mňa vrhol neobratný rytier v ťažkom brnením a svoj veľký meč mi namieril na telo. Pohotovo som uskočil a svojou šikovnou šabľou som ho rýchlo zneškodnil. Rytierove telo padlo na zem.
Boj pokračoval. Moji mongolskí spolubojovníci sa hrnuli na hradby a plienili hlava nehlava. Postupne sme oslabovali nepriateľov, no aj na našej strane padli nejaké obete. Naša obratnosť je naša prednosť. Osobné súboje s rytiermi vyhrávame hlavne preto. Náš odev nám poskytuje bezpečnú ochranu a zároveň nás neobmedzuje.
Ááá!!! Nepriateľ ma zasiahol do ruky. Kvapky mojej červenej krvy stiekli na zem, no pozastavovať sa nad tým by bola cesta do hrobu. Chvíľka nepozornosti a už by ma bol mohutný muž v brnení zabil svojim nástrojom skazy. Musím to vydržať a statočne bojovať aj ďalej. Otočil som sa, skrčil sa, a potom už moja šabľa robila svoje.
Zoskočil som z hradieb. Bitka sa presunula do nádvoria. Hrnuli sa na nás európski vojaci. Bojovali sme, uhýbajúc sa mŕtvym telám vojakov oboch národností.
Porážame ich! Druhej strane dochádzajú vojaci! Náš náčelník to využil a spolu s dvoma najbližšími mužmi sa pustili do dobývania pevnosti. Vykopli drevené dvere a stratili sa v priestore. Ja a ostatní vojaci sme zatiaľ potláčali rytierov.

Smer víťazstvo:
Bojovali sme už z posledných síl. Porážala nás únava a rany nám kradli posledné zbytky chabej energie. Samozrejme sme neboli jediní, ktorí už nevládali. Aj našim súperom dochádzala pri tomto stave nielen motivácia, ale aj sila. Na nádvorí bolo stále viac mŕtvych ako živých.
Vrhol sa na mňa nepriateľ! Snažil som sa brániť, no od únavy a prekvapenia mi vypadla šabľa z rúk. Rytier si ihneď uvedomil akú má výhodu, vztýčil meč, odhodlane zakričal a z posledných síl sa na mňa rozbehol. Už mi zostávalo len spoľahnúť sa na seba. Chcel som sa skrčiť, no podlomili sa mi kolená. Padol som na zem. Prišiel môj koniec. Napadlo mi len jedno: musím použiť svoj luk. Ležiac na zemi som sa snažil vybrať si svoju zbraň z púzdra na chrbte. Vytiahol som luk a jeden šíp. Rytier bol už, už pri mne, keď sa mi podarilo vystreliť šíp. Tým som zamestnal vojaka na toľko, že som sa postavil a zdvihol som šabľu, ktorá bola dva kroky odo mňa. Potom som už len dokončil to čo začal šíp.
Zrazu sa vo vstupe do hradu objavila silueta nášho vodcu. Kráčal pomaly a hrdinsky, z čoho som mal dobrý pocit. Nasledoval ho ešte jeden Mongol, no ten druhý sa už nezjavil. Na dvore už zostalo iba päť rytierov. Pustili sme sa do tých vystrašených a zúfalých Európanov, ktorých sme rýchlo premohli.
Keď na nádvorí nezostal už ani jeden živý nepriateľ, vodca sa hrdo postavil a víťazne prehlásil: "Kráľ je mŕtvy!!!" Všetci sme oslavovali nášho náčelníka. Opäť sa nám pod jeho velením podarilo vyhrať dôležitú bitku.
Koniec.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 vestec vestec | Web | 12. ledna 2012 v 17:12 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama