O literatúre

29. ledna 2017 v 16:15 | Bocian |  Uletený život bocianí
Je 29. január. Rok 2017. Už celých dlhokánskych päť dní si môžete "oficiálne" kúpiť našu knižku! Taký dlhý čas je vytlačená a nevie sa dočkať, až po nej siahne ďalší čitateľ. Pocit, ktorý z toho pramení, je krásny. Mať svoju knihu. To je predsa sen mnohých "pisálkov", ktorí začínajú (možno) na blogu a raz sa túžia dostať do kníhkupectva. Určite si myslíte, že sa chvastám a robím z toho niečo viac, než to v skutočnosti je. A určite čakáte, že sa to teraz budem snažiť vyvrátiť. Nie a nie. Knižka Nasleduje zastávka... nie je perfektná. Sú to poviedky v podstate spred dvoch rokoch (roku a pol - presne). Bocianka a ja postupne dospievame a vyvíjame sa - to sa dá pri písaní vidieť možno "najživšie", je to najdramatickejšia zmena. Mení sa štýl, jazyk, ale aj témy. Stráca sa naivita, lebo človek dozrieva. Kladiem si teda otázku, kedy to skončí?! Do kedy sa môže autor meniť/ zlepšovať? Zatiaľ som nenašiel odpoveď, no to som ani neočakával. Testovacím subjektom pri pokuse: Život, som si totiž ja sám, Martin, Bocian. Takže až sa udeje nejaká zmena, postrehnem to medzi prvými. :-D


(Ruky na obrázku patria Bocianke! Ste sklamaní, že nemá krídla?)

Pokračujem. Poviedky v knižke sú nejaké... Rád si vypočujem názor prípadného čitateľa. Ja ich vnímam ako trochu naivné a prvoplánové. Čo sa mi na nich však veľmi páči, je "príbehovosť". Dnešná slovenská literatúra z takéhoto "súdka" (to je ale naprd slovo) sa vyznačuje tým, že autor je zahĺbený sám do seba. Je to taká kôpka egoizmu, ktorú prezentuje čitateľovi. Literatúra súčasného storočia je veľmi individualistická. To preto, že autori z tejto geografickej šírky žijú bezproblémové životy. Pochopiteľne preháňam! Problémov je vždy plno... V 20. storočí bola však veľkou literárnou témou vojna, a potom socialistický režim. Tie témy neboli veľké, lebo sa o nich písalo. Boli veľké, a preto sa o nich písalo. Boj o prežitie, potom boj za slobodu. Dnes? Boj o vyšší plat, o udržanie vzťahu, o... zaujímavý sexuálny zážitok. A do tohto, do týchto tém som postupne padal ako osa do kofoly. Preto si naše poviedky vo vydanej knižke vážim (keď to preženiem), pretože si ešte držia odstup.

Pár vlastných poviedok, ktoré pokladám za zaujímavé:

Keby v lete snežilo
- lebo je prvá a podľa mňa aj moja najlepšia, zarypnutie do dôb socializmu.
Dievča zo štvrtého poschodia
- vzťahová záležitosť... čudujem sa, že som také niečo vôbec napísal.
O krutosti a horúcom čaji
- dotknutie sa problému aktuálnej utečeneckej krízy a tak trochu predpovedanie budúcnosti (nákladiak na vianočných trhy v Berlíne).
S čistým svedomím
- téma: Boh a smrť.
V šľapajach moderného chalana
- je o mne, ale... neviem... pamätám si, ako neskutočne ma bavilo pracovať na nej.

Môj rok 2016 bol preplnený absurdnými poviedkami a poviedkami o sebe. Nevravím, že sú zlé, mne sa celkom páčia, :-D ale sú to diela, ktoré sa pekne vyjadrujú v podstate k ničomu. A ja chcem písať dobre, pekne, pútavo a o veľkých alebo aspoň stredných veciach. Literatúra by mohla znova plniť aj funkciu historického prameňa a pritom zostať čitateľsky atraktívnou beletriou. Aby ste lepšie porozumeli, uvediem príklady. Diela a autori, ktorí správne vybalansovali skutočnosť s fantáziou a vytvorili skvelé príbehy:

Francis Scott Fitzgerald - Veľký Gatsby,
Ernest Hemingway - Poviedky, vojnové romány (Zbohom zbraniam),
Ladislav Mňačko - Ako chutí moc,
Peter Pišťanek - Rivers of Babylon,
a ďalší...

K týmto tvorcom by som sa chcel postupne približovať. Postúpiť vo svojom písaní o ďalší evolučný stupeň! Mám takmer devätnásť rokov, moje písanie sa už, hádam, dá aj čítať. Stačí pridať za hrsť príbehu. Ale k tomu treba veľa skúseností a zážitkov…


Podporte dvoch mladých sympatických autorov kúpou ich debutovej knižky!

Robím si srandu, nie sú sympatickí. Ale keby ste predsalen chceli... :-D

 

Vydali sme knihu!

15. ledna 2017 v 17:40 | Bocian |  Uletený život bocianí
Prečítali ste si nadpis? A čakáte, že pointou článku bude propagácia našej novej knižky? Potom máte pravdu. Ani nadpis neklame. 10.1. sa na internet oficiálne dostala naša knižka. Tá, o ktorej vravím už... ani neviem ako dlho. Poďme na to, niečo vám o nej napíšem!


Píše sa rok 2015 (strašná formulácia) a my sedíme s Denisou Kancírovou v nejakej, už neviem akej, kaviarni. Rozprávame sa. Ahá, už si spomínam, sedeli sme vtedy v kaviarni kníhkupectva Gorila. Denisa má pred sebou nejaký hrubý zošit a dve vytlačené poviedky s oceánom červených poznámok. Začíname rokovať. Ale kým sme sa dostali až sem, udialo sa čosi oveľa dôležitejšie. Napísal som Denise - ako šéfredaktorke časopisu Abdon, že sa chcem stať členom redakcie. Bol som vtedy z idey online časopisu, kde by som mohol ja sám publikovať, nesmierne nadšený. Denisa mi priateľsky odpísala, že som prijatý. Už neviem, či to bolo hneď vtedy, alebo až keď som jej poslal prvú poviedku na uverejnenie, ale napísala mi, či by som nechcel vydať knižku - asi sa jej páčilo moje písanie. :-D Skákal som nad strop, riadne ma bolela hlava! Nastal však problém. Čo by som mohol vydať? Nemal som nápad, a tak sme to nechali "plávať". Ubehlo niekoľko mesiacov, bolo ich dosť veľa, a ja som sa odrazu prebral s myšlienkou, že niečo vydať chcem, že po tom túžim!

Naša ďalšia korešpondencia sa týkala toho, aký mám nápad, a či chcem písať sám alebo mať spoluautora. Stále som však presnú predstavu nemal. No stačilo pomyslenie, že moja vlastná kniha leží na polici kníhkupectva, a začalo mi "mravenčieť" v nose. A potom prišla Bocianka a povedala niečo v zmysle: Bratislavské príbehy. Áno! Geniálne! A potom (znova) prišiel (znova) môj nápad na prvú poviedku: Keby v lete snežilo. Bociankina prvá bola zas: Klamstvo zvrátenosti. Napísali sme ich, špecifikovali, o čom knižka bude a dohodli sa s Denisou na stretnutí. Odvtedy sme sa v pravidelných intervaloch stretávali a rozoberali nové a nové poviedky. Mali sme takzvané "dedlajny", do kedy máme práce poslať a ona nám ich následne spripomienkuje. Takýmto tempom sme pracovali až do polovice roku 2016.

Poviedky opravila profesionálna editorka Barbara Repková (alebo korektorka, mýlia sa mi tieto pojmy). Všetko bolo pripravené, akurát... kde a ako príbehy vydať? Oslovili sme niekoľko vydavateľstiev. Tie nás však odbili, najčastejšie: momentálne máme plný edičný plán alebo o takúto tvorbu nemáme záujem. Nikto nechcel podporiť a zviditeľniť dvoch mladých nádejných autorov! :-D A tak sme čakali a čakali. Denisa Kancírová si koncom roka založila vydavateľstvo Art Floyd a knižka Nasleduje zastávka... je treťou publikáciou tohto vydavateľstva. Prvé dve? Scifi príbeh Nepriatelia Urdisu, ktorý bude mať v tomto roku pokračovanie a krásna zbierka básní Slovo je nádych, o ktorej sa chystám napísať článok.

Naša knižka
Názov: Nasleduje zastávka...
Autori: Paulína Trenčanská alias Bocinka a ja, Martin Praslička, Bocian
Počet strán: 152
Počet poviedok: 18 (7 Bocinkiných, 10 mojich, 1 spoločná)
Dátum vydania: 24.1. 2017 (posun termínu z 19.1.)

Knižka ešte v tomto okamihu nie je "oficiálne vydaná", avšak na stránke vydavateľstva aj kníhkupectva Martinus bol spustený predpredaj! Takže smelo do kúpi! Bocianka a ja potrebujeme niečo jesť... :-D

Dôležité odkazy:

Oznam:
Pokiaľ nerealizujete nejaký väčší knižný nákaup, odporúčam kúpu z web stránky Art Floyd, kde je knižka lacnejšia.

Varovanie:
Poviedky v knižke sú na svete už nejaký dobu... A písanie je zručnosť, ktorá sa časom a tréningom zlepšuje. To znamená, že teraz už obaja píšeme trochu inak, trochu lepšie. :-) Ale aj tak som veľmi šťastný a nadšený, a našu zbierku považujem za veľký krok dopredu!

Ďakujem všetkým, ktorí nás podporujú a chystajú sa podporiť!

(a aj tým ostatným :-D)

Ako si plánujem čas

10. ledna 2017 v 13:44 | Bocian |  Uletený život bocianí
Som expert na lenivosť a pýšim sa prestížnym univerzitným titulom: bLb - bLb Bocian. Z prokrastinácie som dosiahol stupeň C2 a ovládam množstvo techník, ako sa vyhnúť povinnostiam. Ak chcete byť ako ja, pokračujte v čítaní!

Moje zručnosti: ležanie na gauči/ posteli v rôznych polohách; schopnosť celý deň sledovať videá na youtube a dokonca pri nich z času na čas aj zaspať; schopnosť byť tak lenivý, že už žiadne zručnosti vymýšľať nebudem!

Stratégie, ako sa vyhnúť povinnostiam: začať jesť, prípadne si jedlo pripraviť a tváriť sa ako majster šéfkuchár; upratať si izbu s argumentom, že v takom bordeli sa nedá pracovať; po sto rokoch vziať psa na prechádzku; ochotne pozerať so sestrou rozprávky...

Dnes, dámy a páni, vysielame najnovší diel našej internetovej poradne: Ako si plánujem čas. Úlohou bude zatočiť s lenivosťou, prokrastináciou a nechuťou plniť svoje plány. Dnes, dámy a páni, si predstavíme recept na úspech! Aplaus! Bocian je naozaj majster lenivec. Vedel by ležať, sledovať, ako za oknom sneží, a potom od toľkej námahy zaspať. Alebo sa poriadne najesť a rovnako zaspať. Avšak s príchodom nového roka sa rozhodol vziať život do vlastných krídel! Žiadne krčmy, bezduché listovanie facebookom či youtubom, vylihovanie v posteli a konverzovanie so stropom... Týmto nerestiam povedal: Dosť! Namiesto toho si začal efektívne organizovať čas. Ako to robí? Pomocou takejto zázračnej vecičky:


Áno, je to diár! Na vaše veľké prekvapenie! Diár... Poďme trošku seriózne. :-D Aspoň normálne. Na Vianoce som dostal takýto diár a odhodlala sa, že si budem na každý deň písať niekoľko úloh, ktoré musím spraviť. Už v tomto bode zvykne veľa ľudí urobiť chybu - naplánuje si príliš veľa (nesplniteľných) cieľov. Treba plánovať triezvo. Pár úloh, ktoré som schopný urobiť. Prípadne začať s malým počtom a postupne prihadzovať. Človek sa ľahko dostane do rytmu, trvá to možno týždeň, kým si zvykne produktívne tráviť dni. Samozrejme, niekedy sa stane, že je na nebi zlá konštalácia vesmírnych telies a nikomu sa nič nechce, ale týchto dní (snáď) nie je 365 v roku. :-D

Viem, že existuje množstvo metód, ako si čas organizovať - najznámejší spôsob a teraz veľmi populárny je používať Bullet journal, ktorý spočíva v tom, že zápisník sa rozdelí na rôzne kolónky: na mesiace, týždne a dni, a dotyčný si potom tieto jednotlivé etapy života plánuje podľa vlastných potrieb. Je tu oveľa väčšia sloboda ako pri klasickom kancelárskom plánovači. Ja som si však povedal, že to je na mňa príliš zložité. Že sa mi to nechce. Vzal som svoj obyčajný diár a, inšpirovaný z viacerých zdrojov, som si vytvoril "vlastný" systém. Takto vyzerá môj týždeň:


Už celých deväť dní ho používam a som spokojný. So systémom a relatívne aj s diárom. Prekáža mi iba jedno - chcem veľa písať, svoje poznatky s plnením úloh, preto mi vadí priestorová limitácia. Robím to tak, ako vidíte na fotke, že večer si na nasledujúci deň napíšem niekoľko úloh. Potom ich plním (pre istotu nevravím, že splním) a nasledujúci večer si k diáru sadnem, vyhodnotím, čo som spravil - píšem si pod úlohy kolónku bilancia, a za každú splnenú úlohu si zapíšem jeden bod. Za nesplnenú naopak bod strhnem. Výnimku robím vtedy, keď som úlohu nedokázal splniť kvôli cudziemu zapríčineniu, vtedy bod nestrhávam. A keď v ten deň urobím niečo významné naviac, môžem si podľa vlastného uváženia pripísať bod "mimo zoznamu úloh".

Po celom týždni zrátam body a napíšem si, čo som za dané časové obdobie zistil - poznatky, čo na systéme zlepšiť, čo zlepšiť na sebe... Tie body nie sú nevyhnutné, je to skôr spestrenie, ktoré umožňuje, aby som vedel porovnávať svoj progres a lepšie vyhodnotiť aktivitu. Tak. To je všetko. Môj primárny cieľ pre rok 2017 je budovať svoje... spisovateľské schopnosti... nejakú pomyselnú kariéru. Skrátka pracovať na tom, aby som sa raz mohol nazvať Spisovateľ. Preto sa aj moje úlohy najčastejšie týkajú písania - zatiaľ sa iba rozbieham, takže úspech je, ak za deň aspoň hodinu "trénujem". Ďalej musím čítať, pretože tak sa v písaní vzdelávam (čítanie je teória, písanie prax) a píšem si aj nejaké úlohy ohľadom školy... žiaľ. A zabudol by som na cvičenie. Zistil som, že mám rád jedlo, a preto chcem občas aj cvičiť, aby sa to vyvažovalo. :-D To mám ale vzrušujúci život!

Mimochodom, blíži sa čas vydania našej zbierky! Už čoskoro si ju budete, v prípade záujmu, môcť pred-objednať! Budem vás včas informovať! (Na mojej FB stránke sa už ku knižke nachádza banner. Pozrite sa!)

Ako si čas organizujete vy? Aké sú vaše skúsenosti s takýmto plánovaním?

 


Veľký článok 2

3. ledna 2017 v 16:56 | Bocian |  Uletený život bocianí

Hniezdne narodeniny - nostalgia!

Blog, môj krásny blog Bocianie hniezdo, som začal písať v roku 2011. Bol chladný december (prosinec) a ja si už vôbec nepamätám, čo sa mi vtedy preháňalo hlavou. Viem len jedno! Že táto stránka je ešte o čosi staršia. Niekedy v septembri (září) som sa rozhodol, že sa o svoj vnútorný život začnem deliť s ľuďmi. Predstavte si. Písal som skvosty o životom prostredí a neviem čo ešte, a... nikto ma nevypočul. Ani neprečítal. Nebol som s takýmto obsahom spokojný, všetko vymazal a začal od začiatku. Literárny blog. Najmä moja vlastná tvorba. Toho osudného 20. decembra sa tu objavil článok O blogu (nedávno som ho aktualizoval, ale myslím, že v tomto momente to je prd platné, lebo som začal s novými sériami) a prvá poviedka: Chladné noci - tú hrôzu radšej nečítajte! Takto to začalo. A trvá šiesty rok.

V roku 2011 som publikoval, pochopiteľne, iba 2 články. Nasledujúci rok však neuveriteľných 111 - nejaké poviedky o kocúrovi Charlesovi (môj pradávny literárny hrdina nápadne pripomínajúci Garfielda :-D), kapitoly z môjho prvého rozsiahleho diela Návšteva planéty OX, a tak ďalej. Hlavne nič z toho nečítajte a ak, tak len na vlastnú zodpovednosť! :-D Rok 2013 bol o niečo slabší: 73, zato v roku 2014 sa mi podarilo vydať 122 článkov. Rekord! Vtedy som napísal zopár kratších poviedok, veľa úvah na tému týždňa a aj niečo o literatúre (Hemingway a tak :-D). Stále to je, keď sa na to dívam svojim terajším triezvym (haha, tiezvym) pohľadom, katastrofálna... katastrofa, ale som spokojný. Myslím si, že je viditeľný pokrok, vývoj, smerovanie dopredu. 2015. Len štyri články a veľká prestávka od písania vôbec. Čo môže chlapovi popliesť hlavu natoľko, aby všetko šmaril do koša a bol ochotný hoc i skočiť z útesu, len aby potešil, koho iného ako, ženu?! Spoznal som svoje dievča, Bocianku, s ktorou som stále v partnerskom zväzku. Áno, je to krásne, romantické a všetko. :-D

A sme tu, v roku 2016, ktorý len tunak nedávno skončil. :-D 51 článkov, práca na vlastnej zbierke poviedok, prvé literárne úspechy, maturita, začiatok štúdia na vysokej škole a tiež prvá brigáda. Zároveň som sa prebojoval do Autorského klubu a písal som básničky, za ktoré ste ma chváli omnoho viac, než som si zaslúžil. Bol to pre mňa neskutočný rok. Neskutočne skvelý! No tejto téme sa povenujem v nasledujúcej kapitole článku.


(Predel medzi kapitolami ala náš krásny živý stromček)

Plány a predsavzatia

Začnem blogom, pretože o svojich životných snoch, plánoch a zámeroch sa určite roztáram na niekoľko odsekov. Toto bude rýchlovka. Bocianov blog sa z osobnej stránky, ktorá súžila na moje "vykeciavanie sa", zmenil na niečo príliš oficiálne. Treba písať o knihách, o tom, tamtom, hentom. Začal som cítiť tlak. Stále ho cítim. Blog číta aj moja rodina, musím si dávať pozor na prsty... Necítim sa tu úplne komfortne, priznávam. Svoje najtajnejšie pocity a myšlienky si radšej schovávam do priečinka... Zmena! Od teraz budem viac otvorený. Je mi jedno, kto bude moje hlúposti čítať. Internet je slobodné médium a ja sa tu chcem aj slobodne cítiť. Predstavujem si, že si z tohto miesta spravím znova svoj vlastný svet, Bocianovo hniezdo. Chcem veľa písať. Poviedky, novely. Zlepšovať sa, súťažiť, publikovať. Potom je logické, že nemôžem vydávať každý deň nejaké básničky, články o knihách, sériu Spisovateľstvo. Raz za čas, to áno. Bocianie hniezdo sa stane viac informatívnou stránkou, denníčkom. Páči sa mi koncept Elizabeth a jej blog Mozaika ticha. Sem tam napíše niečo o knihách, potom z vlastného života - o spisovateľstve, o tom, čo ju trápi, čo zažíva...

Rozhodol som sa. Nechávam v činnosti nové série, ktoré som v minulom roku začal: Knihy, ktoré ma zaujali (budem mať množstvo námetov, keďže chcem veľa veľa čítať), Po stopách tunajšej literatúry a rubriku Uletený život bocianí, v ktorej pribudne článkov pravdepodobne najviac. Svoju poetickú iniciatívu by som chcel nasmerovať do časopisu Abdon a poviedky si odkladať, posielať do súťaží ako minulý rok, možno publikovať v zbierke (čosi nové mám za lubom).

A čo život mimo blog? Musím začať takto: Tento rok bol jedným z najlepších v mojom živote. Myslím, že podobnú formuláciu použila aj Elizabeth. :-D Repovým vystúpením som sa rozlúčil s detstvom - so strednou školou, ktorá ma chránila pred skutočným svetom. Zrazu som sa ocitol v ňom, v epicentre života. Čerstvo dospelý, s kopou možností. Začal som študovať na Prírodovedeckej fakulte a brigádovať ako delegát futsalových zápasov (zapisujem skóre, ovládam časomieru :-D). Škola ma však... nenapĺňa, nebaví. Veda, podľa mňa, sa nemôže študovať len tak, lebo dotyčný nevie, čo iné. Veda, to je vášeň sama o sebe. Chce čas, odhodlanie, chuť. Sedieť nad chemickými rovnicami, premýšľať, prečo chlór vytláča OH skupinu z reťazca. A ja, hoci som kedysi túžil byť vedcom (napríklad, keď som ešte začínal s týmto blogom), teraz už nemám zapálenie. Beriem to ako pokračovanie strednej školy. Obligátne povinnosti. Toto musím urobiť. Spravím to deň pred tým. Stíham to. Opíšem od spolužiačky. Alebo si niečo vymyslím...

Nechcem to takto robiť. Študovať, lebo sa to tak má. Mojou vášňou je písanie. Hľadal som školy, kde by sa tomu venovali, no nič. Nič poriadne. Samé veci-keci navyše, ktoré ma odradili a znechutili. Ja chcem študovať literatúru! Ale... nie tak, ako mi to niekto povie. Rád čítam, čo ma baví, píšem, čo chcem. Mám rád slobodu. Som naivný. Podľa mňa život nie je o tom, čo sa musí. Nemá sa žiť istým spôsobom preto, lebo sa to tak robilo odjakživa. Človek si musí hľadať vlastné cesty, sám sa prebíjať, skúšať, bojovať. Človek má obmedzenú životnosť. Keď chce prežiť zaujímavý život, musí si veci zariadiť po svojom. To si myslím ja, Bocian, Martin.

Rok 2017 chcem "zasvätiť" literatúre. Úplne naplno. Minulý rok som urobil veľký pokrok. Získal som čestné uznanie v súťaži Mladá slovenská poviedka a Literárny Zvolen. S poviedkou Medový týždeň vo včeľom úli a žihadlom v zadku (tak nejak :-D) som sa dostal do časopisu Dotyky a za túto poviedku dostal aj svoj prvý honorár! Necelých päť eur! :-D Bol som strašne nadšený, stále som. Do toho sme s Bociankou a Denisou Kancírovou dotiahli našu poviedkovú zbierku do finále. Máme už aj obálku, všetko je pripravené, vydavateľstvo Art Floyd už zverejnilo aj môj autorský profil. V nasledujúcich dňoch vám snáď víťazoslávne oznámim, že si ju môžete objednať!

Záverečná bilancia: Budem veľa čítať a ešte viac písať. A to je všetko. Rozhodol som sa, že čokoľvek sa stane, svoj život "obetujem" literatúre. Lebo v tom vidím zmysel, prečo som tu. To je moje poslanie - akokoľvek šialene, naivne a detsky to znie.

A čo ste si na rok 2017 predsavzali vy? Aké sú vaše plány?



Síce vládol krutý mráz,
napriek tomu toľko krás!

Veľký článok 1

2. ledna 2017 v 9:29 | Bocian |  Uletený život bocianí
"Čo, ty si tu?!"
"Akože... ja?"
"Nie, akože on!"
"No sme tu. Obaja."
"Aha. Dobre. Lebo... niečo mi dlžíš..."
"Preboha! Čo?"
"Netvár sa!"
"Máš pravdu. Dlžím. Jednoducho som sa na teba... vysral. Poviem to na rovinu."
"Čo s tým spravíš?"
"Akože... ja?"
"Obaja!"
"Budeme sa snažiť!"
"Snažiť?! Nestačí!"
"Budemeee... Budeme bojovať!"
"Sľubuješ?"
"Čestné Bocianove!"
"Také som už počul stokrát! Strč si ho do zadku!"

Na úvod krátka dramatizácia. Rozhovor Bociana + autora s blogom/ čitateľom.

Nejak sa stalo, že sme sa dožili roku 2017. Neviem písať, pretože som to nerobil už... čo ja viem, dva týždne určite. Ani notebook som neotvoril a nechal ho zapadať prachom, keď už sa nám sneh otočil chrbtom. Potreboval som si od všetkého oddýchnuť. Vraví sa predsa: sviatky pokoja! Neotváral som počítač a iba som nečinne ležal na gauči, napchával sa koláčikmi a zemiakovým šalátom, a pozeral vianočné omielačky. Také boli moje krásne Vianoce! S Bociankou, rodinou a dokonca som sa stretol aj s kamarátom, ktorý odišiel študovať do Berlína. Ako naše bujaré zasadnutie dopadlo, nechám na vašej fantázii. :-D

Stalo sa však niekoľko vecí. Musíme sa porozprávať. Vážne porozprávať! Namiesto toho, aby som svoje myšlienky roztriedil do niekoľkých článkov a zvýšil si štatistiky, napchám to všetko sem. Preto: Veľký článok. Koniec roka 2016 a plány do toho nového pod jednou, och, strechou.


Vianočné darčeky


Budem sa chvastať. Že čo som všetko dostal! Ale nie. Len vám chcem ukázať, že tohto - vlastne už minuloročné Vianoce mali zaslúžene prívlastok: knižné. Podostával som knižky, ktoré som si sám vybral (a aj nakúpil :-D). Sú to učebnice. Pre "spisovateľa". Chcem sa posúvať stále ďalej, chcem byť v písaní dobrý! A preto sa aj potrebujem vzdelávať. Čítaním. Nakúpil som si samú súčasnú slovenskú literatúru, aby som zmapoval "konkurenciu". :-D Bocianka zas dostala: O myšiach a ľuďoch, Na ceste a Lolita, takže aj na klasiku si brúsim zuby.


Samozrejme, o knižkách, ktoré vidíte na fotke sa dozviete viac z mojich dvoch sérii: Po stopách tunajšej literatúry a Knihy, ktoré ma zaujali.


Čitateľská výzva - bilancia a stanovenie nového cieľa


Woody Allen - Bez peria
Juraj Červenák - Zlato z Arkony 1
Dominik Tatarka - Démon súhlasu
George Orwell - 1984
Vlado Balla - V mene otca
- Oko
- Veľká láska
Dušan Dušek - Kufor na sny
- Ponožky pred odletom
Harper Lee - Nezabíjajte vtáčika
Ernest Hemingway - Slnko aj vychádza
Marek Mittaš - NeVinných 15
Vlado Balla - Gravidita
Peter Balko - Vtedy v Lošonci
Pišťanek a Taragel - Sekerou a nožom
Anthony Burgess - Mechanický pomaranč
Umberto Eco - Nulté číslo
Veronika Šikulová - Medzerový plod
Pavol Vilikovský - Letmý sneh
Albert Camus - Cudzinec
Márius Kopcsay - Jednouholník
J. D. Salinger - 9 poviedok
Edgar Allan Poe - Čierny kocúr
Čechov - Za súmraku
Peter Pišťanek - Rivers of Babylon

Všetky knižky, ktoré sa mi podarilo prečítať. Je ich, fanfáry, bubny, potlesk a konfety, 25! Presne pred rokom som si v článku Chabá knižná výzva stanovil cieľ 20 kníh. Neveril som tomu. Nie som veľký čitateľ a akonáhle natrafím na knižku, ktorá ma nezaujíma a nie je, podľa mňa, dobre napísaná, prestávam čítať. Z tohto zoznamu chcem spomenúť zopár diel - naozajstných umeleckých kúskov, na ktoré mám krásne spomienky. Príbehy, ktorými a v ktorých som žil. Moje obľúbené sú: Veľká láska, 1984, Mechanický pomaranč, Letmý sneh a Rivers of Babylon. Tieto vám jednoznačne odporúčam!

Veľká láska a Letmý sneh sú napísané našimi, dovolím si tvrdiť, najlepšími autormi (jednými z najlepších). Výborná štylistika! Dejovo by som ich zaradil skôr k "úvahovým" - veľa vnútorného prežívania, jednoduchý príbeh, ktorý je skôr v pozadí a dominujú myšlienky hlavných hrdinov.

1984 a Mechanický pomaranč sú svetové klasiky, obe antiutópie (aj Mechanický pomaranč by som si tam trúfol zaradiť). Ani na moment som sa pri čítaní nenudil. Na rozdiel od prvých dvoch spomenutých majú tieto veľmi dominantný príbeh. Mechanický pomaranč sa vyznačuje dokonca vlastným slangom, čo je v monotónnom knižnom svete spestrenie. Na slang som si však rýchlo zvykol, a potom som už čítal ako o preteky. :-D A 1984 je zároveň Bociankina najobľúbenejšia knižka - aj ona vám ju istotne odporúča.

No a Rivers of Babylon. To je kultový slovenský román, ktorý popisuje spoločenskú situáciu v 90. rokoch 20. storočia, tesne po Nežnej revolúcii. Nie sú v ňom však žiadne veľké reči o tom, ako sme skoncovali s totalitným režimom. Je napísaný úplne... úprimne, jednoducho, naturalisticky. Veksláci, čierne obchody, násilie, manipulácia, sexuálne scény. Taký návod ako sa vtedy dalo zbohatnúť a dostať k moci. Jazyk je veľmi jednoduchý a skvelo sa číta! Bol to môj vianočný darček a ja som ho za pár dní zhltol ako kapriu kosť. Uviazla mi v hrdle - stále na ňu myslím. Určite odporúčam! Aj českým bratom!!!

Teraz prichádza rad na zadanie si svojho cieľa pre rok 2017 - s tým číslom sa žiť nenaučím! Nechcem to prehnať, prestreliť svoje schopnosti, nechcem ani čítať z donútenia... Preto: 30. Toľkoto mi bude stačiť. O desať viac, ako som si určil minulý rok. Dodám len: držte mi palce.


Rozpísal som sa, takže sa zajtra tešte na pokračovanie Veľkého článku, v ktorom s oneskorením oslávime piate narodeniny Hniezda a ja, veľký Bocian, vám prezradím svoje novoročné predsavzatia a plány (s blogom, debutovou knihou, životom, svetom!).

Ako ste trávili Vianoce? Aké knižky ste si našli pod stromčekom?


Mravoučná povedačka

5. prosince 2016 v 16:07 | Bocian |  Umelec Bocian
Ľudia sú rôzni, vravel Báčik z Chochoľova,
Až kým ho nestretla mozgová príhoda.

Ale už si sedí v krčme,
Nabumbaný celkom slušne.
A ten jazyk kmitá v hube,
Čo len z jeho rečí bude?
Keď mu nikto nerozumie.
Po príhode ťažko mu je.
A Štúr sa v hrobe povracia.


Hej! Tak sa máme na Slovensku,
Za žuvačku solím dvacku,
Darmo šmátram v tomto vačku,
Keď ja v žiadnom nemám!

Prázdne kapsy, vandrák, sláva,
Po výplate sadla tráva,
Na trávu už nezostáva,
Bez drog sa žiť nedá.


Janko Hraško a Marienka,
Prehne si ju cez polienka,
Šuchy šuch v tom hustom kroví,
Bezpečný sex v ostrom tŕní...
Sexuálna výchova.

Na strednej sa nenaučíš,
Potom na mňa darmo kričíš!
Nevrav mi, že máš to v Bytči,
Lebo ti dám po papuči.
Vulgarizmy sú zlé!


Mravoučná povedačka,
Gavlovič a jeho...
Aj bez rýmu sa to dá.
Končí táto opera.
Operujem celkom triezvy,
To vám musím povedať!
Deti treba vy-cho-vať!!!

(zdroj obrázka - klik naň)

Z dlhej chvíle som si vymyslel takýto... blud. Pôvodne som ho spieval ako starý slovenský salašnícky bača a medzi strofami hral na ručne vyrezávanej flaute z rytierskych trhov, ale povedal som si, že vám to postačí aj v takejto prostej grafickej podbe - bez zvukového podkladu.
Tak vám treba!
Nemám ani na chle-ba!

Čo poviete? :-D


Po stopách tunajšej literatúry #1

30. listopadu 2016 v 17:00 | Bocian |  Knihomoľ Bocian
Oficiálne a s veľkou pompou vám predstavujem novú sériu článkov: Po stopách tunajšej literatúry. V názve chýba slovo: "súčasnej", ktoré je síce veľmi dôležité, ale kvôli problémom s dĺžkou som ho musel defenestrovať. A aj tu vznikol problém. Ťažko sa pretláčalo cez okno... chcel by som napísať: okno redakcie, ale bola to moja izba (Hniezdo). Aké budú tieto články? O čom budú? Pokúsim sa o: zmysluplnosť, objektívnosť (čo nie je možné), informatívnosť a zaujímavosť. A budú jednoducho o počinoch terajších slovenských literátov, miestach, kde sa s takouto literatúrou možno stretnúť, osobnostiach a hocičom, čo mi príde na um a bude zapadať do kontextu. Nech žije SSL! (Súčasná slovenská lit. - pre nechápavcov!)


Ballova Veľká láska


Tentokrát som sa vrhol na knižku. Knižku, ktorú som prečítal už zhruba pred pol rokom. Prečítal som ju dokonca skôr než môj otec, ktorému som ju kúpil k narodeninám - ten ju ešte stále neprečítal! Budem dúfať, že si prečíta aspoň môj článok (strašne veľa: prečíta, neprečíta, číta - fuj!). Autor novely s názvom Veľká láska je totiž jeden z mojich obľúbených spisovateľov (ak nie najobľúbenejší). Vladimír Balla. Veľká láska je jeho zatiaľ posledná kniha - z roku 2015 a vydavateľom je práve KK Bagala, ktoré som spomínal v prvom diely Knihy, ktoré ma zaujali, a o ktorom pravdepodobne vznikne druhý článok z tejto série.

(Zdroj obrázka - klik naň)

Ako čitateľ som na autora Vlada Ballu - alebo "umeleckým menom" iba Ballu, zvyknutý z knižiek Oko, V mene otca či Gravidita. Nepoznáte? Ani jednu? Veľká škoda! Veľká láska. Aby ste si vytvorili predstavu, o čom sa budem nasledujúcich niekoľko odsekov aspoň sám so sebou zhovárať, oboznámim vás, že autor sa s touto novelou dostal do finále súťaže Anasoft litera. Je to celoštátna súťaž, ktorej porotcovia čítajú už vydané publikácie výhradne slovenských autorov a tie najlepšie sa potom smú pýšiť nálepkou: Finalista (lepšie sa predávajú). Samotný výherca - nie kniha, ale autor, získa nejakú finančnú odmenu. Závidíme. Samozrejme v zlom - ako všetci ostatní!

Ballova Veľká láska podľa všetkých vonkajších znakov pripomína nenápadný výrastok z červenej knižnice. "Romantika ako sviňa." Musíte však poznať autora, jeho ironický zmysel pre humor a individualistický pohľad na život, aby ste pochopili, že červená obálka a názov sú iba kamufláž. Pasca na úbohých nerozhľadených zákazníkov. Avšak myslím si, že akonáhle sa začítate - ak vôbec stihnete, knižka sa totiž hlce ako poldeci v protialkoholickej liečebni - určite vám bude všetko zrejmé. Prečo som v úvode rozoberal jeho predchádzajúce diela? V mene otca, Oko? Pretože sa jedná o novely tradične "Ballovské". Nájdete v nich stopy rovno niekoľkých halucinogénnych látok. Autor veľmi rád zhmotňuje svoje myšlienky. Používa nástroj menom: bujná fantázia. Rozoberá tému osobnej existencie, zmyslu života, postoj k rodine, ženám... Všetko je nápadité, plné obrazov, absurdity, nadrealizmu, priam magického realizmu. Literárni kritici mu dali prívlastok: "alchymista slovenskej prózy". V texte sa dá ľahko stratiť. Je náročný, plný metafor, ktoré si treba opakovane prečítať, spraviť si prestávku a zopár ráz tresnúť hlavu o stenu. Preto, ak sa nebojíte potrápiť šedú kôru, určite siahnite po jeho starších poviedkach. Pri čítaní budete zmätení, stratení, vyjavení, hocijakí, ale napokon ich odložíte s veľkým množstvom podnetov. Podobne ako z chlapskej debaty pri pive.

Veľká láska je iná kniha. Je viac priamočiara a podľa mňa je dobrým štartom pre kohokoľvek, koho náhodou zaujalo moje odporúčanie vyššie. Okrem aktuálnych tém (politických, geopolitických) vás ovalí autorov "spisovateľský jazyk" - ironický, melancholický, ponurý, beznádejný a predsa vždy vyvolávajúci pousmiatie. Kniha má všetky príznaky autobiografie. To je pre Ballu typické. Hrdina Andrič - úradník a ešte k tomu aj štyridsiatnik - sa po práci venuje literatúre. Je to samotár, človek pasívny, ale so svojim životom zmierený. Stretáva sa so svojou družkou Laurou, ktorá má, presne naopak, veľké plány do budúcnosti a kráča si za nimi. Andrič si s ňou a jej malou dcérou sem tam skočí na prechádzku, vezme ich na výlet a popri tom premýšľa a niekedy aj pije. Je mi blízky. Zápletka, môže sa zdať obyčajná, spočíva v ich vzájomnom vzťahu, ktorý pre Andriča znamená najmä naplnenie jednej konkrétnej fyzickej potreby. Žiadne veľké milostné drámy, výbuchy, prestrelky - ale aspoň zopár intímnych scén a, samozrejme, názory. Názory autora interpretované rozprávačom v tretej osobe. A vy sa s ním buď môžete stotožniť, alebo po knižke šmariť skartovačku.

Poslednou témou, ktorú sme pred maturitou na slovenčine preberali, bola práve súčasná slovenská literatúra. V tom momente sa zrodila aj moja láska k nej, k Ballovej próze. Dielo, o ktorom sa už začalo vyučovať na školách (dúfam, že nie iba na jednej), je práve V mene otca, ktoré je zaujímavé nielen problematikou rodinných vzťahov, ale aj množstvom fantazijných prvkov. Sledovali sme k nej nejaké sprievodné video, kde autor v slnečných okuliaroch rozprával o svojom písaní a živote. Priznal, že napriek blížiacej sa päťdesiatke, stále nemá rodinu. A dokonca aj takú odvážnu vec, že nevie, či ju vôbec bude (chce) mať. Rozprával ďalej, a keď video skončilo, takmer nikomu nebol sympatický. Nerozumel som. Vlado Balla má veľmi nekonformné nazeranie na ľudskú existenciu, pretože rozoberá zmysel, pointu, a prichádza na to, že neexistuje, žiadna nie je. Keby si jeho životné poznanie ľudia pripustili, zapríčinilo by to minimálne koniec sveta. Preto mi je sympatický a určite si kúpim každú jeho ďalšiu knihu - lebo o živote premýšľa a nenesie sa odovzdane na hladine rieky ako väčšina.

V jednom rozhovore povedal, že píše to, čo by sám chcel vidieť napísané. A ja súhlasím. To je spôsob, ako vzniká originálne umenie. Takýto je Vlado Balla, jeho výtvory a aj Veľká láska. Môže sa vám páčiť alebo môžete cítiť odpor z postavy ľahostajného pijana, ktorý nevidí perspektívu vo svojom partnerskom vzťahu, v deťoch a vlastne v ničom. A je s tým dokonca spokojný. Alebo nad to všetko môžete vzlietnuť a premýšľať. Ballove krátke prózy sú práve o spolupráci s čitateľom. Sú to impulzy na uvažovanie a úryvky iných perspektív života.


Knihy, ktoré ma zaujali #1

27. listopadu 2016 v 8:01 | Bocian |  Knihomoľ Bocian
Historicky prvýkrát som niekde napísal ten čudný znak pred jednotkou - hešteg, či ako. Za svoj krátky, takmer devätnásťročný život, som žiaľ nestihol pochopiť, čo to znamená a na čo to slúži, ale pre účely tejto novej knižnej série (fanfáry) ho budeme používať. Hešteg. Pokojne mi v komentároch vysvetlite, čo to je zač.

Dôležitá informácia, ktorú ste možno z kontextu vytušili: začínam s novou sériou článkov! Knižné recenzie sa pre mňa stali niečím vynúteným, čo som len donekonečna odkladal v pripomienkovej aplikácii. To nechcem! Slovo chlapa! Tieto články budú stručné (snáď) dojmy z knižiek, ktoré som v poslednej dobe prečítal - vždy ich bude viac, napríklad tri. Žáner a všetko ostatné je ľubovoľné (ale najradšej mám svetovú klasiku a súčasnú slovenskú literatúru :-D).

Budem rád, ak mi napíšete nejaké vaše knižné tipy, alebo názor na spomenuté knihy, ak ste ich tiež čítali.
A najmä, čo si o tejto novej sérii myslíte! Či má byť viac informatívna, mám sa rozpísať o autorovi, deji knihy... Čokoľvek. Ďakujem!


Albert Camus - Cudzinec

Prvým pozitívom je, že sa jedná - v novom slovenskom preklade - o knižku veľmi malú a tenkú. Žartujem. Ale je to pravda. Prečítal som ju na jeden dych - neznášam takéto slovné spojenia. Určite poznáte príbeh o citovo chladnom Mersaultovi, ktorý neplače na pohrebe vlastnej mamy a svojej priateľke vysvetľuje, že vyznania ako: "Ľúbim ťa," preňho nič neznamenajú. Štýl písania je rovnaký ako hlavný hrdina. Vecný, bez zbytočných emócii. Na zadnej strane o knihe napísali jednu výstižnú vetu: "Mersault je citlivý len na vnemy, ktoré zachytáva svojimi piatimi zmyslami, ľudí a okolitý svet iba pasívne pozoruje a nezúčastňuje sa na ňom." Presne tak! A takáto je celá knižka. Plná vnútorných úvah a rozhodnutí človeka, ktorý koná pragmaticky. Podľa literárneho zaradenia sa jedná o existencialistické dielo a príznačné sú preňho: absurdita, prítomnosť hraničnej situácie a nesloboda hlavnej postavy - nachádza sa v obmedzenom priestore. To si pamätám ešte zo školy! :-D Podľa mňa veľmi zaujímavá knižka, ktorá ukazuje, že svet nedokáže pochopiť človeka, ktorý sa od ostatných odlišuje.

(Pekná obálka)


Márius Kopcsay - Jednouholník

Niečo pre mňa. Kopcsay je známy slovenský autor - príslušník mojej milovanej "umeleckej" literatúry, a toto je jeho poviedková zbierka z minulého roku. Siahol som po nej a nie po aktuálnej knihe Asvabaždénie, ktorá je vraj (podľa literárnych kritikov) príliš "ukecaná". Jednouholník ma úplne uspokojil. Zahŕňal v sebe zúfalého hlavného hrdinu ľutujúceho svoje nesplnené túžby, alkohol a neideálny vzťah s priateľkou. Ako keby som to písal ja (nemyslím to tak, že píšem ako Kopcsay)! Jednotlivé poviedky na seba nadväzujú dvomi prelínajúcimi sa dejovými líniami: cesta vlakom domov z hudobného vystúpenia a spomienky na brigádu počas letných prázdnin. Hrdina je stále rovnaký. Aj podľa iných názor a predovšetkým toho môjho sa jedná o veľmi úprimné dielo s autentickým a asi aj autobiografickým hrdinom, s ktorým sa veľmi ľahko stotožníte. Odporúčam! Ešte musím spomenúť, že vydavateľom je Koloman Kertész Bagala - nesmierne inšpiratívny človek, o ktorom budem určite písať.

(Spoznal som sa hneď na prvý pohľad)


J. D. Salinger - Deväť poviedok

Nesúďte knihu podľa obalu. V tomto prípade by som urobil výnimku. Zbiera deviatich Salingerovych poviedok, ktorého poznáte asi predovšetkým vďaka knihe Kto chytá v žite, je jednoduchým a príjemným čítaním. Jednoduchým ako je obálka. Poviedky nie sú témami ani spracovaním prevratné, ale v každej jednej cítiť tú idylickú americkú atmosféru 40. až 60. rokov 20. storočia. Spoločnosť, ako ju ukazuje trebárs Fitzgerald (zdá sa mi, že sú si celkom podobní) vo Veľkom Gatsbym. To prostredie... panie a páni neustále fajčiaci cigarety, honosné vily, typické rodiny so svojimi typickými problémami, ale aj téma vojny. Všimol som si, že Salinger miluje deti. Hádam vo všetkých deviatich poviedkach sa vyskytla detská postava a vo väčšine hrala hlavnú rolu. Jeho diela však určite detské nie sú. Najvýstižnejšie by som ich pomenoval ako: sofistikované vo svojej jednoduchosti, charizmatické. Dobre a rýchlo sa čítali, mali spád a sem tam aj prekvapili zaujímavým dejovým zvratom. Pekné príbehy, ktoré, a znova použijem nechutné klišé, nikoho neurazia. Ako čitateľ som bol spokojný. Mám rád tú starú americkú atmosféru!

(Modrá ako nebo)

Bocian a ja

24. listopadu 2016 v 22:10 | Bocian |  Nástenka
Na to, prečo človek s ničím len tak skončí, si vždy dokáže nájsť nespočetné množstvo dôvodov. Výhovoriek. Mám ich plné kufre: škola, súkromný život, písanie... Pravda je, že som na blogovanie stratil chuť. Začal som sa v lete intenzívnejšie venovať písaniu poviedok a súťaženiu s nimi, tiež som celkom veľa (na svoje pomery) čítal, a dokonca si našiel brigádu, ktorá mi ale toľko času nezaberie, lebo som lenivý/é... (doplňte sami) a robím len v sobotu doobeda. Premýšľam, či sa mám teraz začať rozpisovať o novinkách v mojom živote (nudnom, všednom, študentskom), či vyrieknuť sľub, ktorým sa zaviažem k znovunavráteniu Bociana a jeho úžasných článkov, alebo čo. Čo teraz?! Netuším. Keď otvorím Facebook, sem tam sa stane, že na mňa vyhŕkne moja Bocianovská stránka a oznam o nových kliknutiach. Srdce mi stisne, Bocian mi prava vylepí facku a zbytok večera hyperbolicky preplačem s hlavou na vankúši, aký som babrák, a ako kašlem na celé Hniezdo. Hniezdo, ktoré existuje už od roku 2011 a práve v decembri, tuším 20., oslávi 5. narodeniny. Doprdele! Hodila by sa aj horšia nadávka. Veru, veru.

Dobre, informácie. Prišlo aj na ne a dnes sa ďaleko nedostaneme. Musím popremýšľať, čo ďalej, o čom chcem blogovať, či chcem zostať tu, alebo sa presťahovať na nejaký ten Blogspot. Keby som si vedel vytvoriť pekný dizajn, asi už som tam. Som však nemožný. Nerobím nič. Len prehľadávam Youtube, či už ktosi neuverejnil nejaké diely Simpsonovcov, ktoré som doposiaľ nevidel. A keď nie, pozriem si také, ktoré som videl pred týždňom a zabudol, o čo išlo. Tou najhlavnejšou novinkou určite je, že mi naša, moja a Bociankina, vydavateľka prisľúbila, že naša debutová zbierka sa bude vydávať ešte pred Vianocami. Dúfam, že sa na jej zámeroch nič nezmení a ja vám ju za pár týždňov oficiálne predstavím! Mimochodom, tá vydavateľka sa volá Denisa Kancírová a pred nedávnom si konečne oficiálne založila vlastné vydavateľstvo: Art Floyd. V ponuke má už dokonca jednu čerstvo vydanú knižku, Nepriatelia Urdisu - Viktória Drgoncová. Do konca roka plánuje (okrem tej našej) publikovať ešte dve ďalšie knihy. Veľmi jej držím palce, nech sa jej splní sen!

Áno, naozaj to vyzerá tak, že (sa) budeme vydávať... budeme spisovatelia. Smiech, satira a slzy. Na tom svojom (amatérskom) spisovateľstve som však celkom zapracoval a zapojil sa do niekoľkých súťaží: Literárne Topoľčany, Mladá slovenská poviedka, Poviedka 2016, Literárny Zvolen a Jašíkove Kysuce. Ako som dopadol? Na hlavu! V Mladej sk poviedke som za svoje dielo Obchodník dostal čestné uznanie - môj prvý úspech, a z Literárneho Zvolena mi napísali, že som medzi ocenenými... vyhodnotenie prebehne zajtra. Na výsledok z Jašíkových Kysúc ešte čakám. Mám teda radosť. Dá sa to. Dokážem to, keď sa snažím a obetujem tomu prácu a čas. Teším sa. A hoci momentálne vôbec neviem, čo so životom, mám takú tú ľudovo nazývanú "depku", písanie je moja útecha, zmysel môjho života. Štúdium prírodných vied je... všelijaké. Dospel som k názoru (a názory sa u mňa menia ako slipy), že veda je vášeň sama o sebe. Nedokáže koexistovať s druhou plnohodnotnou vášňou. Takže buď to, alebo to. A v tom prípade vyhráva TO - písanie. Písanie mám zo všetkého najradšej, ako sa spieva v pesničke Zvonky štěstí!


(V takomto peknom zborníku som sa nechtiac ocitol.)

Kapitolka čítanie. Zatiaľ som pokoril všetky osobné rekordy a aj cieľ pre tento rok. 23 kníh. Pre väčšinu z vás - knihomoľov, ktorí tisíc stranovú Bibliu prelistujú za noc, je to určite nič, úplne nič, ale na mňa... slušné! Dnes som sa vrhol na zbierku od majstra poviedky, Čechova, Za súmraku. V čítačke mám zakúpeného aj Majstra šarkanov od Hosseiniho, ktorého mi odporučila jedna známa. Myslím, že tieto dve knižky zvládnem ešte v tomto roku. Viem, že toto počítanie je úplná hlúposť... Viem, viem, viem! Ale nejakým spôsobom ma to motivuje čítať viac a viac. Je to pre mňa jednoducho osožné. Na konci roka vám potom slávnostne odhalím celý svoj "List prečítaných kníh".

628 slov. Počítam to na prstoch. Na dnes zrejme stačí. Pokúsim sa vstať z mŕtvych ako Di Caprio a niečo tu s týmto spraviť. Premyslieť si, čo ďalej - nejaká idea sa mi už aj tam kdesi vo vnútri lebky rodí.

Majte sa dobre, plňte si sny a robte, čo vás baví! Život je žart!



Spoločnosť mŕtvych básnikov

24. srpna 2016 v 8:47 | Bocian |  Bocian filozofom
Ráta ktosi z vás, koľkokrát som už sľuboval článok o spisovateľských filmoch? A koľko týždňov na ňom už "úporne pracujem"? Dúfam, že nie! Na moju obranu - začal som, postupne o tých filmoch píšem, ale akosi sa neviem... odhodlať. Vo svete filmu sa strácam. Vravím si: "Gde v Prdeli Som?!" Poznáte tento vtip? Dnešný článok, článok po dlhočiznej dobe (Bocian musel najprv zotrieť prach z baneru a povysávať pavučiny medzi rubrikami) bude moja príprava na to, aby som bol schopný a spôsobilý napísať nejaké "kvalitné" dojmy z filmu. Pripravte sa. Štart.

Tento film ma okamžite zaujal svojim názvom. Videl som v reklame tvár Robin Williamsa, zachytil: "Spoločnosť... básnikov" a okamžite si ho vyhľadal na stránke ČSFD. A o pár dní si ho aj počas jedného lenivého daždivého dopoludnia pozrel. Keďže sa veľmi netýka spisovateľstva, nezaradím ho do toho svojho slávneho výberu. Avšak píšem o ňom, pretože má úžasnú a pre mňa stále aktuálnu myšlienku! Zameriava sa na skupinku sedemnásťročných študentov na prestížnej americkej strednej škole. Škola kladie dôraz na hodnoty, disciplínu a podobné hlúposti a svojich žiakov - výhradne mužského pohlavia, pripravuje na tie najlepšie univerzity a na zamestnania typu: právnik, lekár, bankár, buzinesman. Skrátka ide o typickú pokryteckú spoločnosť, ktorá svojimi špinavými peniazmi ničí mladé romantické duše. A presne toto pochopil aj nový učiteľ literatúry. Fanfáry! Skvelý Robin Williams, ktorý žiaľ pred dvomi rokmi spáchal samovraždu. Ja ho mám rád najmä z filmu Flubber (práve som zistil, že má dosť mizerné hodnotenie) a, samozrejme, Noc v múzeu. Tento film - o básnikoch, ma presvedčil o tom, že si musím pozrieť hádam jeden z jeho najúspešnejších filmov: Dobrý Will Hunting, kde okrem neho natrafíte aj na Ben Afflecka a Matt Damona (zároveň tvorcovia scenára).


Škola a rodičia týchto mladých mužov si prezieravo uvedomujú, že v sedemnástich rokoch sa človek jednoducho sám rozhodovať nedokáže. Preto si oba výchovné tábory zaumienili, že z nich vytlčú individualitu, slobodné myslenie a nejaké tie naivné túžby. Nový učiteľ, absolvent tejto mučiarne, má na vec iný pohľad. Učí ich, aby literatúry milovali, nie sa ju bezhlavo drilovali (vyšiel mi rým). Aby jej naozaj rozumeli. Film bol natočený v roku 1989. Pred 27 rokmi! Nepripomína vám však táto situácia niečo? Naše súčasné školstvo? Bifľovanie mien? Degenerovanie nášho kritického uvažovania? Veľa otázok? Myslím si, že odpoveď je jednoznačná. Súkromná výberová škola predstavovala haldy učiva, ktoré sa prelievalo z ucha do ucha a späť von. Dnes sa takéto niečo nedeje aspoň na tých drahých súkromných školách (pousmiatie). Všade inde áno!

Príbeh sa teda stále motá okolo skupinky žiakov a ich čoraz obľúbenejšieho profesora. Dozvedia sa, že kedysi existoval tajný spolok mŕtvych básnikov a len s minimálnymi vedomosťami o poézii, ale veľkou chuťou, sa pustia do jeho znovuzrodenia. Páči sa mi to. Posolstvom je, že človek nemusí ovládať prehľad mien a tvorby. Nemusí poznať všetky básnické figúry a rozlíšiť básne podľa vonkajšej formy. Niekedy je oveľa dôležitejšie, aby mal na dielo vlastný názor a vedel si z neho čosi vziať pre svoj život. A čo mi je ešte sympatickejšie, film vykresľuje poéziu najmä ako prejav voľnosti. Znova som si uvedomil, čo je to umenie, prečo je také dôležité. Znova som sa zarmútil nad ľuďmi (trebárs aj pedagógmi), ktorí povyšujú exaktné predmety nad tvorivosť, fantáziu a slobodu.

Nebudem vám o filme prezrádzať viac, lebo by som vám pokazil zážitok. Jednoducho, členovia spolku prichádzajú na svoje vlastné túžby a dostávajú sa do rozporu so spoločnosťou - kvôli láske, neuposlúchnutiu rodičov, vzpieraniu sa školskému systému... Film dostal na stránke ČSFD hodnotenie 86% a na stránke IMDb 8 bodov z 10. Chcem ešte spomenúť, že bolo pekné, keď vo filme čítali texty skutočných umelcov. Jeden takýto citát by som vám chcel ukázať:

"Odišiel som do lesov, pretože som chcel žiť uvedomelo, chcel som sa čo najhlbšie ponoriť do života, vysať ho až do dreni kostí a nie aby som až vtedy, keď budem umierať, spoznal, že som vôbec nežil. Nechcel som prežívať niečo, čo nie je život - veď žiť je tak nádherné!"
- Henry David Thoreau

(zdroj obrázka: klik naň!)






Kam dál